K hodom slávy

Zaznelo slovo od východu —
  zdúpnel, zaskučal starý svet;
mráz zimný objal zem i vodu —
  slovanská krv stala kypeť!

Kto sa to ozval? Neznáte Ho?
  Neznáte hlas ten z dávnych dôb —
čo surmou znejúc dňa súdneho
  tisícletý prelomil hrob?

To génij Slávy. On velikán,
  vzlietnuv z našich karpatských brál,
zatočil kolo ponad Balkán,
  nad Bielu Horu, nad Ural.

A kade letí, všade svitá;
  na ňom zraky miliónov,
mlaď víta si v ňom Svätovíta,
  víta slávu budúcich dňov.

V strachu teší sa noci plemä:
„To meteor, mam étera!
Nebojte sa! — netkne sa zeme —
to jak skrslo, tak umiera!“ —

Tak letel On nebom holubím.
  I uzrevši ho v sláve zôr,
mať Moskva vstala s srdcom ľúbym
  otvárať mu svoj zlatý dvor:

„Vojdiž! — Tu tvoje voľné pole,
  tu oltár, oheň, čistý zdroj,
tu národ, junač dobrej vôle —
  tu štít i pravdy strašná zbroj!“

A tu, zázrak v krajne zázrakov,
  sadnúc na svoj súdený trón —
ľúbosti dúhou sedmorakou
  Východ i Západ objal On.

I k hodom volá, k hodom Slávy,
  Slavian bratov, vesmír celý:
a cez víchry, blesky, mrákavy
  bratia rodní doleteli.

„My tu v objatí Slavian deti,
  nech živly zemské vztekom vrú,
my nesieme Jemu k obeti
  i život svoj i svoju krú!

My tu, pod kriedly nášho Génija,
  rodmi všeľudstva obstatí,
svätíme deň znovuzrodenia
  a prijímame krst svätý!

Svieť, Génij, svieť nám oko Tvoje,
  ruka Tvoja blahoslav nám
i veď nás cez púšť i cez boje
  v zasľúbený to Slávy chrám!“ —

Nuž svet! — či to blesk meteora?
  či mámivý mladosti tieň?
To lásky, viery čistá zora —
  a so zorou tou Slávy deň!

Páč! — jak veľká tá zem Sloväna,
  tak veľká jeho úloha:
v bratoch ľúbiť ľudstva plemená
  a v ľudstve — milovať Boha! —

R. 1867