Na Dolinu rimavskú
Autor: Ján Botto
Digitalizátori: Michal Garaj, Tomáš Sysel, Miriama Oravcová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková
Oj, vŕšky moje, pestúnky Doliny!
Jak by ste boli tie švárne dievčiny
v ihre na kráľku v dvoch radoch zakliate:
tak mi ju večne v stred seba chováte!
A ponad vami ten Sinec polnočný
so svojím menším bratom Maginhradom —
jak dva v povestiach víťazi báječní
stoja na stráži nad svojím pokladom.
Darmo závistná Matra sa vypína:
pokojne moja sníva si Dolina,
pokojne ona v tom bezpečnom hrade
spieva prasveta piesne večne mladé.
A čo priam všetkých synov púšte vzbúri:
Dolina pekná, Ty krásy králena,
Ty v duši mojej večne oslávená
slnieš — jak obraz v oltári čarovný
v svetlách tisícich nebeskej kráľovny.
Vidím Ťa, vidím: nádhernes’ odiata
do lúk atlasu, purpuru i zlata;
vo vienku Tvojom, čo Ti čielko vije,
dedinôk bielych skvejú sa ľalije.
A tá Rimava, strieborná Rimava,
stužkou kol pásu Tvojho sa pretkáva.
Dolina milá, krásnas’ ako víla —
krásna! — Predsas’ len ako bez slnka deň,
bez slávy svojej, čo bola, čo vstane.
Oj, kde tie zore večernie i rannie?
Zore večernie nocou sa stratili.
Jiskra,[3] junák Tvoj, ľahol do mohyly
a za ním všetky dávnej slávy žiare,
jak na krvavom pablesky oltáre,
dávno zanikli. Nič viac nechyrovať.
A načo mŕtvych z hrobu von citovať?
Nač hrady pyšné, nevoľné okovy?
Iných to časov deň brieždi sa nový!
Len sa vzkries, moja, a poznajs’ jak sluší:
budeš tým vskutku, čím si v mojej duši!
R. 1848
[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.
[2] Skálnik 1848/49. Prvý raz v Lipe II, 1862, str. 378 — 9. Je v obidvoch rukop. zošitoch, ako väčšina veršov zo Spevov; v zošite z roku 1873 hodne prerábaná. Ako Botto zostručňoval, zhusťoval svoje verše, nech ukáže druhý odsek tejto básne, ako bol uverejnený v Lipe:
Dolina moja, ty kvet krásy jarý!
Tys’ v duši mojej jak obraz v oltári —
jak obraz matky večne osvietený —
vidím Ťa, vidím v blahom okamžení! —
Tie lúky bujné striebrom, zlatom tkané,
to šaty tvoje k svadbe prichystané.
A tie dedinky — to biele ľalije
na partu, tvoje čo čielko zavije.
A tá Rimava, strieborná Rimava —
to sa mi zdá byť stužka ligotavá.
Oj, Kráľka moja, ty moja veleba!
kedy oblečieš tie šaty na seba?!
Kedys’ tá parta slovenská zabelie
na tvojom mladom, oslávenom čele?!
[3] Jiskra — Ján Jiskra z Brandýsa, český vojvodca z XV. storočia. V Uhorsku bránil záujmy Ladislava Pohrobka, keď ho nechceli uznať za kráľa a zvolili si kráľa Vladislava III. R. 1440 opanoval Jiskra veľkú časť sev. Uhorska, teda Slovensko, ktoré politicky i vojensky spravoval, a roky bojoval s Jánom Hunyadym. Keď sa Ladislav stal potom uhorským kráľom (1453), Jiskru vyplatil a prepustil. Neskôr ho povolal znova, ale v zamotaných politických pomeroch Jiskra napokon podľahol synovi svojho niekdajšieho odporcu, Matejovi Hunyadymu, s ktorým striedavo bojoval alebo vystupoval v jeho službách.
Galéria obrázkov
Obrázok
