Ráno nad Dolinou rimavskou

Hlboko, ďaleko na šírej doline,
na šírej doline v bujnej ďateline,
pod bielym obláčkom, pod nebom holubím
to Ona tam — čo tak ľúbim!

   Spíš? má Víla premilá!

Spíš, spíš! — A dennica rannia
už blýska kľúčom svitania.
Hora, dola zo sna vstáva,
Tvorcu svojmu chválu vzdáva;
modlitbou tajnou háj vzdychá,
Rimavou pieseň znie tichá,
škovránok kdes’ v nebi skrytý
rozlieva své v žalmoch city:
nevstaneš hor’, má milená,
i Ty — kľaknúť na kolená?

   Spíš? má Víla premilá!

Nad hlávkou Jej rokyta
striebrom, zlatom prekvitá
a nad čielkom ľaliovým
roj motýľov hrá si biely,
vše odletí, zas' pritrieli;
či nechce veriť, že to neni kvet,
či ju to vábi na tento krásny svet
šumom krielec zamatovým?
A kraj uška zlatá muška
svit, svit, svit! jej tíško šušká.

Svitá, svitá, Bože, svitá!
Už východ zlatom prekvitá,
zvony zvonia, deň hlásajú,
vtáci o ňom štebotajú,
orly zo Sinca letia hor’
okúpať sa v ligote zôr:
vstávaj, milá, v jasote tom
čas zdvihnúť sa k slávy letom!

   Spíš? má Víla premilá!

Vstávaj, — obleč zlatohlavy,
i svoj vienok trblietavý.
Už nad horou zora mladá
ružou kvitne, slnko badá,
nebom seje ligotanie
a po zemi perly rannie.
Vstaň, milá, vstaň! zem, obloha
plná slávou Pána Boha!

   Kto a kde je?
   Kto uvíta
   víťazného
   Svatovíta?

Kto žertvu veľkú pristrojí
menom vesmíra celého?
Kto hlaholy všetky spojí?
   Kto zapeje
hymn čistý ku sláve Jeho,
ku sláve Najvyššieho?

Ona vstáva —
kňažná rána —
v kráse všetkých krás ubrána;
závoj jej sa nebom vije
sťa belavý dym tymiana.
Zaznie velebné kyrie:
   Sláva, sláva!
   slnko vstáva!

Deň naroden: vesmír žije!
Hosiannah! Boh veľký je!
   Hosiannah!
   Zem, nebesá,
   objímte sa!

On otec náš — všetkým praje:
Hosiannah! Boh láska je!
   Hosiannah! Hosiannah!

R. 1850