Škovránok

Letí škovrán vo výš, letí
mladému slnku v ústrety
stredom kola dvoch sokolov
s tichým spevom, s dobrou vôľou.

Oj, ty malučký zeme syn!
Čo tiahne ťa do vysočín?
Ani krídel víchrolomných,
ani hlasov hromozonných —
čo chceš v tých svetoch sokolov
s tichým spevom, s dobrou vôľou?

Letím ja, letím v oblohu,
nesiem obeť Pánu Bohu!
Slniečko jarné víťazí,
matičke spadli reťazy;
ja na jej prsiach v úkryte
očul prvšie srdca bitie,
očul prvšie city nemé
vzkriesenej matky svej, zeme:
i letím, letím v oblohu,
nesiem obeť Pánu Bohu!

Škovránku môj, kams’ podel sa?
Čis’ rozplynul sa v nebesá,
či zhltlo ťa vrahov dvoje?
Nevidí ťa slzou zašlé oko moje!
Len pieseň tá tvoja rannia
rozlieha sa bez prestania
i po nebi i po zemi:
oj, pevče môj, srdce moje — kdeže ste mi?