Husiarka

Behá dievča hore, dole,
  bujné vetry prebeháva,
cez to šíre, pusté pole
  s plačom húsky vyvoláva.

Húsky moje! kdeže ste mi?
  v ktorom svete, v ktorom kraji?
Či na nebi, či na zemi,
  či tam sinom na Dunaji?

„Ach, nie sme my, ach, nie sme my
  na Dunaji, má mamička,
nie na nebi, lež na zemi —
  roztratené strán chodníčka!“

Húsky moje, moja sláva,
  či čujete treskot hromov?
Zo všetkých strán búrka vstáva:
  húsky moje, poďte domov!

„Netráp sa ty, naša mati,
  v dobrom sme my mieste skryté:
môžu pre nás hromy prati,
  môže zúriť vlnobitie.“

Škoda bude pierka biele,
  škoda bude víchrom rvati,
škoda hlávky nedospelé
  mútnym vlnám zamárati!

„Ej, nenájdu zlé víchory
  pierka naše — rozosiate;
mútna voda nezamorí
  hlávky skryté — v čiernom blate!“

Jaj, vy moje neviňatá!
  čo ste komu urobili,
že vás takto včas do blata,
  včas do blata zachránili?!

Či ste zašli v cudzie nivy —
  cudzie žitko vypásali?
Oj, Bože môj milostivý,
  čože vám žiť nedopriali?

„Choď, mamenko, popri stráni,
  tam kvet s vŕškom uvädnutým —
spýtaj sa len, ten kvet ranný
  čo urobil mrazom ľútym?

Sotva, chúďa, svet zočilo —
  už mu hynie farba mladá,
sotvaže o žití snilo —
  už mu hlávka dolu padá!“

Húsky moje, túžby moje,
  načo ste sa vy mne zliahli?
Nač vám rástlo krídel dvoje,
  keď ste neba nedočiahli?

Ešte som vás len chovala
  na tej lúčke bielym chlebom,
už som o vás snívavala,
  jak lietate popod nebom.

Ja sa pýtam: ach, či viete,
  húsky moje premilené,
kdeže mi je, v ktorom svete
  to súdené potešenie?

Ešte ste len žibôtkali
  okolo mňa rozpasené,
už ste vy mne sľubovali
  milému niesť pozdravenie.

A ja som sa tak tešila,
  že mu pošlem pierko malô;
pierečko som nedovila
  a tu ono — opršalo!

Húsky moje, túžby moje,
  načo ste sa vy mne zliahli?
Nač vám rástlo krídel dvoje,
  keď ste neba nedočiahli?

„Nermúť sa ty, naša mati,
  Veď tvoj milý príde k tebe,
keď budeme my lietati,
  keď na zemi bude nebe.“

R. 1853