Zápač a úslň

Čo ma je po tom svete!
  Svetom dni, noci zimné:
nemáš, ach, nemáš koho
  k srdcu vinúť úprimne!

Objala bych matičku —
  matička tam, hlboko;
ona moje nevidí
  slzou zaliate oko!

Objala bych otčíka —
  a otčík pod mohylou;
nepríde pobaviť sa
  s dcéruškou svojou milou.

A kde sestričky rodné,
  kde milí, dobrí bratia?
Pošli ta, všetci pošli —
  skade sa viac nevrátia!

Čo ma je po tom svete!
  Svetom dni, noci zimné,
nemáš, ach, nemáš koho
  k srdcu vinúť úprimne!

* * *

Tu príde nevídaný
  nikdy a dávno známy;

rúčku podá, pobozká:
  a nový svet pred nami!

Ej, nie som ja, nie už viac
  sirotienka úbohá,
mám ja matičku — Slávu
  a otca — Pána Boha.

I sestričiek i bratov
  i pokrevenstva mnoho
a mám ešte — mám Ho, mám,
  ale nepoviem koho!

Jak krásny ten svet boží!
  Svetom dni, noci zlaté:
jak sladko s Ním rod celý
  v jedno vinúť objatie!

R. 1853