Duma

Čo sa namáhaš, ty človečie oko?
Či chceš preletieť cez nebo širokô?
Či môžeš? — a či smieš cez svetov milióny?
Tam ty zahynieš — tam ťa tajnosť zroní!
Darmo sa od sveta silíš lietať k svetu.
Nemáš, ej, nemáš sily k tomu letu!
Bo ťa ich blyskot zaslepí ohnivý,
i padneš pred ním sťa mráčok šedivý!
Či chceš na nich postihnúť Boha velikého?
A chceš do tej tajnej pozrieť tvári jeho?
Skapeš — ak si len kus mutné — ak by ťa nebolo! —
Až si čisté — čo tam chceš? — Boh je tu okolo! —
Či ho nevidíš — to more hlbočné,

širšie sťa nad tebou to nebo širočné?
Nevidíš, ak z neho pary vychádzajú,
a po miliónoch svetov ak sa rozsnúvajú?
Nevidíš — ako z nich tie kvapky padajú —
ako verný syn k otci doňho sa vracajú?
Lež nedozrieš jeho kraj, čo bys’ čo robilo —
ni tmavé dno, čo bys’ priam slniečkom žiarilo!! —
Či ho nevidíš tam ten Zákon Svätý?
Čo ho s pokorou svety poslúchajú,
čo je po tom nebi širokom rozliaty,
čo z neho aj na biednu zem kvapôčky kvapkajú,
kvapôčky tie kvapkajú, do nej sa vrývajú —
a ňou — ba i tým drobným práškom zatriasajú?
Čo slnciam cesty merá, by nezablúdili —
a s praskotom celé nebo v prach nerozmrvili?!
Lež nevidíš konca kraja — márne napínanie!
Skorej sčítaj po nebi hviezdy rozsypanie!!
či ho nevidíš — dušu rozžiarenú,
čo nebo bleskom svojím pozlátila?
Nevidíš ju plameňmi večne okrídlenú,
ako nimi tie svety široké prikryla,
čo slnciam blesky dáva, divotvorné sily,
tým, čo tak nebo veľké divne vykrášlili —
čo svoj’ silou pohýna nebom so svetami
sťa zemskoľudská duša biednymi ideami?!
Lež nemôžeš tie jej krídla preširoké merať,
bo len z tejto nízkej zeme smieš na ňu pozerať!!