Z jablonky ožltlé lístočky padajú

Z jablonky ožltlé lístočky padajú,
bo medzi ne vetry štipľavé fúkajú —
fúkajú, hvízdajú — dolu ich zráňajú,
na mladých šuhajcov jajkave volajú.
Oj, smutno je jablonke bez svojich lístokov,
lež smutnejšie rodinke bez svojich synčokov.
Lastovičky štebotné svetom pozerajú,
bo po holiach vysokých už mrazy padajú.
Smutno vám je, lastovky, v šíry svet pozerať —
nemožno vám, lastovky, vždy len tu lietati —
ej, ani vám, šuhajci, vždy doma ostati.

Lastovičky vysoko smutne štebotajú —
A chlapci aspoň rúčkou na domov kývajú —
rúčkou zakývajú, očkom zablýskajú,
keď im to srdiečko ohne zožierajú.
Lístočky lietajú horami, dolami,
v štyri strany sveta tuhými vetrami —
ej, ďaleko lietajú lístočky od stromu,
lež sto ráz ďalej blúdia šuhajci od domu.
Zahnal lístky vetríček do mora búrneho,
hnala túžba šuhajcov do sveta šíreho.
Ej, zle je tým lístočkom na zbúrenom mori —
bo ich večne ten víchor v hlbinu zamorí;
ale horšie šuhajcom v tom svete širokom —
lebo na nich nepozrie žiaden prajným okom.
Beda je tým rybkám — oj, beda bez vody —
lež šuhajcom sto ráz väčšia bieda bez slobody.
Ej, žiaľ je tým hrdličkám na suchej drevine,
ešte väčší na svätej chlapcom zrúcanine.
Smútok je bez mesiačka hviezdičkám bledého,
väčší smútok šuhajom bez vodcu verného.
Ej, kto slávne víťazí nad tým krutým žiaľom,
kto sa nedá uchvátiť, nedá tým jeho prívalom,
kto sa sveta neľaká — sveta neprajného:
to je pravý hodný syn Kriváňa veľkého.
Kto sa v svoj’ silách úfa, sväté má nádeje;
ten je víťaz, tomu sa tá zora usmeje.
A kto na zrúcaninách veľké sväté stavia,
tomu sily Boh dodá, časy ho oslávia.