E-mail (povinné):

Ján Botto:
Syn minulosti

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ina Chalupková, Daniela Kubíková, Branislav Šušlík.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 221 čitateľov


 

Syn minulosti

[1] [2]


Za červeným morom, za tisíc vodami,
kamenná cestička pomedzi horami —
ďaleká — široká — ktože po nej chodí?
Ej, chodí syn veľký slávy a slobody!
Ha, tu letí na strašných ohnivých potvorách,
hrmot plaší divú zver po tých pustých horách.
Oheň ich pretrháva, ponad ne oblaky,
a striasa celým svetom sťa Perún nejaký.
Svet sa naň díva, jeho obdivuje.
So strachom prísne poslúcha rozkazy,
pred ním sa kloní, slávu rozširuje.
On hrdo letí — pred ním sa zlosť plazí.
Cesta je hladká ako len dlaň dáka,
len niekde trčí rozváľané skáľa,
lež aj to zmelie v priepasť sa,
keď ho tie blesky hrmotné prepáľa.

A, ľaľa, tamto! čože to za kladu?
Ktože ju to smel na cestu zahodiť?
Ej, veď zlí slávnym vždy úklady kladú,
lež tým len seba ničia, im ver’ nesmú škodiť.
Ale veď to vyzerá sťa človek vystretý —
Beda ti, človiečik, hrdina priletí!
Lež čo si to tam ľahnul? Vari je bez ducha?
Ach, nie, veď mu v prázdnych prsiach vše srdce zabúcha
Horže vstaň, preboha, ak ti život milý;
ak máš v tých chladných žilách ešte kúštik sily.
Hor’ sa! hor’! bo zhynieš pred jeho bleskami,
rozšliapne sťa hnusnú mrcinu nohami.
Ej, či na ceste druhým tu chceš ležať?
Či chceš zo seba svetu smiechy strojiť?
Či už viac nechceš cestou ľudstva bežať —
len s čiernou zemou za živa sa spojiť?
Nešťastný, kto ťa mal! — Kto ťa sem uložil?
Oj, či od mladi tu hynieš, čiže si niekdy žil?
Až si hynul, čo ti tie prsia nepohnili?
A ten tvoj prach ničomný vetry neschytili?
Až si žil, čože len tu ležíš pod nohami —
taký mladý, zdravý, s silnými rukami?
Čože chceš na tom svete len miesto zastaviť?
Ej, kto na ňom chce chodiť, musí sa namáhať,
vstávajže, vstávaj, preboha živého!
veď sa všetko už trasie od hurtu hrozného. —
Skaliská sa pukajú, oblaky práskajú,
a šuhaja plameňmi potvory šibajú.
Lež ten údom nepohne ako mŕtva skala,
čo jej tá ruka božia života nedala.

Aj! už sa zem pohýna — už aj šuhaj vstáva —
prsia mu doškrabané, hlávka mu krvavá!
Nič to zato, obmyje ju studená vodička,
a slzami sladkými zastrábi sestrička.

Víchry husté lesy praskom prebíjajú,
ej, kto života nemá, hromy mu ho dajú!


[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.

[2] Tamtiež pod číslom 9, str. 17 — 18. Rukopis Dobšinského. Odtlačil Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch XXI, 1901, str. 274 — 5 (spolu s básňou Dva hroby). — Z prvotín Jána Bottu.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.