Spievať?

Spievať?! Čo ti to, bratku, napadlo?
  Kde máj? Kdeže mesiačka spln?
Kdeže jazierka tiché zrkadlo,
  kde labuťou plynúci čln?

Spievať?! A ktože dáva znamenie?
  Kde blesk zbroje, šum prápora?
Kdeže tajomné krvi vlnenie
  na vresk trúby v zhon tábora?

Spievať?! Zlatklasné kdeže okolie?
  Hmly poľom snujú sa len;
svety objala tma, noc nevole —
  a či svitne zora na deň?

Spievať, myšlienka kde už okutá,
  srdce skrehlé viac nebije,
duša, jak v zime tá zem, zmrznutá,

  ani vo sne už nežije?!

Spievať?! A k čomu zdvihneš si zraky
  z týchto trudných, z tých ťažkých dôb?
K nebu? Tam nie svit, tma tam a mraky,
  a zem, tá už hlboký hrob!

Spievať?! Oj, bol by hlas to zúfalý!
  Kto živý, zaň zmŕtvel by len:
mŕtvi z hrobov by desne povstali,
  hlas ten nezvonil by na deň!

Lež čuj! svit pravdy v duši zasvieti,
  čiernu noc čo na deň mení.
Viera — tá v srdci ohňom roznieti
  svet nádejí oživený.

Z duše padajú putá nevole,
  dúhové si nájde mosty,
zájde budúcich časov na pole
  jasavé tam vítať skvosty.

Oj, tam-tam razom všetko omladlo,
  tam máj, tam mesiačka jest spln;
oj, tam jazierka tiché zrkadlo,
  tam labuťou plynúci čln.

Tam zazorilo sväté znamenie;
  tam blesk zbroje, šum prápora;
tam i tajomné krvi vlnenie
  na vresk trúby v zhon tábora.

Tábor víťazí! V šírom okolí
  zlatoklasom pole skvitlo;
svet tu voľnosti, v dobrej ľud vôli,
  zorou na deň jasno svitlo.

Jak tu nespievať? Prúdis’ myšlienka;
  srdce mladne, cíti, bije;
duša — tá letov voľných milenka —
  nesies’ v svetov harmónie.

Spievaj! Pozdvihni jasné si zraky,
  voľnosti vidz — vidz krás doby;
nebo vyviedlo z mraku zázraky,
  jarným kvetom zem sa zdobí.

Spievaj! Na milý hlas ten vzkriesenia
  zmizne razom zmŕtvelých sen;
mŕtvi — ichž splnís’ slovo veštenia —
  vstanú slávy zrieť nový deň.

Bo raz od Boha slnce vyprosí
  viera živá čistých duší;
slnce zahreje, dáždik porosí
  svet, putá Moreny skruší.