Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 179 | čitateľov |
Hnije, topí sa bujná rovina,
nad ňou hornať praveká sa vypína,
založená tvorca rukou. — „Nedobre tak!“
titan dumá — „naopak!
Kraj starý, roztrhaný — zjednotiť, zmladiť treba!“ —
Podloží plece — zem zastená —
a nízku pláň pustiny zodvihne do neba,
trom vrchom až po temená —
a kraj celý od Karpatov do Adrie
pieskom lietavym jak plachtou prikryje.
„Bude tu svet nový! bez doly, bez hory,
rovnosť, jednota — moc života;
a plod jeho: tvor nad tvory!“
Ticho — len čo vietor hudie:
čo to bude, čo to bude?! — —
Púšť — púšť! Len štíty Tatier na pustom obzore
jak sochy na Hortobádi strmia v nebo hore.
Oj, hory, hory, zelené lesy —
svet môj zapadlý, kdeže si?!
Kde ste, rusalky, víly?!
Tam, tam z podzemných tôní
čujem, jak spev váš kvíli
jak miest prepadlých zvon. —
Potoky striebropenné
i sivé šumné rieky!
I vy ste tam naveky,
naveky pohrobené. —
Len to vaše zdýmanie
jak o pomoc volanie —
v tichú polnočnú dobu
ozýva sa von z hrobu. —
Oj, lastovičky, moje zlato!
Zaleťte preč, ďaleko sťato —
vypáčte si tam iný svet:
chalúpok vašich tu viac niet!
Holúbky sivé, sláviky
leťte — bárskam — svet veliký;
všiaď sa vám vetev zazelenie:
len sem nechoďte, moje, nie!
Tu nie svet lásky, svet štestia,
tu len havrani, kaňúri vreštia;
tu len bocian ťažkokrídly
na štíte Tatier si sídli
i tupo, clivo klepotá
otupnú pieseň života. —
Tu len bledá Poludnica
po tom mori suchom blúdi,
slnkom farbí vlasy, líca,
liskom-blyskom k sebe lúdi.
A ľudia kdeže? — Nuž na kie skazy
by tuná ľudia aj boli?!
Ani strechy, ani roli.
Tu dravci majú len ten svet Sahary
v árende jaksi napoly —
tu treba len: žížaly, zemeplazy,
osly, barany, dromedári. —
Ticho, sparno, homok šuští,
vietor píše deje púšti. —
Tak sa stalo —
plod vydalo.
Na nebi, zemi zjavenie,
časy sú už naplnené.
Semä jednoty, rovnosti.
„Vitaj, dieťa budúcnosti!“ —
Tri svety ti nesú dary
zlato, berlu i temiany! —
Sám Uranos — ovesil nos —
posadil naň okuliary,
hľadí dolu zadumaný:
čo je, čo je? —
čo sa trasie nebo moje?
[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.
[2] Vo fascikli konceptov sú dve čitateľné osnovy tejto básne, listy č. 6 a 7. Na liste č. 6 je hodne pracované, kým list č. 7 možno pokladať za čistopis. Nás text je teda z listu č. 7 a odlišuje sa od textu, ktorý z listu č. 6 odtlačil možno z Dobšinského odpisu Škultéty v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 175 — 6 pod názvom Fantasia. Botto práve na liste č. 6 jasne tituluje Piata perióda stvorenia. List č. 7 titulu nemá. Na okraji listu č. 7 má Botto tieto verše:
Poviem vám novinu hroznú, neslýchanú,
to viem, že vám vlasy všetky dupkom vstanú.
Nemyslite, že to láry-fáry,
že to kdesi stojí v starom kalendári. —
To pravda, no pravda je vám také čosi,
čo ľudia nevidia len pre vlastné nosy. —
Stalo sa to, čujte, áno roku páne,
keď sa zelenali tie slovenské stráne.
Mali by sme ich pokladať za úvodné verše k Piatej perióde stvorenia? Nie je to vylúčené. Má ona istý satirický nádych a je to zase — obraz Slovenska.
— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam