ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Myslíte, že to nie je nič nebezpečné s tými deťmi? — pýtala sa pani Krasňanská. Lekár sediaci oproti nej v pohodlnom foteli neďaleko porcelánovej pece majúcej podobu kozuba, sa dobrotivo usmial a hodiac rukou riekol: — Starostlivá stará mama sa vždy ešte viac obáva o vnúčatá, ako o vlastné deti.

— No pomyslite si, čo by som dostala od dcéry a zaťa, keby sa im niečo stalo. Nuž nepísať im nič o tej chorobe? Doktor, pravdu mi povedzte! Poznám už váš spôsob. Koľko ráz ste ma oklamali i pri ťažkej chorobe tajac nebezpečenstvo a len keď sme prešli po ľade zamrznutého jazera, povedali ste mi — aké vody hučali pod nami.

Lekár usmievajúc sa díval sa s úľubou na milú, ešte vždy hladuškú tvár starej matky.

— Milostivá pani, tentoraz je to skutočne len nepatrné prechladnutie, ktoré by prešlo, i keby ďalej povonku behali, nebojte sa, — riekol jej teraz už vážne lekár.

Krasňanská sa nahla a hľadiac mu do očí, podala mu peknú hladkú ruku. — Ďakujem vám, milý priateľ.

Doktor Lebán už bol tiež starší pán. Napriek tomu, že bol len dedinský lekár, bola jeho tvár zoraná brázdami mnohého cítenia a napínavého duševného žitia. Vysoký, štíhly muž bol ešte telesne a duševne čerstvý, napriek svojej päťdesiatke. Ruku Krasňanskej pohladil a potom s nezvyčajnou nežnosťou bozkal.

— Drahá pani, neviem, prečo mi teraz schádza na um epizódka môjho života, ktorá mala naň nevykoreniteľný účinok. Bohužiaľ, že nevykoreniteľný, — riekol vzdychnúc si.

Pani Krasňanská sa s porozumením usmiala a v jej očiach šelmovsky blyslo.

— Možno, že viem, na čo myslíte. Epizódka sa stala v lese? Na rybačke, nie?

— Áno, na rybačke, — odvetil Lebán a aby zakryl malinké rozpaky, pomiešal si pozorne čaj.

— Rozprávajte. Veľmi rada vás budem počúvať.

— Príroda, les, žblnkajúci potok, skaliská, šumot stromov ma vždy podivne rozčuľovali. Som v takom okolí ako trochu opitý.

— S opitosťou býva spojená smelosť, — podotkla pekná pani.

— Milostivá pani, aká to tam bola vtedy spoločnosť! Bol tam i váš nebohý manžel. Kde tam moja smelosť? A aký to bol krásny muž, hotový Arés Ludovisi!^[1]

Krasňanská si vzdychla. — Veď vtedy ešte nebolo ani reči, že by som šla zaň. A aký bol krásny telesne, taký bol prázdny duševne, veď vy to ináč lepšie viete ako ja.

Myslím, že ho podceňujete. Nenašli ste v ňom ten duševný život, ktorý by bol býval vášmu primeraný, a tak ho podceňujete vcelku.

— Pekne od vás, keď ho bránite, ale gazdoval zle, ako poľovník-rybár bol netrpezlivý, v politike, v kartách vždy prehrával, mal šťastie len v nedovolenej láske.

— Bol dobrosrdečný, možno až šľachetný: nežili ste s ním nešťastne. Neverím, že by vám povedal niekedy zlé slovo. A dlhy ste povyplácali a máte s ním znamenitú dcéru. Mne bol dobrý priateľ.

Krasňanská sklonila hlavu a dojato zašepkala: — Ste obdivuhodný človek, keď tak o ňom hovoríte. Veď ste ma vy predsa milovali.

— Ako to viete? — zvolal Lebán a začervenal sa až po vlasy.

Krasňanská sa zasmiala: — Božemôj, to každá žena vie vždy a isto. Vedela som to už pred epizódou v tom háji, o ktorej chcete hovoriť.

— Neviem, ako ste to uhádli, ja som vám to predsa ani jedným slovom neprezradil.

— Oči hovoria omnoho viac ako ústa.

— Isté je, že to boli najšťastnejšie okamihy môjho života, ktoré som za toho letného dáždika strávil s vami, medzi tými jedľami, pod tým bralom. A ako mi náhoda priala, že som v takej veľkej spoločnosti mohol zostať s vami osamote, to ani dnes nechápem.

Pani Krasňanská pozrela naň trochu posmešne. — Rozlúštim vám tú záhadu: Ja som to tak usporiadala, aby som bola s vami osamote.

— Ó božemôj! Aký som bol hlúpy!

— A vy ste mi v tej samote, opitý prírodou, rozprávali o krásach Belliniho Madony,^[2] porovnávali ste ich s Peruginovými^[3] a s krásnymi ženami Sebastiana del Piembo.^[4] Rojčili ste o prelestnej nežnosti Sodomovej Lédy.^[5] Vidíte, ako sa pamätám na všetko ešte po dvadsiatich štyroch rokoch. Tú Lédu som vám dlho nevedela odpustiť, keď som ju vyhľadala v dejepise umenia. Bolo to pre osemnásťročné dievča trochu — —

— Vás som mal pred očami. Ako som vás nevysloviteľne miloval! Ležali ste na trávniku ani Giorgionova Venuša,^[6] ale oblečená. Aká ste boli krásna, ako vám svietili oči, vlnili vaše prsia a aká zvodná ženská nežnosť žiarila z vašej tváre a z celej postavy! Aby som vyjadril cit, obdiv, bláznivú túžbu môcť kľaknúť pred vami na kolená a môcť bozkať čo aj len koniec vášho malého prstíka, blúznil som o tých krásnych, namaľovaných ženách, hoci by som bol vďačne dal za to život, keby som to mohol priamo povedať tej živej, predo mnou ležiacej, ktorá bola krajšia ako všetky dohromady.

Krasňanská si vzdychla: — Čakala som od vás jedno slovo, jeden posunok, a bola by som vám podala ruku. Nádej, potom túžba, nakoniec hnev na vás mi sťahovali hrdlo. Neodpustiteľne ste sa previnili na nás oboch. Stratila som k vám všetku dôveru a šla za Krasňanského.

— Ja nešťastník, — zvolal Lebán a trhal si vlasy.

— Nie nešťastník, ale bojácny chlapec ste boli.

— Máte pravdu. Ani som na to nepomyslel, že ja úbohý, dedinský lekárik by som mohol vystrieť ruku za krásnou a bohatou slečnou, obkolesenou kruhom zámožných statkárov a iných boháčov, bijúcich a ničiacich sa pre jej priazeň.

— Keď si pomyslím na svoj minulý život, neviem vám to odpustiť.

— A ako som to odpykal! Ja som sa nemohol oženiť. Medzi každou ženou a mnou stála vaša postava. Každá mi bola nechutná, drevená, bezduchá v porovnaní s vami. A tak je to i dnes. Moja ruka sa ženy s láskou nedotkla.

Krasňanská sa trochu zapálila a sklopila oči. O chvíľočku riekla:

— Vy ste ostali aspoň slobodný. Robili ste, čo sa vám páčilo. Mali ste čas študovať — cestovať. Ja som mala spoločnosť svojho muža, jeho priateľov a dvory s dobytkom — a s prasatmi.

— Vaša dcéra, váš zať a vaše vnúčatá to vyvážia. Šťastie je len v prítomnosti, každá spomienka je smutná; zlá je smutná a dobrá ešte smutnejšia, lebo sa šťastné chvíle minuli naveky.

Do izby vošla sestra opatrujúca deti.

— Milostivá pani, malá Málika ešte pýta pečivo. Neviem, či jej mám dať.

Krasňanská sa pozrela na lekára.

— Ale dajte jej, veď je to najlepšia medicína.

Sestra sa usmiala, odchádzajúc ešte poznamenala:

— Kočiš oznámil, že už stojí s kočom predo dvermi.

Doktor Lebán vstal a podával Krasňanskej ruku.

— Ruky vám bozkávam. Odpustite za prípadnú nešetrnosť.

Krasňanská vstala, bola krásnej junónskej postavy, driek bol ešte štíhly a nôžky jej mohlo závidieť i dvadsaťročné dievča. Lebánovi sa nikdy nezdala taká pekná a žiadúca ako teraz pri rozvírení starých spomienok. — Viete čo, milý priateľ, vy ste sám a ja som tiež sama. Na Štedrý večer sú mi deti a ich bona^[7] nie dostatočná spoločnosť. Obetujte sa a príďte mi skrátiť ten dlhý večer, keď človek väčšmi cíti svoju osamelosť ako inokedy. Prídete?

Lebán pozvanie bez rozmýšľania prijal, napriek tomu, že bol už sľúbený k jednému priateľovi.

— Prídem s radosťou, čo vám doniesť za Ježiška?

— No takým pohodlným vám to nemôžem urobiť. Rozmýšľajte trochu. Ja vám chystám tiež prezent,^[8] ktorý vás prekvapí. Do videnia.

Lebán sa poklonil a bozkal jej ruku.

Keď odchádzal, urobila niekoľko krokov za ním a naraz zastala rozmýšľajúc, potom pristúpila k veľkému zrkadlu a pozorne sa v ňom skúmala. Potom si uspokojene sadla a čítala Maupassantov román Une vie.^[9]

Na Štedrý večer sa obliekla do večerného úboru. Lebán prišiel v smokingu a s obdivom hľadel na krásnu postavu Krasňanskej. Doniesol jej kyticu ruží a klincov. Nielen slávnostné prípravy, ale aj pocit očakávania niečoho zvláštneho zapríčiňovali trochu stiesnenú náladu. Dvoje detí šúkalo v nervóznom napätí po dome, čakajúc, kedy ich pustia k Ježiškovi. Odrastené svoje rozčúlenie potláčali, ale krátke otázky a odpovede dokazovali, že ich myšlienky nezotrvávajú pri slovách, ktoré vyslovujú.

Konečne nadišiel čas, keď sa otvorili dvere veľkého salónu, v ktorom stál po povalu siahajúci osvetlený stromček. Malé troj-štvorročné deti mali šialenú radosť z hračiek, ktoré dostali, starší sú skoro vždy sklamaní darmi, čo aj hojnými, lebo nedostanú práve to, čo by si žiadali.

Lebán nenašiel pre seba žiaden dar, hoci diskrétne pozeral na stôl, na ktorom boli povykladané dary, nechcejúc nevšímavosťou uraziť domácu paniu.

Sadli si k večeri, pri ktorej s deťmi a s bonou nezostali dlho, lebo deti nemali trpezlivosť zostať pri stole, kedže ich mnohé zábavky odtiahli od neho, i odišli s bonou do salónu. Lebán zostal s Krasňanskou sám.

— Hľadali ste a nenašli sľúbený vianočný dar. Tu ho máte, — riekla Krasňanská a vytiahla nie bez rozpakov trochu trasúcou sa rukou lístok zo záňadria.

Lebán ho vzal a obzrel. Bol to malý lístok už v zažltnutej obálke. Nevedel, čo má s ním urobiť, chcel ho s výrazom sklamania strčiť do bočného vrecka kabáta. Pekná pani mu zadržala ruku.

— To je list, ktorý som vám napísala ako osemnásť alebo devätnásťročné dievča pred onou epizódou. Pri tej som sa odhodlala ku krajnosti, k akej sa dievča môže odvážiť a vy ste mi držali prednášku z výtvarného umenia. Následok bol, že som vám ten list neposlala. Pred niekoľkými dňami mi prišiel do rúk. Ja odídem na chvíľku k deťom, vy ho za ten čas prečítajte.

Lebán ju chytil za obe ruky a pozrel jej hlboko do očí, ktoré sklopila pred ním. Šepkal jej náruživo, zajakajúc sa trochu: — Celý život som strávil snením o vás. Jar, leto nášho života prešlo, ešte máme pred sebou celú jeseň, niekedy najkrajšiu časť celého roku. Čo myslíte, drahá pani môjho srdca, či nemá anglické porekadlo pravdu, that it is never to late to mend, že nikdy nie je neskoro polepšiť sa?

— Prečítajte si môj list, v ňom nájdete moju odpoveď.

Lebán si po odchode pani Krasňanskej vzdychol a sadol zasa k stolu. Na okamih sa mimovoľne zahľadel na pekný obraz, ktorý poskytoval stôl s kvetmi a ovocím a s rôznofarebnými nápojmi v krištáľových nádobách, v ktorých sa odrážali lúče svetiel veľkého lustra.

Potom otvoril pozorne list. Boli v ňom dva zaschnuté kvietky, ktoré odložil, hľadiac ich neporušiť, a potom čítal list so zvláštnym pocitom, aký prečítať je málo komu dané, lebo naraz sa cítil i ako dvadsaťšesťročný, keď ho mal dostať, i päťdesiatročný, keď ho naozaj dostal.

List znel:

Milý pane! Všetko viem o vás. Pochádzate z rodiny vysokopostaveného univerzitného úradníka, ktorá vyšla navnivoč. Po nešťastnej otcovej smrti ste sa obetovali rodine a opustiac iste vás očakávajúcu skvelú vedeckú kariéru, šli ste za dedinského lekára, aby ste rodine pomohli. Vy ste znamenitý a šľachetný človek, čaká vás veľká budúcnosť, treba vám pomôcť. Som náchylná zachrániť človečenstvu veľkého učenca svojím majetkom prípadne i takou obeťou, ktorá nezastane pred nijakou hranicou.

Elena B.

Posledná veta bola podčiarknutá.

Lebán položil lístok pred seba na stôl a chytiac hlavu medzi ruky, čítal a čítal ho, dokiaľ ho nevedel naspamäť.

Aká detinská naivnosť, aké zakrývanie lásky rúškom ľudomilnosti a aká nevinná rafinovanosť v ponúknutí svojej ruky v poslednej vete. Aké to bolo všetko priezračné a ako si to dievčatko vtedy myslelo, že aká je ona múdra a šikovná!

Bože drahý, aké skvostné dievča to on opustil! Dojate sa usmieval a slzy mu kvapkali na list. (Veď sme tak chytro a veľmi dojatí, keď ide o láskavosť nám preukázanú!)

Vstal a šiel k dverám salónu a zavolal priduseným hlasom: — Elena.

Krasňanská sediaca zamyslene obďaleč detí, ho počula a podišla k nemu do jedálne.

Lebán vybral z vrecka malé puzdro a podal ho Krasňanskej, ktorá vybrala z neho snubný prsteň. Navliekla si ho na prst a podala Lebánovi ruku, ten ju chytil a bozkal trasúcimi perami. Krasňanská zdvihla k nemu tvár s privretými očami. Lebán ju bozkal na ústa. Čo bolo v tom bozku životnou školou prešlých ľudí? Ľútosť za mladosťou, nádej blaha a iste aj čosi obavy pred budúcnosťou.

Obidvaja vedeli, že aj najopatrnejšia múdrosť sa niekedy potkne i na nenápadnej skale a že čím je šetrnejšia jemná nežnosť lásky, tým skôr je vystavená naštrbeniu práve pri ľuďoch najcitlivejších.