ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Železničný inžinier Miloš Vorecký býva v novšom, ale nie v modernom dome na prvom poschodí. Má jednu veľkú a dve malé miestnosti s kúpelňou a vodovodom. Čeľadnú izbu nemá, lebo pred niekoľkými rokmi pre slúžky ešte neboli prijímacie budoáry^[1] v móde.

Pani Vorecká nemohla zniesť bez bolestnej trpkosti, aby ju v mestečku niektorá dáma prevýšila v hocijakom ohľade, a preto ju táto okolnosť, ako i nemožné rozdeľovanie domového priestoru len na tri izby, keď potrebovala nevyhnutne aspoň päť, robila veľmi nespokojnou.

S týmito bolesťami vyrukovala len pred mužom. Muž, dovoliac si denne svoje „tri pivá“ v spoločnosti priateľov, mal sa čo napočúvať, že on je svojou márnotratnosťou na príčine, že nemajú svoj vlastný poriadny dom.

— Keby si nebol taký lump a neminul mesačne polovicu svojho dôchodku na karty, pivo a bohvie ešte aké zatajované hriechy, prestupujúc šieste božie prikázanie a hrešiac i proti sviatosti stavu manželského, mohli by sme mať s pomocou štátu dávno svoju poriadnu vilu.

Miloš je chlapina mocná, dobre živená, s vysloveným sklonom pre humor a komiku. Jeho smiech pozná celé mesto. Pri jeho tichej povahe ťažko ho dostať do takého duševného rozpoloženia, aby začal gúľať očami a fučať. Ale keď sa to zavše pani Vilme podarí, tak už uteká z domu, lebo vie, že v takom rozpoložení nie je dobre byť nablízku.

Obyčajne ju odbavoval len posmechom.

— No, pravda, ja mám vedľajšie zárobky, o ktorých ty nič nevieš. Ja si to môžem dovoliť. Ale čo ty minieš na šaty, klobúky, topánky a stále cestovanie za toaletami, to musí stáť peňazí! Kto to len všetko financuje?

Pani Vilma je osoba peknej, štíhlej, pritom plnej postavy. Len tvár sa ponáša na drevenú detskú bábiku, je okrúhla bez brady, s oblúkovitými obrvami. Jej výraz sa mení postavením kútikov úst nahor alebo nadol, na posmešný alebo na opovržlivý. Vytreštila na muža svoje veľké oči a hodila veľkou, ale foremnou rukou, na ktorej nebolo vidieť, že by sa domácou prácou primnoho zaoberala.

Miloš, podíduc k nej, ťapol ju láskavo po chrbte, až skríkla.

— Ty strašidlo, nech ma chráni ruka božská od tvojej jemnej ruky! Iste si sa naučil láskať od slona! Namiesto potĺkania sa po hostincoch mohol by si radšej s Ondrejom prebrať jeho úlohu. Vieš, že sa chlapčisko vo všetkom udalo na teba a že má práve takú tvrdú hlavu ako ty.

Pritom ho končitými nechtami uštipla do ramena, že zaklial:

— Tisíc hrmených! Ja ti dám! — a chcel ju chytiť a vymäkušiť, ale mu obratne ubzikla a ukázala vo dverách prstami dlhý nos.

Ženin útek Miloš využil a uvrzol do hostinca, lebo už prešiel jeho presný čas, ktorý celá kompánia vernejšie dodržiavala, ako najstachanovskejší rušňovodič^[2] príchod na stanicu.

Vilma si napochytre tiež urobila plán, že navštívi svoju priateľku, pani advokátku Noru Tralovú. Toho sa teraz musela zriecť, čo jej veľmi zle padlo a rozľútilo na Ondrejkovu škodu.

Zbadala, že Miloš sa i teraz vyhol protivnej práci: sekírovaniu a ohlupovaniu svojho dieťaťa. On totižto tak menúval chlapcovo vyučovanie. Vilma bola presvedčená o opaku. Keby ona bola mohla ísť navštíviť Noru a Miloš by bol musel doma sedieť, boli by obidvaja opačne rozmýšľali. Ináč Miloš sa pridŕžal pevne svojich zásad. Keď mu Vilma vyčítala, že sa o deti neobzrie, že nedbá, keď vyrastú ako stromy v hore, odvetil jej:

— Aspoň o deväťdesiat percent detí sa nikto neobzrie, ako končia doma svoje úlohy, preto, lebo ich rodičia — jednoduchí roľníci alebo remeselníci — sú neškolení ľudia a netrúfajú si deti vyučovať a len niekoľko percent inteligentov, rozumejúc sa do toho práve tak ako tí ostatní, je natoľko nerozumné, že si namýšľa, že vie svoje deti aspoň v normálke poučovať. Pravda, svoje úbohé deti len galamutia a mýlia, lebo nemajú o vyučovaní detí ani pochop. I odučia ich samostatne rozmýšľať. No jednako veľká väčšina tých nesekírovaných detí poskladá skúšky a je v živote toľko hodna ako tie, ktorým od prvopočiatku podkladali duševné štule, hoci ich ani nepotrebovali. O mňa sa nikto nikdy nestaral, lebo som na šťastie tiež sedliacky syn. A som doktor inžinier a urobím svoju kariéru. Aby si to vedela! Iné je, keď sa ma dieťa niečo opýta, čo nerozumie.

Vilma sa na Milošove reči len opovržlivo usmiala, lebo jej presvedčenie bolo, že technik nevie tak logicky myslieť ako latajner.^[3] I povedala mu:

— Ty si, môj milý Miloško, obyčajný leňoch a nesvedomitý človek, a preto máš sto výhovoriek, keď od teba žiadajú nejakú robotu. Na teba sa hodí Buschov výrok: „Vater werden ist nicht schwer sein, dagegen sehr.“^[4]

— No, to je, vidíš, pravda. Predsa len, mysli si, čo chceš, radšej sedím s priateľmi pri pohári dobrého piva, ako pri ohlupovaní svojich detí. Vy ženy sa vždy do všetkého chcete lepšie rozumieť, lebo chcete nad svetom panovať vždy a všade. To je preto, lebo máte málo rozumu a nepomerne veľký jazyk. Ale pamätaj si, čo Američania hovoria: „Ani do jednej hlavy sa nezmestí aj veľký jazyk aj veľký rozum.“

Vilma vyhrýzala bonbóny, ktoré vraj užívala proti kašľu, hoci roky ju nikto nepočul ani kýchnuť. Kývajúc hlavou, odvrkla:

— Môžeš hovoriť, čo chceš, to je isté, že sa každý dobrý rodič stará o svoje deti a hľadí na to, aby v škole neboli najostatnejšie.

— Máš pravdu, lebo veľká väčšina rodičov je hlúpa. Majú šťastie, že sprostosť je taká choroba, čo nebolí, ináč by vo dne, v noci húkali od bolesti.

— No, počuješ, tvoja kinderštúba^[5] stála iste niekde v stajni.

— Máš pravdu. Stála, a preto je omnoho prirodzenejšia ako tvoja. Preto som i ja chlap, ako pánboh prikázal.

Miloš odišiel, lebo mu bolo daromných rečí dosť a Vilma si dala zavolať Ondrejka, bojujúceho na dvore s dvoma spoluhriešnikmi. Šumne urastený, ale ináč chudý a bledý chlapček sa nevoľne vtisol cez skúpo otvorené dvere a zastal v nich, hotový ubziknúť.

Poznal matku a bol pripravený na poriadny škáles.^[6]

— Mamička, pusť ma ešte trochu von. Len urobíme snehuliakovi hlavu a hneď prídem, — žobronil, prekrúcajúc nohy a hľadiac na tento manéver.

— Si, akoby si zo šibenice odpadol. A čo ste to robili? Veď si ako prasa! Poď sem!

Ondrejko sa bokom prišmotlal k matke.

Vilma ho chytila za rameno a drmla, aby stál pred ňou rovno.

— Máš odtrhnuté gombíky a tu roztrhaný kabát! Ty lagan naničhodný, kto len vystačí na teba robiť! Choď sa umyť! Budeš robiť úlohu a čítať!

Ondrejko prebehol do spálne a veľmi svedomito si umýval ruky, aby čím najväčšmi oddialil chvíle utrpenia.

— No, čo tam tak dlho robíš? Poď už a prines si knižku a písanku. Ale už!

Po dlhom motaní chlapec prišiel a hodil veci pred matku na stôl.

— Aký je to spôsob? Tak sa to má položiť na stôl? I buchla chudáka po chrbte.

Ondrejko sa uhol.

— Ale ešte som ani kávu nedostal, — povedal žalostne.

— Ty darebák, hrať sa vieš a šaty ničiť, ale najesť sa nevieš, keď je tomu čas! Olovrant dostaneš, keď si urobíš úlohu a prečítaš, čo máte naložené!

Ondrejko žalostne pozrel na matku a sadol si za stôl. Chodil prvý rok do školy a matka sa od začiatku s ním učila.

Vzala čítanku a vyhľadala písmená n a ň. Tam boli slová: zvon, srna, stena a zvoň, sŕňa a šteňa.

Ondrejkovi preslabikovanie a vyslovenie slova zvon robilo také ťažkosti, že pani Vilma bola už na konci trpezlivosti, keď bojazlivo vydal zo seba:

— Z-v-o-n, zo-vn, znov, zvon!

— No, chvalabohu! Aký si ty len sprostý! No, ďalej!

— S-r-n-a, — hádalo dieťa písmená, ale zložiť ich nedajbože! Vilma ho buchla nahnevane po chrbte.

— Srna! Ty hlupák! Srna! Nevidíš, slepý si? Teraz už chlapec celkom stratil hlavu. Vedel, že ho matka bude biť a štípať, čoho sa ukrutne bál. Prestal vôbec hľadieť do šlabikára, lebo mal plnú hlavu, že ho udrie alebo uštipne, a preto pozeral len na jej ruky, aby sa im nejako vyhol.

Matku toto chlapcovo správanie, najmä keď jej začal plakať a nastavovať lakte na svoju obranu, tak rozčúlilo, že ho začala trhať a biť. Ondrejko s krikom nariekal:

— Juj, juj, ju! — zoskočil zo stolca a utiekol do najďalšieho kúta, kde prosebne skladal ruky, aby ho nebila. — Mamička moja drahá, nebi ma, už budem čítať! Tak dobre budem čítať, uvidíš! Najlepšie, a dám si pozor!

— Poď sem, neurobím ti nič! Ale sa musíš poriadne správať! Keby si ty bol dobrý, ako druhé deti, nemusela by som sa s tebou toľko trápiť!

Chlapec jej neveril a len na jej veľké volanie a keď videl, že ide k nemu, urobil niekoľko krokov k stolu. Šla mu oproti a sotila ho, že zaletel až k stolu a udrel sa o koleno. Bolestne zjojkal.

Následok bol, že ho už vôbec nemohla utíšiť a začala ho tak nemilosrdne mlátiť a štípať, že nešťastné dieťa od hrôzy onemelo a neopovážilo sa skuknúť.

Keď videla, ako chlapca doriadila, ozval sa jej materský cit a vzala ho na ruky, hladila, bozkávala, kŕmila cukríkmi a po dlhom čase uspokojila. Potom čítala s ním ďalej. Neopovážiac sa ho viac biť, predčitovala mu každé slovo tak dlho, kým sa všetky nenaučil naspamäť, čím, pravda, neurobil nijaký pokrok v čítaní, alebo aspoň máločo. A takáto patália bola s ním na dennom poriadku, hoci i v menšej miere. Pre niečo ho vždy musela mučiť. Pre iné pri písaní a pri počítaní a zasa pre iné, keď ho drezírovala, ako sa má správať, keď prídu cudzí.

Pohnútka tohto jej zachádzania nebola materinská láska, ale bláznivá ctibažnosť, aby sa chlapcovým pokrokom v učení a správaní mohla chvastať pred svojimi priateľkami. To nemohla zniesť, aby niektorý iný chlapec v niečom predbehol jej Ondrejka.

O tomto celom katovaní Vorecký málo vedel. Vše sa náhodou dozvedel, že Ondrejka bila, ale v akej miere a ako často sa to stáva, o tom nemal ani tušenia, lebo chlapec sa pred ním neopovážil ani skuknúť. Okrem toho i jej náhodná dobrota a jej starostlivosť, keď bol chorý, vyvinuli v ňom istý stupeň detinskej oddanosti a lásky. Bolelo ho, keď videl, že otecko zavše s mamičkou trochu ostro zachádza a že ona preto zavše i plače. I za to jej bol trochu vďačný, že ho všelijako cifrovala, česala, lepila na neho kadejaké parády, dala mu vždy rukavice a obliekala do šiat, aké nikto z jeho rovesníkov nemal.

Chlapcov život v každodennom strachu bol jednako strašný.

Pravda, Vorecký, ako väčšina otcov, naskrze sa nestaral o výchovu svojich detí. Páni pri pive o tom zriedka hovorili. Najskôr ešte, keď niektorý šibal vykonal nejaké pestvo. Až raz, keď sedel asi pol hodiny sám so svojím priateľom, dr. Tománkom, okresným lekárom, prišla reč i na tieto veci.

Tománek má tiež syna, ktorý chodil s Ondrejom do jednej triedy. Vilma práve vyčítala mužovi, že sa neobzrie o deti, i pýtal sa Tománka, či on korepetuje^[7] svojho syna Vaška.

— Kde pak, nemám na to času, ani vůle. Mne taky nikdo nekorepetoval, a tu jsem.

— Tak sa potom tvoja pani trápi s ním, — usmial sa Vorecký, — práve tak ako moja?

— Ta! — zvolal zadivene lekár, — vždyť jí poznáš! Ta zná jenom sport a sport a sport! Tenis, brusle, lyžovaní, vycházky do hor, no, a spolky, ovšem. Ani se jí o tom nezdá!

— Tak ty si naskrze nie za to, aby rodičia korepetovali svoje deti?

— Řeknu ti své mínění upřimně. Já by jsem to zakázal zákonem. Takových otců je málo, kteří by věděli své děti řádně vyučovat a ještě méně takových matek. Nejhorší jsou ty, kteří si na svou moudrost nejvíc zakládají. Kazí jenom učitelovu práci, poněvadž tláchají o všem jinak, jak to učil učitel. O pedagogii nemají ani zdání a o porozumění dětské duše se jím ani nezdá. K tomu si takový rodič, zvláště více-méně vždy nervosní a hysterické maminky, dovolí takové mučení dětí, za jaké by učitele zavřeli do basy. Rodič si to může dovoliti.

— Vidíš, kamarát, a mňa moja žena stále sekíruje, že sa naším Ondrejom nezaoberám. Tak sa učí s ním ona sama.

— Slyšíš, člověče, zaraz jí to! Váš hoch vypadá moc špatně! Je to vycifrovaná loutka, ale vypadá bídně. U vás nebude něco v pořádku. Podívej se ty jednou nečekaně domů, když tvoje pani dělá s ním to exercitium spirituale.^[8] Myslím, že tě to překvapí. Uvidíš něco, o čem se ti jistě nezdálo.

Boli by ešte pokračovali o tej veci, ale prišli kamaráti, a tak si dali taroček.^[9]

Pravda je, že Vorecký zabudol na svoju rozpravu s Tománkom ako na smrť. O niekoľko dní sa prihodila nejaká nehoda na trati a Vorecký prišiel skoršie domov ako obyčajne. Zašiel s aktovkou do svojej kancelárie a cestou mu prišlo na um, čo mu odporúčal Tománek. Nebýval ďaleko, i urobil tých sto krokov a zašiel domov a vošiel tichučko do predizby. Počul v dennej hovoriť ženu s chlapcom, o chvíľu krik a chlapcov plač. Počúval pri dverách, čo bude ďalej. Ženin krik a plač dieťaťa sa stupňovali, až bolo dobre počuť zvuk úderov a chlapcovo nariekanie.

Niečo také neočakával. Vošiel ticho do izby a videl, ako žena nemilosrdne perie a štípe na zemi sa zvíjajúce dieťa.

Voreckého zašiel pocit, akoby ho postihlo neočakávané nešťastie. Prikročil celkom k nej, ona ho v svojom zúrení ani nepobadala. Zvolal:

— Vilma, preboha, ty šalieš! — a zachytil jej zdvihnutú ruku.

Vtedy sa strhla a pozerala na neho zdivene.

— Čo tu chceš! — skríkla bez rozmyslu.

— Bože môj, chcel som vidieť, čo porábaš s chlapcom. To je strašné, čo s ním robíš!

Chlapec vstal, trasúc sa od strachu, čo to bude s ním. Zakryl si rukami tvár a usiloval sa potlačiť vzdychanie. Otca sa vždy viac bál ako matky, hoci on ho nikdy neudrel, len vše skríkol na neho.

Vilma sa spamätala.

— Nemáš ani pochop, aké zaťaté, naničhodné dieťa máš. Musel sa celkom na teba podať, ja si neviem s ním rady!

Vorecký len pozrel na ňu, nepovedal jej ani slovo a chytil chlapca a začal ho zobliekať. Keď stál pred rodičmi nahý po pás, bolo vidieť na jeho chudom tielku množstvo škvŕn a šmúh rozličnej farby. Chlapec stopy úderov na svojom tielku obzrel, usmial sa a povedal:

— Tatuš, to ma nič nebolí.

Vilma pocítila nevoľnosť. Chytro hádzala háby na dieťa. Kúpavala ho každý týždeň, podľa potreby i častejšie a videla na ňom škvrny. Teraz sa čudovala, že jej nikdy neprišlo na um, že sú to následky jej zaobchádzania. Jej fixná predstava bola, že mu to zavinili deti alebo že sa poudieral.

Vorecký, premáhajúc hnev, dokazoval jej:

— Vieš, duša moja, to sú také úrazy, ktoré veľmi presahujú mieru trestu, aký si rodičia môžu dovoliť voči svojim deťom! Keby to videl súdny lekár, zavreli by ťa, a to plným právom! O tom sa s tebou nebudem škriepiť, kto je vinný. Dieťa svojím nezmyselným zúrením viac trýzniť nebudeš! Prísne ti za-ka-zu-jem, aby si sa ho dotkla a aby si ho „vyučovala“! Veď ty nielen dieťa, ale i seba zničíš hlúpym rozčuľovaním!

Vilma hľadela na mužovu tvrdú tvár a skrotla. Videla, že je na hranici takého výbuchu, aký s ním ešte nezažila. Mráz jej prešiel po tele, keď si pomyslela, že by sa do nej oddal a zachádzal s ňou tak ako ona so svojím dieťaťom.

Splašene pozrela na muža a povedala krotko:

— A čo chceš s ním urobiť? Veď si chlapec sám nedá rady!

— Skôr ako s tebou. Veď ty nemáš ani pochop o detskej duši! Ty chceš, aby dieťa so svojím necvičeným rozumom tak rozoznávalo písmená ako ty. Bitím ho len pomýliš a celkom pokazíš jeho ťažkú duševnú prácu. Výsledok tvojho besnenia je, že ešte horšie pracuje a ty ho preto ešte väčšmi hlušíš! Uznávaš, aký ukrutný nezmysel si páchala? V tvojom pokračovaní sa párila hlúposť so zlobou! Nahliadaš, že sto ráz radšej nič ako takéto „korepetovanie“?

— Dobre, dobre, ale čo urobíš s ním? Necháš ho celkom na seba?

— Neviem ešte, čo mám urobiť. Poradím sa s ľuďmi, ktorí sa do toho rozumejú. Teraz urobím pokus, ako vie sám pracovať.

— Som veru zvedavá, čo vymajstruješ! — povedala Vilma už posmešne.

Vorecký posadil chlapca za stôl pred písanku a šlabikár.

— Čo máš odpísať?

Chlapec sa prehrabal v knižke a ukázal na niekoľko riadkov.

— Toto.

— A budeš to vedieť odpísať?

— Viem, veď i v škole sami píšeme.

— Tak dobre, píš!

Chlapec sa dal do roboty. Pravda, nesedel podľa predpisu a hlavu klonil prinízko nad písankou, čo ináč robia všetky deti, ale pomaly maľoval písmeno za písmenom do písanky celkom dobre a bez chyby.

— No, čo chceš od dieťaťa? — pýtal sa Vorecký ženy víťazne.

— Čo chcem? — povedala Vilma pohŕdavo. — Pozri, ako sedí, ako drží pero a ako ryje nosom v písanke! To predsa všetko nesmie tak byť!

— Nerob si z toho nič. My sme všetci — i ty — celkom tak písali. Teraz píšeme poriadne. Daj chlapcovi pokoj a on pôjde svojou cestou!

Vilma mrdla plecom:

— Rob si, čo chceš, ja sa viac o neho neobzriem.

— A dostal už olovrant?

— Ja veru neviem, či mu Marka dala kávu.

— A už si olovrantoval?

— Ešte nie.

— Teraz je pol šiestej a dieťa ešte nedostalo jesť! Na to nedávaš pozor! Každá druhá mať by si žrala srdce, že jej dieťa je len ako kosť a koža! Vilma, Vilma!

Vilma mala svoj rozum a uznala, že teraz prehrala na celej čiare. Hneď zmenila svoje správanie.

— No, dobre, ty, ty starigáň! Len už toľko nerečni! Musíš uznať, že si všetkému vlastne ty na vine. U mňa bola najlepšia vôľa dieťaťu pomáhať. U teba bola úplná nevšímavosť. Keby si sa bol do veci hneď zamiešal, mohli sme byť už dávno v poriadku.

Vorecký sa teraz zasmial a potľapkal ženu po pleci.

Vilma mu vyplazila jazyk a chytila chlapca pod pazuchy a odviedla ho do kuchyne, kde sa mu dostalo mimoriadneho potraktovania.^[10]

Vorecký, sám so sebou spokojný, odišiel k svojej „partii“ do hostinca. Prišiel k taroku prineskoro, zostalo mu len kibicovanie. Sedel tam, kým neprišiel Tománek, ktorého volali k chorému. Keď prišiel, sadol si s ním k poháru piva.

Vyložil mu, čo skúsil so svojím chlapcom.

Tománek si zapálil svoju večnú viržinku a kýval spokojne hlavou.

— Tak, koukej, tak to máš! Jak jsem ti to říkal. Co teď?

Vorecký sa trochu pohniezdil na stoličke a povedal:

— Myslím, že bude najmúdrejšie, keď sa budeme správať podľa tvojho systému s Vaškom. Len to by som ťa prosil, dovoľ, aby sa Vašek s naším chlapcom po škole spolu učil, kým sa do veci trochu nezapracuje.

— I jo, já mu to naložím. Hned po škole ať jdou jednou k vám, jednou k nám a ať se spolu učí a pak hrajou.

— Tak ti ďakujem, — povedal Vorecký a myslel si, že keď chlapcov znôtil, tým vybavil všetko.

Lenže ani Ondrejko nebol archanjel a keď sa nikto o neho neobzrel len Vašek, tak na prísnu feruľu^[11] zvyknutý chlapec chytro striasol Vaška z krku. Niekoľko dní chodili spolu a robili úlohy celkom pekne. Ale po týždni pretrhli zhodu, lebo Vaška deti pozvali stavať snehuliaka a Ondrejko sa musel ísť sánkovať. Vašek by bol pre sánkovanie vďačne neverne opustil staviteľov snehuliaka, ale na sánkach nebolo pre neho miesta. Druhý deň sa zišli a niekoľko dní boli zasa spolu, ale pretrhávanie spolku bolo vždy častejšie, až spolok zanikol celkom. Vašek robil svoje úlohy a Ondrej zostával bez nich. Pri polročnom vysvedčení vyšlo šidlo z vreca.

Teraz chudáka Ondrejka potrestal otec. I otec dokázal, že detskú dušu pozná ešte horšie ako jeho žena. Vorecký ho neubil, ale mu vzal najkrajšie vianočné dary a postavil ho do tmavého kúta prázdnej izby — na hodinu. Na hodinu znel prísny výrok!

Ani Ondrejko, ale ani rodičia nevydržali ani dve minúty, lebo chlapec tak strašne zúfalo kričal, že i otec i matka utekali k nemu ozlomkrky, aby ho zachránili od bohvieakého nešťastia! Chlapec bol od hrôzy celkom bez seba! Všetky ježibaby so železnými nosmi a draky s roztvorenými zubatými papuľami ho razom prepadli. Museli ho dlhú chvíľu tíšiť, kým svoje kŕčovite objímajúce dieťa prebrali natoľko, že prišlo k sebe.

Vilma pozrela vyčítavo na muža.

— Počuješ, moje bitie je hračka v porovnaní s tvojím trestom! Veď nech ho necháme tam ešte minútu, dieťa sa zbláznie!

— Veru nie je to vylúčené. Je práve také nervózne ako ty. Musíme s ním inakšie zaobchádzať. Chyba je, že si sa ty o neho nestarala, ako sa patrí. Dobre, obriadila si ho a dala si mu jesť, ale ináč si zo samého vzdoru ani okom nehodila, čo porába. Chcela si trestať muža a pokutovala si dieťa!

— Veď si mi prísne zakázal, aby som sa ním zaoberala. Vy, chlapi, ste len čudáci! Robíte nerozvážne skutky a vždy sme potom my všetkému zlému na vine!

Matka držala dieťa na lone. Otec ho vzal od nej.

— Tatuš, už ťa budem poslúchať. Nedaj ma viac do kúta, — prosil Ondrejko so zloženými rukami.

— Neboj sa, ty chudáčik. Neublížim ti ani za svet. Musíme nájsť spôsob, aby sme ťa zachránili od všetkého zlého, čo si ty sám zaviňuješ, ako i od horšieho, ktoré my na teba uvaľujeme.

Vilma vyberala poskrývané hračky a pokládla ich na stôl pred chlapca.

— Vezmi si svoje hračky. Zdá sa mi, že sme sa my s mamou mali postaviť do kúta.

Chlapec sa obrátil k hračkám.

Ondrejko sa teraz zo zábaviek azda väčšmi radoval, ako keď mu ich Ježiško doniesol. Zabudol hneď na prestátu úzkosť, ktorú pretrpel.

Rodičia hľadeli na neho s úľubou a tešili sa, že sa ich nerozum väčšmi nevypomstil.

— Šťastné dieťa! — mienila matka, — keby sme my vedeli tak chytro zabudnúť, čo zlé nás zastihne!

Vorecký vstal, podišiel k svojej žene a, položiac jej ruky na plecia, hľadel jej do očí.

— Myslím, teraz vidíme jasne, čo máme robiť. Nebudeme ho korepetovať. Keby sme videli, že nie je súci samostatne končiť svoje úlohy, najmeme mu povolaného človeka. Predbežne urobíme pokus, či s riadnym dozorom nedosiahneme cieľ. Dúfam, že áno. Uznávam, o dieťa som sa naskrze nestaral a nebol by ma parom vzal, keby som bol denne o štvrť hodiny menej sedel v hostinci.

— Chvalabohu, že to nahliadaš. Ja som chcela končiť svoju povinnosť voči nášmu dieťaťu. Priznám sa, srdce ma bolelo, keď som musela hľadieť na opustené dieťa. Ale čo? Zakázal si mi zaoberať sa ním a ja som sa neopovážila prestúpiť tvoj rozkaz!

— Nediv sa mojej prehnanosti. Ponášala si sa na fúriu.^[12] Je to na neuverenie, čo robí šialenosť z takej krásnej osoby, ako si ty!

Vilma sa mu usmiala.

— Nijakým lichotením nedokážeš, že si sa voči Ondrejovi neprevinil väčšmi ako ja. Nijaká mnou zavinená škvrna na jeho tele sa nevyrovná duševnému úrazu, aký si mu zavinil ty.

Vorecký hodil rukou.

— Dobre, máš pravdu! Sme natoľko rozumní ľudia, že uznáme svoje chyby. Tak, Vilmuška, neotravujme sa pre chlapca a nestrpčujme život sebe a jemu.

Vilma mu položila ruku na ústa.

— Dosť múdrostí, ktoré sú také každodenné, že sa už každému zunovali. Radšej sa dohodnime, ako zaobchádzať s chlapcom odteraz.

Ženina hladká ruka Voreckého razom utíšila. Bozkal ruku a ženu, čo mu ona s citom odplatila. Vorecký sa chytro presvedčil, že bozkávaním urobil taktickú chybu. Chlapi sú takí naivní, že na všetko zabudnú, keď ich žena pohladí. Predbežne mu to neprišlo na um. Ale predsa nechcel uznať, že pokladá plytvanie svojou múdrosťou za celkom zbytočné, a preto podotkol:

— Iste sú moje múdrosti každému známe, ale chyba je, že si ich neuvedomujeme, a preto ich ani nevykonávame.

Vilma to uznala a potľapkala ho po líci, čo mu zasa dobre padlo.

Dohovorili sa, ako sa budú starať o dieťa. Po dosť dlhej rozprave sa presvedčili, že tejto ich práce ani nebude tak mnoho. Mali len dozerať, kde a čo dieťa cez deň robí a či sa učí. Ináč mu nechali samostatnosť, čo sa im páčilo i preto, lebo mali menej roboty s ním. A márna vec, človeku nepovolanému je dlhé obcovanie s dieťaťom nie veľmi milé.

Keď chcel Vorecký utekať do hostinca, vyzradila mu Vilma, že ako každé nové zariadenie, stojí i toto peniaze. Chlapec má dostatok šatstva, ale to je všetko také nepríhodné pre jeho nový spôsob života! Musí chlapca vyadjustírovať,^[13] aby sa neurobil smiešny pred inými deťmi. Nemôže predsa so svojimi parádnymi šatami a v rukavičkách stavať hrádze v potoku!

Slovom, potrebuje pre začiatok aspoň šesť-sedemsto korún!

Vorecký sa usmial. Bolestne, ale sa smial.

— Teraz už, vidíš, rozumiem všetko. Ó, ty Eva, ty Dalila!^[14] Všetky ste na jednom brde tkané! A koľko potrebuješ z tej sumy na kadejaké kombiné a rukavice a pančuchy? Povedz pravdu!

Vilma ho chytila rukami za líce.

— A keby aj. Ty chumajček, ktože bude mať z toho potešenie? Veď mi vždy kážeš, že sa žena nesmie pred mužom spustiť! Mám sa stále tak obliekať a správať, akoby som si chcela tvoju lásku získať. Môžeš to odtajiť?

Vorecký videl, že s touto osobou nič nevykáže. Okrem toho od mnohého hovorenia i vysmädol a času na pivo už mnoho neostalo. Vedel, že rečami nič nevyhrá, preto vytiahol, žiaľne mrnčiac, peňaženku, obzrel jej obsah, vyhodil päťstokorunáčku na stôl a utekal, akoby ho vlci naháňali.

Vilma sa za ním so schválnou hlasnosťou smiala a oblapila v radosti svojho srdca Ondrejka. Chlapec pozrel na ňu zadivene od svojich vojakov.

— Ty si zlaté dieťa, len vždy pekne poslúchaj a budeme ťa radi mať!

— A už ma nebudeš vyučovať?

— Nie, ale sa musíš učiť!

— No veru! Ja sa budem, uvidíš!

Vilma si chytro prepočítala, že pre Ondrejka potrebuje z peňazí málo. Dá mu poprerábať staršie šaty a bude ich môcť drať pri svojich hračkách.

Niekoľko týždňov dozerali na dieťa obidvaja, keďže si väčšmi hľadeli navzájom na svoje prsty ako na dieťa. Ondrejko za ten čas privykol na istý poriadok a na robenie svojich úloh a napokon ešte on upozorňoval rodičov, že sa nestarajú o neho, ako by sa mali. Naučil sa oznamovať otcovi, keď mamy nebolo doma, keď sa mala o neho starať, a mame, keď otecko na to zabudol. Napokon ho mierne nabili, že on dozerá na rodičov. Pravda, pod titulom, že žaluje, a to že je mrzko.