ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som mal v kapse inžiniersky diplom, poslal ma môj otec na prax do Luzernu^[1] k jednému zo svojich obchodných priateľov. Peňazí mi dal dosť, i išiel som vďačne. Viete, ako dobrý inžinier rátal som vždy so všetkými okolnosťami. Tak i teraz. Vo fabrike u pána Schulza som pracoval len predpoludním, a tak som mal popoludnie voľné.

Moja zásada bola vždy, že time is money, čas sú peniaze, a preto som rozmýšľal, ako by som svoj voľný čas speňažil. Vám je známe, že viem perfektne po anglicky a po francúzsky, a tak som dal do novín inzerát, že každé popoludnie by som konverzoval s pokročilejšími žiakmi, po hodine anglicky a francúzsky. Hlásilo sa mi niekoľko pánov a z týchto som si vybral jedného Angličana, ktorý chcel po francúzsky, a jedného Francúza, ktorý chcel po anglicky dokonale hovoriť. Týchto som si vybral preto, lebo obidvaja boli cudzinci a zdržiavali sa cez leto v Luzerne a obidvaja bývali v prvotriednom hoteli Bellevue. Iste boli to teda páni bohatí, ktorí mohli zaplatiť za moju prácu. Lebo je to práca protivná konverzovať s ľuďmi, ktorých duševná úroveň je trochu par terre,^[2] fú. Pravdaže by bolo bývalo najjednoduchšie znôtiť ich spolu, aby Angličan diškuroval s Francúzom po anglicky a Francúz s Angličanom po francúzsky, nuž ale preto som ja neplatil za drahé inzeráty, aby mali z toho druhí osoh.

Viete, že som vždy dbal na elegantné šatstvo. Moja zásada je, že najmä mladý človek má byť vždy à quatre épingle,^[3] comme il faut, možno až trochu prehnane módne oblečený a zariadený. Má mať i šperky. Brilianty na prstoch a v nákrčníku imponujú. To je darmo. Tí, ktorí ich nemajú, nadávajú na to, že je to spôsob parvenu.^[4] N-na, chudák pokladá za zbytočné, čo nemá. Vyžije neborák aj bez toho, vyžije. Ja som sa teda obliekal tak, že každý videl zďaleka, že som „pán“. No, a pri ženách vôbec je elegantný šat polovicou víťazstva.

S milým Angličanom a Francúzom som sa zjednal. Môžem povedať, že som sa s nimi jednal ako o koňa, lebo tí skupáni po franku zjednávali z môjho, pravdaže, slušného honoráru. Obidvoch som navštevoval v hoteli, Angličana o druhej a Francúza o tretej hodine.

Raz Angličan nebol o druhej vo svojej izbe. Odkázal, že dnes nemôže mať to potešenie so mnou, a tak sa stalo, že som mal prázdnu hodinu, ktorú som si zaumienil prečkať na prvom poschodí na schodisku hotela, ktoré bolo veľmi primerane zariadené klubovkami, rockingchairmi,^[5] písacími stolíkmi a malou bibliotékou v skrinke. Okrasu poskytovali palmy a medzi nimi mramorové sochy. Cítil som sa ako doma, hovorím, ako doma.

Ja v hale vôbec rád vysedávam, pozorujem prechádzajúce obecenstvo, a najmä sedím tam skrytý za nejakou grupou rastlín, aby človek mohol pozorovať ľudí, ktorí si myslia, že sa nikto na nich nedíva. Je vám to zábavné, čo mnohí, i najelegantnejší robia, keď si myslia, že ich nikto nepozoruje. Videl som ministerského predsedu, staršieho svetoznámeho pána, ktorý študoval pred zrkadlom svoju tvár, robil grimasy ako opica, hotová o-p-i-ca, hovorím vám.

Sotva som sedel — náhodou celkom sám — chvíľočku za plnou palmou, vbehla na schodište elegantná dáma v domácom úbore. Sapristi, môžem vám povedať, že ma tá osoba zelektrizovala. Viete, že mi už nejedna z tých chutných veveričiek prešla cez ruky. N-na, a či. Ale táto, to bolo niečo! — na zjedenie. Na zje-de-nie! Ešte i jamku mala na briadke. Bola strednej postavy, štíhla, s primeranými okrúhlosťami, noštek pikantný, oči čierne a pyštek, — bože drahý! Magnifique!^[6]

Osôbka sa zvrtla a obzerala sa. Nevidela nikoho. I pokročila ku skrinke s knihami, a vložiac medzi ne jednu, stratila sa ako vôňa jemného parfumu. Rozumie sa, že som bol zvedavý, akú knižku čítala. Iste niečo pikantné, nejakého Prévosta^[7] alebo Maupassanta. Vyberiem knižku — mala mi z rúk vypadnúť — a vidím Montesquieuov Esprit des lois!^[8] Pomyslel som si, to je iste nejaký švindeľ, obzeral som knihu zo všetkých strán. I našiel som naspodku — nie navrchu, ako knižné značky obyčajne bývajú, ale naspodku — malý papierik. Vybral som ho a rozvinul. Bolo na ňom drobunkým písmom toto (pravda, po francúzsky): Príďte hneď 37.

Voilà,^[9] myslel som si, aká rafinovanosť. Esprit des lois tuná iste nikto nečíta, a tak je to knižka dobrá na tajné písanie si. Teraz čo? To je list určený pre priateľa. Či mám čakať toho, komu je určená táto kartička, alebo ako svetaskúsený a podnikavý sám odtrhnúť tento núkajúci sa mi krásny kvet? Čo mám z toho, keď vystopujem toho galána? Nič. A zasa poznal som veľmi dobre zmýšľanie dám, zdržujúcich sa bez manželov na letovisku, každá pokladá jednoducho za povinnosť spestriť si život nejakým príjemným dobrodružstvom. Hanbila by sa i pred sebou i pred svojimi priateľkami, keby dva-tri mesiace žila ako mníška v kartuziánskom kláštore. Quelle bêtise!^[10] O tom som nepochyboval ani chvíľočku, keď namiesto jej priateľa prikvitnem ja, iste bude so zámenou len spokojná. N-na, čo sme, to sme!

Číslo 37 mohlo znamenať i číslo izby v hoteli, a tak som ho vyhľadal. Kľúčik bol vo dverách. Počúval som chvíľočku pred dverami: nič, ticho. Otvoril som potichučky dvere a nakukol: zazrel som len predizbičku. Vošiel som a počúval som zasa. Počul som hlasy, ale tie zrejme prenikali zo susednej izby, i vošiel som. Našiel som sa v izbe, kde bola za španielskou stenou mosadzná posteľ a iný nábytok spálne, na ktorom boli pokladené niektoré toaletné kúsky krásnej panej. Dvere do susednej izby boli otvorené a odtiaľ zaznievali dva hlasy, jeden ženský a druhý mužský. Čo robiť. Počul som, že sa dáma blíži k svojej izbe, už hovorila skoro vo dverách, i skočil som za španielsku stenu a zohol sa na posteľ toho anjela, nezabudnúc položiť hlavu na miesto, ktoré posvätila iste najčarovnejšia čiastka jej skvostného tela. Tak som čušal a počúval.

— Ty, Yvette, uvidíš, že so svojím flirtovaním s tým naničhodným kapitánom zle pochodíš.

— Ale, mon oncle,^[11] ja ti hovorím, že s ním nič nemám, je mi protivný, no.

— A včera večer si sa celkom iste s ním zhovárala pri jazere. Aspoň postava a reč bola tvoja.

— O tom ani reči. Bola som doma a modlila som sa. Pozri, tu je moja modlitebná knižka. — I prestala si naprávať brošňu na dekoltovaných prsiach a vytiahla maličkú knižtičku spod čipkového kombiné, ležiaceho na taburete. Myslím, že svätým v tej knižtičke iste bolo pod tou prikrývkou dosť teplo.

— Je divné, že Teodor tak neočakávane prichádza. Iste niečo počul.

— Ale čo, nemohol nič počuť. A potom, mon oncle, veď ste vy taký svedomitý strážnik! Veď vy viete o každom mojom kroku. Vy iste uspokojíte Teodora.

Pozrel som škárou španielskej steny, lebo som počul podivné krochkanie. I videl som tučného staršieho pána s cvikrom na orľom nose a krásna Yvette tľapkala jeho tučné líce, na čo on blažené mrnčal. Bože, tá satyrská tvár,^[12] čo ten starý zbojník robil! Ak kedy, tak teraz bolo jahňa zverené vlkovi. Zošpúlil ústa a fistuloval sladko: — Keby si bola ku mne lepšia a uznanlivejšia, vieš, vieš, — i oblapil ju okolo drieku. Yvette sa mu vyšmykla: — Keď odíde Teodor a keď sa všetko dobre skončí, budem uznanlivá, uvidíš, že budem. Dostaneš každý deň jednu pusu, ale dobrú, — kyvkala mu k tomu prstíkom a hľadela mu do očí.

Starý hriešnik skrivil ústa: — Jednu? To je málo.

— No, možno i dve. A kedy príde Teodor?

— Okolo pol piatej. Musíme ho čakať.

— Choď mu objednať izbu. On bude chcieť túto susednú. Povedz mu, že sa to nesvedčí.

Ujec odišiel.

Keď zostala sama, stala si pred veľké zrkadlo a kochala sa chvíľku pohľadom na seba. Môžem povedať, že bola zvodne krásna. — Aká som nešťastná! — zvolala polohlasom a robila k tomu primeranú tvár do zrkadla. — Ach, aká by som bola blažená, keby, — tu zamĺkla, usmiala sa a blysla očami. — Ako ťa rada, ty babráčik zlatý, ty sladký, — zašepkala túžobne a oblapila si plecia.

To bola moja chvíľa: teraz, alebo nikdy!

— Madame, — zašepkal som láskou pretkaným hlasom a vstal za španielskou stenou.

— Kto ste, čo chcete? — zvolala a zvrtla sa ako jašterička, hľadiac na mňa vyjašenými očami.

— Zbožňujem vás. Vďačne vám obetujem život. Stojím vám pohotovo ku všetkým službám. Rozkážte, čo mám urobiť.

— Urobíte všetko, čo vám rozkážem?

— Iste, s radosťou.

— Tak odíďte z mojej izby, hahaha.

— Madame, všetko urobím, len to nie. Pomyslite si, som ani duch v rozprávke, všetko vám urobím po vôli, čo je v mojej moci. Škoda ma tak odhodiť. Skúste to.

— Neviem, čo by som mohla od vás žiadať.

— Vy ste napísali kartičku v Esprit des lois, aby pán kapitán prišiel hneď na číslo tridsaťsedem?

— A vy ste tú kartičku ukradli. Vy ste gentleman? Hanbite sa!

— Nebol by som mužom, keby som, vidiac vás, nebol zvedavý, čo čítajú anjeli.

— Nuž, ste spokojný? Hahaha, odporúčam vám to dielo.

— Madame, mňa vaša spisovateľská činnosť omnoho viac zaujíma ako celá francúzska literatúra. Vy iste máte čo povedať vášmu kapitánovi, zverte sa mi a ja vám vďačne poslúžim.

— Kto ste vy vlastne?

Yvette sa dívala chvíľku na mňa.

— Odovzdáte lístok na adresu, ktorú vám udám?

— Odovzdám, naskutku, parole d’honneur!^[13]

— A čo budete za to žiadať?

— Nič, celkom nič, len trošku vášho uznania.

— Viem, čo rozumiete pod uznaním.

— Naozaj? Viete? Tak sľubujete mi to?

— No, zaiste sa vám odslúžim. Počkajte trochu. Odišla do susednej izby a o niekoľko minút sa vrátila, držiac v rukách dva listy.

— Voilà, monsieur. Ale musíte mi sľúbiť, že ten list, ktorý je pre vás, otvoríte iba po šiestej hodine večer. Sľubujete mi to?

Pozrela na mňa tak zvodne, že by som jej bol i svoje spasenie sľúbil. Podala mi ruku. Chytil som ju a bozkával ako šialený, pričom som cítil stisnutie jej jemných prstíkov.

— Ak otvoríte ten list pred šiestou, tak je medzi nami všetkému koniec! Pamätajte si to: všetkému!

Pozrel som na ňu a ona sklopila zrak a zapálila sa. Vyzerala v tú minútu ako nevinné osemnásťročné dievčatko. Bol by som vďačne kľakol pred ňou a prisahal jej večnú lásku. Ešte sa mi usmiala, a kývnuc rukou, ušla do susednej izby.

Môžete si predstaviť, ako som sa cítil. Bol som si istý, že budem najblaženejším človekom na svete. Išiel som — letel som, aby som odovzdal jej list. Čo ja viem, kto to bol, kam to písala: Viem len, že to bol akýsi pán, ktorý býval tiež v tomto hoteli.

Rozumie sa, že som v ten deň ani na anglickú hodinu nešiel. Nemohol som na nič myslieť, iba na rozkošnú Yvette. Stratil som tak pätnásť frankov. Ale nech! Obzeral, voňal a bozkával som lístok, na ktorom bolo napísané: „A son saveur Y“.^[14] Iste v ňom bolo označené miesto a čas nášho rendezvous! Ach!

Môžem povedať, že mi dve hodiny nikdy tak dlho netrvali ako teraz. Kedy už len udrie tá šiesta hodina! Okolo šiestej som, akoby mimovoľne, prišiel pred hotel Bellevue. Pred bránou stálo kryté auto a prišiel som práve à tempo, aby som ešte zazrel zohnutú polovicu do auta vchádzajúcej Yvette, ktorá nebola bez istej čarovnosti, za ňou som mal šťastie vidieť v tej pozitúre dobre živené strýcove okrúhlosti, nad ktorými sa rozhrnuli krídla žaketu, a nakoniec ešte i tú istú partiu tela dnu vchádzajúceho vysokého neznámeho pána.

— Kto bol ten vysoký pán? — pýtal som sa v bráne stojaceho vrátnika.

— Pán Teodor Galbrun, manžel tej peknej dámy.

— Robia azda výlet?

— Nie, idú do Nórska. Tu je vraj teraz prihorúco.

Vrátnik sa falošne usmial. Hlupák! Čo sa má taký človek na niekoho falošne usmievať? Aká impertinencia!

Pomaly som odišiel. Cestou som bez ďalšieho meškania otvoril lístok krásnej Yvette.

Bola v ňom karta so slovom: „merci“^[15] a desaťfranková bankovka.