Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Alena Kopányiová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 65 | čitateľov |
Viete, že mám tiež testinú. Môžem povedať, že je to ešte veľmi fešná dáma, ktorú nič tak nepohne, ako keď ju niekto pomenuje matróna! Kto to urobil, je v jej očiach odbavený, je to nevzdelaný chlap, ktorý môže mať hádam i dobré vlastnosti — sotva, sotva — ale je nevzdelaný. A mamička to vie posúdiť, lebo ona je veľmi vzdelaná. Ona pozná históriu Rudolfovej a Večerkinej vraždy[1] a vôbec o všetkých habsburských kniežatách je informovaná tak, ako keby patrila do ich rodiny. Moderných maďarských a nemeckých spisovateľov a herečky, hlavne filmové, má v malíčku. Zo slovenskej literatúry pozná jeden román, v ktorom muž ženu či žena muža oklamala. Bolo to veľmi pekné, ale to už čítala veľmi dávno. Ako vysokovzdelaná dáma je prívrženkyňou najnovšieho maliarskeho umenia a hovorí o ňom s takým porozumením, že si obyčajný človek pýta hneď pas na ostrovy Fidži, kde ešte panuje ľudožrútstvo a kde najmä moderných maliarov vedia vykŕmiť s obzvláštnym majstrovstvom. Prísne dozerá na spôsob jedenia a súdi podľa neho na charakter. Nech človeka božská ruka chráni, aby urobil nejakú chybu pri manipulovaní s rôznymi nástrojmi, ktoré dnes ubiedenému ľudstvu strpčujú i ten kúsok potravy, čo chce do úst vbalansovať. V dome trpí len také slúžky, ktorých špatnosť je príslovečná, lebo jej nezvratná zásada je, že každý muž je lump a cudzoložník, využívajúci každú príležitosť na hriech a na oklamanie svojej vždy vernej manželky. Je presvedčená, že ona je charakter a že vždy hovorí a bráni pravdu.
S takouto dámou mám zavše to potešenie tráviť týždne v jednom dome.
Moja advokátska kancelária je na prízemí a bývame na poschodí. Keď moja drahá mamička prišla k nám predposledný raz, mali sme ešte veľmi šumnú chyžnú Julču. Bolo to lepšie dievča s istým vzdelaním a s rozhodne lepším držaním, než aké má veľmi mnohá univerzitu navštevujúca slečna, o pisárkach ani nehovoriac. Mne bolo dieťa ľúto. Nezachádzal som s ňou ako je zvykom so slúžkou, ale tak trochu priateľsky. Nemôžem za svoju povahu, ale som človek citlivý a bolí ma pohľad na deklasovaných, a preto keď môžem, hľadím vždy zlepšiť ich osud. Tejto osôbke hneď v deň príchodu vypovedala mamička vojnu.
Olinka, moja drahá ženička, sa všelijako omykala, ale predsa jej bola matka milšia ako Julča, a tak už jej pobyt v našom dome visel na veľmi tenkej nitke.
Prišiel som na obed do bytu a Julča — ako pozorná chyžná bola zamestnaná v predizbe — prikročila ku mne a odobrala mi klobúk a paličku. Boh mi je svedok, že som nemal žiadne nekalé úmysly, že len pocit ľútosti a ľudskej spolupatričnosti ma pohol, aby som ju objal okolo drieku a pobozkal jej chutný pyštek, keď som videl, že si to žiada, a šepol jej pritom niekoľko obodrujúcich slov.
— No, toto je neslýchaný škandál! — zahrmel hlas z dverí jedálne, ktoré sa na tempo otvorili a v ktorých sa zjavila testiná, špehujúca Julču, sťa anjel vyháňajúci Adama a Evu z raja.[2] Trúbu mamička nepotrebovala,[3] jej hlas sa rozliehal po celom dome aj bez rezonátora. Rozumie sa, že na tento alarm[4] sa okamžite zjavila na bojisku i Olinka i naše dve podarené detváky a síce Feďko, ktorý sa hneď pustil do mamičky a Božka, ktorá sa pustila — ako psíča do kandúra — do Julče. Nikdy nijaký eskamotér nedokázal, aby predmet tak šikovne zmizol, ako sa stratila Julča z nášho domu, a to i s kufríkom i s niekoľkými krajšími košeľami a kombiné mojej drahej Olinky. Rozumný človek uzná, že sa chudobné dievča musí starať o svoju výbavu, ale predpojatým paniam môžeš o tom darmo rozprávať.
Skúsená testiná išla chytro pozrieť ešte na pôjd, kde sa práve sušila bielizeň, či z nej niečo nechýba, pričom sa jej prihodil malér, pošmykla sa na jednom schode a padla na svoju politickú ekonómiu. Olinka mi rozprávala, že úraz zanechal značné stopy v tomto závažnom rezorte, čo som, rozumie sa, s patričnou ľútosťou a s primeraným prekrúcaním očí vzal na známosť.
Zaujímavé bolo, že jeden zo schodov vedúcich na pôjd, bol namazaný mydlom, takže sa človek nedajúci si veľký pozor, musel na ňom zošmyknúť. Obdivoval som Julčinu šikovnosť, ktorá stihla ešte ten schod namazať a keďže som ľutoval to nevinné dieťa a nechcel, aby sa hádam z nedostatku hmotných prostriedkov dostala na nejakú zlú cestu, poslal som jej nejakú tú stovku.
Nebožiatko mamička ležala následkom úrazu už dva týždne. Rozumie sa, že som každý deň strčil nos na pätnásť sekúnd do jej izby, aby som sa opýtal, ako sa má? Moja dobrá výchova mi nedovoľovala, aby som sa dlhšie zdržiaval v miestnosti, kde ležala dáma, hoci mi to tentoraz mamička i dovolila, lebo mi mala mnoho — mnoho čo rozprávať.
Najmä rada pertraktovala otázku, prečo nepíjam teraz, keď máme staršiu, solídnu (okolo päťdesiatročnú mašinu) chyžnú, čiernu kávu v kancelárii a kým bola u nás Julča, dal som si vždy čiernu kávu od nej dolu zniesť? Prečo?
Faktami som jej dokazoval čierne na bielom, že som vtedy musel už hneď po obede ísť do kancelárie, lebo som mal vybavovať súrne veci a teraz nemajúc, sedím radšej v ich milej spoločnosti a vypijem s nimi tú čiernu. Ja si myslím, že každý súdny a nepredpojatý človek musí uznať oprávnenosť tohoto dôvodu. Ale márna vec, neuznala to ani mamička ani Olinka. Perse,[5] že môjmu pitiu čiernej kávy v kancelárii prisudzovali tie najnemožnejšie a úplne vylúčené motívy! Božemôj, ako sa mýlili!
Mamička vôbec odporúčala do mojej pozornosti Anastáziu — tak sa volala tá stará totka, chyžná — ako vrchol dokonalosti vo svojom odbore. Odporúčala ju celý týždeň, až i ona zmizla v prepadlisku. V nedeľu popoludní som sa stretol na schodoch s jednou veľmi elegantnou, asi dvadsaťpäťročnou dámou, ktorá sa na mňa veľmi vľúdne usmievala. Strhol som klobúk a zvolal: — Ruky bozkávam! — načo sa ozval zvonivý smiech. Pozriem lepšie, ktože si? Nuž bola to totka Anastázia vo svojom nedeľňajšom vojnovom maľovaní a výstroji!
Referoval som to mamičke a Olinke a ony moje rozhorčenie nad toľkým švindľom prijali s úplným neporozumením, ako vždy. Pravdaže ma nechápali! Ja som si pomyslel, ako málo chýbalo, že som tú Jezabelu[6] neuštipol na líce atď. a striasol som sa nad nebezpečenstvom, v ktorom som sa nachádzal! Ináč tie dámy odsudzovali parádenie sa čeľade, ktorým sa táto stavia do jednoho radu s panstvom, čo nebude možno ani rozoznať, iba podľa chovania. No a tak sa môže hocikto pomýliť. Keď sa Julča obliekla ako dáma, nuž to bola nehanebná drzosť od tej osoby. Pravda, vyzerala na zjedenie.
Ale preto božie mlyny melú pomaly, no iste. Hoci tentoraz sa to zomlelo rýchlo. Lebo už nasledujúci deň pribehla do kancelárie kuchárka ako bez duše, aby som chytro šiel hore, lebo že stará milosťpani umiera, ak už vôbec neumrela.
Utekám s pocitom trápnej neistoty, či ozaj umrie, lebo viem, že ženy preháňajú, a skutočne našiel som drahú mamičku už úplne pri sebe. Nič jej nebolo. Kričala ako indián Čikasčio na Anastáziu, ktorá jej nezostala dlžná ani jedno slovíčko.
Anastázia, táto perla, mala milý zvyk napiť sa hneď ráno rumu. Tentoraz jej lepšie chutil, i glgla si ho asi pol litra. Táto charakter preukazujúca tekutina ju potom pohla k tomu, že išla do manželkinej izby riadiť, ale bola k testinej nadmieru priateľská. Sadla si pohodlne do fotela k posteli a začala veľmi duchaplne štebotať o svojich skúsenostiach chyžnej a „mladého dievčaťa“. Mamička vytreštila na ňu oči a chytala povetrie, vydávajúc zo seba neartikulované zvuky. Keď sa jej Anastázia prekáravo opýtala, koľko ráz a s kým svojho nebohého muža oklamala, mamička najprv prenikavo skričala, potom zamdlela.
Bol to jeden z príjemnejších okamihov môjho života, keď som Anastáziu za obodrujúcej prítomnosti Olinky, našich dvoch podarených detičiek a kuchárky vyprevádzal na schody a dal jej jemný rozmach.
Toto bol jeden príjemný okamih a druhý bol, keď — ale čo to táram, čo. Jedným slovom, mamička konečne tiež odcestovala.
Olinka má svoju mamičku rada, ale celé dni ju opatrovať, počúvať jej stály trochu prehnaný nárek, ako trpí, že už mrie, a k tomu trpezlivo znášať poznámky na nešikovnú opateru a všetky ostatné jemné štulce na seba, muža, zle vychované deti, je jednako nie veľmi príjemné.
Olinka je osôbka pomerne rozumná a ako hovorí, píše po slovensky dosť dobre — totižto je na čistom so všetkými literami, kedy ich treba použiť, jedine y píše „podľa citu“. Pravdaže medzi s a z je tiež akýsi rozdiel, to si doposiaľ neuvedomila. Nuž vec sa stala tak, že mamičku, ako výborníčku, volali na schôdzku do Masarykovej Ligy. Keďže nemohla ísť, kázala Olinke, aby napísala kartičku, že je chorá. Olinka napísala kartičku predsedovi „Lygi“. Mamička poznamenala, že „Lygi“ je zle písané, lebo za literami l a g sa vždy píše y, keďže sú to tvrdé hlásky, treba teda napísať: „Lygy“. I škriepila sa tá univerzita s tou maticou, či je to vedecky, či nevedecky napísané. Olinkin dôkaz bol neklamný cit, na ktorý citovala dôkazy a mamička zase dôvodila tým, že jej raz jeden profesor — a bol to veľmi múdry a učený muž — povedal, že sa v slovenčine za každou tvrdou hláskou vždy musí písať y.
Olinka sa dívala na mňa tak milo, prosebne, jej pačka, ktorou ma hladila po mojom vážne zamračenom čele, bola taká mäkká a hladká, že som chcel s trúbami a so zástavami prejsť na jej stranu a vyhlásiť jej mienku za vedecky odôvodnenú — ale keď som včas pozrel na testinú a videl z jej očí sršať takú hrozbu, vec som si rozmyslel. Ja som politik a politika je veda kompromisov. Hlavná vec vždy je, aby som nikoho nebúšil do rebier a aby mi ten zvyškový majetoček neodplával. Teda som vyniesol nasledovný výrok: najnovšie vedecké stanovisko je, že ženy — pardón — dámy majú takzvanú licenciu feminizmu,[7] totižto voľnosť narábať s rečou tak voľne, ako básnici (najmä komunistickí) na základe poetickej licencie. Dámy môžu písať, ako chcú, to je všetko dobré, hlavná vec je, aby boli milé a krásne a tým požiadavkám i mamička i Olinka vyhovujú vo zvrchovanej miere.
Výsledok bol, že ma vyhodili von. Ale preto, keď som sa Olinke zaprisahal na jej vernosť ku mne, že ona mala pravdu, nuž mi dala taký pyštek, že sa i dnes po ňom oblizujem a to len preto, aby dokázala, že mi je skutočne verná. A tú vernosť aj potrebovala trochu dokazovať, lebo viem, že ten mizerný kapitán od vozotajstva — ale nech ho tam parom uchytí! Konečne i kôň má štyri nohy a potkne sa.
I nastalo všeobecné vyrovnanie stránok.
Jednako, keď mamička napadla i najnovšiu Olinkinu toaletu, o ktorej si obzvlášť mnoho namýšľala, že jej zle pristane, že je sfušovaná, že vyzerá v nej ako maškara, Olinka sa predsa postavila na svoje nôžky a nahovorila mamičke, že jej poranenie je ťažké, že sa vôbec bojí, že by najmúdrejšie urobila, keby kvôli primeranému liečeniu išla do Prahy, kde sú i špecialisti zaoberajúci sa len liečením takých škvŕn, aká je na, hm, na mamičkinom gravitačnom centre. Mamička sa zľakla, že sa jej chytá brand[8] i pozerala úraz pomocou zrkadiel, ale to akosi nešlo. Olinka tvrdila, že je tá čierna škvrna veľká ako automobilové koleso. Mamička vo svojom strachu chcela, aby som si ten úraz i ja obzrel, pravdaže pri zachovaní tých najprísnejších opatrení na šetrenie cudnosti; od tej zodpovednosti, plnej zaťovskej povinnosti som sa neodhadzoval, keďže je mamička ako som podotkol, ešte veľmi fešná dáma. Ale Olinka, ten nevinný anjel, myslela, že sa ja do toho nerozumiem, chudiatko. I zavolal som lekára, môjho milého priateľa Jožka Kukučku, ktorý si ten brand základne obzrel a ustálil, že miesto, na ktorom sa nachádza ten brand v biologickom organizme ľudského tela, je veľmi vážne, že ohľadne restitúcie ad integrum[9] zo stanoviska temporálneho[10] ťažko ustáliť istú hranicu. Mamička z Jožkovej mienky nerozumela nič, ale ako vysoko inteligentná dáma nechcela prezradiť svoju nevedomosť, lebo nebola si na čistom, či tú Jožkovu hatmatilku jedna inteligentná dáma má rozumieť, či nie, a tak s múdrym kyvkaním hlavy pristala na to, že pôjde do Prahy. Jožko na znak toho, ako vysoko treba ceniť lekársku mienku, si ju sám taxoval na dvesto korún, tento obnos som mu i statočne zostal dlžen, vyplatiac ho jednou cigaretou a pohárikom falošného koňaku, ktorý držím pre hostí.
Napokon sa mamička zobrala a my sme ju odprevadili na vlak, prelievajúc od dojatia slzy ani hrachy od ra… od žiaľu. Počkali sme, dokiaľ vlak s ňou skutočne a naozaj neodišiel a šli sme potom veselo vyspevujúc (v duchu) domov. Zdalo sa nám, že je nová jar, že slnce len nám svieti, kvety len nám voňajú, vtáčiky nám spievajú. Zamilovane sme sa s Olinkou usmievali jeden na druhého a chytili sa vše za ručičky ako dobré detičky, dokiaľ sme neprišli pred prvý výklad s dámskymi klobúčikmi.
Mamičku som poslal do Prahy na adresu dipl. inž. Paľka Šimeka, jej druhého zaťa. Paľko je vzor manžela a zaťa; nefajčí nikdy nič, okrem cigár a cigariet a je dokonalý, absolútny abstinent, lebo nepije celkom celučičkom nič, len víno, pivo a koňak. Telegrafoval som mu príchod mamičky nešikovne, uznám, no uznám, že nešikovne. Mal ju očakávať na Wilsonovom nádraží a on ju čakal o pol hodiny neskoršie na Masarykovom,[11] následkom čoho mamička základne zmenila o ňom svoju dobrú mienku, ako mi to o niekoľko dní neskoršie, v jednom nie práve priateľskom liste dal na vedomie. Akí sú len ľudia hneď nervózni, keď ich niekto trošku uštipne!
Toto bol jeden háčik s mojou drahou mamičkou, druhému som nebol len ja na vine. Paľko býva na Palackého triede č. 18, čo som aj statočne napísal na kartičku, ktorú som odovzdal mamičke, že je v Prahe na každom predmestí a v každom okrese Palackého třída, tomu som nie na vine ja, ale starý Palacký. Načo bol taký znamenitý muž, že ho Pražania všade chcú mať? Nuž, veru v ktorom predmestí a či okrese je tá Palackého třída, to som zabudol pripísať. Následkom toho nepraktického pomenovania pražských ulíc sa naša drahá mamička celú noc prevážala na aute a zaplatila za tú zábavku štyristopäťdesiat korún, ktoré chce strhnúť z Olinkinho dedičstva.
Keď prišla ráno okolo piatej do Paľkovho bytu a vyplatila do šoférovej poctivej dlane tie kačky, nebolo práve veľmi príjemne v jej spoločnosti. Paľko zlizol prvú sprchu jej dobrej vôle, lebo nebol na nádraží. Pravdaže odrážal útok i s pomocou svojej drahej ženičky Elenky (tej zmije!) a obracal ho proti mne, ale to mu mnoho nepomohlo, lebo ja som nebol prítomný a mamičke išlo veľmi o to, aby vypovedala svoju mienku hneď. Tak ju počuli Paľko s Elenkou „hneď“.
Nahnevala sa pravda i na mňa a to tak, že nás celé tri mesiace nenavštívila. Teraz je, chvalabohu, zase u nás; hehehe.
[1] história Rudolfovej a Večerkinej vraždy — ide o prípad samovraždy či vraždy následníka habsburského trónu Rudolfa Habsburského (1858 — 1889) a jeho milenky Mary Vetserovej. Do prípadu bola zapletená Rudolfova sesternica Mária Larischová, neskôr slobodná pani z Wallersee, ktorá r. 1913 vydala o prípade knihu Moja minulosť. Prípad vzbudil veľa dohadov a obrovskú publicitu v Rakúsko-Uhorsku.
[2] anjel vyháňajúci Adama a Evu von z raja — presne podľa biblie: Adama a Evu vyhnal z raja sám Hospodin a postavil k bráne anjelov, aby ju strážili plamennými mečmi a nepustili nikoho dnu.
[3] trúbu nepotrebovala — Jégé tu spojil dve odľahlé veci. Anjeli s trúbami vystupujú v biblii len v deň posledného súdu.
[4] alarm (nem.) — poplach
[5] persze (maď.) — pravda, pravdaže
[6] Jezabela — žena izraelského kráľa, prenes. hrdá bezbožná žena
[7] licencia feminizma — utvorené podľa licencia poetica a má znamenať to, čo je dovolené ženám
[8] brand (zastar.) — sneť, zápal
[9] reštitúcia ad integrum (z lat.) — uvedenie do pôvodného stavu
[10] temporálny (z lat.) — časový
[11] Wilsonovo nádražie, Masarykovo nádražie — teraz Praha, hlav. nádražie a Praha stred
— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam