Ctibor

  Na hon zatrúbil Beckova pán.
  „Pane! — predstúpi mních jeden —
  čuješ tie zvony zo všetkých strán?
  Dnes je svätej nedele deň!

Dnes čo duša v chrám sa pohýna:
spomni i ty na Hospodina.“

  „Na hon, na hon! kým duša mladá;
  nedeľa, Boh? čože ma doň!
  Komu treba, nech si ho hľadá:
  na hon, hurrá! na hon, na hon!“

A pán letí, družina za ním;
ľud stretáva ho so vzdychaním:

  „Pane, zmiluj sa! — beda s nami.
  Už sa prevrátil svet celý,
  časy dobré s lastovičkami
  dávno od nás odleteli.

Krivda krivdu a hriech hriech honí,
jakby tu bol už deň pokonný!“

  „Na hon, na hon! kým krv horúca!
  Svet, ľud? haha! čože ma doň!
  Čo stáť nevládze, nech sa rúca:
  na hon, hurrá! — na hon, na hon!“

Tak loví on, loví bez ustania
celý deň boží do mrkania.

  „Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.
  My ustatí i vraník tvoj.
  Čuj, jak celému svetu hlása
  zvonček večerný — mier, pokoj.

Dosť krvi už za dňa natieklo,
v noci poľúva iba peklo!“

  „Na hon, na hon! kým para stačí.
  Noc — i peklo? — čože ma doň!
  Po smrti všetko zem zatlačí:
  na hon, hurrá! — na hon, na hon!“

A laň letí lesom neschodným;
on za ňou — až kôň padne pod ním.

  A blesk čudný šibne mu v oči,
  pred ním duch kýsi zhrmí: „Stoj!
  Kruh môj smrteľník neprekročí:
  v zvieratníku zverstvu pokoj!

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;
tu len hriech jeden nezadrieme!“ —

  A lovec: bums, hallou! — no ozveny
  naspäť doň udrú — bums, hallou!
  I skočí sám sťa postrelený —
  a za ním hiv, hav! svorka psov.

Hiv, hav! psi kolia svojho pána
cez hory, doly až do rána.

  Ráno hľadá pána družina;
  ale ani chýru o ňom.
  Len keď mrkať sa vraj začína,
  čuť horou hiv, hav, tresk i lom.

A tak každú noc až do rána
psi vlastní kolia svojho pána.

R. 1879