ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani osvietená bola pekná, mladá, bohatá, a to bolo jej nešťastie. Lebo preto si ju vzal za ženu pred desiatimi rokmi pán osvietený. Musela vtedy zlá hviezda stáť na nebi, keď ona v závoji z brüsselských čipôk stála pred oltárom: jediné, čoho si vydobyla v manželstve, bolo o dva punktíky viac na korunke vreckových ručníkov — ale zato ztratila kopu ilúzií a dve panstvá…

Tak to vlastne dosť draho zaplatila.

Aby jej nebolo smutno, narodil sa jej každé dva roky syn; len raz sa pomýlila, a prišla už po roku dcéra miesto syna. To bolo jediné jej previnenie v manželstve.

Pán osvietený bol pekný, mladý a mal srdcovú vadu: vždy sa mu cudzie ženy lepšie páčily, ako vlastná…

Prirodzená vec, o tom pani osvietená nevedela.

Mala najkrajšie oči v troch stoliciach a najkrajšiu pleť na celom Hornom Uhorsku. Ako by si bola mohla predstaviť, že jej muž má takú srdcovú vadu?!

Keď sa narodil druhý syn — predali prvé panstvo; pri posteli sedela tetka Klára a robila jej tichým hlasom výčitky: prečo nedáva lepší pozor na muža?

Osvietená pani otvorila povestné oči a povedala takým bielym hlasom, ako bol jej čipkový vankúš:

„Ale keď ho tak rada mám…“

Darmo chodila v Novej Vsi potom po stajniach a chlievoch, keď on práve tak vytrvale chodil vo Viedni do kabaretu „Nachtfalter“.

Ošípané rástly a tučnely — „Kaviar-Mitzi“ tiež, totiž ona zjedla všetko, čo pani osvietená poslala do Viedne na adresu pána osvieteného…

I deti i dlžoba rástly.

Keď sa narodil tretí syn, teta Klára sedela zas pri posteli a tichým hlasom jej zasa robila výčitky: prečo nedáva lepší pozor na muža?

Osvietená pani otvorila povestné oči a povedala zasa len:

„Ale keď ho tak rada mám…“

Bol roztomilý človek — pre iných.

Doma sa vždy sťahoval. Z jednej izby do druhej, z prvého poschodia do druhého, keď už inde nemohol.

Keď bol v Novej Vsi, pakoval kufre do Viedne. Čo robil vo Viedni, pani osvietená nevedela, a to bolo lepšie pre ňu… Ale iste sa tiež sťahoval sem-tam. Svoje deti mal skoro tak rád, ako svojich psov; keď raz prišiel z Viedne, maly deti šarlach a kopovi svrab.

Osvietený pán sostúpil s bričky, ktorá ho doviezla so stanice, poťapkal kone a išiel medzi — kopovov; tam sa kamarátil s nimi, pozeral ich, tešil ich. Len potom vyšiel pomaly hore schodmi a obzrel si i deti…

Vtedy prvý raz prišly slzy do tých krásnych očú panej osvietenej. Ale si to tak vysvetľovala:

„No, áno, to preto spravil, lebo bol prichladný, nemohol ísť hneď ku chorým deťom.“

Ináče jeho celý život bol pepita: raz diškuroval s pánom Schwarzom, raz sa vadil s pánom Weissom. Títo dvaja boli jeho osudom: Weiss prinášal peniaze — to bol árendátor; Schwarz ich odnášal — to bol kupec so starožitnosťami, úžerník-hausjud pána osvieteného. Klamali ho obidvaja, veď to je prirodzená vec — na to boli na svete.

Ona gazdovala na stôl, a on pod stôl; dokázalo sa, že on bol mocnejší.

Nebolo nikoho, kto by jej bol otvoril krásne oči: nevidela nič, alebo nechcela vidieť?

Keď on bol doma, bola v kuchyni hotová revolúcia: pieklo sa, varilo sa, jedlo sa — kuchárka vyvárala, sluhovia lietali hore-dolu. Keď odišiel — a, na šťastie, často „odišiel“ — pani osvietená jedla i s deťmi kašu a kapustu, len kedy-tedy šóšku s vajcami…

Keď on prišiel domov, mala pri obede toaletu od Spitzerky z Viedne; keď bol preč — zo surového plátna. Jemu hrala najnovšie viedenské pesničky: „So küsst nur eine Wie-ne-rin!“ Keď odišiel, štopkala sluhovi biele rukavičky, aby, keď príde pán osvietený, bolo všetko v najlepšom poriadku.

Ale ani pán osvietený nebol lenivý: sluha sväzoval staré obrazy — ešte len i vo sviatok — a zaniesol ich k pánu Schwarzovi, ktorý mu predal miesto nich iné, celkom tak, ako ten, čo predal koňa, za to kúpil kravu, za kravu somára, za somára psa.

I pán osvietený tak gazdoval… Darmo boly prilepené na obrazoch cedulky: „Môjmu prvému vnukovi.“ (To ešte starý osvietený prilepil.)

Keď prišiel do Novej Vsi, bol celý dom v neporiadku: keď mali obedovať, išiel strieľať vrabcov, alebo sa zabával s dievčatmi, čo v záhrade hrabaly… Pani osvietená všetko odpustila, všetko si vysvetlila.

Bola šťastná, keď bol doma; ani sama pred sebou neuznala, že i preto bola rada, lebo aspoň vtedy nedostávala telegramov od neho: „Pošli mi tritisíc korún“, „pošli mi dvetisíc korún“ atď.

Deti boly zdravé, krásne, mocné; len to bolelo pani osvietenú, že pre každé veru už nemá panstva…

Ani barokový dom v Prešporku už nepatrí im… Ako je to len, že ona o štvrtej vstáva, sama vedie knihy, má len päť slúžok miesto desiatich, ako predtým — a predsa, predsa… Na to by jej boli mohli odpovedať herr Schwarz a herr Weiss, ale tí mlčali; len sa hlboko klaňali pred ňou: dobre vedeli, prečo! Nezabudnime ani na „Kaviar-Mitzi“ a „Spitzenpepi“…

Stal sa raz i ten div, že pani osvietená išla do Viedne k tetke Kláre, a — prirodzená vec — pán osvietený zostal vtedy sám v kaštieli.

Že už býval vo všetkých izbách kaštieľa, preto nemal sa kam prenášať, a tak aspoň kasne premieňal a v kasniach šaty. Lebo prenášať sa musel — bez toho bol chorý.

Pani osvietená sedela vo Viedni pri raňajkách. Pila čaj a bolo jej ľúto, že doma nemá citróna, ako tu; ale citróny sú drahé, treba gazdovať…

Na inom už nevedela ako gazdovať, darmo si lámala hlavu, a tante Klára sa jej po tretí raz, ale teraz už nie tichým hlasom, pýtala, prečo nedáva lepší pozor na muža.

Pani osvietená so slzami pila svoj čaj. Rozmýšľala o tom, že ani citróna si nedopraje, len aby gazdovala; chlapcov už dala do konviktu, aby nemusela vychovávateľa držať pri nich; o každom vajci vie, každú slúžku vypláca, na všetko dáva pozor — celý svoj život len „pozor dáva“, a predsa idú dolu vodou, predsa to nejde tak, ako by malo ísť…

Sobrala sa. O pol hodiny sedela na rýchliku a pod večer bola v Novej Vsi.

Prvý raz išla pešo so stanice domov, a cesta sa jej zdala veľmi dlhou…

Takú mala túžbu za mužom. Je taký milý, dobrý, gavaliersky — je jej mužom, otcom jej detí, ľúbi ho, čo by tante Klára ešte desať ráz viac vravela, že je zlý gazda…

Bola zaprášená a ustatá, keď konečne prišla.

Prešla parkom, no nevkročila hlavným vchodom, ale bočným, tade, kadiaľ chodí čeľaď. V kuchyni smiech, krik, vôňa pečienok. Zarazeno zastala. Teraz, o pol piatej?

Usmiala sa; za tých štrnásť dní už zabudla, že pán osvietený vtedy jedol, kedy jemu prišlo na um — nedržal sa hodín. Naproti kuchyni komora — dvere roztvorené; na chodbe nikoho, len na konci chodby videla lietať sluhov frak a zablesly sa strieborné gombičky na ňom.

Namrzene vkročila do komory. Ani tam nikoho. Ale čo to? Napostred komory velikánska dieža, naplnená vodou, a v nej namočené — citróny. Taká masa ich bola tam, že pani osvietená vlastným očiam neverila. Vtom Hanka, slúžka pri kuchyni, vopchala hlavu. Zostrašená chcela ujsť, keď ju pani osvietená zbadala.

„Ježiš Marja — pani osvícená!“

„Hanka, akéže sú to citróny?“ pýtala sa jej namrzene.

Dievča bolo ako paradajka červené.

„Nuž?“

Belasé oči panej osvietenej sa zajagaly v ohnivej žiare, nešťastná Hanka zakryla si tvár a polo krikom, polo plačom vyzradila:

„To sú citróny, čo dali pán osvícený doniesť pre pani išpánku. Tá sa v nich kúpajú…“

Už sa stalo nešťastie.

Pani osvietená zavrela oči, oprela hlavu o policu, na ktorej stálo zaváranie, pritisla ruku k srdcu, zbledla ako smrť a zpoza bielych perí vyšlo stonanie na smrť raneného srdca manželky, matky…

*

Tri dni a tri noci pani osvietená ani nejedla, ani hlavy nesklonila na vankúš.

Zamkla svoje dvere; darmo klopal pán osvietený. Napokon zunoval, dal kufre pakovať a išiel do Viedne…

Ona neustále celý čas chodila po izbe so sklonenou hlavou od okna po dvere a nazpät…

Na štvrtý deň, keď sa pozrela do zrkadla, mala v tmavých vlasoch strieborný pás…

Trhla plecom.

„Nech; už je tak i tak jedno…“

Tak sa zdá, že sa srdce panej osvietenej premenilo na citrón: stalo sa razom takým kyslým a chladným.

Pána osvieteného dala postaviť pod kuratelu, čo veľmi ľahko išlo, lebo preukázala účty na šesť perziánových plášťov, z ktorých pre ňu nebol ani jeden.

„Kaviar-Mitzi“ a „Spitzenpepi“ úprimne smútily — „taký dobrý človek!“

Pán Weiss a pán Schwarz zmizli; dvere do komory dala zamurovať; „ako nejakú kryptu“, vraveli ľudia.

A pravdu mali: tam ležalo mŕtve a pochované jej srdce…

A ešte niečo bolo divné u nej: v celom dome netrpela citrónu. Ani vône jeho, ani toho slova!

Chlapci prišli domov. Tante Klára triumfovala.

„Vidíš“, vravela, „nemala som pravdy, že láska padá niekedy i na smetisko?“

Ale osvietenú paniu to už nebolelo; veď namiesto srdca mala len citrón.

Poltivka a Podhora im viac nepatrily. Ale jednako dostane každé dieťa raz panstvo: osvietená pani dobre gazduje.

Len keď sa blíži výročitý deň jej svadby, zamkne sa do svojej izby pekná, mladá osvietená pani a plače zúfale do čipkového ručníčka. Lebo ženské srdce všetko odpustí, všetko zabudne — len zradenú lásku nie…