ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo v nedeľu večer.

Okná pootvárané, zďaleka zavieval večerný vetrík hlasy kolotoču, deti vykrikovaly na ulici, ľudia vracali sa do mesta, zo záhrady susedného domu vanula sviežosť jarného večera; na ľuďoch sladká ustatosť nedeľného večera.

Jablone sa belely zdola v záhrade, z hviezdičiek jedna, tá červenkastá, už dívala sa na svet, a zaľúbené páriky vracaly sa s vychádzok z hôr. Na asfalte klopkaly ľahké topánočky dievčat a ostrohy vojakov. Príroda bola nežná, mäkká, jemná, ako mladucha v predvečer svadobného dňa.

Pri otvorenom okne sedel pán Sedmina a kúril cigaretu. Poslednú, ktorá bola určená na tento deň.

Kde-tu sa zablysol už lampáš na ulici — „ako zaľúbené oči“, myslel si pán Sedmina.

Nepokojne stál a chodil hore-dolu po izbe.

Nevedel, čo vlastne robiť. Už prišiel z kaviarne, jedoval sa na celý svet, a razom sa cítil veľmi osamele.

Kamarátov mal málo, všetko ženatí ľudia, sviatky a nedele nenávidel.

No a dnes večer ho priam čert držal za kravatu, ustavične mal pred očami belasé oči a tmavé, ach, také tmavé mihalnice Katkine.

Keď spolu sbierali sklo, boli si v takej blízkosti, že videl okrúhle hrdielko a výstrih matrózskej blúzy hlboko, hlboko…

Dievča netušilo toho — a jemu bolo horúce pri myšlienke na to.

Razom sa strhol.

Zo súsednej izby počul plač.

Steny sú tenké vo veľkomestských domoch. Sedmina jasne počul, že niekto nahlas plače u Kormanov.

Ale kto? Pani Kormanka odišla k susedke a Katku videl ísť s priateľkou do Avy na fialky… Tiež neslušná vec: pustiť také mladé dievča samotné! myslel si vtedy.

A jednako plakal niekto v súsednej izbe.

Nedalo mu to pokoja.

Bez klopania otvoril dvere na izbe u Kormanov.

V pološere jarného večera Katka sedela pri stole, pred ňou veľký pohár tmavých fialôk, ktoré sladko voňaly, plno túžby a žiaľu nad krásou a krátkosťou ich života; až zadúšala vôňa, myslel si pán Sedmina, a to veru nebolo tak.

Len srdce mu klopalo tak tuho.

Vlastne Katka ani nesedela, ale ležala na stole, hlavu s tmavými ringľami vlasov zahrabanú do rúk, v ľahkej letnej blúze. Videl tenučkú zlatú retiazku na bielom hrdielku, a čo raz zatriasol plač okrúhlymi plieckami dievčaťa, zabolelo ho jeho staromládenecké srdce…

„Slečna Katka, čo vám je?“ spýtal sa ozaj nastrašeno.

Odpovedi nedostal.

Len tôňa aprílového večera sa spúšťala hlbšie na svet a Katkin žiaľ.

„No, veď povedzte!“ vravel netrpelive.

Pri Katke na stole atrament, pero a nejaký list.

„Aha, už zasa nejaký študent ju obchádza!“ myslel si srdite a bez dovolenia schytil list.

Mýlil sa.

Malá gymnazistka neplakala nad ľúbostným lístkom, ale nad algebrovou úlohou.

Tu stála pred ním:

Rovnica s troma neznámymi…

Sedmina sa nahlas zasmial, a cítil sa razom veľmi dobre.

Katka zodvihla nahnevane hlávku.

Bola rozpálená, noštek červený — nie ako hrdinky v nemeckých románoch, ktoré i vtedy majú biely noštek, keď plačú. Nie, Katka bola „vyrevaná“, ako vravievala sama o sebe.

Len belasé oči a detské mihalnice boly rovnako krásne, ako vždy.

„Áno, vy sa ešte i smejete, a ja neviem spraviť algebru, huhuhu!“ a znova sa pustila do zúfalého plaču.

Pán Sedmina prežíval slávnostný moment života.

„Vďaka ti, ó, profesor algebry, starý Šm. v Revúcej, čo si ma tak výtečne naučil, že teraz, po toľkých rokoch, ešte viem, ako zaklať šarkana s troma neznámymi hlavami…“

Sedmina písal, rátal — o chvíľu bola úloha hotová.

Katka bola vo vytržení, noštek zbledol, papuľka začala veselo štebotať; chudák pán Sedmina sa zachytával čím dial, tým viacej do ringličiek tmavých vlasov…

Ó, Sedmina, Sedmina, ja ťa ľutujem! Len načo vzplanulo tvoje staré srdce?!