ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Azda niet na Slovensku obce, na ktorej obyvateľov by vtip súsedných občanov nebol spískal dajaké žartovné, často hodne kúsavé prekáranie, a keď sa tým navzájom domŕzajú, povstávajú z toho i seriózne zvady, ba nie zriedka aj povážlivé bitky. Rozumnejší a chladnokrvnejší sa takému prekáraniu smejú, a hoci ich ono škrie a mrzí, aspoň tak sa tvária, akoby ich tie žarty tešily. Nech len dakto v Skalici zavolá: „Skaličané, búda horí!“ — alebo nech sa spýta, či je to pravda, že „Skaličané majú za uchem trísku?“ — alebo, že kopali studňu, a keď bola vykopaná, nevedeli, čo robiť s vykopanou hlinou a kamením; či je to pravda, že sa potom uradili: aby pre tú z vykopanej studne nahromadenú hlinu vykopali jamu, a ju do nej pohádzali? — uvidí a zkúsi, ako ho ten najkrotší Skaličan poctí titulom „mrvoň“, čo je tam najšpatnejšia a najhroznejšia nadávka.

V južnej Trenčianskej je veľmi sporiadaná a národne prebudená obec Srnie. Srňanov premŕzajú, že sa raz v zime sobrali s klaniciami vlka honiť; a keď ho v poli obkolesili, dodávali si navzájom smelosti, pokrikujúc jeden na druhého do diaľky: „Chlapi! klanicou ho! len ho klanicou!“ A keď domnelého vlka klaniciami nielen zabili, ale temer na pazder roztrepali, poznali v ňom psa Bundáša. Neradím nikomu zavolať v Srniem: „Klanicou ho!“ — lebo by ľahko mohol dostať bičom pod kolená.

V bánovskom okrese v Trenčianskej je starobylá zemianska dedina Dežerice. Dávno kedysi zapadol istému zemänovi kôň do bariny, že ho z nej ani vídať nebolo. Dali sa tedy do hľadania koňa pomocou žrdí a hákov, až po dlhom namáhaní podarilo sa im koňovu hlavu z bahna na svetlo vytiahnuť. „Nuž hlava jako hlava“ — riekol jeden — „ale deže ric?“ A tak povstalo meno dediny Dežeríc.

Niže Trenčína na Považí je dedinka, Krivosúd zvaná. Stalo sa, vraj, že jedným koncom vtiahol do dediny kolomažník, vezúci sud kolomaže na káre žrebnou kobylou ťahanej, a veselo, aby si kupcov privábil, vyspevoval zvučným basom, kolomažníkom obvyklé: „Kuli-máááž!“ Druhým ale koncom vtiahol handrlák, ťahajúci káru s handrami, ovešanú pestrými šnôrkami, cvernami, prstienkami a iným drobným handrláckym tovarom, a kam si preberá, tam si preberá prstami na kostenej píšťalke, s kabátovej dierky na motúzku visiacej, a keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že ho po celej dedine bolo počuť, a už pred každými dvermi usmiate ženičky a dievčatká naňho s handrami čakaly — zvláštnou handrláckou melódiou vyspevoval:

Takto jeden s jednoho, druhý s druhého konca dediny si vyspevujúc, stretli sa u krčmy Šrúľovej. „Vítaj, kamarát!“ zvolal kolomažník na handrláka. „Bodaj zdrav bol!“ odpovedal handrlák. „Ako sa ti tovar míňa?“ „Len tak“ — riekol handrlák — „a tebe?“ „Tak po trose,“ odpovedal kolomažník. „Keď sme sa tu stretli,“ — riekol handrlák, — „poďme si trochu na vítanie upiť!“ Kolomažník priviazal pred krčmou na zábradlie kobylu a handrlák svoju káru, a vkročili k Židovi. Tam si veselo popíjali, a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo rozprávať. Medzitým, čo sa tí dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne im svitlo, že je už čas, aby zaplatili, a každý šiel po svojom obchode. Aké bolo ich prekvapenie, keď videli žriebä stáť na boku káry handrlákovej! Kolomažník natešený, že bude mať už dvoch koňov, šiel si pre žriebä, aby ho pri kobyle uviazal. Handrlák ale riekol: „Či nevidíš, že sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle, ale pri svojej materi, mojej káre? Žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, a nie tvoje!“ Z reči do reči, až konečne sa povadili. Ľudí sa sbehlo mnoho, a ako už to býva, jedni jednomu, druhí zas druhému dávali za pravdu. Keď sa ani medzi sebou, ani pomocou ľudu nemohli vyrovnať, vybrali sa k rychtárovi, aby ich rozsúdil. Keď aj pred rychtárom a obecným úradom i kolomažník i handrlák na svojom stáli, a ani jeden popustiť nechcel, riekol rychtár: „Hajtman, dovedz sem to žriebä, nech ono samo ukáže, či je kolomažníkova kobyla, alebo handrlákova kára jeho mater; keď ho pustíme, ono iste zabehne k svojej materi.“

Žriebä pred rychtára doviedli a potom ho pustili; ono sa sem-tam motalo, až konečne zabrčkovalo do handrlákovej káry a tam si zastalo. Nato riekol rychtár: „Darmo je, žriebä si zastalo pri materi svojej, a tak patrí handrlákovi.“ Nad takýmto neslýchaným výrokom rozkatovaný kolomažník riekol: „Ej, veru, to je krivý súd, lebo kto to kedy počul, aby sa kára ožrebila?“ A že obecný úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešného dňa meno Krivosúd.

V kotline pod Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Selec, kde na Hradisku v predhistorickej dobe bola osada, a na viac miestach vidno hromady nakopeného kamenia, ako neodtajiteľné znaky bývalých medených baní. Ešte asi pred 40 rokami vyrábala selecká papiereň výborný papier. Čo ako je táto dedina v hlbokej kotline ukrytá, nemohla sa vyhnúť premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď vraj Selčanov zlostilo, že musia mnoho peňazí každoročne za soľ vydávať, sišli sa do rady, a uradili sa, že si na obecnú roľu soli nasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk, a aby pri rozsievaní roľu prílišne nedošliapal, postavili ho na bránu, a túto štyria chlapi vzali na plecia a tak s rozsievačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou posiata.

Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či soľ schádza. Roľa už z ďaleka zelenala sa od žihľavy. Tešilo ich to, že sa soľ už zelená, a jeden úradný vytrhol kúštik žihľavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude? Jak žihľavu priložil k ústam, veľmi ho poprlila, a on natešený zvolal: „Chlapi, dobrá to bude soľ, len je trochu štipľavá a mocná, bárs je ešte len mladá.“ Uspokojení odišli domov. Keď ale daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú žihľavu na roli zbadaly, nechodily popod ploty a do sečí pre husi a prasce žihľavu sbierať, ale si vychádzaly tajne v noci na roľu, kde si jej celé batohy nažíňaly kosákmi. Stalo sa, že v čas žatvy rychtár spozoroval, že sa na roli soľou posiatej veľké plešiny ukazujú. I svolal zasa úrad a riekol: „Na tú soľ nám chodí jakýsi žier, lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačku striehnuť, aby sme toho žiera popadnúť mohli; a začneme už tejto noci našu postriežku.“ Keď okolo role obchádzali a jeden smelší vyžaté plešiny prezeral, zablyskol sa mu na zemi odbehnutý kosák. „Sem sa, chlapi!“ — zvolal ten smelý Selčan — „tu je žier, zabime ho!“ I dohrnuli sa chlapi s cepami, a začali do kosáka celou silou mlátiť, až ho ktorýsi po rúčke tak trafil, že kosák vysoko nadskočil od zeme, a pádom dolu zaťal sa koncom mlatcovi do šije. Tento od strachu skríkol: „Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahšie!“ — a dal sa na útek. Na úteku mu kosák odpadol, a keď celý upachtený domov dobehol, od veľkého ľaku rozum potratil. A že sa všetci chlapi rozutekali, a viac na roľu striehnuť chodiť sa neodvážili, aby ich žier nezmárnil, maly ženy vyhrané, lebo všetku žihľavu po nošách poodvláčaly, a nemusely pre ňu až do inoveckých sečí chodiť.

Maríkovanov premŕzajú, že zabili do oziminy zatúlavšieho sa žrebca, a keď sa dozvedeli, že to bol žrebec vojenský, tedy cisársky, báli sa veľkej pokuty. Tu bola tedy rada drahá; čo urobiť, aby spôsobenú škodu napravili? I uradili sa, že vezmú guľovatú dyňu a vysedia z nej žrebca. Vzali tedy hodnú dyňu, vyniesli ju na vysoký vrch a počali na nej rad radom, po numere sedieť, ako kvočka na vajciach. Tak prišiel rad aj na jednoho starého muža, ktorého, keď už hodnú chvíľu na dyni sedel, počala omínať; i hniezdil a poťažkával sa na tej dyni, ale tak nemotorne, že sa dyňa kotúľala čím ďalej, tým rýchlejšie dolu vrchom, k veľkému strachu tam prítomných, stráž držiacich Maríkovanov. Vtom vletela dyňa do bôrkového kríčka a roztrepala sa na kusy, z kríčka ale vyskočil zajac, a utekal, len sa tak za ním prášilo, do húšťavy. Maríkovania skríkli: Hľa, už je žrebec vysedený, a je fako, veru fako.

Jednomu farárovi v B. Váh veľmi podmýval role, a kus po kuse mu ich odnášal. Napísal tedy V…m, aby mu prišli robiť klietky k roliam, že by sa Váh od nich odrazil. Rychtár ale nevedel čítať, povolal tedy celý obecný výbor, aby sa spolu poradili. Ale v celom výbore nebolo ani jednoho, ktorý by bol vedel farárov list prečítať, a čo ako ho obracali na všetky strany, nemohli obsahu jeho vybadať. Pozdejšie dostavil sa ešte jeden, oneskorený výborník, a keď videl, ako všetci hlavou krútia nad listom, bez toho, aby uhádli, čo v ňom stojí, riekol: „Dajte sem ten list, ja ho najskôr prečítam, lebo chodím dva razy do krčmy a raz do kostola.“ Vzal list a keď sa doňho do sýta nahľadel, riekol: „Podívajte sa: toto (ukážuc prstom na o) je kamenie; toto zas (ukážuc na i) sú koly; a toto (ukážuc na s) je prútie; a toto biele (ukážuc na biele miesta papiera) je smotana.“ I usniesli sa na tom, že najprv nasbierajú a dovezú farárovi smotany, a potom sa spýtajú, čo sa to s tým kamením a prútim a s tými kolky stať má. Vzali tedy sud s jedným dnom na káru, a chodili od domu k domu, vyberajúc od gazdín doňho smotanu, a keď prišli k poslednému domu, odviezli smotanu zrovna na faru. Farár sa ich spýtal: „Čo to veziete?“ „Smotanu,“ — riekol rychtár, „ktorú ste si kázali poslať — ako nám to z vášho listu tento, čo dva razy chodí do krčmy a raz do kostola, vyčítal.“ „A či je to samá smotana?“ — spýtal sa ďalej farár. „Veru samá smotana,“ — odvetil rychtár. „A pokiaľ jej je v sude?“ tázal sa zasa farár. Na to skočil rychtár, aj v krpcoch, do suda, a zas zo suda vyskočil na rovné nohy pred farára a riekol hrdo: „Keď neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smotany,“ a ukázal prstom na svoje zasmotanené nohy.

Pod Lopeníkom v Bošáckej doline, ale už v Morave, leží dosť veľká dedina, Brezová. Jedna brezovská kopaničiarka, od dlhšieho času nezdravá, porodila veľmi malé a slabé dieťa, opravdové nedochôdča; a že ho nemohla sama kojiť, len kašičkami ho kŕmila, tak že to dieťa len veľmi málo podrastalo. Za rok, keď už z nemoci svojej vyzdravela, porodila druhé, pekné, silné, hodné dieťa, z čoho i mať i otec mali veľkú radosť. Otec hneď poslal starých kmotrov prosiť, aby mu novorodzeniatko na krst zaniesli. Na tretí deň prišli kmotrovia, a najprv si náležite upili a koláčov zajedli, až potom vzali z kolísky, na ktorej obidve deti uložené boly, to menšie, a uháňali s ním na brezovskú faru. Až keď boli kmotrovia s dieťaťom odišli, pozrel otec na kolísku a videl, že kmotrovia omylom vzali to menšie, vlaňajšie dieťa, a to väčšie, silnejšie, ktoré sa pred troma dňami narodilo, tu odbehli. I rozbehol sa cvalom za nimi, a zakiaľ ich nedohonil, kričal, čo mu pľúca stačily: „Kmocháčku, vráťte sa, vzali sce lonščáka!“

Týchto málo uvedených príkladov potvrdzuje nám tú pravdu, že „Was sich liebt, neckt sich“ (čo sa rado má, rado sa dráždi a premŕza). Čím viac sa kto na také prekáranie hnevá, tým viac ho ním domŕzajú. Slovák sa skoro rozhnevá, ale sa aj skoro udobrí; žart rád povie, ale aj prijme, zakiaľ žart neprekročí medze slušnosti.

(1896)