ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

My dedinári, ktorí nemáme príležitosti, spôsobu a chuti na veľkomestských radovankách a hlučných zábavách, na veľkú ujmu vlastného vrecka a zdravia, podiel brávať, používame svoj svobodný čas len našským spôsobom, bez oťaženia, alebo lepšie rečeno, vyprázdnenia vrecka, potulkami po najbližšom kraji, pozorujúc náš ľud, jeho život, zvyky, obyčaje, práce a — biedy, a vedľa toho kochajúc sa i na krásach prírody, ktorá od nás nijaké vstupné nevyberá a pritom milé vyrazenie nám pôsobí a zdravie naše otužuje. Bošácka dolina síce nevyniká žiadnou zvláštnou romantičnosťou; a dobre tak: lebo ktosi povedal, že čím romantickejší je ktorý kraj, tým je biednejší, a čím viac skalín má, tým menej chleba dáva. Že však aj v tomto kraji kde-tu bieda sa zahniezdi, tomu sa nemáme čo diviť, lebo aj vo Viedni ľudia biedni, a v Budapešti tiež často bieda vreští, a to bieda nielen v handry odetá a hladom vysušená, ale aj bieda vyšnurovaná, v skvostných salónoch sa pohybujúca. Extrémy biedy a nádhery stýkajú sa vždy a všade; ale keď vidíš ľud našej doliny s mravenčou pilnosťou a s oceľovou vytrvalosťou konať poľné a pridomové práce, a pritom viesť veselé rozhovory, doliny spevom obživovať a žartom starosti zaháňať: poteší ťa to povedomie, že si aj ty kosť z kosti a krv z krvi tohoto bodrého slovenského ľudu. A kto má smysel pre krásy prírody, toho nezunujú nikdy vychádzky do poľa, hoci by ho už mnoho ráz každým smerom bol pochodil; lebo predmety, očiam sa predstavujúce, milo bavia bedlivého pozorovateľa, ktorý nebrúsi len tak vospusť sveta leda šliapal zem a čas zabil, ale chodí aby videl, zkúsil, poznal kraj svoj so všetkým, čo na ňom je a žije, a aby sa čítaním v živej knihe prírody občerstvoval, zabával a poučoval.

V sparnom lete vybral som sa na bujné horské lúky pod Lopeník a dohonil som starého kopaničiara z Predpolomy, u samej hranice moravskej. Ako obyčajne, dal som sa s ním do reči. Neďaleko Predbošáčky, kde sa dolina vidličkato na dvoje delí, ukazoval mi pri potoku pažiť, kde sa Vodný muž zjavováva. Vlani vraj jeden žobrák cez poludnie na tej pažiti rozložil si ohník a dal sa do varenia polievky, kapsu majúc cez plece prehodenú. Už sa mu polievka práve dovárala, keď spozoroval malého Vodného mužíka v zelenom kabátku z potoka na breh sa driapať a oči naňho vyvaľovať. Na šťastie mal žobrák „strúček“ cesnaku v kapse, ten rýchlo vytiahnul a hodil do Vodného mužíka, ktorý sa hneď svalil horeznak do hlbočiny, žobrák však sobral nedovarenú polievku, ušiel do neďalekej chalupy, a tam si ju dovaril a zjedol. Cesnak je vraj vždy dobre pri sebe nosiť, lebo sa ním možno zachrániť pred akýmkoľvek „preškodením“.

Že nielen po starých hradoch, kaštieľoch, zrúcaninách, ale aj v bošáckych kopaniciach po mnohých miestach strašieva, o tom snadno dozvieme sa z rozhovoru s tunajším ľudom. Kopaničiar, mnoho po furmankách chodiaci, rozprával mi, ako ho strašilo pri Bánovčeku vyše Zem. Podhradia. Ale ako mi to rozprával! Počal, ako sa hovorí, od Adama, a rozkladal na široko, ďaleko, ako sa o furmanku jednal, čo sa pritom hovorilo, jedlo a pilo; ako a kde tovar nakladal, ako sa z domu vystrájal, čo ho všetko cestou cez Nové Mesto, Piešťany, Mestečko… až po Galantu potkalo; ako tam tovar odovzdával, kde si čo upil a zahryzol, s kým a o čom sa shováral, ako zpiatočnú cestu nastúpil atď. atď., až sa konečne vrátil domov, a neďaleko domu v Bánovčeku zastaly mu v potoke kone, a nedajbože s miesta! Či na ne kričal, či do nich bičom sekal — všetko jedno: kone splašené, upotené, temer všetky remene a štrangy dotrhaly, ale prázdneho voza s miesta pohnúť nemohly. Môj kopaničiar síce strašidla nevidel, ale sa veľmi božil, že sa mu „ten zlý“ zoprel do osí a kolies, a až keď zvonili v dedine na poludnie, obľahčilo sa koňom, že voz bez namáhania ťahaly ďalej. Počas jeho zázračne rozvlačnej rozprávky až mrle ma jedly, čo som sa nevedel dočkať udania, kde a čo ho to vlastne strašilo?

Chodiac po krásnych, rozmanitými kvetami ako vyšívaných lúkach Bestínneho (ktorý grúň hádam preto také meno dostal, že je hrebeň jeho holý, bez lesa, teda i bez tieňu), zablúdil som do domku invalída Adama O. Tu mi medzi iným rozprávali, že na neďalekých kopaniciach lieskovských bývala veľmi zajakavá žena, ktorá ťažko a nesrozumiteľne hovorila a často na počiatku slov „hi-hi-hi“ s veľkým krikom vyslovovala. U neďalekých susedov mali mnoho detí, „ako v hrnci krúpov“ a keď raz tá zajakavá žena podvečer do domu vkročila a miesto pozdravu počala kričať: „hi-hi-hi“, za tým čosi nesrozumiteľného hovoriac, naľakal sa jej už na peci rozvalený kopaničiar a skríkol na ženu: „Ženo! ber dzeci, čo lepšie, a utekaj kam najďalej môžeš, a tí ostatné nech si bár aj „to zlé“ pobere!“ Žena však poznala tú zajakavú Lieskovanku a muža vysmiala.

Daktoré rodiny kopanické sú bohaté na deti. Nie je to nič neobyčajného videť v lete okolo chalupy 7-8 detí poskakovať. V Bošáci je čeľadný otec, ktorý mal 19 detí. Ale v Lubine u rodiny M. ich ešte viac byť muselo, keď istý sobotišťský halenár, tam prenocovavší, rozprával: „Tam je detí, ako maku! Keď hlásnik trúbil v noci druhú hodinu, cuplo prvé dieťa s pece, a tak cupotaly jedno za druhým, až keď zvonili ráno na modlenie, cuplo s pece posledné!“

U spomenutého invalída Adama O. riekol som, že som sa prišiel podívať, či tie záveje snehu — o ktorých v zime hovoril, že jakživ nesídu, lebo ich toľko bolo, že bola celá chalupa zafúkaná a museli po kršákoch chodiť — skutočne ešte nestopily sa? Kršákmi menujú v podobe x sbité polená dreva, ktorými sa slama a pazderie na hrebeni strechy pridŕžajú, aby ich vietor nepoodnášal. Nie je to nič nevídaného, že v kopaniaciach, keď je mnoho snehu, chalupy celkom zafúka, tak že si musia odo dvier cez sneh diery porobiť lopatami, aby sa mohli von dostať, asi tak, ako v jednej povesti cez kašu dvermi vykypenú museli sa z domu von vyjedať.

Čo sú medzi ssavcami opice, medzi vtákmi papagáji a medzi hmyzom motýle, to sú medzi rastlinami orchidey (vstavačovité), na ktoré je bohatá naša dolina a jej najbližšie okolie. Pred hodným radom rokov potreboval som viac, na kopanických lúkach rastúcich druhov týchto krásnych rastlín pre ktoréhosi zahraničného priateľa, a vyšiel som si ich vykopať. Náhodou dostal som sa k nie veľkej močarine, kde ma radostne prekvapilo veľké množstvo práve v najlepšom kvete postaveného pušvorca (Acurus Calamus L.), ktorý som predtým v tomto kraji ešte nikdy nebol spozoroval. Nie nadarmo menujú Poliaci túto rastlinu „Tatarak“, lebo ona je pri sušení vzdorovitým psohlavcom, rada tratí zelenú farbu, dlho sa s ňou treba pri prekladaní babrať, a naposledy predsa ožlkne. Keď však strčí sa do vriacej vody, aspoň na pol minúty a v prvé dni 4-5 ráz v preši do celkom suchých papierov sa prekladá, zostáva pekná zelená. Túto, udajne Tatármi — ako purgaciu (durman, Datura Stramonium L.) — či Cigánmi do Europy dovlečenú rastlinu musel ktosi dávno do kopaníc bošáckych zasadiť, kde sa nie síce semenom, lebo to sa tu nevyviňuje, ale podzemnými výhonkami bujne rozrastá a jej ako prst hrubý veľmi aromatický koreň, vo víne namočený, sťa domáci liek v chorobách žalúdkových sa potrebuje. Majiteľ tej lúky mal veľkú radosť, že som tam niečo mne vítaného našiel, a ani najmenej ho nemrzelo, keď videl, že som mu krajom močariny trávu došmatľal. Mne sa to na mojich vychádzkach nikdy neprihodilo, čo povestnému švajčiarskemu botanikovi dr. Vulpiovi na Korutánskych Alpách, kde ho raz sedliak náležite bičom vyobšíval poza uši a po fraku i popod frak, keď ho našiel na lúke jedon vzácny druh všivca (Pedicularis) vykopávať a pri tom s republikánskou bezohľadnosťou po tráve sa vyvaľovať. Ale to sa mi už stalo, že ma kopaničiar po lúkach naháňal, držiac ma za Žida; keď som však pokojne ďalej kráčal a za mnou sťa šarkan letiaceho a „počkaj, Žide!“ pokrikujúceho kopaničiara až k sebe dobehnúť nechal: strhol klobúk a v nevýslovnom pomykove ani nevedel, ako má odprosiť, že mi do Židov nadal, a na mňa vykrikoval. Je tomu už dobrých dvadsať rokov, a ešte vždy, kdekoľvek ma stretne, odprosuje, a stojí ma to prehovárania, aby som ho upokojil, že mňa to ani za mak nemrzí, a že keď ma ešte raz bude naháňať, budem aj ja utekať, aby ma nedohonil a myslel, že Žida lapal, ale nedolapil. Máme to po tých horských lúkach mnohé tak krásne kvitnúce rastliny, že zaslúžia, aby v záhradách pestované boly, ako i sám daktoré v záhrade presadené mám, a teším sa, keď mi malú prácu donesenia a presadenia odplácajú utešeným kvetom. Po mnohých lokálnych flórach Uhorska a Rakúska ako vzácnosť spomínaná „malá ľalia“ (Iris graminea L.) rastie v Bošáckej doline miestami vo veľkom množstve, obyčajne husto pohromade, a už zďaleka dáva sa poznať zkúsenému oku po lesklých listoch. Medzi normálne svetlokvitnúcou veľmi zriedka nachodí sa aj s kvetom bielym. Tohoto leta chcel som tú bielokvitnúcu vyhľadať, že som však prišiel pozde, lebo už mala plody, cvakly mi zuby na prázdno. Však mi ona, jak budem živý, na rok neutečie; lebo také vzácnosti nielen sám rád opatrujem v herbári, ale sa aj iným rád nimi vďačím.

Raz, kľačiac na zemi v tráve, babral som sa s vykopávaním maličkej ostrice (Carex ornithopoda Wlld.), preto tak zvanej, že má klásky na spôsob vtáčej šľapy rozložené — keď sa mi čosi ako žĺtok z vajca pred očima mihlo. Prizrúc sa blíž, poznal som v tom žltom fľaku ako papuča nafúkaný spodný pysk kvetu strevičníka (Cypripedium Calceolus L.). I do záhrady som si ho presadil, kde mi každoročne koncom mája ukazuje svoje žlté papučky, od nichž tmavopurpurové remienky koketne odstávajú, akoby boly schválne rozviazané, aby sa bruchatá papučka celá videla. Ľud náš nemusel tento kvet spozorovať, lebo som sa nadarmo po jeho mene dopytoval. Koncom mája málokto chodí po lúkach, a o Jáne, kde každá načosúca zelina na sberačky „jánskych zelín“ voláva: „vezmi ma! aj mňa, aj mňa!“ — je strevičník už dávno odkvitnutý a tak ľahko ujde pozornosti sberačiek.

Minulého leta častejšie chodieval som po horách a po lúkach než v predošlých rokoch, a aby som sa nadarmo poľom nezarážal, bral som vždy so sebou svoj rýlik a kapsičku (hodnú to, pijacím papierom naplnenú a cez plece prevesenú mapu) a z každej, čo jak krátkej prechádzky, dovliekol som si toho Chamissového sena väčšiu-menšiu hŕbu domov. Uberajúc sa v auguste Ivanovskou dolinou do vzdialenejších bošáckych hôr, videl som vápnom natreté dosky medzi zemiaky na roli popchané. Hájnik mi riekol, že mu tam divé svine šarapatiť chodia, a tie dosky sú strašiakmi, proti nim nastrojenými. To bude, reku, pekná zábava, ak sa tam v hore nejaký diviak na mňa rozbehne a mi pulidery dostrihá! Rýlikom by som sa neobránil, a flintu nenosievam, lebo sa jej bojím ako Žid. Toľko však viem zo zoologie, že divá sviňa nie je ani medveďom, ani rysom — ktorí, hoci sa v žiadnej škole gymnastike neučili, výtečne sa vedia po stromoch driapať — a držal som sa len hory, na všetky strany sa obzerajúc, kde by bol príhodný, nie veľmi vysoký buk, na ktorý by som sa v prípade potreby i so svojimi starými hnáty, i s rýlikom, i s kapsičkou — lebo ani tú by som nebol rád prenechal zubom diviakovým — mohol za najkratší čas vyhrabať a ztadiaľ z celej pary hvízdať na hájnika, aby si šiel mnou s vysoka pozorovaného divého brava zastreliť. Na moje veľké šťastie neprišiel som do takého fatálneho položenia, že by som bol musel s vysokého buka, obliehaný zuby vyškerujúcim diviakom, v smrteľných úzkostiach hvízdaním koncertovať. Zato však mal som netušené šťastie, lebo som v hustej, tmavej hore, na úplne zhnitom bukovom dreve našiel najvzácnejší druh vstavačovitý, ktorý náš Reuss v „Kvetne Slovenska“ „bľudolyzníkom“ menuje (Epipogum aphyllum Gmel.). Od radosti kotrmelce robiť, dubov válať, kolesá lámať nebolo však radno, jednak pre príkrosť svahu, potom, a to hlavne, pre starobu. Ale zabudol som i na diviaka, pričupil som sa k zemi, a prstami opatrne vyhrabával som rastlinky s korallodobnými korienkami, aby sa mi nedolámaly. Slávny botanik Reichenbach píše o tejto utešenej, bezlistej, článkovitej, ako vosk žltej, krehkej a celým tvarom nápadnej rastlinke (vo Flora German. excurs. p. 135): „Genus maxime memorabile, exoticarum formarum quasi umbram nobis relinquens, solum nobis, verum dendrobium, solum genus articulatum; quasi impatiens climatis nostri rariter dispersum, caducum, parasiticum, clarissimo Friesio meteoricum.“ Pozdejšie, namaškrtený týmto nálezom, vybral som sa zas ta, ale nadarmo. Vracajúc sa domov z hory, videl som množstvo šupinatého a tiež ako vošteného samovratca (Monotropa Hypopitys L.), tu s klasy oblúkovito naklonenými, tu po odkvitnutí vzpriamenými, a medzi ním jeden veľký prímerok s rozvetveným kvetostanom, ktorý je teraz zvláštnou ozdobou môjho herbáru. Darmo som sa ohliadal po druhom takom prímerku, nezostávalo mi iného, ako, že bolo už „slnko nízko, šábes blízko“, uháňať krížom horou smerom k doline Lovichovcu. Šiel som kus výbornou horskou cestou, a tam som natrafil na iný vstavačovitý druh Epipactis violacea Dur. Ducq., niekoľko pekných kusov poslal som výtečnému znateľovi európskych orchideí dr. Leimbachovi do Arnstadtu v Turingách a vyslovil som svoje domnenie, že by táto rastlina mohla byť miešancom (bastardom) z Epipactis latifolia All. a Epipactis microphyla Errh. povstalým, lebo známky obidvoch domnelých nezákonných rodičov na sebe nosí a vždy len v ich spoločnosti, i to zriedka, rastie. Tešilo ma, že dr. Leimbach je tiež toho náhľadu. Asi pred 33 rokmi bol som jeden jediný prímerok tejto vzácnej rastliny našiel na Javorine nad Lubinou, vo výške asi 2800’; pozdejšie našiel som dva prímerky v hôrke „Jarolinka“ vyše Zem. Podhradia, a potom našiel som jeden kus na Lopeníku. Aby moja radosť tým väčšia bola, našiel som teraz jeden prímerok s kvetostanom na dvoje rozdeleným a 5 kusov s listami bielo a červeno páskovanými. Tento druh, lepšie rečeno miešanec, dosiaľ nikto nenašiel v Uhrách, lebo v literatúre do r. 1884 nenachodím ho nikde spomenutý. To sa aj takému starému zelinárovi, ktorý svoje územie cez dlhé desaťročie mnoho ráz krížom-krážom pochodil a poprekutával, a stanoviská všetkých vzácnejších druhov, miešancov, výdruží a foriem v pamäti nosí, málo kedy prihodí, aby tak na jednu ranu razom dve muchy zabil, a dve tak zriedkavé a vzácne rastliny našiel, ako sa to mne pošťastilo s týmito dvoma orchideami. Na oldomáš zapil som si, až mi za uchom puklo, hneď pri najbližšom prameni ako krištál čistej vody, v ktorej by ani náš dedinský, za commabacillom sa sháňajúci Aeskulap ani stopy bacilov nenašiel. Domov prišiel som už potme, svojím nálezom ustlal som hneď v šedých, mäkkých papieroch a fuk s nimi do preša!

Že sa pri takých potulkách aj zkúsenému zelenárovi kedy-tedy galiba prihodiť môže, zakúsil som tohoto leta sám. Vyšiel som za jasného rána na Novú Horu. Okolo hodiny 10-tej počalo sa od „hnilého kúta“ (od západu) mračiť, čomu som sa ešte tešil, lebo aspoň slnce tak nedopekalo na mňa. Okolo druhej hodiny popoludní zatiahnutá bola už celá obloha dažďovým kepeňom kundoliacich sa oblakov, len kde-tu deravým. Nad Lopeníkom padaly krúpy, a ja, sediac na tráve, díval som sa na menenie podoby oblakov, na krúpové mračná, a načúval som na hukot padajúcich krúp. Za seba však neobzeral som sa, až začaly na mňa dopadať dážďové kvapky, ako varechy veľké. Až potom pozrel som dookola, a vidiac, že mi je hodný lejak za pätami, sobral som nohy na plece a hybaj cvalom do doliny; ale pozde, milý drozde! Napršalo mi za golier, do mapy, do krpcov! Na chvíľku ukryl som sa pod hustú hrušku; v tom sa zablyslo, a sotva som načítal päť, už hrmelo, až by mi boly vlasy dupkom vstávaly, keby neboly bývaly ako čírišom dohromady vodou polepené. To som sa bol ešte ako chlapec v lubinskej škole od nebohého Černáka naučil, že v hrmavici pod stromom neradno stávať, lebo hrom dakedy zablúdi do stromu a môže šibnúť aj pod nim stojaceho človeka: a preto nedalo ani mne viac pod hruškou miesta a hoci sa dážď lial šnúrami, voľky-nevoľky pustil som sa v blate a vode do doliny, až som ako zmok došľapkal do školy kopanickej. Len čo som ta došiel a zväčša sa poutieral, počalo sa slniečko zas usmievať, ako by mi bolo chcelo povedať: Vidíš, starý! bolo ti toho treba? V dedine však nič nepršalo, a keď som celý umazaný a zacafraný poza humná, aby sa ma v dedine deti nenaľakaly, domov dorazil, vítala ma žena, zalomiac ruky:

„Ale človeče, kde si sa tak zamazal, keď blata nikde niet?“

„Paroma, reku, niet! Len ho hľadať treba!“

Do nedávna býval v kopaniciach veľmi robotný, statočný gazda, ktorý si svoje roličky s veľkou pečlivosťou opatroval, pri cestách, chodníkoch mnoho ovocného stromu nasadil, a že mal potreby skromné, sporil, babku k babke a zlatku k zlatke prikladal, majetok nadobúdal, stal sa zámožným. O tomto vymysleli kopaničiari túto povesť: Raz kosili tomu gazdovi najatí kosci lúky, a jeden z nich riekol, že pod tamtou hruškou videl peniaze sa „presúšať“, a vyzýval ostatných, aby cez poludnie tie peniaze zpod hrušky vykopali. Gazda, ktorý s nimi spolu kosil, počul to tiež, a so smiechom riekol: „Eh, čo vás tam po takých pletkách a babonách, len vy radšej koste!“ Keď sa zmrklo, kosci porozchádzali sa domov, gazda však vybral sa pod hrušku, kopal a dokopal sa pokladu. Ale v tom zjavil sa „ten zlý“ (čert) a riekol: Čo mi dáš, keď ti dovolím poklad vziať? Ženu! odpovedal gazda. Čert sa uspokojil a zmizol. Gazda vyzdvihol poklad a zbohatol, ale žena jeho upadla do ťažkej choroby, vyschla na triesku, a hoci presťahovali sa do dediny, nezadlho umrela. Na svojom predošlom kopanickom dome gazda nechal bývať ženatého syna. Keď gazdova žena v dedine umrela, „pošinula sa na rozume“ synova žena v kopaniciach; lebo keď gazda „tomu zlému“ za poklad sľúbil ženu, vždy musí jedna žena z jeho rodiny v moci „toho zlého“ ostávať. — Čerti sa aj po kopaniciach zjavujú, na smolu sa rozlievajú. Čert aj v kopaniciach slúži tomu, kto sa mu vlastnou krvou podpíše, ale naposledy svojho pána predsa uchytí, jestli sa mu krížom nebráni. Čert ani v kopaniciach nespí, a vtedy sa vždy aj anjel obzerá. Sú to mystéria, o ustavičnom zápase dobra i zla, života a smrti, svetla a tmy, pravdy a lži, pobádajúce k neprestajnej ostražitosti a pozornosti, aby sa človek zlému podviesť a premôcť nedal.

Pred niekoľkými rokami chodieval malý žobráčik z kopaníc „po pýtaní“ a vyspevoval mnoho chutných pesničiek. Zato ho všade radi mali i dobrú večeru a nocľah mu dávali, kde im potom do vôle spievaval. Jednu jeho pesničku som si poznačil:

Na konci je chutná apológia starého narečenia: Cantores amant humores.

Z každej zavedenej rozprávky s kopaničiarmi dá sa nám otvoriť okienko do duše ľudu, a keď kopaničiar zná, že mu nevieš a nechceš škodiť a ubližovať, ale s ním statočne smýšľaš a zaobchodíš, otvorí ti srdce a s detinskou prostorekosťou povie ti všetko, čo mu na srdci leží. Keď však v ňom nedôveru vzbudíš, nevytiahneš z neho ničoho.

Na zpiatočnej ceste zpod Lopeníka sišiel som sa s mužom mladým, statočným, od ktorého som sa mnoho povier dozvedel. Sadli sme si na okraj lúky, blízko vlhkej kroviny, obrúbenej bujnými prímerkami orličieho kapradia (Pteris aquilina L.). Aby som mu ukázal, že aj ja niečo o zelinách viem, kázal som mu vytrhnúť čo najväčší prímerok toho kapradia (tu ho menujú „paprúdzie“), a keď mi ho doniesol, riekol som mu, že mu na spodnej, barnavej čiastke toho kapradia ukážem dvojhlavého orla, a rozrežúc šikmo býľ, podal som mu ho. Zadivený riekol: „Ach, ozaj, orel! Toť sú dve hlavy, toť krýdla, tu zas nohy!“ Že však dvojhlaví orli teraz u nás z módy vyšli, malo by po pravde aj to kapradie iný címer ukazovať. Môj kopaničiar, keď sme sa rozchádzali, navyťahoval za hrsť toho kapradia, aby aj iným ukázal ten zázrak. A keď som ušiel hodný kus cesty a obzrel som sa za ním, videl som ho stáť a nad prerezaným kapradím hlavou krútiť.

Iný kopaničiar rozprával mi túto povesť: Neznať, zkadiaľ dovandrovali dvaja tovariši, ktorí sa vždy od tridsiatich rokov spolu držali i v práci i na vandrovke, do kopaníc Pred Polomu, a tam si na trávniku pod starým stromom v chládku odpočívali. Jeden vstal a zpod kríčka vytrhol akúsi zelinku, v rukách ju požmolil, a tými rukami tvár kamarátovu popohládzal. Tomu však celá tvár premenila sa v cele mäsitú plochu, tak že ani znamienka očí, nosa a úst vídať nebolo na nej, a málo chýbalo, že sa nezadusil. Potom zas vzal ten prvý inú zelinku, požmolil aj tú v rukách, a zas kamarátovu tvár ňou pouhládzal. Sotva to urobil, počaly sa na zarastenej tvári ukazovať čiary tam, kde sú oči, nos a ústa, ktoré sa navidomoči viac a viac rozchádzaly, až naposledy tvár stala sa zas takou, ako bola pred prvým čarodejným pohladením. Tovariš, ktorý tento experiment na svojej tvári pretrpel, prosil kamaráta, aby mu povedal, aké sú to zeliny, ktorými možno také divné veci stvárať; ale ten mu odpovedal: Vidíš, kamarát! ja som ti tak verný kamarát, že bych za teba aj život dal, ale to ti predsa povedať nemôžem, lebo keby o tých zelinách aj iní ľudia vedeli, narobili by mnoho nešťastia na zemi. — Môj rozprávač pozrel tázavo na mňa a riekol: Ba, či je to pravda, že sú aj také divné zeliny Pred Polomou? Lebo že však ja každú zelinu a jej moci a účinky znám. — To, reku, čo táto povesť hovorí, žiadne zeliny nevykonajú, ale máme zeliny, ktorými možno rany, bolesť, bláznenie, ba aj smrť zapríčiniť, a máme aj také, ktoré sú liečivé a osožné. Naoko sa uspokojil, ale tak sa mi vidí, že som mu s tváre vyčítal, ako by si bol myslel: ty mi to len nechceš povedať.

S hrebeňa Novej Hory, už blízko moravskej hranice, vidno s jednej strany prvú moravskú dedinu Brezovú, jako dlhú stonohu, cez dolinu roztiahnutú, — s druhej však Strany, tiež už na Morave, s výborne zariadenou sklenou huťou.

Stráňanským priesmykom vedie strmo hore vrchom dobrá cesta do Moravy. Raz vraj zatáral sa kolomažník z Búrov až sem, vezúc na káre sud kolomaže dolu vrchom; tu sa mu hamovník pretrhol, a tátoš s károu ako vietor letel dolu cestou, až sa kára prekotila, koňa zabilo, kára sa rozlámala, sud sa roztrepal a kolomaž rozliala, kolomažník zlomil si ruku a nohu, a keď sa v jarku spamätal a horko-ťažko sa posadiac, videl a cítil, čo sa stalo, riekol: „Chvála Bohu, keď je len tak!“ Preto sa v Bošáckej doline hovorieva o takom človeku, ktorý sa v nehode tým potešuje, že však ešte horšie s ním mohlo byť: „To je tiež taký kolomažník!“ Tohoto titulu dostalo sa raz aj mne. V pridomovej záhradke mávame nielen kvety, ale aj kuchynské zeliny, a prirodzene, aj cibuľu, lebo kuchárka by si radšej dala rebro zlomiť, než by mala variť bez cibule. Ja cibuľu veľmi rád vidím v záhrade, na pekne upravenej hriadke, vypletú, okopanú a ako v červenej sukni na zemi pričapenú; ale v žiadnom jedle nie som milovníkom tejto egyptsko-židovskej maškrty. Stalo sa, že nám po viac rokov cibuľu zo záhradky nejakí loptoši vytrhávali a odvláčali. Nad ztratou lamentujúcu ženu tešil som tým, že som riekol: Ale, čo ťa tam po cibuli, len keď ti kravu zo stajne neukradli! „Ty si taký opravdový kolomažník,“ odvetilo mi moje rebro. Ako chlapec, pamätám sa dobre, bol som zvláštnym milovníkom cibuľových cíbikov, lebo som sa na nich cvičieval vo vytrubovaní, až to tak po lubinskej farskej záhrade hučalo! Ale že ma od takého cvičenia honievali, nedoviedol som to v muzike k ničomu, leda že viem hvízdať, zvoniť a pri organe mechy ťahať. Teraz je mládeži hudby milovnej ozaj hračkou za päť minút naučiť sa aj bez nôt zahrať na verklík, alebo s nôtami na ariston.

Na Mravcových pod Lopeníkom býva rodina, ktorej mladí mužovia živo upomínajú na Sládkovičovho Martinka v „Detvanovi“. Tí všetci vedia s flintami-škrabliciami dobre zachádzať. Ale minulej jari prihodila sa jednomu z nich pri poľovke na divého brava galiba, že brokom strelil do diviaka, a ten nelenivý obrátil sa proti strelcovi a pochytil ho za stehno. Na šťastie dobehol druhý strelec v tom okamžení, oprel opache cievu flinty do boku a vypálil, tak že brav popustil a držiac vytrhnutý kus stehna strelcovho v papuli, spadol a bol dorazený. Ranený strelec dlho sa liečil, a ranu zasypal si natlčeným prachom z kla zabitého brava. Pred pár rokmi, keď bolo mnoho snehu v zime napadlo, naháňali gazdovia tri kusy divých svíň za humnami; dve zastrelili a tretia vbehla do dvora a tam do otvoreného chlieva, kde ju zapreli a cez škáry zastrelili. To bola taká ľahká poľovka, ako raz u mojich súsedov lapili na dvore pod slepačiu kloňu zajaca. Toho zajačka chudiaka psi tak naháňali, že by tuším zrovna aj na pekáč bol vyskočil, len aby od psov mal pokoj.

Stálo by za prácu posbierať aj nezávadné, žartovné pesničky, aké slýchavame kedy-tedy aj v tomto kraji. Keď som sa raz uberal s prechádzky po horách domov, dohonila ma kopaničiarka, žena bystrého rozumu, veselého ducha, ale jazyčnica trinástej próby. O chvíľu postretli sme výskajúcich a spievajúcich svadobníkov, veselo sa uberajúcich od sobášu domov. Na moju otázku, kto sa to žení a vydáva, odpovedala mi tá kopanická „drakyňa“:

„Veru je to též len taký pár, o kerém sa môže povedať: že aby nevestu čert nezal, zal si ju račej ženích, a hodzí sa na nich na obejúch tá pesnička:

V Beckove počul som variant tejto pesničky, takto znejúci:

V doline pri Bánovčeku sedela tlupa kopaničiarov, uberajúcich sa do žatvy a mlatby. I tam uvítala moja kopaničiarka známeho, ktorý ľúbi z fľašky poťahovať, týmto veršíkom:

Koho ľud podchytí či pre ťarbavosť, či pre lenivosť, či pre inú smiešnu vadu, nepopustí ho tak ľahko, ale pri každej zavdanej príležitosti ho prekára, domŕza, dráždi a svojim vtipom pichá. Nedávno umrel starec podivín, tu na okolí všade pod menom Rechtor známy. Bol to človek dobrosrdečný, statočný, ale až na nepochopenie nedbalý, opravdový Oblomov. Na voze a pluhu mával miesto reťazí a štrangov samé húžvy, z lieskových, alebo hrabových prútov ukrútené; v zime, v lete chodieval vždy v papučiach, zázračne veľkých rozmerov, akoby mal nie onuce, ale celé plachty na nohách omotané; na strapatej hlave nosil baranicu, z ktorej na všetky strany trčaly oddrapené kusy; záplatami povykladanú halenu mával povrieslom opásanú, a nohavice ukazovaly pestrú mozaiku záplat, jedna na druhej v mohutných vrstvách poprišívaných. Keby ho bol dajaký veľkomestský „Salón-Tyroler“ alebo turista v hore stretol, iste bol by sa dal pred ním na útek, čo by mu para stačila, akoby divého troglodyta bol stretol.

Sám mi hovoril, ako k titulu rechtorskému prišiel. Rodičia ho boli dali na jednu zimu do školy, kde sa pri účinnej pomoci švihkej lieskovice horko-ťažko naučil abecedu poznávať, potom pásaval ovce, voly, mládenčil a oženil sa. Ako ženatý učieval cez zimu pár detí z okolitých chalúp slabikovať a litery poznávať a tak mu prischlo meno Rechtor.

V Bošáci bol jeden chudý, vysoký muž, ktorý rád dával hádky z Biblie a ktorého prezývali „Farárom“. Raz prišli s dieťaťom na krst, a tento „Farár“ bol medzi kmotry. Bol som práve na blízkej mojej roli a tak museli asi za hodinu na mňa čakať. Keď som prišiel domov, privítal ma ten kmotor so smiechom: „Už som sa práve strojil to dieťa okrsciť, lebo veď aj ja som farár.“ Podíval som sa naňho a ukážuc prstom na jeho oko, okolo ktorého hraly mu všetky dúhové farby od bitky, do ktorej sa bol v tie dni zamiešal, riekol som mu: „Ej, ale vy ste mali kdesi škaredú inštaláciu!“ Kmotrovia sa mu usmievali, on ale zakrútil gajdy a nepovedal viac nič.

(1892)