ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý raz po lete sa sišly zasa priateľky. Ako perlová reťaz sedely na belasej kanape a jemné irisovanie hodvábu pekne kontrastovalo s blond vlasmi ženských hlavičiek.

Všetky boly blond a všetky pekné.

Patrily do tej istej spoločnosti, maly toho istého krajčíra, čítaly tie isté knihy a noviny, spôsoby žitia, manikurované palce a náhľady o vojne maly tie isté, a jednako bola každá inakšia.

„Ach, škoda leta!“ vzdychla Heda a zamyslela sa. „Keby ste vy vedely, čo som ja zažila!…“ a rozkošný úsmev sa zjavil na jej tvári.

„Rozprávaj, no, rozprávaj!“ volaly všetky, a každá túžila môcť vyrozprávať i svoje letné zkúsenosti.

Ale Heda sa bránila, nechcela vravieť, len sa šťastne usmievala a naťahovala tenučkú platinovú retiazku, ktorú mala okolo bieleho hrdla; retiazka, na ktorej viselo niečo, skryté v bielych voňavých čipkách ľahučkej blúzy.

„Magda, začni ty!“

Pekne šatírované oči bývaly niekedy melancholicky sklopené a meno Magda jej dobre pristalo; nosila len biele alebo čierné šaty, nikto ju ešte vo farbistých nevidel.

„Potom, na konci prídem ja!“ a istá hrdosť vravela z mäkkého tmavého hlasu.

„Tedy kto začne?“ spytovala sa Léna. „Maly by sme všetky štyri naraz rozprávať, lebo v tej chvíli, ako má jedna osve hovoriť, sa už nechce, a každá chce byť poslednou…“

Smialy sa, a zvuk bezstarostného smiechu príjemne zvučal v izbe.

Pri malých stolíkoch pily čaj — vždy dve a dve priateľky.

Krásné prikrývadlá na sklenej platni — starý filet — predstavovaly scény z mytológie. A na tenučkej sieti sa vážne ukazovaly figúry starých Rimanov a pyšne kráčajúce kone.

Zlato-žltý čaj voňal po izbe a v striebornom košíčku ležalo pečivo: mesiačiky, hviezdičky, srdcia a štangle.

„Po čaji!“ vyskočila Lája, a prejdúc izbou, dívala sa do zapadajúceho slnca, ktoré v ružovom úsmeve sa odoberalo za vysoký rad domov na noc.

„Teda po čaji!“

Na sivom koberci stálo čierné pianino a Lája roztržite prezerala Lénine nové nóty. Druhé tri priateľky obdivovaly Lájine najnovšie podobizne; kde-tu polohlasná poznámka, ináče bolo ticho v izbe, zďaleka bolo počuť cenganie električky.

„Léna, nože nám teraz zahraj Chopinovo notturno“, prosila Lája a prikročila k nim. „Ale teraz, bez svetla! A ja začnem rozprávať“, vravela Lája takým vážnym hlasom, že sa priateľky zadivily.

Léna počala hrať. Zvuky nesmrteľne krásneho notturna ľahúčko sa dvíhaly do povetria, v pološere sedely priateľky ruka v ruke. Lája tichým hlasom, v ktorom sa triaslo zatajené rozčulenie, vravela:

„Tohoto leta som bola, ako viete, s otcom vo Švajčiarsku. Veď človek inde nemôže ísť za hranice.“

„My sme boli v Gasteine“, „my pri Ischli“, „my v Tyrolsku“, ozvaly sa hlasy.

„Teda, ako vravím, išli sme do Zürichu, a tam v hoteli „Zu den drei Königen“ som zažila najkrajší večer svojho života…“

Slová znely až slávnostne; Lája mala niečo tragického v tvári, v hlase a v posunkoch.

Léna hrala pianissimo; zvuky, ako brabantské čipky, tak ľahúčko plávaly povetrím; Heda a Magda sa túlily jedna k druhej.

„Bývali sme utešene, výhľad čarokrásny, ale najradšej som bola predsa vo velikánskej hale hotelu. Na stenách utešené pravé gobeliny, náradie z tmavého dreva, po ňom rozložené veľké mäkké zamatové vankúše a mnoho, mnoho kvetov v každom kúte. Ohromný koberec tmavo-lilavej farby kryl celú podlahu, a keď naň mesiačik svietil, mal človek pocit, že kráča po dne mora.

Prvý večer, keď sme išli k večeri — tam bol obed — obliekla som si biele šaty a k výstrihu na prsiach pripäla tmavo-červenú ružu; to bolo všetko… Veď i tak by bola nemožnosť srovnávať sa s dámami tej kosmopolitickej spoločnosti, čo tam vidí človek. Boutony ako lieskovce veľké sa jagaly v ušiach cudzích dám, a toľko prsteňov, a takých utešených, som ešte nikdy nevidela.

Pri malých bielych stolíkoch bolo servírované. Na damaste skvelo sa striebro a v kryštálových vázach voňaly krásné ruže na dlhých stopkách. Každý stôl mal kvety inakšej farby. A i pri elektrickom osvetlení horely na každom stolíku sviečky pod ružovými záclonami. Kelneri vo frakoch ľahúčko a ticho obsluhovali a neviditeľná hudba hrala neznámy exotický valse.

Pri súsednom stolíku sedel mladý človek.

Vlastne už nie cele mladý“, vravela zamyslene ďalej. „Opísať vám ho nemôžem, ani mena vám nepoviem…

Čo sa mi na ňom páčilo? Všetko. Pohľad, hlas, postava, úsmev — všetko. Bol to typ, ktorý nám je nebezpečný: človek, ktorý je v hore a v salóne jednaký. A tá utešená perlová bledosť tvári… a tie úzke ruky a nohy…“ zamyslela sa.

Hodvábne šaty Magdine zašušťaly, pohla sa razom.

„Dal sa nám predstaviť, a od tých čias sme trávievali spolu celý čas…

Posledný večer pred naším odcestovaním sme spolu vyveslovali na jazero… Viete, aké je krásné, veď ste už tam boly. Ale v ten večer, ako keby mesiačik bol cítil, čo sa robí v mojom srdci, tak krásne svietil na svet.

A spolu s ním — celkom sama som bola — po prvý raz…

Hory a vrchy boly už čierné a voda ako topené striebro… ľahký teplý vietor povieval a prinášal čerstvosť a vôňu ruží…

On sa uprene díval na mňa.

S nedbalou eleganciou, ktorá ho charakterizovala, vytiahol cigaretu a zapálil si ju; prsteň na malom prste sa mu zaligotal — safír medzi briliantmi — a ani podnes neviem, ako naraz som cítila silné, tuhé, divé objatie…“

Léna prestala hrať.

„No a…?“ pýtaly sa všetky tri naraz.

„Nič“, povedala Lája pomaly. „Daroval mi na rozpomienku toho večera peniaz Kleopatrin.“

S tým vytiahla malú patinovanú mincu, na ktorej bol razený profil nešťastnej Kleopatry.

Bolo dobre, že bolo už celkom tma, len zvonku svietilo svetlo uličnej lampy.

Lebo i Magda i Heda zbledly; len Léna mala poloposmešný úsmev na tvári.

Elektrické svetlo zablyslo.

Lája stála so zamysleným úsmevom v postred izby a dívala sa na malý zelenkastý peniaz.

Magda sa rozplakala, a Léna vytiahla z vrecka tiež taký peniaz a hodila ho ďaleko od seba; zakotúľal sa až pod kanapu.

Lája ešte vždy nechápala.

„I mne dal, i mňa objal!“

Každá z priateliek mala Kleopatrin peniaz…

Keď sa rozišly, konštatovaly, že i on, i peniaze boly — falošné.

No doma, pred zaspávaním, si vzdychly: „Ale jeho bozky boly pravé…“

Kleopatra na malej patinovanej minci sa posmešne díva; ona vedela, akí sú mužskí…

Keď na druhý deň Lája išla cez reťazový most, mesiačik sa práve tak neúprimne usmieval, ako na Zürišské jazero. Lája stisla zubmi.

„Už ho teraz rozumiem — preletelo jej hlavou — prečo opakoval často citát z Ovida: ,Lusor tenerorum Amorum‘ — hravá láska…“

„Oh!“ a rýchlym a rozhodným pohybom hodila Kleopatrin peniaz do vĺn Dunaja…