ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Volček mal štyridsať rokov a astma. Kde ho vzal, nevedel ani on, ani jeho lekár. Preto zostal starým mládencom; lebo, ako vravieval, nemal dosť dlhého dychu, aby sa mohol so ženou vadiť. Pre ten krátky dych zostal mládencom a zlostným domácim pánom.

Mal malý domček v predmestí veľkého mesta; z toho žil, opatroval svoje astma a starú fuchsiu, ktorá mu zostala ešte po nebohej materi.

Teraz, za vojny, mal mnoho roboty. Do aktovej tašky si vzal fľašu na mlieko a prísne pozoroval, aby hneď po „cedulovom“ mlieku pre malé deti prišiel on na rad. Bol si i vlastným domovníkom, nielen domácim pánom, a slúžky sa ho bály, lebo každej prekutal pod bránou tašku, či sa jej nepodarilo niečo kúpiť, čoho on potreboval.

Mal červenkasté fúzy, nosil „jägerku“ v lete a v zime, lebo to je dobre na astma — tvrdil on; a zima videla vraj súseda, že i mačaciu kožku mal pod „jägerkou“, čoho sa potom všetky deti v dome bály — aby aj ich neodral, ako im matky hrozily, keď robily krik vo dvore.

Pán Volček mal srdce ako maslo mäkké, ale to maslo bolo v plechovej buxe zamknuté…

Obsluhoval sa sám a v chladnej izbe mal pedantný poriadok. „Ženské sú neporiadné“, tvrdieval, keď si okná umýval, a nevrlo kukal na druhý bok dvora, kde slečna Kristínka vyspevovala v okne.

Mala dvadsať rokov, červenkasté vlasy, ktoré sa jej vlnily okolo hrdla a ušú, a také biele hrdlo, že pán Volček sa nerád ta díval…

Kristínka prišla z niektorej dedinky na Morave a klepala na mašine u firmy Pick u. Winterstein za 80 korún mesačne.

Mala oči a ústa ako dieťa nevinné a bývala u panej Koišky. Totiž bývala: spala v tej istej izbe s piatimi deťmi tej vážnej panej; v spodnej šufli postele mala bielizeň a v starej škatuli svoju „garderobu“. Sivý kostým — v lete, zime ten istý — len na jar bol na ňom biely golierik, v zime akási nebohá stará mať tej mačky, čo nosil pán Volček na srdci, vlastne na rebrách svojich hrdinských.

„Od čoho je to dievča také okrúhle?“ rozmýšľal on zlostne, keď ju videl v jej bielej okrúhlosti dívať sa ráno oknom: či si vziať ošuchaný dáždnik, či nie do úradu?

Obyčajne sa odhodlala nevziať ho, lebo ona bola, podľa pána Volčeka, „ľahkomyseľná“, hoci jediný dôkaz toho bol len to, že nebrala rada so sebou starý dáždnik, veterána medzi dáždnikmi.

Veru, to bola otázka, z čoho mala Kristínka svoje príjemné okrúhlosti, lebo jedla mala veru málo.

Keď prišla večer ku greislerke o kúštik virštle — bol istotne „bezmäsitý“ deň, ale ona, „ľahkomyseľná“, na to nemyslela a spokojne zjedla trochu kaše, čo nechalo najmenšie Kaišča.

Keď išla po mlieko — patrilo už iste pánu Volčekovi, na kartičku dostala chleba len takého, čo už nikto druhý nechcel, — syr bol obyčajne už vopred vyplatený a odložený pre pána Volčeka…

„Čo je ten Volček len taký chudý!?“ myslela si zas Kristínka. „Všetko pojie on, a predsa je chudý…“

Títo dvaja konkurenti žili spokojne, pokojne pod jednou strechou. Volčeka trápilo niekedy astma, Kristínku hlad; ináče boli spokojní so svojím osudom.

Jedného pekného dňa sa zjavila žena z dediny vo dvore Volčekovom a z vreca vytiahla — čo myslíte, čo? — malé kozľa!

Nebolo to kozľa, ako kozľa, ale akýsi čarodejník to musel byť v kozľacej podobe, lebo deti sa shrnuly okolo neho, tľapkaly, hladkaly ho, bozkávaly a desať špinavých ručičiek prosilo pani Koišku: „Mama, mama, kúp nám ho, kúp nám ho!“

Prirodzená vec, pani Koiška ho nekúpila.

„Kdeže vezmem mlieka?“ osopila sa na deti, jej toho žobrania bolo už primnoho. „Pre vás nemám, nie to pre kozľa!“

Ale kozľa sa belasými očami dívalo okolo, triaslo sa pod dlhou bielou bundičkou, sklopilo hlavičku do košíka, že bolo „nevýslovne milé“, ako vravela slečna Kristínka, ktorá prišla domov z väzenia, čiže z úradu.

A — ľahkomyseľná, aká bola, odviazala si stužku — belasú, ako jej oči — z vlasov a obviazala ju okolo hrdielka malého zvieraťa.

Deti prišly pritom priam do paroxyzmu lásky a obdivu. Stískaly, objímaly ho, až úbožiatko začalo potichu bľačať…

Na tento neobyčajný hlas sa zjavila hlava pána Volčeka v okne.

„Čože sa tu robí?“ volal zadivene.

Čo chvíľa stál vo dvore, a — vravím, mal srdce ako maslo v plechovej buxe — obdivoval i on malé kozľa.

Kozľa bolo rafinované, koketné: zdvihlo hlavičku a oprelo ju na ruku starého mládenca; k tomu tak žalostne pozrelo naňho…

„Každý človek aspoň raz musí spraviť nesmiernu hlúposť v živote“, vraví Kabbala. Tak sa zdá, že teraz prišla tá chvíľa pre seriózneho a astmatického Jána Volčeka, majiteľa domu v IX. okrese…

„Čo stojí to kozľa?“ spýtal sa — vedel, že ho v tomto dome nik nemôže kúpiť, len on, a to ho naplnilo pýchou a hrdosťou.

Ale predsa zbadal, že stužka chybí z vlasov slečny Kristínky — ľahkomyseľnica, už ju dala kozľaťu!

Nuž, hľa, také sú ženské!

Žena sa nehanbila zapýtať za kozliatko 50 korún.

Kozliatko sa triaslo, keď počulo túto opovážlivosť, a túlilo sa k ruke starého mládenca.

Deti zhíkly, pani Koiška spomínala kriminál, Kristínka vyratovala v myšlienke, toľko by potrebovala na topánky, len pán Volček nepovedal nič. Pozrel ešte raz na bielušké kozľa s belasou stužkou, vošiel do domu, doniesol o chvíľku úžasnú sumu 50 korún, zaplatil kozľa a vošiel dnu.

Kabbala mala — ako vždy — pravdu: vykonal úžasnú hlúposť.

Obecenstvo na dvore sa rozišlo — pani Koiška musela krotiť deti, lebo začaly nahlas revať za kozľaťom.

Kristínka si vzdychla. „Chúďa kozľa!“ iste ho zje, a kožku bude nosiť miesto toho mačacieho kožucha…

Popoludní v úrade bola roztržitá — myslela na kozľa — ona tiež mala kedysi v ďalekej moravskej dedinke také zvieratko…

Robila chyby, šéf ju okríkol: „Sie, passen Sie auf!“ pri čom úžasne fufnal.

Kristínke čerstvá krv vystúpila až po malé ružové ušká; ešte jej blčaly, keď sa vrátila domov.

Vo dvore veľké rozčulenie: kozľa nechce mlieko!

Darmo ho núkali, prosili, i pani Koiška i „šťastný“ majiteľ, i deti — máčaly mu jazýček — kozľa bľačalo, kričalo, triaslo sa, darmo stálo teplé mliečko v miske na stole — ono len nič!

A teraz sa stalo niečo podivného. Kristínka pristúpila, usmiala sa na splašené zvieratko, poťapkala ho, zamočila svoj ružový palček do mlieka, vzala kozliatko na mäkké vlny svojho tela dievčenského: kozľa zažmúrilo oči a chcelo cicať.

„Chytro Karčiho fľašu na mlieko!“ rozkázala pani Koiška, — veď i kozľa domáceho pána je už pán! A kozľa cicalo, cicalo pekne v Kristínkinom náručí, až zaspalo…

Pán Volček bol dešperátny.

„No, veru!“ rozmýšľal, „päťdesiat korún som zaň vyhodil, chudé je ako môj palec a potrebuje dojku!“

Zúrive chodil po izbe.

Ale čo robiť?!

„Veď ho len nezabijem…? Veď je len kosť a koža; ani ho nedarujem Koiške, aby ho deti trápily, ani Kristínke, čo sama nemá čo jesť!“

Škrabal sa nevrle za uchom.

Kozľa spalo v košíčku na jeho starých nohaviciach…

Tak to išlo pár dní. Pán Volček bol utrápený, cítil sa ako vdovcom a kozľa mu bolo decko, ktorému mater umrela. Preklínal i tú ženu, i kozľa, i seba — nevedel si rady.

Stalo sa, že jednu noc dostal tuhý astmatický nápad. Sedel na posteli, hľadal cigarety proti astme, jediný liek, ktorý mu obľahčoval vtedy ťažkosti. Kozľa sa zobudilo a počalo úžasne bľakotať.

Čo mu bolo? Bolo hladné, či cítilo, že bude nástrojom osudu?

Item — bľačalo úžasne.

Pán Volček ešte vždy mal krátky dych.

Razom sa otvoria dvere. Popredku pri malej sviečke stúpala pani Koiška v červenej spodnej sukni, šedivkasté vlasy jedinou ihlou na vrch hlavy pripäté, a za ňou — ó! za ňou šla „dojka“ Jožkova — tak volali kozľa — s fľašou v ruke.

Kozľa pobúrilo svojím bľakotom celý dom, a dobré ženské sa zjavily na pomoc.

Kristínke červenkasté vlasy padaly otvorene na biely nočný kabátik a belasé oči sa svietily od dobroty. Na kabátiku chybela gombička — „ženy sú neporiadné“ — a astmatickému Volčekovi prešla astma, keď videl biele vlny „ľahkomyseľnej“ devušky.

„Jožko“ bol nespokojný, lebo Kristínka mu len roztržite držala fľašu na mlieko, druhou rukou podopierala pána Volčeka a zapaľovala mu cigarety proti astme…

Pánu Volčekovi sa roztopilo maslo — chcem povedať srdce v plechovej nádobe — závidel Jožkovi, že ho kŕmia, a ako blesk ho prešla myšlienka: „Keby to bol naozaj Jožko, a nie sprosté kozľa?…“

Kristínka zas zbadala, že je to len pomluva, že nosí mačaciu srsť na tele, a že je celkom milý a dobrý človek…

Na druhý deň ráno sa zjavila Kristínka u firmy Pick u. Winterstein, na sivom kostýme mala pripätú červenú ružu — badáte už niečo? — a oznámila, že na 1-ho dáva svoju výpoveď…

Musím ešte doložiť, že Jožka na svadbe nezjedli, hoci už bol tučný.