ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jar pred deviatimi rokmi.

Streda. V salóne tajného radcu je „jour“. V červenom salóne sa hrajú „bridge“, v belasom sa zabáva mládež; dcéra generála Kellera, Ema, je najkrajšia. Typicky pekná blondína, tvár ako broskyňa. Ružová belosť a vlasy so zlatými reflexmi. Vysoká, štíhla, šaty niečo vystrihnuté, na hrdle opalizujú perly, zlaté vlásky v tyle sú husté, kučeravé.

Pri nej sedí Young-Li-San, atašé pri japonskom poslanectve.

Je práve taký žltý, ako Ema blond a ružová. Úzke krivé oči sa s chladnou vášňou dívajú do belasých očú Eminých; je o pol hlavy menší od nej. Ema sa posmieva z neho, a predsa sú nerozlučiteľní, keď sa sídu v spoločnosti.

Excelenc Keller sa nerád díva na to, ale Ema nemá už matky, a tante Fanny má dosť roboty s domácnosťou…

Ema sa nudí, nudí, a Young-Li-San má pre ňu akýsi exotický pôvab, o láske ani reči niet. Niekedy vraví o ňom: „Tá žltá opica!“ — ale niekedy, keď je pod kúzlom tých čudných krivých očú a cíti stisk úzkej žltej ruky, prejde ju mráz, ako pred neznámym nebezpečenstvom…

Young-Li-San ju tiež nemiluje. Ale páči sa mu. Tak, ako sa mu páčia blond Viedenčianky vôbec a táto najviac. Chce ju mať… chce bozkávať blond kučery v tyle a zadúšať ju svojimi bozkmi — o inšie sa nestará. Dnes je vo Viedni, o štyri týždne ho môžu poslať na druhý kraj sveta…

„Nedívajte sa tak na mňa!“ vraví razom ona.

Má pocit, ako keby ju hypnotizoval. Čierné oči Japonca sa lesknú ako nejaký neznámy kov.

„Kedy si prídete pozrieť sbierku starojaponských hodvábov?“ vraví jej polotlmeným hlasom, ako by to bolo nejaké tajomstvo…

„Po tieto dni, keď tante Fanny bude mať času…“

Rozhovor, ktorý by hocikto bol mohol počuť, a predsa jej horely líca…

„Čakám vás“, poklonil sa, odišiel.

Eme bolo razom nudne v spoločnosti; sobrali sa domov.

Tante Fanny jej odoprela ísť s ňou obzrieť starojaponské hodváby, a pred otcom sa bála to i len spomenúť… Vonku pršal aprílový dážď.

Stromy na širokých ryngoch dostávaly zelený lesk, v povetrí bola sladká túžba, jar sa usmievala z každého kúta a vlievala sladký žiaľ do žíl…

Ema si hrýzla pery od netrpelivosti, že nemohla ísť k japonským hodvábom…

Deň po deň dostala lístok s otázkou: „Teda kedy?!“ a utešené kvety, ktoré s klopaním srdca skrývala pred otcom… Tante Fanny má „jarné riadenie“ celého domu, málo sa stará o Emu. Konečne… Popoludní Ema obliekla si nový kostým — po prvý raz ho mala na sebe.

Krásna postava dvadsaťročnej vzbudila pozornosť ešte len i tetkinu.

„Idem k zubnému lekárovi“, vravela a pred veľkým zrkadlom si naprávala klobúk; široká partica jej robila tôňu okolo očú.

Tante Fanny bola rada, že nemusí ísť i ona s ňou: „Človek tam musí hodiny čakať.“ A dievča odišlo.

V tichej ulici stál starodávny dom, v ňom mal celé poschodie Young-Li-San.

Ema s klopaním srdca vybehla hore schodmi — dvere sa otvorily, žltý sluha ju s poklonou až po zem prijal… Okná zaclonené závojmi, na nich zlaté neslýchané motýle, a všade tichosť…

V salóne stál mladý Japonec. Záhadný a víťazný úsmev na úzkych perách, v očiach lesk neznámeho kovu…

„Vedel som, že prídete…“

*

A pre to aprílové popoludnie musel osem rokov neskoršie nešťastný malý Paľko Moravčík umrieť…

Taký je život…