ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozpomienka.)

Bol koniec júla.

Vo všetkých domácnostiach martinských bolo riadenie, čistenie, pripravovanie. Večer sa ozývala dvorana Domu od spevu mládeže — tam prípravy k shromaždeniu „Živeny“ a Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

A všade o tom vraveli po domoch. Domáce panie prezeraly kurence a kačice, či majú už dostatočnú krásu a okrúhlosť. Ich dcéry, všetky tie pekné, mladé Viery, Oľgy, Aničky, Eleny, maly mnoho roboty, cez deň pomáhať mamičkám, pritom starať sa o bálové šaty a kroj, učiť sa divadelnú úlohu, a večer „na spev“.

„Kto príde k nám na shromaždenie?“ bola stála otázka.

Odpoveď — pre cudzieho aspoň — prepodivná: „K nám príde tetka s dcérami, traja cudzí mužskí a štyria bratanci…“

Nebolo domu, kde by neboli očakávali hostí. Čím väčší dom, tým viac hostí a — tým neznámejší.

Medzi starosť o rukavičky na bál sa plietla myšlienka, ako sa podarí cukrové, čo krásné dievča prvý raz samostatne upečie na shromaždenie, a myšlienka, či budú malé lakové topánočky dosť — malé sa miešala s myšlienkou, či príde „on“ — veď složil rigorozum…

I v Muzeu, tejto našej perle, prípravy. Vážni a seriózni páni a dámy mali porady, rokovalo sa o dôležitej a významnej práci nášho slovenského života. A nad tým svietilo letné slniečko; utešené turčianske hory okolo Martina ako by rástly, aby videly, čo sa to tam robí dolu v doline…

Všade v celom meste slávnostný ruch; v každom dome vôňa čerstvého pečiva a lakovaných dlážok, čisté záclony, kľučky ako zo zlata, deti a slúžky rozčulené, a hádam domáca slečna tiež…

A letely zvesti mestom: 700 Čechov príde! 50 Poliakov! S Dolnej zeme 400 gazdov! Muzikanti sa cvičili, mládež doniesla nové pesničky, starší páni pripomínali manželkám čierny kabát, syn domáci prezeral elegantný frak a preklínal kamaráta, ktorému ho raz požičal, a mladé dievčatá sa usmievaly a šeptaly si spolu, ako — ach, len mladé dievčatá vedia si tak šeptať…

A na šírom Hornom Uhorsku a Dolnej zemi cítili ľudia v prvé augustové dni ten sladký nepokoj, ako lastovičky, keď na jar sa k nám majú vrátiť: musia letieť, letieť, kým sa domov nevrátia.

Tak i my Slováci.

Ztratený ten rok, keď sme nemohli ísť na shromaždenie do Martina!…

Prišiel konečne prvý augustový utorok.

Ľudia na železničnej čiare z Prešporskej, Liptova, Oravy, Trenčianskej, Hontu, Šariša, Zvolenskej, Gemera, z Pešti a s Dolnej zeme, ťahaní magnetickou silou lásky k slovenčine, sa schádzali.

Vlaky naplnené, stisk, hurt v Žiline, na Vrútkach — tam sa schádzajú železničné čiary. Pekný a dojímavý pohľad: starí páni farári, katolícki i evanjelickí, slovenská inteligencia so ženami a dcérami, a v krojoch slovenskí gazdovia. Ešte len i kolesá vlaku spievaly po slovensky: „Ja to urobím, ja sa ožením…“ kým naprataný hosťmi letel z Vrútok do Martina.

A všade všetko po slovensky. Známi sa vítali, cudzí sa predstavovali, už bola medzi nimi magnetická sféra porozumenia…

Na martinskej stanici stisk ľudu. Každá domácnosť vyslala niekoho čakať hostí. Prišli — a za pol hodiny bolo pár sto ľudí umiestených. Nezapomenuteľný Ondriško Halaša bol prvý „quartiermeister“.

A zasa bolo počuť: U Mudroňov majú 30 hostí! U Dulov čakajú toho a toho! A kto je u Kohútov?… Redaktori mali plné ruky roboty — cudzí, či vlastne neznámi, lebo cudzí nám nikto neni, kto na shromaždenie príde — neznámi šli rovno do redakcie.

Prvý večer: divadelné predstavenie. Dvorana nášho Domu sa napĺňa. Krásny obraz. Toľko ľudstva — a v srdciach majú tú istú myšlienku: Po roku sme sa zasa sišli! Priviedli sme i to, čo nám je najdrahšie, naše deti, aby sa zohrialy na ohnisku lásky k národu. Ďaleko sme roztratení, ale naše srdcia rovnako bijú, či Orava, či Dolná zem — jednako.

Predstavenie sa začína.

Opona sa zdvihne, majestátne žalostné zvuky „Hej, Slováci“ sa vlnia povetrím. A nám, čo žijeme osamotení na slovenských vartách, hrajú pri tom slzy v očiach… Na javišti stojí kvet našej mládeže. Dievčatá v krojoch zo všetkých slovenských krajov. Robia ich tie kroje takými peknými? Neviem; ale krásne sú. Tam stojí bruneta, čistý typ juhoslovanský, a popri nej blond dievča, ako zlato zrelej pšenice; pod tmavým obočím záhadne pekné oči. Pre niekoho, kto to prvý raz videl, nezapomenuteľný obraz.

A v parteri mužskí, ženské, deti — mnohé v krojoch, iní vo večerných oblekoch. Všetko sa to zná, poznáva, kyvká si, prihovára sa známym. Bože, je to div? Už naši starí rodičia sa navzájom poznali!…

Nálada počas predstavenia je výborná. Cigáni hrajú tie naše krásne slovenské pesničky, tvoria sa menšie-väčšie spoločnosti, politizujú, panie sa rozpomínajú na časy, keď ony prišly po prvý raz do Martina, a mládež — žije prítomnej kráse.

Po divadle sa obecenstvo rozchádza, lebo zajtra bude najvýznamnejší deň.

Mestečko ako by sa veselými očami dívalo na svet, cudzí hostia sa už o 10-tej predpoludním schádzajú, po hlavnej ulici blyštia sa bodáky žandárov. Na slovenskom Muzeu veje zástava, pravda, nemôže byť slovenská.^[1] V dvorane Domu zasedá Muzeálna spoločnosť. Obdivuhodná je zaujatosť Slovákov za vedecké veci a za minulosť národa. Naše Muzeum je skvost a perla. S takou láskou sosbierané starožitnosti, tak krásne opatrované — veru sa nemusíme hanbiť zaň pred generáciami, ktoré za nami prídu a ktoré sú ešte v lone budúcnosti… I Živena zasedá. Umelecky krásne roboty našich žien, ľahučké, jemné, biele, ako sen zlatovlasého decka, sa skvejú pred nami, ani pri hermelíne sa nezabanbia. A ženy a dievčatá našej doby s napnutosťou načúvajú o „Živene“ — účty sa skladajú, návrhy sa robia.

A zasa len ten cit radosti, keď sa človek obzrie: Koľko nás je, chvalabohu, koľko nás je! Krv rýchlejšie prúdi, srdce tuhšie bije.

Je po poradách a prednáškach; obecenstvo sa schádza v dvorane Domu na spoločný obed.

Sála sa chytro naplní — pár sto ľudí sa schádza; charakteristicky pekné tváre našich farárov, ostré profily, pekné šedivé vlasy, a napravo, naľavo naša mládež, naša budúcnosť. So záujmom a úctou sa dívam na nich: Vy máte staväť, keď my ostarneme; vy máte byť našou hrdosťou a pýchou — vo vás dúfame!

Je jedna hodina.

Obed sa začína.

Obecenstvo si nenúteno posadá; známi sa grupujú — neznámym sa zdvorile a s vďačnosťou robí miesto.

A razom slávnostná tichosť: utešené zvuky staroslavianskeho „Otčenáša“ zatrasú srdcami.

Kto vtedy, v tom momente, neprecíti celý žiaľ a nádej, boj a túžbu nášho národa — nikdy Slovákom nebol!

Počne sa obed. A medzitým sa zjaví na podiume náš milý, drahý Spevokol — a štebot dievčenských hlasov sa mieša s tmavými mužskými hlasmi.

Nálada je výtečná.

Začínajú sa prípitky. Vážne a žartovné, dlhšie-kratšie, ale všetky prednesené s vervou a slovenským temperamentom.

Po spoločnom obede sa obecenstvo rozchádza, a večer je — pre mládež vrchol všetkého: slovenská zábava.

Ó, ten prvý bál v Martine!

Hodno je tomu k vôli prísť na svet. Aspoň tak myslia naše mladé dievčatá. Veď ich tu uvádzajú do našej spoločnosti, tu ich predstavia verejnosti…

A všetky tie tmavé a blond hlavičky už týždne predtým snívajú o bále na shromaždení…

A pekné sú tie naše dievčatá a ženy — a vedia sa i obliecť; vidieť ich tancovať je priam radosť. Podivne sa mieša v nich južný oheň so slavianskou melancholiou a dodáva im zvláštneho pôvabu, ktorého v tej miere tak ľahko žena druhého národa nemá.

A naši mladí ľudia sú, chvalabohu, nie zunovaní, ustatí, ľahostajní — lakové topánky a malé biele črievičky lietajú ľahkým vzletom dvoranou.

V pauzách hrajú Cigáni naše piesne, v bočných miestnostiach sedia páni pri vínku. Kamaráti sa sišli, a vážnejšie alebo veselšie rozhovory sú v prúde.

Matky sa dívajú na dorast a myslia na dávno zašlé časy mladosti. „I ja som tu tancovala!“ im preletí mysľou, „a teraz už moja dcéra!“

Malý, melancholický vzdych…

Po polnoci je nálada na vrchole.

Zabudnutý je aspoň na túto noc každodenný boj. „Život je predsa krásny“, vravia s básnikom nejedny červené teplé mladé ústa…

I toto sa minie — noc ujde ta za hory, ružovým palčekom klopú zore na vysoké okná — farby, tiene sa zmenia, ustalosť i na mladých tváričkách, ale sladká, aká sladká ustalosť!…

A on ju odprevádza až po dom — otec za nimi trošku vyzivuje — ale oni toho nepočujú a malá mašľa z topánočky, ktorá sa jej odtrhla, spočíva — na hodvábnom futre fraku…

Ó, mladosť, ó, láska!…

Na druhý deň predpoludním návštevy.

Dievčatá sú také čerstvé, ružové, ako keby boly celú noc spaly — robia; chodia návštevy, kritizuje sa bál, tanečnice, víno a židovský hostinský.

Popoludní vychádzka do hory „pod Stráne“.

Takej zlej cesty, ako ta, a pritom toľkej veselosti na celom svete niet!

Všetky koče, bričky, kočiare tiahnu von — i rebrovce sa vytiahnu, mládež je i s tým spokojná.

Zaváňa ten vzduch podtatranský, za ktorým vždy túžime, čo by nás kde na svete vrhol osud. Čerstvosť, sviežosť svrčín v povetrí, belasosť neba a zlato slniečka oslavujú život a sladkosť života…

Pod svrčinami sa už pečie „zbojnícka pečienka“, dym sa nesie s vôňou boroviek — v kole sa strojí mládež na tanec. Cigán ladí husle…

Potom sa mládež porozchádza po hore, obecenstvo sa baví pod svrčinami, kde-tu sa začervená oplecko a líčko mladého dievčaťa.

Prach je v slnci ako zo zlata, smiech a vrava, kde-tu polozapočatý spev; v čistom, čerstvom povetrí, s ustatosťou nevyspatej noci v očiach a údoch to robí dojem, ako keby sa to ani nás netýkalo… Cigáni hrajú: „Nebanovala bych“, tôňa melancholie sa spúšťa na horu, slniečko sa lúči, cez konáre svieti už nie zlatom, ale ružovou mäkkosťou.

Niekto robí dymník — dym sa dvíha nad svrčinami, muzikanti hrajú: „Hojže, Bože…“

Mladé hlasy spievajú — a krásna pieseň je hlboko dojemná.

Posledný valčík na zlatom prachu kola — ešte raz sa zakrútia krátke sukničky, a pohľad do očú dievčaťa vraví viac, ako ústa smú ešte povedať.

Koče sú už zapriahnuté, kone dupocú. Nikdy slniečko tak krásne nezapadalo, ako dnes, na Živeninej vychádzke!

Darmo, treba sa rozísť — i slniečko si už rozmyslelo — razom je pod svrčinami tma, len dymník sa svieti…

Ľudia sa poberajú domov.

Trávička je čerstvá, padá rosa.

Mládež ide pešo — ó, koľko sladkých, vážnych, rozhodujúcich slov už počula cesta „zpod Stráň“!

Krásne to bolo — pominulo sa.

Už štyri roky sme nemali shromaždenia. Pane Bože, daj, aby sme sa ho čím skôr dožili, aby sme neochladli, neustali, neodcudzili sa jeden od druhého a všetci od národa…

Keby nebola vojna…