ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1896 ^[1]

Nebudem vás nudiť opisovaním hraníc, v obvode ktorých slovenský národ býva; ani nechcem uvádzať nie vždy spoľahlivé štatistické dáta o počte Slovákov. Dostačí spomenúť, že kto neďaleko staroslávneho Devína pri Prešporku prekročí hranice Uhorska a očakáva už tu územie maďarských púst s čikóšmi, lietajúcimi na švihkých koníkoch, veľmi sa zmýli; lebo kroj a reč prezradí mu Slovákov. Len Prešporok, hoci školy a úradníctvo sú tam maďarské, je mesto prevažne nemecké, ale ani Slovák sa v ňom neztratí; lebo smelo môžem tvrdiť, že polovica obyvateľstva rozumie slovensky. Cestovateľ môže celú severo-západnú čiastku Uhorska pochodiť, všade vidí samé slovenské obyvateľstvo, od nepamäti toto hrbaté, alebo vrchovité územie obývajúce, a mestá, hrady, dediny, vrchy, doliny, rieky, potoky, hory a každý kameň a každá hruda nosia slovenské mená, na dôkaz toho, že nie sme v tejto krajine nejakí votrelci, ktorí by sa len tak po jednom alebo po hlúčkoch boli, akoby ukradomky, s batôžkom a palicou v ruke tu pousádzali, alebo vyhladovelí a skrahlí vliezli sem, ako v zime jež do zajačej diery, ktorý, keď sa zohrial, počal sa nadúvať a svojho hostiteľa, zajaca, z vlastného jeho príbytku vypichal a vyhnal. Tým ježom nebol Slovák nikdy, ale skôr takým zajacom. Zato ale poslovenčených niekdy maďarských a nemeckých obcí je značný počet; lenže to vtápanie sa cudzích živlov v slovenský nedialo sa násilne, ale postupom času samo od seba. Pravda, že i nejedna obec slovenská na rečovej hranici, alebo obkolesená Maďarmi, časom sa pomaďarčila, a tam aj z posledného svojho útočišťa, z chrámu, slovenčina vystala, a to v taký čas, keď systematického maďarčenia nebolo.

V Bielekovej, r. 1837 po nemecky vydanej štatistike Uhorska, na stranách 388 — 9, hoci nie vo všetkom verne, ale zaujímave, takto sa charakterizuje ľud rozličnej národnosti tohoto kráľovstva:

„Rusín sa ustavične dohaduje, a Žid sa neprestajne pravotí. Maďar je hrdý, keď môže na peknom koni jazdiť; Slovák, keď sa môže s veľkým pánom dôverne poshovárať; Nemec, keď ako obecný rychtár trstenicu nosí; Román, keď môže blýskavou valaškou šermovať; Rusín, keď sa mu cti duchovného stavu dostane; Žid, keď môže od sedliaka role árendovať; Cigán, keď si v červených nohaviciach vykračuje.

Keď chce Maďar alebo Slovák niekoho obolstiť, vtedy ho vychvaľuje; Nemec mu ponúka svoje služby; Román ho ubezpečuje o svojom priateľstve; Rusín sa stavia hlúpym; Srb pozorným; Žid sľubuje zlaté hory a Cigán stvára žarty.

Keď sa Maďari pohnevajú, dobijú sa do krvi; Nemci vyhrážajú a kričia; Horvati zlorečia a preklínajú; Rusíni sa opľúvajú a šticujú; Slováci sa bijú päsťami a zauškujú; Cigáni si tváre škrabú; Román je vstave protivníka zabiť, Žid ale vreští a dá sa na útek.

Maďar kradne najradšej dobytok, obzvlášte kone, Slovák potraviny, Rusín železo a remeň, Román peniaze, Nemec ale neviaže sa na žiadne jednotlivosti.

Že Slovák nekradne, chráni sa krádeže preto, lebo ju za hriech pokladá; Rusín, že sa pokuty bojí; Maďar, že nemá práve chuti ku krádeži; Nemec, že sa mu nedostáva príležitosti. Hrubšie zločiny sú medzi Maďarmi a Románmi omnoho častejšie, než medzi Slovákmi, Rusínmi a Nemcami.“

Táto porovnávajúca charakteristika je síce veľmi povrchná a nedostatočná, ale obsahuje predsa aj vzácne zrnká pravdy, lenže za našich časov v mnohom potrebuje opravy, lebo sa od 60 rokov pomery valne premenily. Keď, na príklad, podľa svedectva Bielekovho, pred 60 rokmi Žid bol hrdý, že môže sedliacke role árendovať, dnes sa vec má tak, že bezmála polovica majetkov nehnuteľných je v držaní Židov, a to nielen sedliackych, ale aj zemianskych a magnátskych. Ale koľkým bremenom dlhov sú ostatné pozemky gruntoknižne obťažené, to uhádnuť nemožno.

Veľmi dobre charakterizuje maďarskú pohodlnosť nasledovná anekdotka. V nedeľu popoludní vybral sa Maďar k bitke do krčmy; a keď už bol medzi dvermi, zavolala naňho žena: „Nuž, a palicu si neberieš so sebou?“ Načo jej muž povedal: „Však ten bude mať palicu, s ktorým si začnem.“ Slovenskú však, často nemiestnu pokoru a prehnané dobráctvo zase iná anekdota nám znázorňuje. V revolučnom roku 1848 vystrojil sa Slovák na dolniaky. Na ceste stretol tlupu ozbrojených gardistov, ktorí ho chytili a pýtali sa ho: „Čo si? kto si?“ A keď im odpovedal: „Ja som Slovák,“ oborili sa naňho a vytĺkli ho. Slovák sa ubieral ďalej, až postretol zase tlupu ozbrojencov, ktorí ho lapili a pýtali sa ho: „Šta si ty?“ Slovák si myslel, že keď sa zatají, ujde bitke, teda povedal: „Ja som Maďar.“ To však boli Srbi, a s nadávaním: „Madžarina, crna psina!“ chudáka Slováčika natĺkli. Šiel zase ďalej a tam ho zase polapilo cisárske vojsko, a keď sa ho kaprál spýtal: „Čo si ty?“, nastavil mu Slovák chrbát a povedal: „Ani sa nepýtaj, len bi!“

Akokoľvek som svojmu ľudu, súc krv z krvi jeho a kosť z kosti jeho, z celého srdca oddaný, s ním ustavične a milerád obcujem, nemôžem zatajiť aj jeho slabé stránky; lebo ako každý človek, aj každý národ je podivná slúčenina dobrých a zlých, pekných a špatných vlastností, ktoré len slepá láska a nenávisť nevidí. Ani Slováci v tomto ohľade netvoria žiadnej výnimky.

Slováci úrodné roviny obývajúci, priemerne majetnejší a práve preto aj pohodlnejšie žijúci, menujú v hornatom kraji obydlených opovržlive Horniakmi a radi sa im vysmievajú, že len ovsený chlieb jedia. Dedinár menuje kopaničiara pohrdlive „Horanom“, akoby ľud, v chalúpkach medzi horami roztrúsených bývajúci, ani nezasluhoval, že by ho dedinár za seba rovného považoval. Za to zase po dedinách roztrúsení remeselníci, ktorí sa od roľníkov ničími nelíšia, ledaže rúcho, meštianskemu podobné, nosia — pokladajú sa za čosi lepšieho a dokonalejšieho, než prostý, čo ako statočný a rozumný roľník. Ale mešťanček, i toho najbiednejšieho hniezda, svysoka hľadí na dedinára. A tak to ide postupne. Pýcha je lacný tovar a býva nielen v kaštieľoch, ale aj v najbiednejších chalupách a oblieka sa nielen v hodváb a šarlát, — ale aj v handry. Taká lačná pýcha poznať sa dáva aj po sháňaní sa za titulmi. Ešte pred 50. rokmi aj bohatí zemskí páni svojimi poddanými oslovovaní boli „urodzenými pánmi“, a nebolo počuť, aby ľud kňazovi iný titul bol dal, ako „pán otec“ alebo „pán tatík“. Teraz, keď mnohé panské rodiny celkom upadly, nedostatok majetku nahradzujú si tým, že si nárokujú, aby boli titulovaní „veľkomožnými pánmi“.

Drobné zemianstvo, akého je na Slovensku mnoho, je v Čechách čosi neznámeho; lebo tam nebolo a niet zemianskych obcí, ako v Uhrách. Od r. 1848 toto drobné zemianstvo veľmi upadlo na majetnosti a už len veľmi málo sa delí od nezemianskych roľníkov. Málo je dedín na Slovensku, kde by nestál aspoň jeden úhľadnejší dom majetnejšej zemianskej rodiny, v ktorom býval zemský pán, ktorému poddaní sedliaci do roku 1848 pozemky zadarmo obrábať a isté poplatky odvádzať povinní boli. Od krátkych rokov veľká väčšina takých panských „rezidencií“ — ako sa hrdo nazývaly, hoci daktoré len väčším chalupám boly podobné — prešla do vlastníctva špekulatívnych Semitov, a synkovia takých upadlých panských rodín odkázaní sú na rozličné menšie stoličné a obecné úrady a úradíky, aby sa ako tak vyživiť mohli. Raz som sa shováral so staršími roľníkmi a vyslovil som svoje poľutovanie nad tak rýchlym a hromadným úpadkom majetných kedysi panských rodín. Tu ma prekvapil jeden vtipný roľník poznámkou: „Veď to ani ináč nemôže byť; lebo naši páni tak robili, ako kočka.“ „Nuž,“ reku, „ako?“ „Nuž tak,“ povedal môj bedlivý pozorovateľ, „kočka sviecu zje a sedí potme; a naši páni statky premrhali a sedia v biede.“ Zakiaľ zemani daní neplatili a poddaný ľud im zadarmo musel robotovať a zemani neznali nákladných pôžitkov, zábav a čo sa všetko pod strechou týchto slov ukrýva, dalo sa im žiť voľne po domácky, a pohostinstvo bolo medzi nimi v kvete.

Spomenuté drobné zemianstvo bývalo vždy hračkou v rukách bohatších statkárov; a keď prišiel čas stoličnej reštaurácie, t. j. obnovenia úradov od podžupana až po boženíka alebo komisára, vtedy sa zemianstvo celej stolice rozdelilo na dva tábory, z ktorých každý svojich kandidátov chcel do úradov dostať. Nielen prázdne heslá, ale ešte viac kŕmenie, napájanie a hudbami, spevom a tancom zabávanie drobného zemianstva boly na dennom poriadku. Kedy-tedy sa pánom bratom, — lebo počas reštaurácie „pánom bratom“ tituloval aj najbohatší zemský pán i najbiednejšieho zemana, ktorý mimo odpisu svojho zemianskeho listu nemal, ani čo by myš uvliekla, — aj zarečnilo a po pár strieborných dvadsiatnikoch rozdalo, len aby páni bratia svojho ovivatovaného kandidáta v rozhodnej chvíli v kaši nenechali a k protivnej stránke neuskočili. Sedliaci sa do tých zemianskych reštaurácií nesmeli miešať, lebo sedliak mal len to vzácne právo: zemskému pánovi robotovať a platiť, jeho rozkazy slepo poslúchať a v ostatnom, ako dobrý občan, mlčať. Že sedliaci vtedy nemali práva hlasovania so zemanmi: to im nielen nebolo na škodu, ale k velikému prospechu, lebo aspoň neboli vtrhnutí do boja strán a znemravňovaní márnymi sľubmi, pijatykami, verejným kŕmením a vospustnými zábavami. Teraz už len starí zemani svojim vnukom rozprávajú o tej pochybnej sláve dávnejších časov. O terajších voľbách snemových vyslancov radšej ani slova nepoviem.

Keď som vyššie spomenul, že dedinár nad kopaničiara, dolniak nad horniaka, remeselník nad roľníka, mešťan nad dedinára, hoci aký kaputoš, ktorý sa čo len trošku školského prachu nahltal, nad týchto všetkých sa rád vypína aj na Slovensku — tak zase pochvalného spomenutia zasluhuje slovenské pohostinstvo a výslužnosť, a veľmi zriedkavé sú prípady, kde by sa nedržali toho predpisu: „Buďte k hosťom prívetiví bez reptania.“ Koľko ráz som s potešením videl také pekné príklady výslužnosti a vzájomnej pomoci. Tu si chudobný kopaničiar z hliny nabíja od základu novú chalupu alebo stodolu, a bližší i ďalší súsedia bezplatne mu pomáhajú a pri veselom rozhovore kyjanicami steny nabíjajú, drevo dovážajú a krešú, dosky robia a strechu pokrývajú, uspokojac sa s chatrnou stravou a so špetkou tej rasoviny — ako pálenku nazývajú. Tam zase kus kúpenej alebo na viac rokov prenajatej seči celý rad pilných robotníkov klčuje, a s vykopávaním, vytínaním a odvlačovaním na hromadu bukových pňov sa pachorí, aby sa pozemok mohol pokopať alebo poorať a posiať. I v tom si navzájom bezplatne pomáhajú; lebo keby za tú prácu majiteľ mal platiť, nemal by temer nijakého úžitku z toho pozemku.

V páde akéhokoľvek nešťastia, či ohňa, či povodne, aj bez volania a prosenia pomoc sa rýchlo dostaví, aby, čo sa zachrániť dá, sa zachránilo a väčšiemu nešťastiu predišlo. — V nemoci postaveného nielen najbližší pokrvní a priatelia, ale aj známi navštevujú, lepšími pokrmy a nápojami sa mu vďačia, priateľskou prímluvou ho potešujú, lieky radia a snášajú. Vystretého mŕtveho sviatočne oblečení navštevujú a večer, až hlboko do noci pri mŕtvole nábožné piesne spievajú a potom ju húfne k hrobu sprevádzajú. Po slovenských obciach sú od dávna v obyčaji pohrebné cechy s cechmajstrom a dvoma mládky, ktorí občanov na pohreb svolávajú, máry, umrlčie rúcho a fakle, ako aj zvonenie na mnohých miestach obstarávajú, a ani mysleť sa nedá, že by mŕtvola najbiednejšieho žobráka, alebo v poli mŕtveho nájdeného neznámeho človeka bez pohrebnej počestnosti bola len tak do hrobu uvrhnutá a zahrabaná. Cechmajster musí byť prítomný pri kladení mŕtvoly do rakve a pri tej príležitosti slávnostnú reč povie; aj po pohrebe je prítomný na kare, a keď si povolaní hostia upili a koláčov, alebo aspoň syra s chlebom zajedli, zaspievajú nábožnú pieseň a cechmajster ešte trúchliacim zavinšuje a v pokoji sa rozídu každý svojou stranou. Kedysi také kary musely bývať omnoho nákladnejšie, než teraz, keď ich vrchnosti prísne zakazovaly. Ako sa za našich dňov kary odbývajú v južnej Trenčianskej, tie sú také mierne a slušné, že by nebolo na mieste, keby vrchnosti prísnymi pokutami proti nim brojily; nezadlho ony prestanú samy od seba. — Všeobecne je vo zvyku, že keď sa rakva spustí do hrobu, okolostojací aspoň hŕstku, alebo medzi prsty zeme shodia na ňu a ju krížom prežehnajú. To hádzanie hliny na rakvu tak mi prichodí, ako upomienka na nahadzovanie mohyly na popolnice v pradávnej dobe.

Nechvalná vlastnosť ľudu slovenského je, že, majúc príležitosť čo len špetku z cudzej reči uloviť, už ňou znešvaruje svoju ľubozvučnú a bohatú reč materinskú, a tie cudzie, obyčajne nerozumené slová vpletá do reči, ako by to boly dajaké klenoty, z čoho často povstávajú rozkošné nesmysly. Tak mi rozprával raz jeden zeman o statočnom, mne priateľskom pánovi: „Ach, veru sú ten pán veľkomožný velice zle, lebo boli už ako mŕtvi, bez seba; až keď im dali šlofrok privoňať, prišli k sebe.“ Môj bodrý zeman počul čosi zvoniť o „Schlaftrunku“ a on z toho pristrihol podarený, obživujúci liek. Ešte z mojich detinských časov sa rozpomínam, že aj v kruhoch vzdelanejších to patrilo k dobrému tónu, slovenčinu, latinčinu, nemčinu, a ak to malo byť veľmi parádne, ešte aj maďarčinu, ako koše s baňami dohromady miešať, ako by tí ľudia zrovna od babylonskej veže boli pribehli. Aj mňa raz, z Prešporka od Trnavy pešo domov putujúceho študentíka, keď som sa v Borovciach u rodiny stavil, sesternica uvítala: „Vitaj! ale si sa, pravda, ermüduval! Niedersetzuj sa!“ No hľa, reku, ľudia sa hádajú: kde je vlastne to Chalupkovo Kocúrkovo? a ono je aj v Borovciach, kde husi len na jednej strane pečú! — Lebo v tej veľmi dlhej dedine sú domy len po jednej strane cesty stavané.

Bezzemkov nám, bohužiaľ, s roka na rok pribúda a ľud je prinútený von z domu, hľadať si výživu. Ešte pomerne najlepšie pochodia tí nádenníci, ktorí odchádzajú na celé leto do úrodnejších krajov na väčšie panské statky k hospodárskym prácam. Tak si pochvaľujú moji farníci panstvo Harrachovské v Dolných Rakúsach, kde s nimi české úradníctvo ľudsky zachádza. Aj na statkoch arcikniežacích v Mošoni si robotníci pochvaľujú. V Pešti však, kde je príležitosť ľahším spôsobom groš zarobiť, ale ho aj hrdlom prehnať a na podošvách zodrať, odvyká ľud poľnej práci, dedinský život sa mu znechutí, a ktorý sa domov vráti, obyčajne si prinesie so sebou aj vyziablu spoločnicu — Biedu. Mladá Bieda vraj ešte človeku mnoho neublíži, ale stará!

V novších časoch vysťahovalo sa mnoho tisícov Slovákov do Ameriky, z ktorých sa len čiastka vracia občas domov; ostatní však — lebo tomu zabrániť nemožno, keď tam zostanú — vtopia sa do ľudu amerického, anglicky hovoriaceho, a sú pre náš národ ztratení. Akokoľvek nám je ľúto, že ľud slovenský uteká z otčiny: v celku predsa nebadať ubúdanie obyvateľstva tu doma. Ľud slovenský je plodný, a rodiny s 10 až 12 deťmi nie sú zvláštnou zriedkavosťou. Pred dvoma rokami ubieral sa Bošáckou dolinou húf ľudu slávnostne oblečeného, s hudbou a spevom; a to vystrojila matka syna a dcéru na sobáš a jedným vrzom dvadsiate dieťa na krst. A matka tých 20 detí je zdravá ako buk, veselá, robotná, silná, že by som sa ani nejmenej nedivil, keby o krátučký čas dvoch-troch rokov dohonila tú Angličanku, ktorá nedávno na otázku sudcovu: koľko má detí? rezko odpovedala: „Pred štvrťrokom pokrstili mi dvaadvadsiate dieťa: ale to už bol posledný tromf!“

Slovenský ľud jeho neprajníci radi vyhlasujú za ľud pijácky, lenivý, nečistý, hlúpy, — a čo ešte viac takých ľúbezností besná slina komu na jazyk prinesie. Najdú sa, bohužiaľ, aj v národe slovenskom, ako v každom inom, jednotlivci s takými špatnými vlastnosťami; ale to sú len výnimky, nie však pravidlo. Že ľud neúrodné kraje obývajúci, kde sa kameň počína a chlieb prestáva, viac babraných liehovín pije než v krajoch úrodnejších, i toho príčinu treba hľadať práve len v nedostatku. Veď ten chudobný ľud ani len chleba každodenne nejedá, len zemiaky, kapustu, pohánku a všelijaké kaše; keď si však za pohár tej besnice vleje do hrdla, zdá sa mu, že sa posilnil a občerstvil; a keď prešibaný krčmár rád nalieva na úver, kde netreba hneď platiť: nuž úbožiak ten chodí do špinavej krčmy, sebe, rodine a potomstvu na zkazu. Zato však tento ľud nezasluhuje opovrženia, ale poľutovania; a kto s ním statočne smýšľa a dôveru jeho požíva, priateľským slovom, napomenutím, výstrahou, a kde možno, poskytnutím mu zárobku — mnoho dobrého môže vykonať k jeho mravnému a hmotnému povýšeniu.

O lenivosti ľudu slovenského môže hovoriť len nenávisťou zaslepený človek. Ba naopak, je to ľud veľmi pracovitý a usilovný. Poznám majetných hospodárov, ktorí by si mohli voľne žiť a iných nechať za seba pracovať, ale oni pracujú v dome a v poli neprestajne. Chudobnejší, ktorí na leto doma zostali, alebo sami majú roličky, pristanú do výžinku k väčšiemu statku a pracujú od svitu do pozdného večera a v najväčšej horúčosti, v noci však pri mesiačku kosia, viažu alebo svážajú svoje obilíčko. Že však aj na veľkých, mnoho míľ od svojho bydliska vzdialených statkoch Slováci od jari až do pozdnej jesene rok po roku bývajú na robotách, to tiež svedčí o ich pracovitosti, lebo ťarbavých a lenivých robotníkov by ani tam nemohli potrebovať. Pravda, že sa kde-tu nájde aj planý robotník, ktorý z výžinku a mlatby — preto, že všetko hrdlom preženie hneď na mieste, aby bol bez starosti — s prázdnym vreckom sa domov vráti. Na takých narážajú aj žartovné pesničky, z ktorých jedna znie:

Alebo:

Že je na horných stranách Slovenska mnoho chudoby, nik sa tomu diviť nebude, keď aj pozorovať u ľudu zaostalosť v každom ohľade. Od dávnych storočí znášal ľud jarmo poddanstva, málo odchodnejšieho od otroctva. Všetko, čo len koľko-toľko ovoňalo školy a kultúru, hneď sa nad ľud povyšovalo a dávalo uhnetenému ľudu cítiť nie lásku, ale moc a opovrženie, a o vzdelanie jeho temer nik sa nestaral; ba dosť bolo aj takých ledavzdelancov, ktorí to neradi videli, keď sa sedliak v hodinku odpočinku čítaním zapodieval. Predtým bolo v móde slovenské rodinné meno si latinčiť, ako by to bolo pre kňaza, rechtora alebo iného úradníka, latinské školy navštevovavšieho, hanba nosiť meno slovenské, a ako by také, na latinčinu prebabrané meno bolo dôkazom, že jeho nositeľ v rovnej čiare pochádza od Romula! Tak sa stal Hudec — Fidicinus, Kováč — Faber, Horčička — Sinapius a množstvo iných. Ostatne tá pochabá móda panovala aj u Nemcov, ako na to poznáme nesčíselné príklady. Jeden, tuším spišský, nemecký kňaz menoval sa vlastne Krautundfleisch, keďže mu to však znelo priordinárne, veľmi učene a čačano si ho pogréčtil, a písal sa Lachanosarkos, ktoré cifrované meno jeho bodrí nemeckí farníci sotva boli vstave vysloviť. To bola jalová pýcha učených ľudí, ktorí už aj svojím menom chceli dokázať, že sú čosi inšieho, než ľud, od ktorého sa delili, ako olej od vody, nie aby sa boli k ľudu s láskou skláňali a hľadeli ho vzdelať a povýšiť. To bolo tak až do predošlého storočia. V novších časoch zase stalo sa módou dokazovať vlastenectvo maďarčením si rodinných mien, alebo aspoň písaním slovenského mena po maďarsky, len aby patričný ukryl svoj slovenský pôvod. Ako každá móda, keď zavláda a sa rozšíri, a keby bola akokoľvek nechutná a špatná, nebýva rozumnému dôvodu prístupná: tak je to aj s módou maďarčenia si mien. Keď sa takto ľudia vzdelaní silou-mocou odlučovali od toho ľudu, z ktorého pochádzali, miesto toho, že by sa s ním boli za jedno pokladali, nie je div, že zanedbávaný ľud zaostával vo vzdelanosti a sám na seba odkázaný hľadal a nachádzal v svojich národných spevoch potešenie, v prísloviach pravidlá múdrosti, v povestiach a podobenstvách zábavu a poučenie, ale aj vedľa svojej kresťanskej viery a bohoslužby zachovával a húževnato zachováva dosiaľ povery, čary a zariekania — ako zbytky pohanských časov — a rozličné národné zvyky a obyčaje.

Ešte vo veľmi mnohých dedinách slovenských je, jak u katolíkov, tak aj u evanjelikov, vo zvyku novoročná koleda, kde kňaz v sprievode kantora, kostolníka, mendíkov a dvoch-troch chlapov s vreciami, ako nosičov, rad-radom všetkých farníkov navštevuje. U katolíkov kňaz každý dom požehná a kantor napíše zvnútra na dvere veľké, cifrované litery G + M + B a letopočet. Tú kriedu menuje ľud posvätnou kriedou trojkráľovou, a keď ju môže dostať, potrebuje ju k čarom. Kto stojí v kruhu, trojkráľovou kriedou načiaranom, k tomu zlý duch nemá prístupu. Kde je ešte u evanjelikov koleda v obyčaji, tam kňaz tiež chodí v talár a kamžu oblečený, kantor so sprievodom spieva pri vstúpení do domu jeden verš novoročnej piesne, a pri vychádzaní z domu druhý. Kňaz v každom dome povie krátky novoročný vinš a zaželá celej rodine požehnania božieho; na chvíľku si sadne, s domácimi o jednom-druhom poshovára, deti z katechizmu alebo šlabikára letkom vyexamenuje, keď medzitým nosiči s prestretého stola na misiách alebo slameniciach pre kňaza a kantora uchystané obilie do vriec povsýpajú: a ide sa zase o dom ďalej. Každá, aj najchudobnejšia izbička je vtedy čisto uriadená, stôl čistým obrusom prikrytý a pod ním na každom rohu po troške obilného zrna, ktoré potom gazdinky sliepkam dávajú: aby dobre niesly. Ak sú v dome vydajuchtivé dievčatá — a ktoré by takými neboly? — alebo vdovy, sotva je kňaz pri odchode medzi dvermi: už sa hrnú sadnúť si na to miesto, kde kňaz sedel; lebo ktorá prvá na to miesto dosadne, dozaista sa do roka vydá, ak totiž ženích príde. Koľko ráz som zkúsil, že aj zo susedných dedín inej farnosti dievčatá ako by náhodou, ale vlastne schválne, v taký čas na návštevu prišly ta, kde sa práve po kolede chodilo, len aby si mohly sadnúť na kňazovo miesto. Koncom XVI. storočia koledovanie u evanjelikov v Trenčianskej bolo zrušené; že si však ľud koledu dakde predsa žiadal, pomaly zase prišla do zvyku. Roku 1609 bol v Tepličke pri Žiline evanjelickým farárom Ján Pannitonsor, ináče Pannonius zvaný, prišlý sem zo Sliezska. Tohoto bytčiansky farár Eliaš Láni, o rok pozdejšie zvolený za superintendenta, zažaloval, že uvádzal koledu, alebo trojkráľovú kantáciu. I posúdili ho: že keďže zavdal v cirkvi príčinu k pohoršeniu a zákon prestúpil, musí svoj blud verejne odprosiť v kostoloch žilinskom, kysucko-novomestskom, varínskom a teplickom, a aby sa aj seniorovej cti za dosť urobilo, aj v kostole bytčianskom. Ale koncom minulého storočia temer všeobecne aj po evanjelických cirkvách bola koleda uvedená do života. Teraz je v mnohých cirkvách koleda vymenená, niekde len meno zostalo, ale v mnohých cirkvách sa podľa starého spôsobu zachováva. Vtip ľudu nezašanoval ani koledujúcich kňazov a kantorov.

Mimo koledy bývaly v predošlých časoch až do XVIII. storočia v obyčaji aj rozličné kantácie. Kantor, ktorý bol spolu aj učiteľom a organistom, chodil s mendíkmi viac ráz do roka po domoch celej farnosti a tam spievali času primerané, nábožné piesne. A keďže sa takému spevu privlastňovala zvláštna žehnajúca moc, i zemskí páni i ľud poddaný v takých kantáciach mali zaľúbenie, a speváka odmeňovali tu malým peniažkom, tu zase iným dárkom, čo tvorilo istú čiastku dôchodkov rechtorových. Dnes také kantácie len na papieri trvajú po cirkevných sboroch, lebo rechtor nechodí so spevom po domoch, ale posiela mendíkov s dajakým veršovaným vinšom po domoch, a keď si mendíček vinš odreční, do koša alebo do vreca poukladá prijaté dary a ubiera sa ďalej. Tieto kantácie o dosť krátky čas celkom prestanú.

Posledné dva dni pred popolnou stredou, ktorá sa aj ,škaredou stredou‘ menuje, zovú sa kat exochén „fašiangy“. Fašiangy sú časom všeobecného poskakovania. Chlapci, sluhovia-paholci, pastieri, bíreši, obecní sluhovia, ale i rozliční bedári-diletanti a Cigáni chodia z dom do domu, alebo s husľami, alebo len s drevkami, husle nahradzujúcimi, a s dreveným ražňom na slaninu, a medzi spevom zvláštnych fašiangových piesní vyskakujú, čím najvyššie môžu: aby konope tak vysoké narástly, ako vysoko tanečník vyskočí. Obyčajná fašiangová pieseň je:

Iná, zvlášť u chlapcov obľúbená:

Ale dakedy šibali pohnevajú aj staré dievky, keď zaspievajú:

Dakedy sa takéto fašiangové vyskakovanie končieva aj veľmi tragikomicky; lebo keď sa paholci a obecní sluhovia večer s nafašiangovanou slaninou a inými darmi v krčme delia, povstávajú pri tom aj podarené pračky.

V pôstny čas nosia ženy a dievčatá v nedeľu smútočné rúcho, a na výšivkách vidno zväčša len žltú, čiernu a bielu farbu, a tam, kde nosia v iný čas stužky krikľavých farieb, cez celý pôst si len šnúrky, nie krikľavých farieb, viažu do tyla. V Bošáckej doline pálieva mládež obojeho pohlavia, večer pred Jurom — 23. apríla — jurské ohne, pričom sa celá dolina ozýva veselým spevom. Inde zase sú v obyčaji jánske ohne. Pamätám sa dobre, že som sa raz v Lubine, mojom rodisku, vykradol z domu s mendíkom, aby som sa podíval na jánsky oheň a pokochal sa na preskakovaní plameňa mládežou. Kým v mojom rodisku pálieva sa len jeden jánsky oheň a mládež celej dediny sa schádza k nemu, jurských ohňov po obidvoch bokoch Bošáckej doliny býva mnoho, a je to rozkošný pohľad na blčiace a dolinu osvecujúce plamene a na okolo nich poskakujúcu a spevavú mládež. Pri návrate domov poctievajú mládenci a panny zvlášte vynikajúce osoby ešte zastaveníčkom, a hudbou smiechu sprevádzajú spev posmešných a žartovných pesničiek, ako je na príklad táto:

Na koho má mládež obzvlášte s kopca a chce sa ho do chuti nadomŕzať, tomu aj iné posmešné pesničky, celkom bezplatne a gratis, zaspievajú; a keď myslia, že toho má už na celý rok dosť, porozchádzajú sa domov, aby sa k budúcodennej práci snom občerstvili, lebo „dnes — hop! a zajtra — rob!“ Pri pálení jurských ohňov ulomí si každé dievča dva razy toľko vetvičiek egrešu a psieho tŕňa, koľko je okien na dome, a tieto pichľavé halúzky po dve stavajú zvonku na každé okno: aby čary, bosorky a strašidlá nemaly ta prístupu. Ešte koncom minulého storočia prekážavaly vrchnosti takéto národné zábavy surovým palicovaním a korbáčovaním mládeže, a na dereši im vbíjaly do tela kultúru: ale všetko márne. Už od 35 rokov pozorujem každoročne v Bošáckej doline jurské ohne, ale ani raz som nepočul, že by mládež bola vyviedla dajakú neplechu, leda že kde-tu osamele stojaciu sušiereň s doškov čiastočne otrhala, ak si ju majiteľ nestrážil. Že pri návrate domov od tých ohňov dievky pogúľajú sa po oziminách: na to sa majiteľ nehnevá, lebo tak verí, že čím viac mu dievky oziminu pogúľaly, tým lepšiu úrodu vydá.

V druhú slávnosť veľkonočnú sú vo zvyku oblievačky a šibáky vŕbovými korbáčmi, a podarkúvanie sa vajciami, brezuľkou na červeno zafarbenými, a dakde, ako v okolí Bánoviec a v Púchovskej doline, všelijak pomaľovanými. Tvrdí sa, že koho veľkonočným korbáčom vyšibú, nedostane svrabu. I pri šľahaní vŕbovými korbáčmi odriekavajú chlapci isté veršíky.

Na svätodušné sviatky stavajú sa už v sobotu večer všade, kde sú odrastlejšie dievčatá, máje, často stužkami a pestrými ručníkami okrášlené, a potom v pondelok svätodušný popoludní sa pri hudbe a tanci zase vyťahujú. Kostoly bývajú tiež ozdobené zvnútra lipami, a sotva sa najde na Slovensku dom alebo chalúpka, kde by cez svätodušný týždeň nemali v izbách za roštom a po iných príhodných miestach lipové vetvičky zavesené. To poctenie dievčat jedľovými májmi príde im dosť draho, lebo si tie máje musia peniazmi vymeniť.

V Štedrý večer (t. j. večer pred vianočnou slávnosťou) chodievajú deti, pastieri a Cigáni pod okná spievať, aby dostali darčeky. Pastieri trúbia alebo plieskajú bičom pod oknami a donášajú brezové prúty, na ochranu pred čarmi. I ten najchudobnejší si na Štedrý večer pripraví hostinu, na ktorej nemôžu chybovať makové buchty, oblátky s medom a orechmi, ako aj koláče. Kde je ešte vo zvyku, že rechtori pre celú farnosť oblátky pečú, kde-tu zapekajú do vodových, t. j. len z múky a vody robených oblátok, aj čerstvý list petržľanový; a takéto peťržľanové oblátky dávajú kravičkám, aby boly pekné a dávaly mnoho mlieka. Množstvo rozličných čarov, hádania a veštenia robí sa na Štedrý večer, a menovite v ľúbostných veciach, ako pre devy najpálčivejších a im najmilších. Jeden žiak, furták, ztratil sa hneď po večeri z izby a ukryl sa v kúte drevárne, číhajúc na sestru, až príde schytiť hŕbu nečítaných polien, ktoré keď sú párne — vydá sa do roka, ale keď nepárne — nebude z vydaju nič. O chvíľku pribehla sestra do drevárne, aby potme a nazpamäť z hromady načrela do polien; ale sotva začala rukou do polien začierať, brat na ňu zdupotal a zhurtoval; a ona, neborka, plná strachu dobehla s jedným polenom do kuchyne. To mi potom sama rozprávala, a hroziac päsťou v tú stranu, kde jej brat, strašiak, v školách bol, doložila: „Tak som sa naľakala, že som skoro dušu v drevárni pustila!“

Slovenský ľud je tichý, krotký, trpelivý; ale keď sa zobudia jeho náruživosti hnevu a pomsty, vie byť aj ukrutným. Bolo to roku 1847, práve v čas koledy, v mojom rodisku, Lubine, že sa dedinári húfne vybrali do kopaníc, aby pár známych kmínov polapali a sami potrestali. Dakoľkých aj lapili, poviazali a s bitím a krikom do dediny doviedli. Ľud bol tak rozhorčený a pomstou kypiaci, že ukazoval chuť dať sa aj do notára, ktorý sa útekom ledva zachránil pred rozvztekleným ľudom. Tlupa sbehlého ľudu bila kmínov päsťami, paliciami, na dereši, a ako sa komu zaľúbilo; potom ich posväzovali pod pazuchami povrazmi, povyťahovali ich na vŕby, nad zamŕzajúci a hlbokú kašu ľadu a vody tvoriaci potok, spustili ich do tej ľadovej kaše a hneď zase vytiahli: aby sa priznávali, kde, čo, komu a kedy pokradli? A ktorý sa nechcel priznať, zase ho spustili do toho studeného kúpeľa. Toto mučenie trvalo až do pozdného večera. Môj otec bol vtedy na kolede v kopaniciach a nevedel, čo sa v dedine deje; a keď sa večer domov vrátil a počul lomoz, chcel ta bežať, aby, ak možno, vzburu ukrotil. Keď však počul, že je ľud ako vzteklý, netrúfal si ísť k nemu; ale na druhý deň, keď prišiel do Hrušového s koledou, rozohnal trstenicou hŕbu kričiaceho ľudu, ktorý dvoch, v podozrení krádeže stojacích chlapov, už poviazaných, práve na vŕby nad močidlom vyťahovať a tam ukrutne inkvirovať chcel. O krátky čas dostala Lubina dve kompánie vojska, a Hrušovania obišli po suchu, a potom si sami ďakovali, že sa otcovi môjmu rozohnať dali.

Napriek tomu, že sa aj po Slovensku rozmáha proletariát, počuť zhusta po poli a v domoch, pri zvláštnych rodinných slávnostiach, veselý spev; zvlášte krásny je spev pracovitého ľudu v Trenčianskej vyše Púchova. Slovák hovorí: „Kde Slovenka, tam spev; kde Maďarka, tam hnev; kde Nemkyňa, tam faleš; kde Cigánka, tam krádež.“ Botanizujúc po Bošáckej doline v čas hrabania sena, počul som po svahoch úzunkej doliny veselý, smiechom sprevádzaný spev. Práve vtedy, keď som si nepozorovaný zasadol na kraj lúky do chládku, spievali mládenci štipľavú chválu dievčat:

Ale hneď na to ozvala sa odpoveď dievčat s protivnej strany dolinky, podľa toho pravidla: „Aký vitaj, taký bodajzdrav“:

Mám v Bošáci vyše 70-ročnú babičku, živý archív národných piesní a povestí, od ktorej, kedykoľvek som ju v zime navštívil, vždy som zachytil tu dajakú peknú pieseň, tu poviestku o daktorej miestnosti podlopeníckej. Raz sa usmiala a riekla: „Prišla mi na um pesnička, ale by sa, hádam, v hneve ráčili pohnúť, kebych hu zaspievala?“ Je v nej, reku, niečo špinavého? „Ach, nenie, nenie, len je to predsa také trošku onakvé,“ — povedala. Nuž, reku, len oprobujte, však ak by ste zatínali za šnôru, utečiem. Babička mi tedy zaspievala:

Slávnostné, pekné, akoby obradné piesne spievajú dievčatá pri venčení nevesty k sobášu, a potom na veselí, keď neveste venček, partu a stužky odpínajú. Tak sa to za starodávna, iste ešte v pohanskej dobe, diať mohlo, len že takéto obradné piesne, preto, že písmom zachytené neboly, behom storočí viac-menej sa premenily. Pri svadbách, medzi hostinou, aby sa svadobníkom čas veselšie míňal, hostia po jednom po poriadku spievajú. Hosť dá hudobníkom peniaz a začne spievať; v to hneď hudba vpadne a sprevádza spev. Keď dospieval jeden, začne inú pieseň druhý: a tak radom všetci. Dakedy sa to pospievajú aj dosť dvojsmyselné pesničky. Husle vraj o neveste na svadbe šveholia: „Ešte ona môže byť! Ešte ona môže byť“; načo basa napolo prisviedča, huhľajúc: „Trúfam, trúfam!“ Ale dakedy husličky aj posmešne zaštebocú: „Čo sis’ chytil, to si drž!“ alebo diskantom a potom basom zahudú: „Krátka radosť, krátka radosť; dlhá žalosť, dlhá žalosť!“ V južnejších krajoch Slovenska prišly gajdy už celkom do zabudnutia a boly zamenené kapelami hudcov na husle, basu, a ak to má byť parádne, aj na píšťalu alebo klarinet. V najnovších časoch prichádzajú do módy kapely s trúbami a bubnom, a ja sa len tomu divím, že to ľudia v maličkých izbách vydržia takú vrieskavú a hurtujúcu hudbu! Ešte asi pred 25 rokmi žil na lubinských kopaniciach pod Javorinou povestný gajdoš, šťastný improvizátor vtipných a kúsavých pesničiek. Koľko ráz sa stalo, že za svoje štipľavé pesničky miesto honoráru dostal bitku. Tak bol raz pri všeobecnej pozornosti poslucháčstva na svadbe, na ktorej bol aj rychtár prítomný, zaspieval:

Že sa opovážil hlavu obce verejne tak uraziť a potupiť, povstaly mu z toho veliké ostudy, a rychtár mal do smrti naňho zlé oko.

Zmok alebo Škrátek (škriatok) nosieva ešte vždy, v podobe zmoklého, ušubraného kuraťa, na Slovensku ľuďom dolu komínom peniaze. V isté noci sa na istých miestach vždy ešte presúšajú peniaze, a zlaté kačice popod skaly behajú, ktoré len ten dostane, kto pri kopaní pokladov alebo lapaní kačice ani slova neprerečie, nech by sa čokoľvek robilo. Víly výskajú, húkajú, spievajú a tancujú vždy ešte po horách a poliach Trenčianskej a inde; a beda tomu, koho do tanca schytia. Vodní muži (vodní tatkovia, hastrmani) všade na Slovensku pri vodách sú postrachom ľudí. Bosorky sa vždy ešte vedia v ropuchy premieňať, kravám mlieko odnímať a tisíceré neplechy stvárať. Černokňažník vždy ešte lieta povetrím na šarkanovi a robí povíchrice. O strašidlách sa všade rozpráva, ba aj sám Čert sa v rozličnej podobe zjavuje, a keď nemôže horšieho vykonať, s náramným smradom sa rozlieva na kolomaz.

Ak upadne niekto do nemoci, najprv sa mu podávajú domáce lieky, potom sa berú na pomoc čary a zariekania, a keď ani to nepomáha, poslednou inštanciou býva doktor. Medzi pospolitým národom je vôbec ešte veľmi mnoho pôverčivostí, čarov a zariekania; ale ani vrstvy vzdelané nie sú celkom čisté od týchto vecí. Nedávno mi ukazovala jedna bohatá pani v obálke, potlačenej návodom k upotrebeniu, zakrútenú, dosť dlhú šnúročku s nápisom: „Echte Vipern-Schnüre aus Venedig“, ktorú jej druhá pani, vyšších vrstiev, poradila a opatrila: aby tú šnúrku na hrdle nosila — na vyliečenie chronického kataru priedušnice. A tento zázračný liek stál len maličkosť 1 zl. 60 krajciarov. Daktoré ženy, zriedkavejšie chlapi, stoja v povesti na široko a ďaleko, že vedia čarovať. Ženy také menujú „bohyňami“ alebo „vedomkyňami“, a ľud sa na ich vešťby dopytuje a ich čarovnú pomoc vyhľadáva, alebo na vyzdravenie, alebo v ľúbostných veciach, alebo na poškodenie dakomu. V mojom bydlisku domŕzavali mládenci staršiu, poriadnu dievku, ktorá sa však, chudera, bola obneskorila, keď krásu rozdávali, že často pred domom sedávala a tam šíjavala, odspievaním tohoto veršíka:

Že pri čaroch veľkú úlohu hrajú aj isté rastliny a dreviny, je známo. Na ukážku spomeniem ľúbostné čary a zariekanie, ktoré som za jednou babičkou poznačil. Čarujúca rozloží oheň, položí naň deväť kúskov jednoročných výhonkov bazových, nasype na to soli a slávnostne hovorí takto:

Má sa za isté, že po takýchto čaroch frajer, a keby sa kdekoľvek na svete zdržiaval, neomylne príde na vohľady. Ľúbostné čary sú tak mnohé a rozmanité, že by, dohromady sobrané, hodnú knihu tvorily. Na omluvu našich slovenských dievčat a žien sluší spomenúť: že v ľúbostnom čarovaní aj pekné pohlavie iných národov s nimi závodí.

Keď som už spomenul Cigánov, ktorí patria ku garnitúre slovenských dedín, nech mi je dovoleno uviesť niečo aj o živote týchto. Jednu, dve búdy Cigánov, kde-tu len veľmi primitívne posliepaných a zemou pokrytých, vidno obyčajne na konci dediny. Cigáni sú drobní kováči a Cigánky so záľubou zhotovujú štetky a zapodievajú sa chiromantiou, vykladaním karát, čarami a troška krádežou a, zakiaľ chodiť vládzu, žobrotou. Cigánovi byť za kmotra — donáša šťastie, hoci jedna lazovská pesnička hovorí:

Cigán málokedy chodí po žobraní, najviac ak si príde vypýtať močky z fajky, lebo Cigáni sú náruživí milovníci žuvania hnusnej močky, o ktorej hovoria: „Močka je najčistejšá štrova, lebo ša do nej ani chrobač, ani červíči nedajú.“ Medzi Cigánmi je aj na Slovensku mnoho huslistov. Že Cigáni stoja s pravdou vždy na vojennej nohe a kde akú maličkosť potiahnuť môžu, potiahnu: je všeobecne známo. Slovák menuje lož cigánstvom, a cigániť znamená toľko, ako luhať a klamať. Raz sa mi tak ľudia žalovali, akú ostudu im robia Cigáni, ploty pália, ovocie ráňajú, kde-akú reťaz alebo kus železa odvlačujú, a že by sa ich zišlo z obce vyhnať. Ale, reku, dajte Cigánom pokoj; všetci Cigáni v obci dohromady neurobia toľko škody, ako jeden podarený úžerník-vydriduch: a dali mi za pravdu. Morálka cigánska dáva sa poznať z tej rady, ktorú otec deťom-Cigánčencom dáva:

Pri všetkej, až na neuverenie veľkej biede, nečistote a zaostalosti, je Cigán veselý, k fígľom a žartom naladený, a vídať medzi nimi pekné, barnavé tváre. Plešiví Cigáni sú veľkou zriedkavosťou, a zubný lekár by z praxe svojej naskrze nevyžil, keby mali všetci ľudia také zdravé zuby, ako Cigáni, hoci nikdy ani Kochovej pasty, ani Kalodontu, Odólu alebo iných, k čisteniu potrebovaných vecí, nevideli.

Nech je hocijaká treskúca zima, zakiaľ len ostrý vietor neduje, Cigán sa jej nebojí, lebo hovorí: „Bež vetra nenie žima.“ Cigán zjie hocijakú zdochlinu, bez toho, že by mu to zaškodilo. Keby však niekto Cigánovi povedal: „Ale, more, načo ješ zdochlinu?“ nahneval by sa a riekol by: „Veď to neždechlo, to Pánbo žabil.“ — Keď bol pred pár rokmi v celých Uhrách popis Cigánov, urobil si s nimi ktosi žart a povedal: že ich preto budú popisovať, aby potom čo peknejších povyberali a do Ameriky dali odviezť. To spôsobilo náramný poplach medzi Cigánmi, a v smrteľných úzkostiach čakali na popis a daktorí sa aj rozutekali a poukrývali. V novších časoch priúčajú sa však aj Cigáni hospodárskym prácam a chodia na majere do roboty, ale máloktorý to tam cez celé leto vydrží.

Keď si Cigán v zime ľahol v búde spať, podložil si pod hlavu päsť a do podušky si zakrútil nohy. Keď sa ho kmotor pýtal, prečo to tak na ruby robí, že čo patrí pod hlavu, dáva na nohy, odpovedal Cigán: „Hja, pane kmotre, hlava nenie ništ, ale nohy! Kebych nemal dobré nohy, už by ma boli dávno obesili; preto si musím nohy šanovať.“ Nielen Maďari, ale aj Slováci majú veľmi mnoho anekdot i žartovných povedačiek o Cigánoch.

„Aký kde kroj, tak sa stroj,“ hovorí porekadlo. Kroj Slovákov je veľmi rozmanitý a často v najbližších dedinách veľmi rozdielny. Najpeknejšie vyzerá škrupulózno-čisté biele rúcho ženské, vkusnými výšivkami ozdobené. Asi pred 12 rokmi cestoval Slovenskom jeden priateľ Slovákov z Mecklenburgu a navštívil aj mňa. Bola práve nedeľa. Po službách božích mi môj vzácny hosť hovoril, že moji farníci musia byť veľmi zámožní; a keď som sa ho spýtal, z čoho to uzatvára, odpovedal mi, že z krásneho a čistého rúcha. A keď som mu povedal, že aj najchudobnejšie dievčatká a ženičky práve tak sa nosia, ako tie najmajetnejšie: nevedel sa tomu prenadiviť. Ale vkusné národné kroje veľmi rýchle ustupujú z farbistých tkanín šitým rúcham, zvlášte v takých obciach, z ktorých mnoho ľudu vychádza za podomovým obchodom ďaleko za hranice. So zaniknutím národných krojov zanikne prirodzene aj rázovité národné vyšívanie, keďže na tkaninách fabričných akejkoľvek farby ozdoby za lacný groš a bez zdĺhavej práce dostať možno. Už teraz pozorovať, že sa tak mnoho nevyšíva, ako ešte počiatkom tohoto storočia. A predsa vtedy mnohé práce musely byť robené rukami, ktoré dnes konajú stroje, a práce v poli a v dome bolo viac, než dnes.

My Slováci mimo konfesionálnych počiatočných škôl nemáme ani jednej jedinej strednej školy. Zo škôl stredných a vysokých prichádzajú do úradov kňazi a učitelia — o iných úradoch ani nehovorím — z ktorých len čiastka vie slovensky písať; a to je to najsmutnejšie, že práve to hriešne a ohavné humplovanie našej reči pokladajú tí humpliari za čosi záslužného. Od druhej polovice XVI. do druhej polovice XVII. storočia mali slovenskí evanjelici mnoho gymnáziam podobných škôl, na ktorých sa žiaci aj vyššiemu učeniu priúčali. Takými učenými školami boly v Trenčianskej: gymnázium Illéšházovské v Bánovciach, Thurzovské v Bytči, potom v Trenčíne, v Žiline, Ilave, Považskej Bystrici, v Turci v Mošovciach, v Nitrianskej vo Fraštáku, a po iných stoliciach iné. Neboly to budovy parádne, celým arzenálom učebných prostriedkov a množstvom profesorov—odborníkov opatrené, ale školy tie praktickým potrebám zodpovedaly, a vychádzali z nich mužovia, hoci trošku jednostranne vzdelaní, ale predsa vzdelaní. Pravda, že vo všetkých tých školách vyučovalo sa výlučne latinsky, ale odnárodňovanie nedialo sa systematicky; a toto latinčenie prechádzalo ponad hlavy dedinského ľudu a meštianstva bez toho, že by sa ho bolo dotklo. Slovenčina bola rečou nielen pospolitého ľudu, ale aj vysokého zemianstva, a slovenské, vlastne české biblie, postily a kancionále, práve s takou záľubou boly čítané po hrdých hradoch a kaštieľoch, ako po drevených chalúpkach kopaníc a lazov. A že vtedy nikomu nenapadlo pomocou cirkevnej správy slovenský ľud odnárodňovať: toho výmluvným dôkazom je žilinská synoda z r. 1610, na ktorej pre slovenské cirkve 10 horno—uhorských, tureckému jarmu nepodrobených stolíc, boli zvolení traja slovenskí superintendenti; že však okolo banských miest a pri Prešporku boly aj nemecké cirkve: preto zvolili dvoch inšpektorov, t. j. námestníkov superintendentov, a pre maďarské cirkve na juhu maďarského inšpektora. Pod týmito inšpektormi z roku 1610 nesmieme však rozumieť terajších svetských inšpektorov cirkevných; lebo tamtí boli kňazi, poverení dozorom na kňazstvo, školy a sbory svojej národnosti, superintendentom podriadení, a ani vizitácie kanonické nevykonávali, ani na úrad kňazský neordinovali. — Na tých spomenutých gymnáziách bývali chudobní žiaci aj šatení a stravovaní, a ako to bolo vo zvyku aj v Nemecku, aj spevom podomovým sbierali žiaci milodary na potreby školy a alumnov. Z toho času máme v rukopise od Jána Rezíka, rektora košického, potom prešovského, roku 1697 spísanú Gymnasiologiu; lenže táto uvádza len životopisy pri tohočasných školách úradovavších rektorov, ale o sriadení škôl, o učebných predmetoch, a čo iného by sme si dnes o tých školách vedieť žiadali — mlčí.

O slovenskom ľude práve najzaujímavejšieho územia vysokých hôľ, hoci som aj prešiel kus Turca, Oravy, Liptova a Zvolena, nemôžem slúžiť takými zprávami, aké by nám mohli podať tí pozorovatelia, ktorí tam bývajú.

Ešte mnohé podrobnosti mohol by som uviesť zo známeho mi územia slovenského, ale nesmiem na ťažkú próbu stavať trpelivosť veľacteného shromaždenia. Nepovedal som v tejto svojej rozprávke nič nového a neznámeho, len z otvorenej knihy života ľudu slovenského, ani nie celé kapitoly, ale len jednotlivé úlomky som vám predniesol; a jestli sa mi podarilo čo len maličkosťou prispieť k utúženiu vzájomnosti česko-slovenskej a za chvíľočku pobaviť toto veľactené shromaždenie: dosiahnul som svojho cieľa!