ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenské ľudové rozprávky zo zbierok Sama Czambla.

Vyšlo v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry ako 52. zväzok Hviezdoslavovej knižnice, ktorú rediguje dr. Ondrej Mrlian spolu s Hviezdoslavovou spoločnosťou.

Poznámky a vysvetlivky

Slovenské ľudové rozprávky, ktoré na rozhraní 19. a 20. stor. zozbieral S. Czambel, boli dosiaľ prístupné len pre odborníkov. Rozprávky, zapísané vo východoslovenskom nárečí, vydal sám zberateľ ako textovú prílohu vo svojom jazykovednom diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, Martin 1906 (§ 115 — § 237 na str. 209 — 476). Niekoľko z nich (8) literárne preštylizoval Jozef Horák a pripojil ich k svojmu vydaniu Prostonárodných slovenských povestí Augusta Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského (IV. zväzok, Martin 1948, 147 — 215). Z pôvodného rukopisu je známych len niekoľko textov (5) v Czamblovej pozostalosti v archíve Národného múzea v Martine. Czamblove rozprávky, zapísané v stredoslovenskom nárečí, uverejnil temer všetky v pôvodnej nárečovej podobe podľa Czamblových rukopisov Jiří Polívka v päťzväzkovom diele Súpis slovenských rozprávok, Martin, I, 1923; II, 1924; III, 1927; IV, 1930; V, 1931. Náš výber sa opiera o Czamblovo vydanie a o celú rukopisnú pozostalosť, ktorej väčšinu (115 rozprávok) opatruje Literárny archív Matice slovenskej v Martine. Niekoľko rozprávok (8), ktoré nepoznal Polívka, je v archíve Národného múzea. Polívkovo vydanie, v ktorom na niekoľkých miestach ide o nesprávne čítanie rukopisu, sme použili ako kontrolný text.

Výber z rozprávok zozbieraných Czamblom sprístupňujeme v čitateľskom vydaní. Preto sme nárečové texty prepísali do dnešnej spisovnej normy, pričom sme ponechali všetky štylistické znaky rozprávkového, a pokiaľ bolo možné, aj ľudového hovorového jazyka. Väčších zásahov do textu, i to zväčša len vo východoslovenských rozprávkach, bolo málo. Opravovali sme len zrejmé vecné a myšlienkové omyly a štylistické nezrovnalosti, ktorých sa dopustili rozprávači. Tieto ojedinelé zásahy do textu uvádzame v poznámkach, v ktorých sú aj údaje o rozprávačoch, o rozprávkach (Czamblovo vydanie v Slovenskej reči označujeme: Czambel §, strany; Polívkovo vydanie Czamblových zápisov: Polívka, zväzok, strany) a prípadné vecné vysvetlivky. Prirodzene, názvy rozprávok — okrem rozprávok Tri priadky, Psota a Hvezdár, doktor hodinár na dedine — sme utvorili sami. Pri vymenovaní textových úprav sa obmedzíme len na tie najpodstatnejšie.

V pôvodnej podobe nechávame archaický vok. typu kráľu, mužu, husáre, ženo popri kráľ, muž, husár, žena a inštr. mužských podstatných mien typu za braty, za mládenci, koláči popri za bratmi, za mládencami. Pri ženských podstatných menách sme však inštr. upravovali, napr. so sani > so saňami. Pre emocionálnejšie zafarbenie nechávame prisvojovacie zámená typu tvoj, napr. musíš nás do tvojej záhrady pochovať, podobne prisvojovacie väzby typu za tvojho dieťatino zdravie a iné staršie väzby, napr. vejmeno, pošla ťarchavá ap. Nechávame aj onikanie, tvary sponového slovesa jest, nejest v sg. i pl. a formy nárečového slovesa tájsť. Nemeníme ani príslovky typické pre hovorový štýl a pripúšťané spisovnou normou, napr. dnuka, dneska, vonka, tuná, tadnu, naostatku, kus, just, akurát, a z toho istého dôvodu aj niektoré spojky, napr. kremä; spojkové dvojice, obvyklé v hovorom štýle, napr. že ako, že prečo, meníme podľa úprav vydavateľstva na ako, prečo ap. V lexike nechávame nárečové slová, ktoré pôsobia v kontexte expresívne alebo sú využité synonymicky, napr. vlastné mená: Macej, Slncokráľ (popri Slnkokráľ), Luciper, Nikdzevaroš, názvy jedál: papcún, vakarovík, opresok, tvary slova princezná (princeza, princezka, princka), bľacha (zámka), násilky (nasilu), opomenúť sa (ohlásiť sa) a i. Z rovnakých dôvodov, no aj z dôvodov všeobecného územného rozšírenia nemeníme ani cudzie slová udomácnené v nárečovom a hovorovom štýle, z ktorých najčastejšie sú: regiment, persóna, špacírka, fruštik, próba, flinta, štangľa, luft, kelner, gver, cušpajz, choseň, študírovať, koštovať, vartovať, štrikovať, došikovať, meldovať, richtovať, špásovať, šusterský ap. Napokon tvary fruštik, frištik, frištuk zjednocujeme na fruštik, podobne gang, gánk na gánok, luft, lucht na luft ap.

Podľa dnešnej spisovnej normy upravujeme pravopisné odchýlky, interpunkciu, členenie textu do odsekov a hláskoslovné nárečové zvláštnosti, napr. ač > až, ništ > nič, nakrátce > nakrátko. Väčšiu úpravu v hláskosloví si vyžiadali zrejme východoslovenské texty, odlišnejšie od spisovnej normy ako stredoslovenské texty, napr. kdze > kde, bulo > bolo, cali > celý, išol > išiel. V skloňovaní upravujeme gen. a akuz. sg. typu toho stroma na spisovný tvar ten strom. Prídavné mená typu peknô meníme na pekné. Východoslovenské zámeno ten, ta, to, toten (tot), tota, toto upravujeme podľa spisovnej normy na ten, tá, to, resp. tento, táto, toto, podobne všade rozšírené zámeno typu jaký na aký. Archaickú formu pomocného slovesa v 3. osobe pl. sa upravujeme na sú, podmieňovací slovesný tvar bych na by. Nárečové tvary prísloviek, ktoré podstatne narúšajú spisovnú normu, upravujeme, napr. naspak > naspäť, sťato > stadeto, friško > rýchlo, furt > ustavične, chochli > klokotom ap.; jak, jako upravujeme na ak, ako (ak v časovom význame na ako). Predložku s v inštr. odstraňujeme podľa dnešného úzu, napr. šľahol ho s tým prútom > šľahol ho tým prútom, a naopak, v iných prípadoch ju dopĺňame, napr. veľkou radosťou > s veľkou radosťou. Nárečové predložkové väzby, ktoré majú v spisovnom jazyku iný význam, prispôsobujeme spisovnej norme, napr. o čo prišiel > po čo prišiel, na bráne > v bráne, preň > poň, do domu > domov, ap. Tak isto upravujeme spojky, najmä v textoch východoslovenského nárečia, napr. ta > tak, a, nuž, ale alebo i > i (najmä vo význame aj), a ap. V lexike cudzie slová, ktoré sú územne málo rozšírené alebo ktoré sa pociťujú ako vulgarizmy, upravujeme. Takýmito výrazmi sa hemžia najmä východoslovenské texty. Najčastejšie sa vyskytujú tieto slová: burk > zámok, varoš > mesto, valal > dedina, grati > šaty, kalap > klobúk, harnaď, hadnaď > zbojnícky kapitán, lanc, lancuch, lancuški > reťaz, retiazky, inaš > sluha, šif > loď, kávéház, kávéhauz > kaviareň, kavehauznik > kaviarník, trakterňa, traktirňa, traktira > hostinec, trakternik > hostinský, trakta > hostina, parsún, parsúň > podoba, glieda, glejd, glejt > šík, kišasoňa, kišasonka > slečna, slečinka, folti, falatok > kusy, kúsok, šlosiar > zámočník, štróf > trest, rimski > rýnsky, kerta > záhrada, urlab > dovolenka, kapura > brána, plac > miesto, vimentovac > vyslobodiť, zvodlovať > vyzradiť, štrofac > trestať a i. Ostatné cudzie slová, ktoré nahrádzame spisovnými, sa vyskytujú ojedinele: bart > sekera, batar > koč, bešlajdigung a frgáterunk > rýchly nástup, birtok > majetok, bokolov > súdok, borravaló > prepitné, botoš > kapec, burgar > konšel, cimra > izba, črajcha > čiara, dada > varovkyňa, danšif > paroloď, feršlog > súsek, fiam > môj synu, firer > veliteľ, fošter > horár, fujtáš > náboj, gargaľa > krhla, gvalt > násilie, hantuch > šatka, hašpeľ > kolovrátok, help > porisko, hernadle > ihlice, hofdáma > dvorná dáma, inzula > ostrov, kabel > vedro, kiflik > rožtek, kigľa > sukňa, kisňa > debna, leňunk > žold, míneš > črieda, oriaš > obor, padláš > povala, pagňét > bajonet, pajtáš > kamarát, rabkapitan > zbojnícky kapitán, rätop > hrniec, ristung > výzbroj, sabol > krajčír, sulak > stĺp, šoudar > šunka, šparga > motúz, šporne > ostrohy, štok > poschodie, štrejchnuc > čiarknuť, šus > strela, švajlena > ševkyňa, tist > dôstojník, tou, tov > rybník, urfi > mladý pán, vachkomandant > veliteľ stráže, varga > gamba, varštak > dielňa, zajda > batoh, avandžirovac > postupovať, biztatovac > ubezpečovať, konfuzovat > zúfať, pošatovac > prejsť, pucovať > čistiť, ranžirovac > zoradiť sa, rozflancovac > otvoriť, štrajcac > dohadovať sa, talovac > deliť, vyrajzovac > vykresliť, zaflancovac > zatvoriť, foštrovski > horársky, kalapošski > klobučnícky, segéň, segiň > úbohý, sabolski > krajčírsky, somorni > smutný, štrofani > trestaný, friško > rýchlo, furt > ustavične ap. Pomerne najmenej sme zasahovali do syntaxe. V niektorých prípadoch, najmä vo východoslovenských textoch, upravujeme veľmi neprirodzený slovosled (ide najmä o nezvyčajné umiestenie zvratných a osobných zámen), napr. Išče jomu śe večar calkom ńevidzeu > ešte sa mu večer celkom nevidel, jak Janko ho vidzeu > ako ho Janko videl. Vo východoslovenských textoch napokon vkladáme do predikátu sponu, napr. ja tu tebe veľo roki čekala > ja som ťa tu veľa rokov čakala, co ti śe naučel > čo ty si sa naučil, vi mojho brata dzeci > vy ste môjho brata deti, ešče daleko tote princezi > ešte ďaleko sú tie princezy ap.