ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa o tom v starých listinách dočítať môžeme, ešte počiatkom XVII. storočia neboly u nás mená rodín, čiže, ako náš ľud hovorí, priezviská, tak pevne ustálené a všeobecne v úžitku, ako za časov našich, ale hoci už vtedy vyskytujú sa zhusta priezviská, predsa stávalo sa často, že ku krstnému menu pridávali krstné meno otcovo, zriedkavejšie matkino, alebo označenie remesla, zamestnania, rodiska alebo bydliska patričnej osoby. Tak vídavame v starších listinách písané mená: Ján Petrovic, Adam Katrin (syn Kataríny), Martin Kováč, Ondrej Školák, Michal Lieskovský a podobné. Časom aj tieto z iných mien utvorené rodinné mená, alebo mená zamestnania, akoby skamenely a rodinám zostaly. Veľmi vzácne sú rodinné mená staro-slovenské, dávnejšie aj v tomto okolí sa nachodivšie. Medzi Zem. Podhradím a Bošácou je hon Borisov zvaný, zrejme podľa istého Borisa tak pomenovaný. Neďaleko Borisova je chotárny kopec, v chotárnej listine z počiatku XVII. storočia pochádzajúcej Svorádovec zvaný. Toto meno nám svedčí, že tam kedysi mal dom alebo chalupu „Svorád“, o ktorom nič bližšieho neznáme. Že ale Svorádovec znamená bydlisko Svoráda, to nám dokazujú aj iné, takej koncovky mená domov, alebo už pustých usadlostí. Tak už dávno nebýva v Zem. Podhradí rodina „Káry“ menovaná, ale dom Károvec jestvuje; kde býval Šustina, to miesto sa menuje Šustinovec, a Peráčkovec po Peráčkovi, Škapovec po Škapovi sa dodnes menuje. Vyše Zemianskeho Podhradia je studnička menom Zvardoňka známa, iste podľa nejakého Zvardoňa, ktorý tam mal svoj podiel pozemku, týmto pekným menom nazvaná. Ale o Borisovi, Svorádovi a Zvardoňovi, čo boli? a kedy tu žili? v žiadnych tunajších listinách spomienky niet; a toto práve je svedectvom za starobylosť týchto mien.

Kto by nechcel znať význam svojho rodinného mena? A kto by nad tým už nebol premýšľal, z čoho sa jeho meno odvodzuje? Veď veľmi mnohé terajšie rodinné mená akoby v jadre obsahujú históriu tých rodín, ktoré ich nosia; a je to nielen zábavné, ale aj veľmi poučné, čo nám tieto rodinné mená, alebo priezviská, jedným jediným slovom hovoria a svedčia, keď sa im bližšie prizrieme. A o týchto menách chcem ctené čitateľstvo prítomnými riadkami na chvíľku pobaviť, a veľmi by ma tešilo, keby som týmto svojím pokusom aj iných k tomu priviedol, aby nám takýmto, alebo priehľadnejším a dôkladnejším prehovorením o rodinných menách svojho bydliska alebo najbližšieho okolia, podali príležitosť k poznaniu významu a ak možno aj, pôvodu priezvísk. Suchým jedno pod druhé popodpisovaním, alebo jedno vedľa druhého, ako sklenené korály na motúz ponavliekaním rodinných mien evanjelickej a katolíckej farnosti Bošáckej doliny, nechcem nikoho unúvať; lebo to by nikoho ani nepobavilo, ani nepoučilo. Ale keď si tie mená roztriedime podľa ich koreňov a pôvodu, obsahu a významu, tak sa nám ešte aj tie, zdanlive prázdne a holé mená, stanú bohatým prameňom milej zábavy a užitočného poučenia.

Túto moju prácičku nazval som len skromným pokusom, lebo o tomto predmete ešte nečítal som ničoho v slovenskej reči, a tak slovenského vzoru nemal som pred očima. Pravda, že by tieto riadky boly omnoho zábavnejšie, keby mi boly stály k službám bohaté soznamy rodinných mien z rozličných strán Slovenska, zvlášte z jeho strediska; kedže ale takých nemám a teraz na sklonku života ich sbierať bolo by prineskoro, obmedzím sa len na mená v najbližšom mojom okolí bežné, lebo viem, že z čiastky aj celok poznať môžme.

Rodinné mená, čili ustálené priezviská majú svoj pôvod: 1. v cudzojazyčných krstných menách, len veľmi zriedka v starobylých, rýdzo slovenských osobných menách; 2. v mene rodiska alebo bydliska patričných osôb; 3. vo vlastnostiach telesných alebo duševných tých ktorých ľudí; 4. v zamestnaní alebo remesle; 5. v slovese nejakú činnosť označujúcom; 6. v menách rozličných zvierat; 7. v menách rastlín, hromadne alebo pojedine rastúcich; 8. v názvoch nástrojov, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela; 9. v názvoch stupňov pokrvnosti a príbuzenstva; 10. v názvoch časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody; 11. v detskej reči; 12. v maďarskej a nemeckej reči; 13. konečne uvádzam rad priezvísk, mne nejasných, ktoré si netrúfam do žiadnej, číslami 1 — 12 označenej triedy umiestiť, a práve medzi týmito môžeme hľadať najstaršie rodinné mená.

Prizrime sa teraz radom týmto rodinným menám.

1. Krstné meno Adam dalo pôvod priezviskám: Adaméch, Adámať, Adamčí, Adámek, Adamovic, Adamička. Ábel vyskytuje sa v tomto kraji zriedka ako rodinné meno, a ako krstné meno sa neužíva; za to je rodina Ábel v Nitrianskej na Brezovej rozšírená. — Z osobného mena Aba pochádza rodinné meno Abovský, takým spôsobom a postupom, že dom, v ktorom býval Aba, nazvaný bol „Abovec“, a toho, kto pozdejšie na Abovci býval, menovali Abovským. Na taký postup premeny mena máme aj teraz mnoho príkladov, ako sme už daktoré vyššie spomenuli. V našom kraji už dávno neužívané krstné meno Blažej (Blasius) slúži teraz za rodinné meno a prichodí aj vo forme Baláž, tak, ako u Maďarov. Meno sv. Blažeja je aj mendíčkom dobre známe, lebo chodievajú po domoch pre kantorov vyberať vajcia. Barbarou by si dnes žiadna matka ani za svet nedala pokrstiť dcérušky; ale v predošlých storočiach sa to nie zriedka stávalo, o čom svedčia od Bary odvedené mená rodín: Barin (t. j. syn Bary č. Barbary), Baríny, Barborič, Barboráš; lenže toto posledné meno môžeme aj od barbory (= basy) odvodzovať; ale Barínec a Barínka sem patria. Priezvisko Apolen pochádza snáď z osobného mena Apollinára. Meno Bartolomej poznáme v priezviskách: Bartoš, Bartek, Bartoníček, Bartôšek. Po Benediktovi nazvané boly rodiny: Beňo, Beňéch, Beňcík, Benko, Beneš, Benešík, Beňovič. Rodina Brimus dostala svoje meno iste od dajakého „Primus“-a. Daniel sa objavuje v rodinných menách: Danko, Daniš, Danek, Danielčík. Krstné meno Dávid zostalo rodine nezmenené, ako aj meno Eliáš. Meno Fabian vyskytuje sa v tunajšom okolí zriedka, za to tým častejšie vo farách kochanovských. Agata = Hata, vyznieva z jediného, tu známeho priezviska, Hacéch. Osobné meno František, v súsednej Morave veľmi rozšírené, u Slovákov nášho kraja zriedkavé, pozná sa v rodinných menách: Fraňo, Feranec, Ferancovic, Frňo, Feráček. Gabriel dal meno rodine Gabriš. Gallus je pôvod rodinných mien: Havel, Galúsek, Galovčík, Gavalec, Havalec, Havlíček, Galo. Fortunát sa pozná v mene rodiny Fortún, a Florian v priezviskách: Floriš a Froliš. Gerson je pôvod rodiny Geržo, Gerža. Z krstného mena Ján povstaly mená mnohých rodín: Janík, Janéch, Janek, Janeček, Janúš, Janušík, Janda, Jančo, Janšto, Janega, Hanko, Hanulic, Hanic. Meno Herman zostalo rodine nezmenené, a Henrik premenilo sa na Hendricha; ale Jonáš zadržalo pôvodnú formu. Ladislav je zastúpený v rodinách: Laco, Lacko. Jakub dal mená mnohým rodinám, z ktorých máme nasledujúce: Jakuš, Jakubec, Jakubík, Kubo, Kubovic, Kubík, Kubák, Kubiš, Kubišík, Kubinec. Zo ženského mena Katarína pochádzajú mená rodín: Katrinec, Katriných, Katrušin, Katrnčák, aj Katrinčák, a dozaista aj Kačíc. Meno Lukáš je známe v rodinách: Lukáč, Lukáček, Lukáčik; či sa ale od Lucie odvodzuje rodinné Lucic, s istotou netvrdím. — Máme i rodiny Marek a Mareček zvané, a Matúš sa len v diminutíve vyskytuje ako Matúšik; za to ale Margareta dala meno rodinám: Margala, Margetin a Mandinec, a Matej vidí sa v menách: Macek, Mackovic, Macejéch, Matiásek, Matejoviech a Macunda; Michal ale v rodinách: Michalík, Mišéch, Miškovic, Mihálec, Mihala, Miháloviec, a Mikuláš dal pôvod priezviskám: Miklóš, Miko, Mikulec, Mikulínec, Mikulčík, Miklánek, Mišura. Z mena Martin pochádzajú: Martinek, Martík, Martyš, Martíka a Marťák. Z krstného mena Mária sú rodinné: Marián, Marák, Marunják a Mariných, a z Ondreja: Ondrášek, Ondrášech, Ondráškovic, Ondrejíčka a Ondrašica. Jozef je v rodinnom mene Ozefák. — Silvester v priezvisku Selvesta sa poznáva. Meno rodiny Stacho je utvorené z mena Eustach, a Šaška snáď z Alexandra, jestli nie od šaška, t. j. blázna v lepšom smysle. Z mena Uršula pošly rodinné mená: Uršulík a Oršulic, a od Julie pochodí meno Ulišin; lebo tu krstné meno Julia vyslovujú Uliša, a Ulišin znamená Juliinho syna. Urban zostalo nezmeneným menom rodine a nachodí sa i ako Urbanovský, t. j. v dome pôvodne Urbanom obývanom bývajúci. Ten dom do dneška menuje sa „Urbanovec“. Z Tobiáša utvorilo sa priezvisko Dobiš. Pavel sa vypočuje z rodinných mien: Palko, Paléch, Pavlík, Pavlovič, a Peter v rodinách: Peter, Petríček, Petrovic, Petráš, Petrucha a Petroviech; Pascal prichodí v priezviskách: Paško a Paška. Pilát nepodstúpilo premeny; Rochus len nepatrnú v Roch, Rehor v Rehora a Rehorovic, Vít vo Vido, Laurentius vo Vavro, Vojtech vo Vojtek. Potomci Zuzy čili Zuzanny nazvaní boli Zuzic, a Zigmundovi Zigo a Žižka; za to tým rozmanitejšie sú mená rodín od krstného mena Georg (Juro, Jur) odvodzované: Ďurák, Dzurák, Dzurina, Jurák, Juráček, Jurík, Jurika, Jurica, Juríček, Juríčať, Jurovic, Juriš. Staro-slovanské meno Jaroslav nosí skrátené rodina Jaroš zvaná. Z mena Štefan povstaly rodinné mená: Štefko, Števko, Štefanovic, Štefanec, Štefánik, Ištvánčin. Toto posledné utvorené bolo týmto postupom: Ištvánovu ženu, ako vdovu, menovali „Ištvánka“, a jej syn nazvaný bol Ištvánčin. I z mena Šimon, ktoré v predošlých storočiach muselo byť značne rozšírené po našom kraji, pošly rodinné mená: Šimo, Šimko, Šimovic, Šimonovič a Šimúnech. Krstné meno Sebastian je tu teraz neznáme, ale za starodávna muselo byť užívané, lebo zostaly rodiny Šeban a Šebík zvané. Potomci dajakej Kristíny nosia meno Tinka. Izidor zmenené nachodíme v mene Vizidor. Krstné meno Valentín máme v menách rodinných: Valo, Valčík, Valenčík, Valovič, Valentíny; Václav ale nosí rodina nezmenené, a iná vo Václavek zdrobnené, a zase iná vo Vacuľa zmenené. Toto sú, s výnimkou slovanských osobných mien Jaroslav, Ladislav, Václav a Vojtech, z cudzojazyčných osobných mien pochádzajúce priezviská, o ktorých sa nemôže povedať, že by patrily medzi najstaršie rodinné mená. (Zaujímavé by bolo uviesť aj rad takých mien, akými sa síce rodiny nepíšu, ale ich predsa trpieť musia, keď si ich ľud do knihy svojej pamäti zaznačil. Sú to alebo posmešné, alebo žartovné, vtip ľudu dokazujúce mená, zachytené často z jednoho znaku alebo vlastnosti patričných osôb, a výborne ich charakterizujúce. Keďže ale tieto nepatria do rámca rodinných písaných mien, teda o nich teraz pomlčím.)

2. Po rodisku alebo bydlisku dané, prijaté a časom na rodiny prischlé mená vyskytujú sa všade, a aj u nás často. Tak Bánec, Bánovský pochádzali pôvodne z Bánoviec alebo z Bánova; Belan z Belej; Brezovák a Brezovský alebo z blízkej Brezovej na Morave, alebo z nitrianskej Brezovej; Bátovský prišiel z Bátoviec a Boršický z Boršíc. V Čičmanoch, veľmi chudobnej to, ale pre krásne výšivky dobrú povesť požívajúcej dedine, mala pôvod rodina Čičmanský; v Drietome Drietomský a Drietoman. Ktorý nemal urbárskeho sedenia, ale len na hošťáku býval, dal pôvod rodine „Hoštačný“ zvanej. Rodiny Hanák a Hanáček akoby prstom ukazujú do moravskej Hanej, zkadiaľ kedysi na Slovensko prišly. V Hrušovom treba hľadať pôvod rodiny meno Hrušovský nosiacej; z Hôrky neďaleko Tematína pochádzal Hôrčan. U hory bývajúceho nazvali Horák a Horáček; a zkadiaľsi s horných strán došiel Horňák. Nás Dolno-Trenčanov už Nitrania radi nazývajú horňákmi; kdežto Dolno-Trenčan tým názvom poctieva, kto vyše Trenčína býva. Koreň rodiny „Kolačanský“ je v Kolačíne; ale rodina Kočický zvaná dostala meno podľa ulice dediny Štvrtku, Kočice menovanej. Rodina Kochan zvaná menovala a písala sa počiatkom nášho storočia Kochanovčan a pochádza naisto z blízkych Kochanoviec. Konečný býval iste dakde na konci dediny; či ale Kojecký podľa Kojetína bol zvaným, nemôžem istiť, len to trúfam. Kostolan dostal meno od rodiska, a to bolo alebo Kostolná niže Trenčína, alebo Kostelné v Nitrianskej, alebo práve až Kostolany v trnavskom poli alebo v Tekovskej stolici. Veľkou vzácnosťou je meno Litvanec, z ktorého vyrozumievame, že jeho nositeľ až z Litvy pochádzal. Zemianska rodina, meno Lieskovský nosiaca, pochádza pôvodne nie z Moravského alebo Zemianskeho Lieskového, ale z Lieskovca pri Dubnici a tam sa písala „Kozík“; ale jej členovia, ktorí boli trošku k školám latinským privoňali, písali sa v predošlom storočí so záľubou Lieszkóczy. Lehotský býval alebo na lehote, alebo pochádzal z daktorej Lehota zvanej obce. Podľa podania bol z Ochodnice v hornej Trenčianskej v prvej polovici XVII. storočia donesený ženou v putni mužík maličkej postavy do bošáckych kopaníc, a stal sa zakladateľom veľmi veľkej rodiny „Ochodnický“ zvanej. Okrutský (nesprávne „Okrucky“ alebo práve precifrovane „Okrutzky“ a „Okruczky“ písaný) pochádza z Okruty vyše Púchova, kde Váh v toku svojom okrutu robí. Na pažiti bývajúceho nazvali Pažitským, a to meno rodine zostalo, nech by potom jej členovia hoci v prostriedku veľkého mesta boli obydlení bývali. Petrensis sa iste pôvodne menoval Skalský, že býval buď na skale, alebo pod skalou, alebo pochádzal zo Skaly (Skalky) na pravo Trenčína. Porubský prišiel z Poruby, a Podhradský nosí meno rodiska svojho, Podhradia. Rodiny Horvát a Chorvát zvané, a po celých Uhrách veľmi rozšírené, pochádzajú z Horvatska; a v Poľsku musia hľadať svojho praotca, ktorí nosia meno Polák, Poláček. Rodina Rác prišla iste z krajov Srbmi obývaných. Rakovický z Rakovíc a Ryšňovský z Ryšňova pochádzajú. Rybnický dostal meno od rybníka, pri ktorom mal chalupu. Že v Bošáci, zakiaľ tam stál kláštor a bol mníchmi obývaný, vedľa neho aj rybník musel byť, to dokazuje meno honu „Zárybnícke“; ale ten kláštor bol už r. 1691 rozrumený. Aj vyše Zemianskeho Podhradia bol v sade rybník a neďaleko neho chalupa, jejž obyvateľa Rybnickým menovali. Nápadné je v tomto, samými Slovákmi obývanom kraji, meno rodín Slovák, Slováček, ktorého sa im iste tu nedostalo. Mohli ale k tým menám tak prísť, že z tohoto slovenského kraja prešli bývať do kraja neslovenského, kde sa im toho mena dostalo, a potom, keď už mali ustálené tie mená, zase sa daktorí vrátili na Slovensko a tu to meno podržali. To by sa bolo mohlo stať, keby Maďar toho nového obyvateľa slovenskej národnosti bol nazval Slovákom a nie Tótom, a keby Nemec vedel a chcel statočne vysloviť meno „Slovák“ a nie „Schlowack“. Preto je prijateľnejšie, že tie mená dané im boly na Morave, a rodiny tieto ztadiaľ sem sa dostaly. Rodina mena Seničan pochádza zo Senice, Selecký zo Selca, Rozvadský (nie Rozvacký), ináče Dým, z Rozvadz niže Trenčína, Súčanský zo Súče, Šuranský zo Šurian, Srnánek znamená mladšieho Srňana, zo Srnieho pošlého, Turan a Turana z Turej, Trenčan z Trenčína, Udičan z Udiče, Uher, Uhrík z kraja Maďarmi obývaného. Sychrovský mal iste kopanicu na svahu vrchu Sychrova, a po tom bydlisku bol pomenovaný. Rodina mena Uličný bývala iste v nejakej bočnej ulici. V Zemianskom Podhradí je ulička Vrzalov zvaná, iste podľa dajakého Vrzala, ako z verbálnej formy mena zatváram, z Moravy pochádzajúceho; a podľa mena tej uličky povstalo i rodinné meno Vrzalovský, ktorý, že tam medzi záhradami býval, aj Zahradským sa písal a píše dosiaľ.

3. I vlastnosti telesné a duševné daly pôvod mnohým menám rodinným. Keď tieto vlastnosti boly prílišne nápadné, vybadal ich ľud hneď a použil ich k označeniu patričnej osoby; a keď sa také slovo stalo bežným menom, naposledy mu i rodina zvykla a ho podržala. Musel to byť človek nečistý, zababraný, ktorý prvý dostal meno Bako, a lakomý poberkár, brávajúci aj to, čo nebolo jeho, ktorý si utŕžil priezvisko Bero, Berko, Berák. Rýchlosťou v behu sa vyznamenával Behúl. Bielou pleťou a bledými vlasmi sa vyznamenával Belohlavý, Biely, Belúš; čierne vlasy, oči a pleť daly rodinám mená: Černý, Černala; po červenej tvári nazvaní boli Červena a Červenčík; a muž s veľkou bradou dostal meno Bradáč. Bosák chodieval bosý aj vtedy, keď iní sa obúvali. Drčo znamená človeka drkotavého, brbtavého, ktorý hovorí dve na tri, bez hlavy, bez päty. Ľavoručka, ktorý ľavou rukou krájal, rúbal, pílil, nazvali menom Krchňavý, Galbavý. Figura mal iste nápadnú tvár, alebo celú postavu tela. Na ktorom prvom prischlo meno Homoľa, mal iste hlavu podoby homolovitej. Hurtoň, Hurtík znamená človeka všetko so zbytočným krikom a hurtom robiaceho. Cudzie dieťa, akoby za vlastné prijaté, považované a vychované, keď dospelo, dostalo meno Chovanec. Už toto meno samo nám svedčí, že sa medzi Slovákmi nachodili ľudia milosrdní, ktorí sa opustených sirôt ujímali a ich za členov rodiny prijímali. Holý, Holček, Holec, Holčík, Holička a Holenda znamená neodetého, alebo len nedostatočne a chatrne oblečeného, tak ako Pleško, Lysý a možno aj Plch (ktoré slovo aj sysľovi podobné, tu známe zvieratko označuje) plešivého. Pliešek nemôžeme odvodzovať od pľachu železného, ale tiež len od plechavosti, ktorá pri starých ľuďoch nie je nikomu nápadnou, ale mladým je na veľkú ostudu, lebo musia často kúsavé narážky počúvať na vysoké čelo, ktoré siaha až do tyla. Jaško znamená človeka pochabého, zjašeného. Hladký dostal meno po hladkej, vždy vyholenej tvári; Hlávka od malej, Hlaváč a Hlavatý od nápadne veľkej hlavy. Hubený bol chudého, vyziableho tela; tak ako aj Chudý, Chudo, Chudovic nevynikali ani bohatstvom, ani tučnosťou tela. Ľudský sa vyznamenával láskavosťou k ľudu, a Letko vrtkavosťou alebo prílišnou pohyblivosťou v chôdzi. Chrapo musel byť naozaj majstrom v rozkošnom chrápaní, keď túto jeho šikovnosť ľud priezviskom zvečnil. Či meno Klsák, aj Kusák vyslovované, od slova „kusý“, t. j. necelý, okyptený, ochromený, pochádza, netrúfam si tvrdiť, ale môže tomu tak byť. Od slova „kusý“ odvodzujem rodinné meno Kusenda. Že meno Kusenda pochodí od slova „kusý“, tak ako Holenda od „holý“ s príponou „enda“, nápadnou síce, ale dosť často sa vyskytujúcou, pokladám za isté. O Kusendoch je tu podanie, ktoré môže byť pravdivé, že sa v prvej polovici XVII. storočia, z Kutnej Hory sem presťahovali. Táto rodina je v Bošáckej doline zo všetkých najpočetnejšia a vyslala už roje aj do iných krajov. Hubáček bol istotne synom Hubáča, pre veľkú hubu tak nazvaného. Kudláč pochádzal istotne z Moravy a vyrábal tam kudly, t. j. chatrné nožíky, takrečené žabidráče, a tam aj to meno dostal a na Slovensko doniesol; lebo v našom kraji nikto nehovorí takým nožíkom „kudľa“, ale „britva, britevka“. Kto často, viac zo zvyku, než z potreby odkašliaval a kuckal, dostal a podržal meno Kucek. Kramár tiež nebude tunajšia pôvodná rodina, ale prišla z Moravy, kde sa tunajší „kupecký sklep“ krámom a v ňom tovar predávajúci kramárom nazýva. Kučera — veľmi po Slovensku rozšírené meno — dostalo sa patričným po kučeravých vlasoch hlavy, a Končitý po hlave, na temeni nápadne končitej, bol nazvaný. Komu sa dostalo mena Krivý, ten iste rovno nechodil, ale mal aspoň jednu nohu chybnú, takže v chôdzi kríval; a Drobný, Malý, Malec, Malíček, ako aj Krátky, boli ľudia nápadne malej postavy. Ležák bol sotva ranostajom a rýchlym do roboty, keď sa mu od dlhého vylihovania toho mena dostalo. Kvačák a Kvačala od kvačania (sedenia na bobku, nemecky: hocken) boli tak nazvaní. Kvačala prišiel snáď ako Kvačal z Moravy, kde je podobnej formy priezvísk mnoho, a to a na konci mena prirástlo mu tu na Slovensku. Mizerák bol mizerný, suchý, do ktorého chodila duša len spávať. Z mojich farníkov posledného Mizeráka pochoval som už dávno, a aj ten, chudiak, bol omine et nomine mizerákom a poľutovaniahodného vzozrenia. Múdry vynikal znalosťou písma a hádam aj výrečnosťou. Nerád musel byť človek neporiadny a svárlivý. Neboháč veľkým majetkom nevládal, ale ani hladu a núdze nepoznával. Plesnivý bol od šedivých vlasov tak nazvaný, a Náhlik bol nerozvážne náhlivý. Novák a Novota mohli dostať mená ako novopribudlí občania, Rehák ale od hrmotného smiechu bol nazvaný. Plaček a Želibabka od nemužskej, babskej plačlivosti majú priezviská. Meno Netuha značí človeka nevytrvalého v práci. Pevný vynikal silou tela, Ryzý mal hrdzavo-červené vlasy a Rojko bol opravdovým pobehajom a rojčivým, Pisklák ale dostal meno po pištiacom, tenkom hlase. Starý, Stárko, Kmeť a Kmeťko museli svoje mená dostať až vo vyššom veku, na rozdiel od mladších členov rodiny. Siváček dostal meno od sivých očí a nie snáď od nosenia sivej farby rúcha. Surovčík bol človek hrubý, drsný, surový. Sladký bol buď ľúbezný, alebo vedel pekne, sladúčko hovoriť, za to ale Šubrák chodil upískaný, umazaný a zašubraný, a Strašák pre nedbalosť vyzeral ako strašiak proti vrabcom do žita nastrážený. Široký mal široké plecia, znak sily tela, alebo bol krátky, tučný a širokého brucha. Keby Šalec bol býval rozumným človekom, nebolo by sa mu toho mena dostalo. Strapina chodil iste otrhaný, že s neho strapy a zdrapy visely. Popelka býval buď zapopolený, ako Pecivál, alebo mal šedivé vlasy, ako popol, a Pecúch sa tiež len pod pecou povaľoval. Tupý bol buď tupého, slabo vyvinutého rozumu, alebo mal príliš čapatú, ploskatú hlavu. Štrba by nebol nikdy k tomu menu prišiel, keby bol mal všetky zuby zdravé; ale že mu ich viac chýbalo, pre tú štrbinu, keď už mal v hube hodnú tmu, dostal to priezvisko. Ak nebol Škára tiež štrbavý, tak mal iste prázdnu medzierku medzi vrchnými zubami-rezákmi, ako škáru: a to platí aj u nás tak, ako u Peržanov, zvlášte pri dievčatách a mladých ženách, za krásu zvyšujúce. Škulec, Škulík hľadel každým okom v inú stranu. Oprávnenú výčitku a zaslúžené pokarhanie obsahujú mená, dané dospelým osobám slabých zdržiakov, nevediadich alebo nechtiacich na uzde držať a krotiť plyny v črevách sosbierané, ale im dokorán bránu otváravších: Trtúch, Trtúšek, Trtkovic, ktoré mená sa dosiaľ udržaly. Veselého ducha bol, ktorému dali meno Veselý, a svobody milovný, nenávistník každého otroctva: Sloboda a Voľník. Podivné je meno dosiaľ v Bošáci žijúcej rodiny: Vyluštený, ktoré znamená kastráta; toho istého významu je aj Kopúnec. Nevieme, či na tých, ktorým sa prvým toho mena dostalo, násilne taká operácia vykonaná bola a či nemoc tú operáciu nevyhnuteľnou urobila, alebo vada bola od narodenia? Snáď býval od zlosti až zelený, ktorému sa dostalo meno Zelenák, a suchý, ale pevný, ako žila, koho nazvali Žilka. Zicháček ale bol tým menom stigmatizovaný pre ustavičné ziechanie. Zlatý, Zlatovský bol buďto bohatý alebo sa mu pre výborné duševné vlastnosti toho pekného mena dostalo. Konečne Zubko mal buďto drobné, alebo ako lopata hrubé zuby, v ktorom poslednom páde žartom sa mu toho mena dostalo. Tak som znal v mojom rodisku chlapa, ktorý mal jedno oko veľké, akoby z hlavy vyliezajúce, a toho ešte v mládeneckom veku dievky, šelmy, poctily menom Očko.

4. Od zamestnania alebo remesla dostaly nasledujúce rodiny svoje mená: Bandúr, Baďúr a Baďurík boli iste stoličnými pandúrmi alebo hajdúchmi. Baňák a Haviernik poukazujú na baníctvo, s ktorým sa nositelia tých priezvísk zanášali. Bača, Bačík, ukazujú, že povstaly v takom kraji, kde sa stáda oviec cez celé leto na holiach a vrchovitých pastvinách opatrujú, a že kedysi aj v našom kraji bačovia po kopaniciach ovce pásavali; a mená Ovčák, Valach, Valachovič tiež poukazujú na pasákov. Bednár, Bednárik pôvodne zhotovoval drevené nádoby a ujaté meno remesla prenesené bolo na potomkov, hoci by sa tí čímkoľvek iným zanášali. Rodinné meno Blanár nám svedčí, že aj na Slovensku bývali nielen garbiari, kože vôbec vyrábajúci, ale aj blanári, blany alebo pergamen hotoviaci. Bohyňák, Božko, Bohovič sú dôkazom, že sa osoby, tieto mená nosiace, odvodzujú od ľudí s čarami a magickým liečením sa zanášavších, alebo aj samy také kunšty prevádzaly, za ktoré ešte do prvej polovice minulého storočia mohly byť za živa upálené. Česár, Česárech značí dajakú prácu česania. Meno Čižmárik svedčí, že jeho nositeľ alebo sám vedel čižmy šiť, alebo otca mal čižmára. Čižmárovský ale býval v dome, v ktorom predtým majster obuvník veselo dratvy smolil. Gajdoš, Gajdošík mohol byť asi virtuózom v hraní na gajdy, a Spevár bol majstrom v speve. Meno rodín Goláš a Guláň pochodí iste z maďarčiny a znamená pastiera a opatrovníka rožného dobytka. Handrlák sbieral, vypiskujúc po dedinách veselé melódie na kostenú píšťaľku, handry, a tieto do papierní predával; Hrobár ale upravoval na cintoríne posledné komôrky zomrelým; Hoferka sotva mal svoj vlastný domček, ale býval v hofierstve. Hrnčár je známe meno rodiny aj v takých obciach, kde nikto viac hrnce robiť nezná. Hájniček označuje mladšieho hájnika, hoci by už bol aj iného povolania. Husár a Husárik ukazujú na stav vojenský, a to na šikovných husárov; či ale Križák bol skutočne v križiackych vojnách, alebo od dajakého kríža meno dostal, nedá sa určite povedať. Že máme v našom kraji nielen kuchárky, ale kde-tu sa vyskytujú aj mužskí kuchári, to dokazuje rodinné meno Kucharovic, ktoré značí kuchárovho syna; ale meno Kuchta svedčí, že sa jeho prvý nositeľ ďalej nevyšvihol, ako na učňa a pomocníka kuchárovho, a majstrovstva sa nedomiesil a nedovaril. Krajčí, Krajčovic; Kováč, Kováčech; Kolár; Kadlec, Kadlečík (snáď aj Kalenčík sem patrí) poukazujú tak jasne na remeslá svoje, že netreba o nich reči šíriť. Košnár, ktorému aj Košinár hovoria, od vyrábania košín na vozy z vŕbového prútia dostal meno. Kravárčik mal pôvodne na starosti opatrovanie kráv, a Koník, Konič opatroval kone. Miškárovský dostal meno od Miškárovca, t. j. od chalupy, v ktorej pred ním býval miškár; ale Mlynárech, Mynárovic ukazuje na mlynára, a Masár, Masárik dostali svoje mená ešte v taký čas, keď Židia nemali zaujaté jatky po dedinách, ale mäsiarstvo pestovali kresťania, čo za našich časov temer nemožným sa stalo. Nápadné je meno rodiny Oráč, kde sa ľud všeobecne s roľníctvom zanáša. Kúdeľka bol snáď veľmi zručný v pradení kúdelí, a Pačes v česaní na hachli konopných povesien. Meno Rechtor dostal jeden kopaničiar, ktorý cez jednu zimu chodieval do dedinskej školy a potom, keď sa naučil celú abecedu zväčša poznávať, sám za niekoľko zím deti učiť sa pokúsil; keďže sa mu to ale nijako dariť nechcelo, zahodil ferulu a pridŕžal sa motyky: ale meno Rechtoréch zostalo jeho potomkom. Naproti tomu rodina Rechtorčiných dostala svoje meno po rechtorovej dcére, ktorá sa bola za kopaničiara vydala, a hojné potomstvo uctilo si jej pamiatku v rodinnom mene. Mená: Školár, Školák, Žák, Žáček a Žákovic povstaly iste v takých časoch, keď navštevovanie školy ešte vzácnosťou bolo. Na dedine by sotva kto bol dostal meno Sedláček, keď je tu temer každý sedliakom; ale možno, že sa prvému Sedláčkovi toho mena dostalo v niektorom mestečku, do ktorého z dediny prišiel bývať, a keď sa tam to meno ujalo, daktorý z jeho pozdejších potomkov prišiel zase na dedinu spolu i s menom svojím. Šenkár, Šenkárčin (t. j. syn šenkárkin), Sládek, Struhár (toľko ako tokár), Sklenár, Ševčík, Ševcech, Tehlár, Cehlár, Sedlárik, Setárovic (syn sitárov) zreteľne označujú remeslá, ktoré tým rodinám mená daly. Sekáček znamená buďto kosca, ak nositeľ tohto mena prišiel z Moravy, alebo rubača tenkého dreva, ak bol Slovákom. Či ale Stanák znamená výrobcu stánov, alebo len od stania sa môže odvodzovať, nechcem rozhodovať; zato Škrabánek od škrabania, buď seba samého, alebo niečoho inšieho, meno dostal. Uhlík, Uhlárik pálieval v horách pre kováčov uhlie, Zámečník robil zámky, kľúče a iné drobné železné veci, Šubár šil šuby, a Vozatár sa živil dovážaním a odvážaním tovaru. Pred vystavením považskej železnice bývalo v dedinách vedľa hradskej cesty mnoho, a to dosť majetných gazdov, ktorí sa živili a majetok svoj zveľaďovali rozvážaním tovaru v taký čas, keď nebolo pilnej, neodkladnej poľnej práce. Slobodník znamená akési spojivo zemäna s nezemänom; deti matky zemianky a otca nezemäna boly slobodníkmi zvané.

V týchto, zvlášť od zamestnania a remesla pochádzajúcich menách je, ako som už vyššie spomenul, aj kus historie patričných rodín obsažené, lebo tie mená ukazujú do dávnej minulosti a jedným slovom nám povedia, čím bol ten, komu sa prvému také meno dostalo, a že tá rodina od tej doby, čo sa týka povolania, aké premeny podstúpila.

Sú tu v Podhradí tri zemianske rodiny: Kozic, Zamec a Dým, o ktorých sedliaci, ktorí odjakživa so zvláštnou záľubou a často dosť kúsavo premŕzavali zemänov, spískali takú povedačku, že pán hradu Beckovského medzi svojím služobníctvom mal aj troch mládencov, z ktorých jeden kozy pásal a toho menoval Kozicom; druhý izby zametal, tomu dal meno Zamec; tretí ale kúrieval kachle, a že mal s ohňom a dymom do činenia, dal mu meno Dým. Týchto troch vraj potom osadil v Podhradí, kde sa stali zakladateľmi tunajších zemianskych rodín. Na túto fabulu sa naši zemäni hnevajú, ale bez príčiny; lebo to, čo ona hovorí, nie je pravda, a z listín, u zemänov dosiaľ opatrovaných, sa určite vie, kedy a zkadiaľ tie rodiny sem prišly. Že ale meno Kozic od kozy odvodzované byť môže, to sotva trpí pochyby, lebo Kozic, Kozík, Kozák (iste nie od ruského kozáka!), Kozáček práve tak pochádza od kozy, ako Koník od koňa a Kobelík od opatrovania kobyly.

5. Zo slovesa odvodené a dakedy celé krátke vety obsahujúce rodinné mená máme tu nasledujúce. Nejezchleba bavil sa tu len málo, a ako z Moravy prišiel, tak sa zase ta vrátil. Skovajsa je rodina v Lieskovskej doline obydlená a v Bošáci má len máličko členov; za to rodina Tulis zvaná je v Bošáci častá. Meno toto je podľa významu: tuli-s? či si tu? interrogatívne. Fujač snáď od fúkania dostal meno. Machala, pôvodne iste „Máchal“, Machovic, pochádza od máchania či máčania, a snáď ztadiaľ pochodí aj skalický „mach“, t. j. opilosť, lebo tam často počuť spomínať „burčákového macha“. Oprchal, Opršal, Šukal, Vrzala (pôvodne Vrzal), Zbudila (pôvodne iste Zbudil), Nabieral, Vybíral, Pospíšil, Kročil, Frnčala pôvodne Frnčal), Dočkal, Dovrtel, Kopal, Kopel, Odstrčil, Potrásal, Rozsypal, Skácel, Vymazal, Hradil: to všetko sú mená z Moravy kedysi sem sa dosťahovavších rodín, lebo tam takého tvaru rodinné mená veľmi zhusta sa vyskytujú. Aj medzi teraz už maďarskými rodinami sa takéto mená nie zriedka nachodia, a hoci by ich akokoľvek cudzím pravopisom do iného rúcha preobliecť sa usilovali, predsa je Klauzál = Klouzal, Zmesskall = Zmeškal, Doleschall = Doležal, alebo ponemčene písané meno Sauerthal = Zavrtal, hneď každému, kto triezvo na vec hľadí, zrejmé. Tu často prichodiace meno Revay držím za meno verbálne imperatívne „Revaj!“ od revania, a nie totožné s turčianskym zemianskym rodom Révay. Škúci prišiel istotne z Moravy, a že vyslovoval ř, dali mu Slováci meno, ktoré nosí, že bol „řkoucí“. Postálek znamená mladšieho Postála, tedy zase prišelca moravského. Procházka je v Čechách a na Morave veľmi rozšírené priezvisko. Sahaj držím za imperatív slovesa sahať, a ak meno zemianskej rodiny Zamec, tak, a nie Samec, ako ho vidím písané v XVII. storočí, písané byť má: tedy i to je imperatív slovesa zametať.

6. Fauna je zastúpená tiež v našom kraji rodinnými menami tunajšieho obyvateľstva, a uvidíme, ktoré zvieratá si vybrali ľudia k pomenovaniu rodín. Býka menuje tunajší ľud buľom, a na kom spozoroval dajakú podobnosť či sily, či bučania, či vilnosti, alebo iných vlastností s býčimi, tomu dal meno: Búlik, Bulica, Bulovic, Buľko, Bulindáš. Meno Borsuk, Borsek mohlo povstať len v takom kraji, kde jazveca menujú borsukom, čo som v Bošáckej doline ešte nepočul, hoci toto zviera je tu známe pod menom jazvec. Vlk, Vlček boly nazvané osoby pre dajakú podobnosť ich vlastností s vlčími. Koho Zajacom pomenovali, bol iste bojazlivým, lebo že by sa bol na zajaca ponášal, to je nemožné. Kuna a Jelenčík jasne nám hovoria, podľa ktorých zvierat sa tie rodiny pomenovaly. Už som vyššie povedal, že zemianska rodina teraz Zamec písaná a vyslovovaná, v starších dobách písaná bola Samec, ale či tak aj vyslovované bolo to meno, to teraz neuhádneme. Ak ho tak vyslovovali, tak by aj ono patrilo do menoslovu tejto triedy. Z vtáčích mien, ktoré označujú rodiny, dá sa dosť dlhý ornitologický lajster sostaviť. Brheľ alebo brhlík menuje sa tu maličký vtáčik, podľa ktorého snáď malej postavy človeka nazvali Brhlovičom. Ale toto meno je zdrobnené a znamená mladšieho Brhľa, jehož meno ale v tunajších matrikách sa nenachádza, len tu spomenuté diminutívum. Čermák, Črmák, Čermáček, Čížek, Pipíška, Sýkora, Stehlík, Vrabec, Vrábeľ, Vráblik, Vrablica sú dosť rozšírené priezviská na Slovensku a zvlášť v našom kraji. Ťažko by bolo uhádnuť, prečo dostal dakto meno Húserík, Jarábek, Kršák, Kulich, Kulík, Kukuča, Kuvíček, Kohút, Kokeš, Holub, Hrdlička, Špaček, Sluka, Straka. Ale iste sa to stalo pre dajakú podobnosť vlastností. Však vieme, čo to znamená, keď ľud povie o dakom: „To je kohút!“ alebo: „To je taký kuvik!“ A že človeka s nápadne dlhým nosom prirovnali k sluke, klebetného k rapotajúcej strake, v podobe ľúbezných rečí sladké drevo strúhajúceho — k hrdličke, a dobráka bez žlči k holubovi, o ktorom sa hovorí, že ani žlči nemá, lebo keby ju mal, že by sa mu cez deň aj desať ráz pukla: pochopí a rozumie každý. Výminečne aj typ tváre ukazuje akúsi neopísateľnú podobnosť s tým ktorým vtákom. Tak znal som kopaničiara Kuvička, z ktorého tváre na prvý pohľad som vybadal istú podobnosť s kuvikom.

Človek nezmestný, pichľavý, nazvaný bol Ježo, Ježko. Slimák, Slimáček bol snáď spozdilý a chodil slimačím krokom. Ryby sú zastúpené v tunajších rodinných menách len veľmi slabo, lebo len Harínek a Šunec sa nachodí v matrikách. Zato ale z iných chladnokrvných zvierat máme rodinné mená: Žabka, Žabčík a Žabinský. Hmyz je zastúpený jediným, ale veľmi významným priezviskom: Ploštica.

7. Rastlinstvo: hory, húštiny, stromy, kvety, zeliny atď. daly tiež značnému počtu rodín mená. Sú tu: Borot, podľa boriny nazvaný, Chrastina, nie od chrasty, ale od nízkeho krovíčia tak zvaný, Šumichrast, Hájek, Hrabina, Dúbrava, Dúbik, Dubnička, Buček, Trnčík, ďalej: Vrba, Vazo, Vazovan, Hloška, Hlôžek, Hruška, Dulák, Orieška, Malinka. Máme i Kvetáka a obľúbené kvety vyskytujú sa v menách: Ružička a Fiala. Turánek sa môže odvodzovať od Turana, t. j. z Turej prišlého a tu sa osadivšieho občana; ale aj jedna, k magickým cieľom často užívaná rastlina sa menuje „turánek“, a toto meno mohlo byť použité za označenie osoby. Hospodárske rastliny máme zastúpené v priezviskách: Ozimina, Šošovica, Cícer, Krupička, Repa, Repčák. Kuchynské rastliny daly mená rodinám: Chrenko, Dziňa, a Rumánek tiež od rastliny bol tak nazvaný. Jediná, v priemysle potrebovaná rastlina, chmeľ, vidí sa v rodinnom mene Chmelíček. Na ovocí obyčajných slív, ešte nezrelých, vídať často plody hubkou Exoascus Pruni znetvorené, ako hrachové lusky predĺžené, ktoré ľud menuje „bosrmánmi“, dakde „grmanci“. Takýto nepodarený plod slivkový prenechal svoje meno Bosrmán človeku, snáď tiež nepodarenému. Hríby máme zastúpené v jedinom rodinnom mene Harasník. Harasník je hríb podobný dubáku, ale jedovatý, ktorý sa len tak môže bez škody a nebezpečenstva požívať, keď sa čerstvý rozkrája na kúsky, vriacou vodou zaleje a po scedení vody usmaží alebo uvarí. Plieseň patrí tiež medzi huby, ale meno Plesnivý znamená snáď šedivého človeka, ako sme to už pod č. 3. spomenuli.

8. Rodinné mená podľa nástrojov, nádob, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela dané, máme v najbližšom okolí nasledujúce: Brdo, Hôlik, Kosa, Kolek, Križko, Krokvička, Kružic, Korytina, Kyjác, Lahvička, Mažár, Strecha, Svorčík, Švančar, Cvančara, Svančarík (švančara je široká, na kresanie dreva potrebovaná sekera), Kopa, Kopka, Kľuka, Kabelík (kabeľa = kapsa), Chalupa, Chalupčík, Dienko, Denko (dno alebo drevená pokrývka nádoby), Hroták, Hobeľa, Holba (prvý nositeľ tohoto mena iste sľúbil z celej holby poťahovať), Podkovčík, Podkovič, Košík, Švíkruha, Osievka (malá opálka na osievanie zrna), Ríf, Sopúšek, Socha, Závrška. Ďalej: Krajíček, Klepetka, Mrváň (koláč v podobe venca spletený, s dierou v prostriedku, aké sa dakde k svadbám pekávajú a na ceste k sobášu družbami medzi ľud rozhadzujú), Perníček, Šiška, Varček, Bryndza, Kvasnica, Mliečko, Placek, Kašša, Kaššéch, Kaššovic; Hrčka, Koleník, Kolínek, Kunda, Palec; Gaco, Hunka, Čepica. Ťažko bolo by hádať: prečo takéto mená rodiny dostaly?

9. Názvy stupňov pokrvnosti a príbuzenstva poskytujú nám len málo ustálených rodinných mien. Také sú: Pastorek, v Bošáckej a Lieskovskej doline bývajúca rodina. Čeľadnému otcovi, pojavšiemu vdovu, ktorá má z prvého manželstva deti, sú tie deti ženine pastorkami. Siroták bol iste sirotou bez otca a bez matky, že sa mu toho mena dostalo. V matrike staršej našiel som i meno Báčik písané. Jestli to nie je lapsus calami, a to meno sa s dlhým á aj vyslovovalo, tak by to znamenalo otcovho alebo matkinho brata, ako je to aj u Maďarov bežné, ktorí strýca (otcovho brata) a ujca (matkinho brata) tiež „bácsi“ menujú. Mne sa ale zdá, že to meno len náhodou vpísané bolo s dlhým á, keď ho inde všade vidím písané s krátkym a, ako Bačík: a tak, ako som to už pri č. 4. povedal, znamená mladšieho baču. Svatko znamená mladšieho člena rodiny Svat. Zaťko, Zaťovic, Strýc a Strýčkoviech sú známe rodinné mená. S istou ľútosťou čítal som v tunajšej staršej matrike zomrelých, že pochovaná bola vyše 40-ročná Anna Pankhart vulgo Pipíška zvaná; lebo tá úbohá nezaslúžila si toho potupného mena, ktoré na ňu prischlo, a za hriech rodičov trpela ona posmech a potupu za celých 40 rokov. Pankhartom zovú nemanželské dieťa, a pankhartovo nemanželské dieťa menujú faganom.

10. Názvy časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody, patria medzi vzácnosti medzi priezviskami, a také máme v našom kraji len tieto: Chvíla, Pochvila, Príhoda, Vetrák (ktoré meno označovalo snáď človeka vetroplacha, roztržitého, nerozvážneho), Pátko, Kratochvíla, ktorým menom označili zábavného a veselého človeka; Mrázik bol snáď zamrklej, kyslej tváre; Dým, Hviezda, Mesác, Masác, Masáček snáď od okrúhlej, plnej tváre tak nazvaný, lebo aj dnes sa hovorí o takom človeku, že má tvár ako misa, ako mesiac na plne.

11. Z detskej reči povstalé mená sú veľmi zriedkavé, a keď sa aj za čas v ústach ľudu udržujú, len výminečne rodinám zostávajú. Je to veľmi rozkošné, ako deti, zakiaľ nevedia dobre hovoriť, predmety svojou rečou označujú. Raz prišla matka s malým dievčatkom k nám. V kuchyni ležal na zemi psík, na stoličke sedela zamyslená kočka, a v kúte sedela v koši na vajciach hus. Dievčatko poobzeralo sa na všetky a, ukazujúc prstom, usmiate rieklo: „Hau! — Miau! — Gag!“ — a týmito primitívnymi slovami pomenovalo psa, kočku a hus. Mimochodom spomeniem, že v detskej reči počujeme dakedy prekvapujúce slová a výrazy. Tak jedno moje dieťa malo vo zvyku, že kedykoľvek sa v noci zobudilo, volalo: „Zazaj cécu!“ (zažni sviecu); a keď sa mu to dakedy stalo po vôli, s vyjasnenou tváričkou rieklo vesele: „Úde fóto!“ (Už je svetlo.) Či neprekvapí hneď na prvé počutie, že dieťa, ktoré o gréckej reči jakživ neslýchalo, „svetlo“ vyslovovalo „fóto“, keďže „fós“ (genitív: fótos) grécky znamená svetlo? Ešte i v slovníku detskej reči našlo by sa mnoho slov, všelijako pohúžvaných a skomolených pre neohebnosť detského jazyka, ktoré by daly čo premýšľať nielen filologovi, ale aj fyziologovi. Ale vráťme sa k rodinným menám, z detskej reči pošlým. Jedna vetev veľkej rodiny Kusendovskej menuje a píše sa Unčík. Darmo by sme si nad tým hlavu lámali, čo to meno znamená, keby sme nevedeli, že daktoré deti ručníku „unčík“ hovoria. Iná vetev tejže Kusendovskej rodiny volá sa Kusenda-Mažúr. Toho mena pôvod a význam tiež len v detskej reči nachodíme. Matka poslala malého chlapca vypožičať mažiar k súsedom; a že chlapec ešte nevedel dobre hovoriť, povedal miesto „mažár“ — „mažúr“: to potom zostalo mu za meno. Aj rodinné meno Matuka nepochádza snáď od Matúša alebo Mateja, ale z detskej reči, keď dieťa miesto „motyka“ povedalo „matuka“.

12. Maďarského a nemeckého pôvodu, ale už dávno poslovenčené rodiny máme tu len v malom počte, a poznáme ich hneď po menách. Maďarského pôvodu sú: = onos (gonosz = zlostný, zlý), Halgas (snáď hallgass = mlč!), Heleš (helyes = miestny, výborný), Zongor, Bajza, Buday, Gerliczy (gerlicze = hrdlička), Naďo, vlastne Nagy (= veľký). Pôvodne nemecké rodiny boly: Burgel (iste: Burger = mešťan), Hanšpígel (Eulenspiegel, jehož bačkoroviády sú tu ľudu dobre známe zo spisku Škarniclovského nákladu). Ostatne nemusel byť pôvodne Nemcom, ktorého Hanšpíglom nazvali, ale mohol byť veselým štverákom, lebo aj teraz štveráčivé, bystré deti ich matky so zvláštnou záľubou prezývajú maznavým menom „Hanšpígel“. Habdák bude bezpochyby skomolené nemecké „Hab’ Dank“; lebo keby bolo z vojenského komanda: „Habt Acht!“ utvorené, muselo by sa písať a vyslovovať „Hapták“, ako to naši vojačkovia napospol vyslovujú. Švábik bol pôvodne Nemec, hoci by nepochádzal práve zo Švábska. Švacho odvodzujem tiež z nemeckého „Schwach“, a Šuster mohol mať len nemecké meno, hoci bol rýdzim Slovákom, keďže aj teraz menujú Slováci ševca jemnejšej obuvi „šustrom“.

13. Keď sme takto v predchádzajúcich bodoch priezviská oboch farností Bošáckej doliny cez roztrieďujúcu riečicu preosiali, ostala nám ešte kôpka zaujímavých rodinných mien, ktoré si netrúfam pod žiadne z uvedených čísel vniesť, ale ich tu podávam osobitne a zväčša prosto, bez poznámky a myslím, že práve medzi týmito nachodia sa najstaršie priezviská, na každý pád staršie, než sú tie, ktoré podľa rodiska alebo zamestnania utvorené boly. Mená tejto 13. triedy sú nasledujúce: Bunčák, aj Bončák písané, Bocora, Baco, Badík, Brida, Burián (buriánom zovú z troch zvonov najväčší), Bušo, Cabaj, Curena, Čaňo, Čanko (v Honte je dedina Čankov), Čietka, Číčko, Čimo (toto môže byť skomolene písané meno Šimo, od krstného mena „Šimon“ pochádzajúce), Dobiš (snáď pochádza od mena Tobiaš), Dulák (snáď od ovocia dule č. kdule, alebo od krstného mena Julius, po maďarsky Gyula, a slovensky tvrdo vyslovené Dula); Falda, Fádrus; Gárdoň, Gažo, Gavora, Gerla, Geľo (či z mena „Gellius“?), Goňo, Golec, Gráč, Gráčko, Gorčík, Gubeľa; Hargaš, Hatala (snáď od mena Hata = Agatha), Helík, Herák, Herol (snáď z nemeckého Herold), Hodúľ, Hodulík, Hulín, Hulínek (netrúfam si tvrdiť, že by znamenalo človeka, z Hulína pochádzajúceho, lebo by koncovka priezviska iná byť musela), Hulmík, Hodáľ (či od hodu, hodovania?), Horečný; Chajo, Chodúr (či od chodenia?); Ikáš; Kmilčík, Kulova, Lobík, Madera, Majnoch, Maršal, Marchalin (Maršall pôvodne znamená v nemčine opatrovníka koniarne), Mitana, Mitánek, Mizák, Navrovič, Píza, Radoš, Rogoň, Rogoňa; Savan, Surma (pod surmou rozumie sa v našom kraji kraval s krikom, hrozbami a bitkou); Šamák, Ševeľa, Šebor (ak nepochádza od Sebastiana, tak možno v tom mene vypočuť akési meno starobylé: „Všebor“, s vynechaním prvej hlásky), Škapo, Škyta, Šumaj, Šupák, Švehla, Šupelák; Tábora, Talčík, Turza, Uko, Vagač, Vašina (snáď z mena „Vašek“), Žucha.

Konečne zaslúži zvláštneho spomenutia, že mnohé rodinné mená vyskytujú sa aj zdrobnelé, ako na pr. Bušo, Bušík, — Kozák, Kozáček, — Slimák, Slimáček, — Polák, Poláček, — Masác, Masáček, a iné, ktorých tu vyššie hojnosť bola spomenutá. To zdrobnelé priezvisko neznamená vždy malej postavy človeka, ale pravidelne mladšieho člena rodiny, asi tak, ako mená na -vic, alebo -vič sa končiace, na pr. Peter — Petrovic, Pavel — Pavlovič, Beňo — Beňovič. Aj u Nemcov k menu pridané „klein-“ neznamená malej postavy človeka, ale mladšieho člena rodiny toho istého mena, ako Michel — Kleinmichel, Paul — Kleinpaul, Kurt — Kleinkurt atď.

V tomto pokuse objasnenia a vysvetlenia rodinných mien najbližšieho môjho okolia, možno, že som kde-tu pochybil. Bez chýb nebýva žiaden pokus. Ktokoľvek mi tie chyby ukáže a ich opraví, každému budem za to povďačný, lebo taká oprava poslúži nielen mne k poučeniu, ale aj iným, ktorí by mali chuť z hromady prostých, suchých priezvísk niečo nám napísať, čo by nás i milo pobavilo, i známosti naše aj v tomto smere rozšírilo.

(Slov. Pohľ. 1899.)