ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[12]

Nový rok, nové šťastie! Nový rok, nový oddiel života! Mnoho veru značí rok v živote človeka, mnoho aj v živote národov. V hodinu povstane úmysel dobrý, v inú dozrie a v tretiu sa vykonáva, a koľko dní, koľko hodín v roku! Pekné, znamenité myšlienky môžu v priebehu tomto povstať, vyzrieť a vykonať sa, pekné, znamenité predsavzatia môžu sa zvítať so životom; mnoho teda záleží na roku! Nepovstane, pravda, tam nič, kde nič nieto, a nič sa tam nevykoná, kde sa nič nechce, ale môže povstať tam, kde sa niečo chce, kde si vzali niečo ľudia do mysle: takýmto sa i šťastie nakloňuje; - šťastie slepé zriedkakedy zatúla sa do sveta.

Hovorí sa: každý je zakladateľom svojho šťastia, a hovorí sa to po pravde. Kto niečo chce, kto sa usiluje, kto pracuje, ten býva šťastným, tomu praje šťastie, kto nič vykonať nezmýšľa, kto sa na nič neusiluje, kto k práci ruky svoje nepriloží, toho ono nenavštevuje, na toho zabúda. Sám človek si je zakladateľom svojho šťastia a zaroveň jednotlivému človeku i celé národy. Národ, v ktorom nieto vôle k dačomu lepšiemu, v ktorom nieto sily k vykonaniu prác väčších, ktorý sa nenamáha, neusiluje, neobetuje, ten nie je šťastný, od toho odvracia sa šťastie. Opustený, odhodený sám od seba a od iných žije a hlivie takýto národ, nikto sa oň nepostará, nikto ho nepováži; dobrý môže ho poľutovať, ale milovať ho a vážiť nie je možné.

Nový rok, nové šťastie, krajania slovenskí! Za rok, za rok môže i medzi nami mnoho pekného povstať, vy zrieť, uskutočniť sa, za rok, za rok môže i k nám obrátiť sa šťastie! Naše doterajšie mnohé žiale, naše bedovania, naša opustenosť a odhodenosť od samých seba a od iných veru ukazuje dostatočne, že sa nám nesmialo šťastie. Či že my urobíme výnimku od iných, či že my bez vôle k niečomu lepšiemu a vyššiemu, či že my bez usilovnosti a skutkov, či že my bez namáhania a sily dosiahneme šťastia? I žiadať to by bol nerozum a kto by si odporné myslel, ten by vo sne vstred života chodil: nikdy, nikdy neprídeme k niečomu lepšiemu, vyššiemu, nikdy, nikdy nebudeme šťastnejšími ako dosiaľ bez našej vlastnej vôle, bez sily, bez namáhania, bez skutkov blahorodných.

A čože potrebujeme k tomuto nášmu šťastiu, krajania slovenskí, čože sa medzi nami stať musí, aby bolo inak ako dosiaľ? Musíme sa postarať sami o seba, to je hlavná vec, v ktorej všetko je iné ukryté, zatajené, alebo inými slovami, musíme dostať ducha pospolitosti, bo ten nám vonkoncom chýbal k väčšiemu šťastiu nášmu. Či sme sa starali dosiaľ sami o seba? Ako by bolo možné istiť túto otázku, keď sme o samých sebe nevedeli; vedeli sme o samých sebe jako jednotlivcoch, ako jednotlivých ľuďoch, ale nevedeli sme o sebe ako celok, v ktorom všetci sme spojení, nevedeli sme o celku národnom. Znak celku národného, znak národa jedného napospol je jeho reč; ale akože tá bola dosiaľ od nás zanedbaná, ako od iných i od samých synov nášho národa opovrhovaná, pohadzovaná? Či sme vykonali dosiaľ niečo väčšieho pre jej vzdelanie, rozkorenenie, či sme vykonali dosiaľ niečo väčšieho pre vydobudnutie uznania reči našej národnej? Ako sú zanedbané z tohoto ohľadu tie naše národné školy! Kto sa učil dosiaľ v školách týchto reč svoju materinskú? Kde sú ústavy, v ktorých by sa bola reč naša materinská pilnejšie vzdelávala, kde sú sbory, spoločnosti, kde by sa bola verejne a napospol užívala, kde sú dobrodincovia veľkí, ktorí by boli ju a národ, reč túto užívajúci, podporovali, opatrovali, chránili? Nikde, nikde toto nenachádzame; v našich školách národných reč naša sa alebo len tak zboku užíva, alebo sa vonkoncom zanedbáva, pri vyšších školách hlas jej docela mlčí, ústavov, ju opatrujúcich, nieto, v našich sboroch, zhromaždeniach spoločenských a verejných sa ona neužíva, dobrodincov, ktorí by sa jej srdečne, veľkomyseľne ujímali, nemáme: akože sme sa teda starali o seba samých, krajania slovenskí! Žili sme dosiaľ len ako jednotlivci, nie ako celok národný, a zato aj reč naša sa len od jednotlivých, po domoch a po stranách užívala, nikde ale vo verejnosti sa neohlasovala, ničím väčším sa neobohacovala, a preto aj bola bez uznania. A koľko ešte jesto u nás takých, ktorí i v tom súkromnom živote sa od nej odhadzujú, sami synovia národa nášho ju odstrkujú, súkromne a čím väčšmi verejne sa jej odriekajú? Mnoho, mnoho, ale veru všetci títo sú len pokuta spravodlivá na nás samých, že sme sami seba my nevážili, ale sami seba po reči našej národnej zľahčili a sa pred svetom i samým sebou zapierali.

Národ každý sa len svojou vlastnou rečou vzdelať môže a vzdeláva sa, keď sa reč jeho vzdeláva, ale ako my sme sa vzdelať mohli, keď sme o našu reč materinskú celkom nedbali? Reč materinská je prostriedkom vzdelania národa toho, ktorý ju hovorí, my ale opustili sme sa v reči svojej, čo teda, k akej vzdelanosti by sa bol mohol povýšiť národ náš? To, čo sa za reč materinskú dosiaľ od nás samých a tak za národ náš stalo, bolo veľmi málo, bola kvapka proti tomu, čo by sa bolo stať mohlo a malo, musel teda národ náš vo vzdelanosti za druhými nazad ostať a takto zo svojej nížiny na iných, keď sa vždy hore vyššie a vyššie poberali, horko-ťažko pozerať. Pre toto naše ostávanie nazad rozšírilo sa medzi nami aj dosť neduhu, výstupkov, ktoré tým bujnejšie sa rozrastali, čím menej sa im prekážalo, pre toto opúšťali sme samých seba, korili sa len iným a toto všetko bolestne sa nám odplatilo: u druhých padli sme do nevážnosti a my sami v neznámosti sme sa motali a krútili. A čo všetko inšie poutrácali sme tým, alebo aspoň čoho sme si všetkého bez tohto nadobudnúť nemohli! Národ vzdelaný, osvietený v lepšom i duchovnom i telesnom stave sa nachodí, ako národ neosvietený, nevzdelaný, tamten má väčšie práva a slobody, tento sa len tak kadeako povaľuje, chudobný je na duši, ale veru aj na tele. Čím kto viacej sa vzdelá, čím si kto väčšiu známosť nadobudne, tým väčšiu má vážnosť, väčšie práva, lepší stav; čím kto menej má známosti, menej vzdelanosti, tým aj menej vážnosti, menej práva a tým je v horšom stave.

Krajania, čas je, čas, aby sme sa už prebudili a prebrali, čas je, čas, aby sme sa o samých starať začali. Starali sme sa, pravda, aj dosiaľ, ale každý sám o seba, o svoje zemské šťastie, lež koľko aj bolo jednotlivcov takých medzi nami, čo by sa boli pod časom týmto, keď sme sami o seba nedbali, i týmto zemským šťastím náležite zaopatrili? Málo bolo i takých, len ledakde! Starať sa už musíme raz sami o seba ako celok, ako národ, keď celok vyhrá, vyhráme všetci, keď celok bude štastnejší, budeme všetci, keď národ náš vyššie vystúpi, tým vyššie vystúpime všetci. S novým teda rokom k novej práci, s novým rokom, keď sa mužne do nej chytíme, dôjde nás nové požehnanie, nové šťastie.

Nebrali sme sa teda za celok dosiaľ a pre toto, ako sme už dokázali, nemohli sme k ničomu väčšiemu prísť. Že sme sa za žiadny celok vskutku nebrali a ani túžby po tomto neukazovali, dokazuje to najlepšie i tá doterajšia literatúra naša. Jedna jej stránka vystavená je nie v našom nárečí, druhá v našom síce, ale táto zase na mnoho oddielkov je rozpadnutá a takrečeno rozfŕkaná. Národ, čo aj žiadneho iného spojiva medzi sebou nemá, má predsa spojivo jedno, a to je: reč spisovná, my ale dosiaľ ani tohoto sme nemali, a tak boli sme sem i tam rozfŕkaní a roztrhaní. Jedno zlo nasleduje za druhým a táto nespojenosť naša v reči spisovnej bola istotne také zlo, ktoré pre nás tie najhoršie malo a má následky. Zato nemohli sme prísť k ničomu určitému, pevnému, pre toto dívali sme sa jedni na druhých len tak z boku a po strane, pre toto nenapomáhali sme sa vzájomne, pre toto nemohla ani reč naša prísť medzi nami samými do vážnosti, nemajúc v tom povolania od vôle národa. Koľké toto bolo pre nás nešťastie, každý ľahko vidí. Stav ale tento, keď chceme žiť, bez všetkej protivnosti prestať a zničiť sa musí. Nový rok, nové šťastie, krajania slovenskí! A obráti sa ono istotne k nám, ak budeme mať toľko sily spojiť sa tuho do reči spisovnej v novom tomto roku dovedna a napraviť to, čo za dlhé veky sme vybojovať nevedeli. Toto spojenie ale nemôže sa nikdy stať inakšie, len v reči našej národnej, vlastnej, otcovskej; táto musí byť od nás na hodnosť panovnícku medzi nami povýšená a hodnosť jej táto uznať sa musí všade tam, kdekoľvek sa len hlas slovenský ozýva, kdekoľvek sa srdce slovenské nachodí. Za toto spojenie, ktoré je nám najpotrebnejšie, budú istotne pracovať tie najlepšie hlavy, najbystrejšie umy, najšľachetnejšie srdcia a všetci títo, ako sa duchom lepším a vyšším svedčí, odhodiac čiastočné maličkosti na stranu, za to najsilnejšie pracovať budú, čo je vyslovovateľom nášho života a k zorganizovaniu jeho nevyhnutne potrebné; naproti tomu opierať sa tomu môžu len umy krátkozraké, vôle nevoľné a duše, kadeakými mizernými a potupnými pohnútkami vedené. Nikdy ale to, čo je národu najpotrebnejšie, keď tento naozaj žiť chce, jednotlivci prekaziť a znivočiť nemôžu a tak ani zjednotenie národa nášho v reči spisovnej, keď ho len chcieť budeme, sa vonkoncom prekaziť nedá. Veď by veru už ani iskry života v nás nebolo, keby sme len ani toto spojenie ku koncu priviesť nemohli a nechceli by sme sa k väčšej vážnosti dostať, keby sme reč našu národnú za spisovnú povýšiť nechceli. A kýmkoľvek my sami seba o to, čo je naše a znakom duchovného života nášho, vážiť sa nenaučíme, nebudeme si ho ani zastávať, ani silu nebudeme mať to brániť, ale sa len so všetkým tým kadekde po stranách povaľovať budeme a neprídeme ku skutkom blahorodným. Čas je už, čas, krajania slovenskí! i po skutkoch túžiť a nielen v spomienkach starých strvávať; spomienky tam patria do predošlosti, my ale máme pred sebou život, máme budúcnosť. Preto k životu a k skutkom, krajania slovenskí! Neminie nás iste šťastie v novom roku, keď sa budeme v ňom vedieť, ako sa na synov jednej rodiny, ako sa na národ svedčí, zjednotiť.

^[13]

Týmto naším zjednotením sa dokážeme, že už dozrievame k pospolitosti, že nám už viacej na veci, ako na našich kadeakých maličkostiach záleží, že už začíname sa starať sami o seba. Dosiaľ veru, to si úprimne vyznať musíme, nebolo medzi nami žiadneho ducha pospolitosti, a preto sme sa aj v maličkostiach plietli a k jednote povýšiť nevedeli. Čo len koľvek malo byť u nás pospolité, to bolo tak slabé, tak skromné, tak neduživého života, že sa pri dosť malých prekážkach už hore koncom prevalilo a podpory žiadnej nenachádzalo, alebo len tú najchatrnejšiu. Ctíme my vrúcne, a nikto azda vrúcnejšie od nás, všetkých mužov našich, čokoľvek sa za vec našu namáhali a pre ňu pracovali, ale i u samých týchto niektorých mužov, trebárs veľká bola vec naša v ich slovách, akú ona nachádzala podporu? To, čo sa za ňu obetovalo, boli len takrečeno zo stola ostalé drobty, pri ktorých nemusí vec vonkoncom zahynúť, ale veru ani sa pozdvihnúť nemôže a viac za roky neurastie, len asi toľko, ako za jednu noc tráva. Schvatovali sa, pravda, u nás do života rozličné k dobrému nášho národa namerené ústavy, tam spoločnosti učené, tu stolice pre reč našu, inde knihovne a ústavy, knihy vydávajúce, ale či všetky zase neprepadli, alebo aspoň tak nestenkli, že život ich rovnal sa viac hliveniu ako dajakému životu? Prečože toto všetko tak išlo, ktorá je príčina úpadku skoro všetkých týchto ústavov? Nedostávali ony žiadnej životnej vlahy, neprichádzali im žiadne obete, akože sa teda mohli zadržať v živote? To, čo sa na život ich obetovalo, bolo tak málo, tak riedko a pritom ešte tak za krátky čas trvajúce, že veru spomenutia u potomstva nezasluhuje. A keď už k dajakej veci za pospolitosť sa pribralo, čo to za úkazy pri každom takomto kroku sa ukazovali? Bolo za vec pospolitú cestu konať, jeden sa vyhováral ohľadmi pri svojom stave, druhý domácimi okolnosťami, tretí nepredvidenými prekážkami, štvrtý ukazoval na druhého atď.: či tu bolo trochu vôle za pospolitosť? - Nebolo žiadnej! Prišlo k obetiam za pospolitosť, jeden pre domáce ťažkosti nič obetovať nemohol, druhý sa práve celkom vytrovil, tretí sa práve nepríhodným časom, keď ho žiadosť došla, vyhováral, štvrtý omrvinku, čo zo stola ostala, pohodil a ešte za to ktovie čo za zásluhy si pripisoval : bolo tu, pýtame sa, trochu vôle za pospolitosť? - Nebolo žiadnej! Prišlo zase k inému dajakému spoločnému predsavzatiu a vyzvali sa synovia národa, prajní k nemu: jeden, že sa s týmto alebo s iným pravidlom nezrovnáva a zato pristúpiť nemôže, vyčitoval, druhý na tom, že sa tamtá alebo iná osoba tam nachodí, sa zastavoval a pod tou podmienkou, keby tá vystala, prístup svoj sľuboval, tretí len tak, keby sa bol o poradu požiadal, sa ochotným ukazoval, štvrtý toto, piaty iné "keby" nadhadzoval: bolo tam trochu vôle za pospolitosť? - Nebolo, odpovedáme, žiadnej. Nebolo veru, a preto ani z toho všetkého málo alebo nič neostalo, a kto je na vine? My sami.

Ten, kto si pospolitosť váži, kto len nie vonkoncom seba, svoju pohodlnosť a svojich najbližších rád vidí, kto veci pospolitej srdečne praje a komu ona celkom na srdci leží, ten sa nikdy na takýchto malicherných ohľadoch a prekážkach nezastaví, ale za vec pospolitú všetko to, čokoľvek má a slušné je, urobí; nebude ten hľadieť na čas príhodný alebo nepríhodný, nebude ten hľadieť na tie alebo tie osoby, nebude mu prekážkou tá alebo tá podmienka, ale urobí vždy, urobí ochotne, urobí bez ohľadov všetkých to čo vec pospolitá požaduje, bez čoho ona povstať a žiť nemôže, čo je k jej životu, k jej trvaniu nevyhnutne potrebné, urobí to, čo len v jeho silách, v jeho moci stojí. Všetky také vyhovárky sú malicherné, podlé, ledajaké, sú len úskoky od veci pospolitej, sú len prikrývadlá, nechuť k pôsobeniu, k obetovaniu za vec pospolitú prikrývajúce. Vec pospolitá je vyššia nad všetky jednotlivosti, s vecou pospolitou vyhrajú alebo tratia často bezčíselní; každý teda šľachetný k veci pospolitej, ktorá je potrebná, pristúpi, ju napomáhať, podporovať, ochraňovať bude, naopak ale, od veci spoločnej a pospolitej odťahovať sa bude len sebec, samoľubec, neznalec, daromník.

Ľud, ktorý sa k veci pospolitej povýšiť, za ňu pôsobiť, obetovať, a keď na to príde, trpieť nevie, je ľud nízky, nevzdelaný, troškársky, chúlostivý, ničomný, ale zato napospol je v potupe a v opovrhnutí, taký sa len podľa druhých spravovať a čo mu tí nadelia, na to pristať musí. Čas je, čas, krajania slovenskí, aby sme tohoto sebeckého, nízkeho, troškárskeho, chúlostivého ducha zo všetkých koncov a kútov národa nášho, kde je aký, povyháňali, čas je, aby sme ľudí našich k pospolitosti vyučovali, šľachetnejších dobrým príkladom predchádzali, poučiť dať sa nechtiacich alebo poučených a vzdelaných, lež srdca za vec pospolitú nemajúcich, do slušnej potupy medzi nami vzali, tak istotne poslúžime najlepšie národu nášmu. Boli a sú i v našom národe šľachetní jednotlivci, ktorí nielen rozumeli, čo je pospolitosť, ale aj za ňu konali, pracovali a obetovali, lež takýchto bolo dosiaľ málo medzi nami, všetko sa to len napospol tratilo po kútoch a stranách, žilo to len pre seba, zamykalo a zatváralo sa to len do svojej domácnosti a stadiaľ utúlené chúlostivo, čo sa to na svete robí a na tých, čo na ňom dačo urobiť chcú, vykukávalo. Nevzdelanosť z ohľadu pospolitosti a nechuť k nej bola u nás veru dosiaľ veľmi veľká a prišlo to už tak ďaleko, že i tí, ktorí ducha pospolitosti prebudzovali, za pospolitosť niečo vykonať medzi svojimi sa usilovali, od iných považovali sa za snárov, za šialencov, a bohvie čo za ľudí kadeakých.

K novému roku nové šťastie, krajania slovenskí! A neminie nás ono, keď si my len sami spomáhať vedieť budeme, keď ducha lepšieho medzi nami vzbudíme a s chuťou k práci pristúpime. Príde k nám iste nové šťastie, ale vyplašiť, musíme toho ducha pospolitosti protivného, s ktorým vysťahuje sa celý rad jeho tovarišov a sprievodcov: duch nízky, skrčený, chúlostivý. Kde takéto ohavy panujú, tam sa nemôže nič krajšieho, vznešenejšieho zaligotať, a len tam, kde ich nieto, daria sa skutky pekné, šľachetné, veľké, čisto ľudské. Na svetlo teda, krajania slovenskí, s novým rokom, máme my iste dary a schopnosti pekné, máme zárod ducha znamenitý, ale to, čo v nás je dobrého a znamenitého, vychovať a na príkladoch vznešených človečenstva vypestovať treba; a tak neminie nás istotne šťastnejšia budúcnosť!

S duchom týmto, za pospolitosť nadchnutým, postavíme sa zmužile a pevne proti všetkým neduhom a ohavám, ktoré život nášho národa podkopávali a ho duchovne i telesne umorili, postavíme sa, hovorím, proti nim a nič nás od nivočenia týchto neduhov, žiadne ohľady, žiadne mrzutosti a prekážky neodvrátia. Takto nadobudneme sily a začneme prácu tú veľkú: preporodzovanie nášho národa odvážne, začneme ju všeobecne a nenájdeme prv pokoja, kým nebudeme istí, že sa nám práca naša podarí a národ náš peknú pred sebou bude mať budúcnosť. Do novej teda tejto práce maj sa s novým rokom každý, kto sa poučiť dáš, kto si duchom šľachetnejším nadchnutý, kto si náš celok národný vážiš a niečo k jeho dobrému vykonať chceš; odmena pekná, svedomie dobré, uznalosť a vážnosť u rodákov terajších i u potomstva ťa neminie! Rok nastávajúci je pre náš národ istotne veľmi dôležitý, rok je mnoho času: nedostatočný, pravda, k povýšeniu celkovitému národa upadlého, ale dostatočný k skutkom pekným, šľachetným.

A s týmto slovom pozdravujeme Vás, krajania slovenskí! Vykonajme v ňom všetko, čo je možné, a keď sa s chuťou do práce prichytíme, vykonáme mnoho. Bodaj by ale už slnko ostatného dňa roku nastávajúceho zapadalo nad jednou našou, jednotou v tom, čo nám je najbližšie, v reči našej národnej, a ďalší rok vyzval nás už k skutkom ďalším, národu nášmu blahonosným: to je v silách, to v moci našej!