ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo v nedeľu popoludní, príroda dýchala vôňou jara, na ulici hmýril sa ľud; malé, veľké, všetko povychádzalo — tak putuje to božie slniečko, že málokto vie obstáť, obsedieť v izbe.

Nie celkom na pokrajisku dediny vidieť nizučký domec, sprava už nachyľujúci sa ako nejaký oslabnutý starček, ktorý už nie s mladíckou smelosťou a s napruženosťou väzov stavia sa pod nevyhnutné údery. Je už takmer cele ojedinelý svojím dreveným pôvodom a trvaním v rade murovaných domov, ktoré ako nejakí granatieri pyšne vypínajú sa ponad jeho slamenú a zmochnatelú strechu, i zdá sa očiam, akoby sa skromne uťahoval, nechcejúc ničoho znamenať, alebo akoby z radu domov chcel niekam utiecť, aby nekazil pohľad na upravenú dedinu.

Pred chalúpkou baví sa kŕdeľ detí.

Vnútri v nepriestrannej izbičke, pri okne ako päsť veľkom, sedí zhrbatená žena, ktorej sa veľmi dotkla predčasná staroba. Na pravý bok je akoby pošinutá; i pravica jej rovnopádne ako cepík ovisá — je zmeravená a vycivelá. Neborka trasie sa slabosťou a celá zdá sa letieť do hŕby práve tak, ako chalupa.

Len drobné očká, z ktorých ľavé je badateľne menšie od pravého, prezrádzajú ešte čulosť, čulosť ducha.

Ale čože osoží čulosť ducha človeku chudobnému, ktorý by potreboval čulosti údov, sily tela?

Úbohá stvora! Avšak nebola ona naveky takouto: ťažké bremeno žitia ju spotvorilo na takú, aká je… Hej život, ťažký, smutný život!… Chudera, koľko ráz by si bola priala už umrieť — lebo načo sa má potĺkať na svete človek, čo nevládze už ani sám so sebou, čo je iba na ťarchu iným. Ale voľačo zdržiavalo ju v tomto plačlivom údolí, voľačo, v čom mala radosť, pre čo oplatilo sa žiť, čo osladzovalo jej trpkú smidu žitia: jediné dieťa — Janušo, na ktorého i teraz sa díva von oblokom.

A keď sa tak díva, srdcom rozlieva sa jej šťastie i plesá radosťou tak nevinne ako malinké decko, keď vidí nablízku seba veselo poskakujúce a samopašne pobrechávajúce psíča. V svojej radosti tak by si podskočila — lebo nohy ju ešte ako-tak držia — a zavýskla, sťa desaťročná, keby bola sama. Ale prítomnosť muža, čítajúceho so skrúšením ducha postilu, uzlí ju, — nechcela by ho namrzieť, nech má pokoj v čítaní.

I teší sa tíško, len tak sama sebe, a ústa jej šepkajú: „Janušo môj, môj poklad jediný, moje dieťa premilé!“

A Bučková cíti vďaku, že ju otec nebeský obdaroval takým podareným chlapčiskom — —

Akonáhle muž dočítal na nedeľu laetare^[1] znejúcu kázeň, nezdržala sa, aby nezvolala na neho uveličená: „Poďže, starý, poď! Podívaj sa, či mu nájdeš roveň v tom rákoší detvákov!“

On pozrel ponad okuliare na svoju ženu.

„Komu?“

„Nuž Janušovi, nášmu Janušovi — komuže by!“

Bučko usmial sa pod fúzy a potom nevoľne pohol hlavou: ako len mohol nepomyslieť odrazu na svojho syna? A ako lasica prikrádal sa od stola k oblôčku, načahujúc sa napred hlavou.

Drobná žena ťahala ho ľavou rukou za rameno. „Čo povieš?“ hovorí a jej usmiata tvár dáva ten výraz, že vie už, aký úsudok vysloví starý, len žiada sa jej počuť ho hlasitými slovami; áno, oddávna vedela, že muž je o Janušovi rovnakej mienky s ňou, ale vždy nanovo a novo dávala si ju opakovať, zrovna tak ako nejaký milý nápev, ktorý sme už viac ráz počuli, ale v ktorom si predsa neustajne ľubujeme.

Starý hľadí, porovnáva.

Chlapec vonku práve čosi vykladal. Dozaista rozpráva povesť o troch premožených šarkanoch: to dá sa uzatvárať z toho, že tu i tu povyskočí — iste napodobňujúc tým hrdinu pasujúceho sa so šarkanom — hneď zas siaha rukou na pás a šermuje, tne v povetrí; je rozhorlený, až blýska očami.

„No?…“ nedočkavo dolieha naň ona.

„Nuž — buď bohu chvála! len toľko poviem, stará,“ povedá Bučko, ponadvihnúc si klobúk.

„On je ako obrodená čerešňa,“ pochvaľuje si ho matka; „deti ako vrabce ho neprestajne obkružujú. A, hľaď, ako ho načúvajú — hlcú mu každé slovo z úst! Oči nevideli, uši neslýchali, že by kňaz bol dakedy tak s napnutosťou počúvaný! — odpusť, Pane, nehodnej, ak málo ctí si tohto tvojho svätého stavu.“

Ale niet sa ani čomu diviť, že chlapča je také zdarené, veď úbohá mati s toľkými slzami, s toľkými povzdychmi vyprosila a vymodlikala si ho od boha!

… Už štrnásť rokov prežívali vedno, štrnásť dlhých rokov a nebo nevšímavým zostávalo naproti nim: nedávalo im potomka, po ktorom obidvaja mreli nekonečnou túžbou. Pane bože, čo všetko musela v tie časy prežiť! Starý hrmel a chuderu neraz i dosácal, ubil — znechcelo sa mu robiť, začal piť, mrhal, márnil. „Nech parom vezme všetko!“ kliaval; pre koho má znášať starosť, pre koho škrváčiť, na koho otročiť, komu sa namáhať — cudzote? Svojej krvi nemá! Matka Kristova, čoho sa všetkého napočúvala! koľko horkých slín naprežierala! — to by vedeli iba štyri steny izby najlepšie povedať, keby sa tak rozhovorili. A v takýchto okolnostiach čo bolo prirodzenejšie ako to, že utiekala sa k bohu, k tomu bohu, o ktorom žalmista hovorí, že „on je pomocník a vyzdvihuje núdzneho^[2] z trápenia a rozmnožuje ako stádo rodinu jeho“. Jej srdce zmenilo sa na modlitbu nemajúcu konca a jej tvár preniknutá bola hlbokou prosbou, ktorú i v čas práce odosielala pred trón najvyššieho; nebolo kúta, kde by včas stihy nebola bývala už viac ráz kľačala, žiadajúc milosť božiu, by zoslala požehnanie na ňu. Pravda, že stihnúť zriedkakedy stihla, lebo musela i gazdom zanedbávané hospodárstvo obhajovať i povinnosti gazdinej vykonávať, čo vyžadovalo dvojitý pracovný čas a tiež i sily.

Bučkom ani čo by bola prebehla elektrina, keď počul ženu práve spomenúť kňaza; ale zrazu zachmúril sa a vzdych vydral sa z jeho starých pŕs. „Hej, ako ľahko by sa bol mohol stať i z jeho syna kňaz, keby on bol nie márnil, ale usiloval sa, sporil a rozmnožoval majetok, a vtedy ako mohlo byť synovi aj im dvom…“

Cítil trápenie svedomia a žiaľ; v očiach zaperlili sa mu slzy. Dávno je už síce od onoho hriešneho jeho poblúdenia, i žena dávno odpustila mu všetko, ale on nemohol zabudnúť, on nemohol si odpustiť ničoho, samoobvinenie jednostajne hlodalo mu srdce ako žravý červ.

Starká nerozumela jeho slzám, myslela si, že to od radosti nad synom i je skoro hotová závidieť mu, lebo sa nazdáva, že ona menej ľúbi svoje dieťa, keď neplače tak ako on. Ale konečne zbadala, ako muž zahrýza si v gamby — hľa, hľa, zo spodnej mu už i krv vymokla! — i nie je istá, aký by to vlastne mohol byť plač?

„Čo plačeš, otec?“ spýtala sa, chcejúc vedieť.

,Lotor som ja, lotor, a nie otec, — ani muž,‘ prelietlo mu mysľou i zabudne, že žena čaká odpoveď; očami síce hľadí na ňu, no zmyslu pre jej zvedavosť nateraz nemá: on vidí iba biednu, zastaralú, zúboženú postavu, ktorá mu živo pripomína jeho niekdajšiu nesvedomitosť, spustnutosť a ukrutnosť; ktorá nie je ešte ani päťdesiatročná, avšak podobá sa už sedemdesiatročnej starene…

Bučkovi neodvratne tisnú sa obrazy minulosti a vidí všetku bridosť^[3] svojho zachádzania s touto ženou. Vidí i to, ako ešte i vtedy, keď ona s radosťou a nádejou v jeho konečné polepšenie zvestovala mu svoju tajnosť, on v nevere s kliatbou prestrčil ju cez koryto, ktoré prevrhlo sa i s kvasom na podlahu a nazval ju menom podlým i naničhodným červavým hríbom… Ó, že ho ešte tá zem chce nosiť! diví sa, oškliviac a zatracujúc sám seba.

Žena nemala ani len tušenie, čo sa robí v duši mužovej; jej dávno-dávno vyšumeli už zašlé neblahé časy, všetko to, čo kedysi ako mora stláčalo jej hruď a pripravilo ju o sviežosť, o silu, takže dostavila sa i terajšia ochabnutosť a jej telesná chromosť. Ona zabudla všetko, keď raz mala syna. Celá príkrota minulosti pozdávala sa jej čírym snom. I myslela, že všetko tak zabudol i starý.

Bučko ľutoval svoje previnenie oproti žene a cítieval, že je povinný preukazovať jej oddanú lásku.

A že bol pohnutý v hlbinách duše, svoju ženu i teraz objal s takým vrelým a mocným citom, že ona ako na čudáka hľadela na neho. „Čo zmýšľa, čo sa pochabí?“ myslí si a bráni sa mu ako voľakedy, keď to chcel spraviť po prvý raz: keď bola dievčaťom. Ale neosoží. Ba i bozk jej vtisne, jeden, dva, tri. — Ach, tak sa hanbí, div sa neprepadne! i čliape ho, aby prestal. „Či sme my už mladí?!“ durdí sa. Lež keď starý nemá chuti odstúpiť, stane sa najprv nedbanlivou, potom akosi rozsamopaší sa i sama a hrá sa bezstarostne s ním: strapatí ho, zhŕňa mu ľavou rukou dlhé šediny na oči, prehárča ho, hladí po líci, smeje sa mu a do úst, ktoré máva naveky spoly otvorené, vloží mu „cigarku“ — prst.

„Ale, hľa, skoro by som už bola zabudla… Čože si tak slzil predtým, môj plačko?“ žartovne povedala, keď im láskania bolo už dosť.

„Hej, a či vari nezaslúži dobrota božská mojich sĺz?! — takého syna máme…“ ukrýval pravú príčinu Bučko.

Ona prikývla hlavou:

„Akože, akože; máš pravdu — zaslúži. Taký chlapec.“

A stredom reči dvoch manželov znovu stal sa Janušo. Ale teraz rozhovorili sa o ňom trochu vážnejšie; chlapec bude čochvíľa dvanásťročný, onedlho vychodí školu — treba bolo uvažovať o jeho budúcnosti a poradiť sa o ďalšej výchove.

Doma zostať — tak uvažovali — nemôže; malohospodárstvo sa nevypláca, dobre je, keď je pri ňom ešte iný prameň. Janušo bude remeselníkom na každý pád. Ale akým? Chlapča síce niekedy — a tomu je ešte nie ani tak dávno — džavotalo, že pekárom je dobre, bo môžu jesť biely chlieb a priecne, koľko chcú, ale že by samo malo vôľu byť pekárom, toho nebadať.

Matke pozdávalo by sa krajčírstvo; otec zase radšej by mal z neho kováča alebo kolára.

Nemohli sa dohodnúť.

Ale napokon otec sa rozhodol, že keď bude príležitosť, povodí chlapca po rozličných dielňach v meste a vybadá, ku čomu by mal náklonnosť.

Janušo skončil školu a zatým s celou svojou ochotou podroboval sa vôli rodičov; bol veku svojmu primerane dosť múdry a i sám vedel, že pre život treba sa človeku prispôsobovať a nielen naveky opierať sa o svojich rodičov. Otec teraz už brával ho do mesta, aby sa oboznámil s remeslami.

A tak sa stalo, že Januša zaviedli i ku kováčovi, tam, v meste.

Za otcom vošiel do vyhne…

Vyhňa!… Koľký podiv vzbudila v ňom táto pustá čmudiareň teraz, keď si mal voliť remeslo! Oči chlapčaťa roztvorili sa doširoka. Sprvu len nesmelo, spoza otcovho chrbáta prizeral sa tovarišom čiernym prachom zapadnutým a dvom ešte väčšmi začierneným a zatrepaným učňom, ktorí ako čertíci vyškierali biele zuby a blýskali očami proti nemu. Ale zvedavosť potláčala v ňom všetku bojazlivosť a neskôr osmelil sa kročiť už i bližšie, napred a ani ohlušujúci, zemou a múrmi zatriasajúci trepot kladív na nákovu nedesil ho. Vôbec už sa mu ani v oku nezohlo, ale stál uprostred ako vo vytržení ducha, dychtivý, nevediac sa prenačudovať. I veci obyčajné naberali pred ním na seba nevšednú podobu. Mech nadúval sa ako rozpajedená saňa, vychrľujúca množstvo iskier, a ľudia okolo nákovy a žeravého ohniska zdali sa mu byť nadprirodzenými bytosťami: nepáli ich ani oheň; i z ohniska i z rozpáleného kovu od nákovy oprskujú ich iskry — akoby nič. A niektorý z nich je skoro dopoly obnažený… Hej, nič iné sa mu nežiada, len byť takýmto človekom! A veď prečože by i nemohol byť takým, však na to ho doviedol otec, aby si vybral remeslo.

Majster si povšimol pozornosti chlapcovej: „Hľa, ako sa ty divíš nášmu remeslu, — páči sa ti?… A ty čím budeš — nie kováčom?… Vidíš — tak kováčom byť, otcovi sám by si okoval voz, opravil pluh, podkoval kone, — nemusel by platiť…“

Janušo sa usmieval, chytajúc sa rukou okutého kolesa.

„To je vaše koleso,“ hovoril mu majster. „Či rád máš, keď majú otec pekné kovanie na voze?… No tak… tu máš kus smoly, pozapúšťaj ňou pekne, nie hrubo, obrúčky na ňom — budú sa blyšťať.“

Janušo s tuhým zábleskom radosti v oku a s chvením dal sa podľa návodu do smolenia. Robiť niečo z práce týchto neobyčajných ľudí bolo i tak najvyššou ambíciou jeho mladej duše.

Akosi osobitnejšie, sebavedomejšie rozhliadol sa po vyhni.

Zápach stápajúcej sa smoly uvádzal ho v rozkošné opojenie, dýchal ho ako velebnú vôňu tymianu vo svätyni; kladivá zneli mu hlasom jasavej hymny.

„Bučko, váš chlapec sa mi vidí súci…“ prehovoril majster, keď sa pozorne prizrel Janušovi a jeho práci. „Ja práve mám na prepustenie terajších učňov — príhodný čas — mohol by som vám ho vziať, ak ho chcete dať vyučiť kováčstvu“.

„Pozdejšie, aspoň o pol roka, nepoviem — hneď by bol prislabý…“

„Eh, čo… do roka, kým stuhne, bude mechy ťahať, smoliť, obskakovať, upratovať. Netreba sa báť!“

„Len neviem, čo chlapec na to, a či napokon by aj chcel byť kováčom?“

„Inším ani nebudem…“

„Tak, mladý Bučko, tak!“ povie kováč… „O dva-tri týždne môžete s ním prísť…“

Doma Janušo hovoril:

„Vyučím sa kováčstvu a potom pôjdem svetom vyhľadávať stále šťastie, o ktorom, mamka, hovorievate, že ho nemáte… Drakovi, ktorý vám ho uchvátil, žeravým železom vypálim okále a perlíkom roztrepem mu hlavy a trup dám rozkmásať dravým pažravcom.“

„V tebe je moja úfnosť…“

Bučková so zaslzaveným zrakom túlila k srdcu svojho jediného Januša.

Ubehli tri roky. Ubehli s tou chladnou bezohľadnosťou napredovania, ktorá rovnako ľahostajne díva sa i na podkopnú prácu krivdy i na blahodarné konanie svedomitosti. Mnohí volajú: „Skôr sa míňaj“, alebo: „Počkaj, trvaj!“, ale míňanie sa času zostáva to isté; všetko je vystavené menším-väčším zmenám, i človek i príroda, len nie chod času.

„Zrýchli beh a pomiň sa už, doba nezdravia!“ týmito slovami preplnený je i ťažký vzduch nemocnice na úvrší blízo mesta, v ktorom sa učil Janušo.

Také slová bolo možno čítať i na obličaji chlapčaťa, spiaceho blúznivým snom na železnej posteli v rade mnohých chorých. Očakávaním zdravia preniknutá je jeho celá, hoc v sen ponorená bytosť. Veď smrť sa čaká len na ďalekom konci, nie na počiatku životnej púte.

Slnce zádumčivo zapadá za obzor, a akoby už ani nemalo viac vyjsť, alebo akoby opúšťalo niečo drahé, s čím sa už nemôže viac stretnúť: utkvelým bozkom ľúba sčervenené líca, rozpálené čelo a rozcuchané spotené chlapcove vlasy.

… Janušo, Janušo, ty snivé dieťa, precitni a poteš sa, lebo je ľútosť: ono, slnce, ľútostí, keď svet je bez citu a uznania, keď má srdce tvrdé, nemilosrdne vraždivé, ani katov topor… Ako slabé steblo púpavy dostal si sa do sveta, a naložili na teba ťarchu, pod akou by bol musel prasknúť silný dub.

A teraz ležíš v špitáli…

Pri posteli v bielom plášti stojí inšpekciu majúci lekár, skúmajúc chorého teplotu. Chlapec je mu známy: len asi pred týždňom opustil nemocnicu vystrábený zo zápalu pľúc. Teraz sa mu zápal vrátil; — ale okrem toho chlapec trpí aj na inú vadu: je silne napadnutý kostnými suchotami. „Oneskorenosť, sprostáctvo a či strašná ľahkovážnosť oproti životu je to u niektorých ľudí, že lekárom už hasnúce životy prinášajú na zachránenie!“ pohoršoval sa lekár a výsledok pozorovania s obvyklou chladnokrvnosťou písal na tabuľku nad hlavou chorého.

Prítomná ošetrovateľka, vidiac vysoké číslice, sama od seba ponáhľala sa pripraviť chladivo, ktorým lekár potom s jej pomocou povil chlapcove prsia.

Od studeného zábalu Janušo sa prebral, roztvoril oči a pýtal si vody. Milosrdná sestra priniesla v pohári trochu limonády.

Napijúc sa, upreným zrakom zahľadel sa na ňu a pozvoľne počal sa spamätúvať. — — „Dobrá tetka, zas som tu,“ prehovoril s námahou tíško a hneď ho i zadúšalo; v bolesti privrel oči. Ošetrovateľka pohladila ho po čele a zakázala mu rozprávať, doložiac, že až potom mu bude dovolené hovoriť, keď mu bude lepšie.

„Dobrá tetka,“ zopakoval Janušo, pocítiac láskavé pohladenie mäkuškej ruky milosrdnej sestry, pričom jeho zrakom mihlo sa čosi také ako vďaka i ako žiaľ.

„Dobrá,“ zašeptal ešte, keď odchádzala od neho. Jeho srdce od istého času bolo také žiadostivé dobroty, a v svete, ach, tak zriedka stretával sa s ňou, že skoro nazdával sa, že dobrotivosť presťahovala sa niekam inam z okruhu zeme, kde všetko musí tak byť, ako je.

A ako bolo? Kruto, desno… Janušo bol „učeň-mučeň“ v najhroznejšom a najširšom zmysle slova.

Keby bolo otca, ktorý by sa ho rázne zastal, azda by mu bolo lepšie bývalo a nebol by ležal chorý ani teraz. „Ach, otec!“ spomenul si na otca, ktorého o rok po jeho pripovedanke porazilo na poli, a letmo prebehol rozpálenou mysľou svoju minulosť, posledné tri roky.

Zostanúc učňom, s chuťou oddal sa remeslu; chytal sa i prác, presahujúcich jeho sily. Majster tešil sa mu navidomoči a bez ohľadu na jeho silu dával mu práce vždy ťažšie. Po piatich mesiacoch jeho učenia odpravil i dvoch svojich vyučencov, uznajúc ich za zbytočných vedľa Januša; k nemu prijal ešte jedného učňa, ktorý potom vykonával všetky ľahšie práce, takže Janušovi už neušlo sa ani toho, aby si trochu oddýchol pri zámene takouto ľahšou prácou. — Spočiatku sa radoval a bol hrdý pre svoje náhle pokroky; mladšiemu učňovi, ktorý ho ináč prevyšoval i vekom i silou, ho stavali za vzor: „tak sa máš usilovať! no z teba, dlháň, nikdy taký nebude.“ Aká lichotivá mu bola takáto pochvala! Keď ju počul, hoc by bol do úmoru unavený býval, ešte napäl svoje sily! Jeho detský rozum nepomyslel na zlé následky, ktoré z prepínania síl povstať môžu. Takto robieval na nevýdatnej strave temer od piatej hodiny rannej až do siedmej i pol ôsmej večer, po ktorom čase ešte obyčajne predkladala i majstrová svoje požiadavky, ktorých vybavovanie trvávalo i do desiatej. Aj cez zimu spával v zamrznutej vyhni na posteli pod povalou; — v noci prebúdzal sa so skrehnutými údmi, aby do rána predrkotal zubami; niekedy ho tovariši „ako šikovnejšieho“ zdurili podkúriť do pece, alebo vydurili ho po borovičku, a on bol rád, že sprobuje si nohy, či môže chodiť, či neskrepeneli mu na tuhlinu. Nerástol, nezmocnieval — ba akosi ubúdalo mu sily. Po dvoch rokoch nohy skrivili sa na x a plecia akosi utekali mu dopredu, chrbát zhrbatel, prsia vpadli, hlava s hrdlom sa silne naklonili vpred, ako to vidieť asi u ľudí, nesúcich na nosidlách veľkú ťarchu, a oči niekedy také jastrivé stratili živosť, lesk — boli skormútené, z obidvoch strán hltana vysadli mu akési napružené žily, ktoré zdali sa v napätosti udržovať i ústa, sťahujúc ich kútiky nadol tak, že prierez úst tvoril polkruh. Keď niekedy prišiel na návštevu domov, matka zakaždým horko zaplakala: „Moje dieťa nádobné,^[4] môj syn nádejný — veru si mi pochodil!…“ A rozžalostená objímala mu kolená.

Ťažko bývalo mu na srdci, keď videl horekujúci plač svojej matky, ktorú rád videl nadovšetko. Nechcel ju zarmucovať svojimi návštevami. I neprichádzal iba ak štvrťročne raz domov; tým častejšie jej písaval listy, avšak neponosoval sa nikdy, radšej rozpisoval sa o krajšej budúcnosti, keď bude prepustený.

Prepustenie! za týmto cieľom trýznených a prenasledovaných učňov sliedila jeho myseľ bez ustania. A tým väčšmi túžil po tom okamihu, lebo očakával, že s ním nejako potom dostaví sa i náprava jeho zoslabnutých údov. Ale čím túžobnejšie ho očakával, tým vzdialenejším sa mu zdalo. Až konečne v treťom roku učenia rozboleli ho ruky. Robota viac tak nešla, ruky pri pohybovaní akosi bolestne práskali, musel oddychovať. Keď ho nik nevidel, postál a ohmatával si ramená. Počnúc od tohto času majster volal ho daromným trúdom a darmožráčom a hnal ho do roboty bitkou. Raz už nehol vstave pohnúť rukami a ani nohy akosi nevládali ho držať — ostal ležať: tu majster ako psa zohnal ho k nákove a prinútil ho kovať. Var bolesti vychodila na neho, keď dvíhal ťažký perlík, a len-len že nevykríkol bôľom, avšak musel vytrvať a tĺcť za druhými franciáš.^[5] Deň bol horúci, na jedlo nemal chuť, len vodu lial do seba. Podvečer cítil pichanie a premrazovanie v tele, a popred oči mihotali sa mu akési špľahy: do rána ochorel na zápal pľúc. Dali ho odviezť do špitála. Ale nedlho ostal tam; ani sa dokonale nezotavil, už pýtal sa von, v obave, že čas, ktorý preležal v chorobe, musí nahradiť dlhším učením. A — tu…

Janušova pamäť zrazu akosi oťažela, nemohol ďalej myslieť, srdce zabúchalo slabosťou, ktorú potom v podobe ťažoby a či ľaku cítil v celom tele.

„Ach, čo to počína byť so mnou — myslí si — vari mi ohňa nasypali do hlavy, aký var ide na mňa… a popred oči akási hmla… a za ňou čosi červené!… je to hnusné… ach, brada! brada!… A ako zlostne seká zubami… Nesekaj tak!… ha, oči… aké známe… majster!… ach, rata! rata!!… zabiť ma chce… a ja nevládzem… nevládzem!… vypil mi krv!… polámal nohy… vytrhal ruky… a núti robiť!… jaj!… neubližuj!… ja-jaj!… mamka!… ach… preč ho, preč!… ideš!… Ha, ký div… potvorí sa… on… majster… vyhúkol mu chvost!… A to?… fuj!… aké čierne blany… krídla!… a?… hlavy!… Bože, koľko!… dvanásť! — ach, drak!… v pazúroch… aké usmievavé, skvelé… ako hviezda… ach! to mamkino… šťastie… zlodej… počkaj!… Ale… jaj… som sputnaný… Ježiš môj… ani hnúť… a škľabí na mňa papuľu… napadne ma… poviazaného… nemohúceho; … šťastie, mamka!… stratené!… mňa rozmyká… ich!… oh, jo-joj, pomoc!… pomoc!!…“

Mrak so svojimi šerými a všetko zatieňujúcimi krídliskami vzniesol sa nad svetom; na obzore zlatý jas zôr prekryl vyhrnuté husté čierne vetráky. Srdcia chorých preniká úzkosť — ťažšie sa dýcha; i pridusené božekanie i ostré zjajkávanie v bolestných návaloch i ston počuť hustejšie. Niektorí chorí ustrašene obracajú zraky smerom ku blúzniacemu, iní zas obávajú sa nepokojnej noci.

Milosrdná sestra priniesla si k posteli v lavóre vodu — v ktorej plávali kusy ľadu — aby tak bedlivejšie mohla mu zamieňať obklady. Súcitne hľadí na ťažko chorého chlapca svojimi dobrými očami a chvíľami i prisadáva k nemu, načúvajúc jeho blúznivým slovám, v ktorých síce niet mnoho súvisu a zreteľnosti, ale možno z nich vybadať nekonečnú lásku k matke, ako i to, že tento mladý chlapec musel podstúpiť veľa — preveľa zlého.

O deviatej pozhášala všetko svetlo, nechajúc iba jednu slabo svietiacu a sem i ta zanášať sa dajúcu lampu. Potom privolala tíško všetkým chorým „spokojnú dobrú noc!“ a utiahla sa do bočnej izbietky, aby odtiaľ pozorovala chorých a bola im naporúdzi.

„Mamka, to pre mňa háby!“ rozprával v tú chvíľu Janušo už veľmi zoslabnutým hlasom. „A robotná knižka?… No, pôjdem už… mamka, bozkajte ma na cestu…“

Jeho pamäť sa už nevracala.

Snáď chodila už kráľovstvom večného blahoslavenstva, v ktoré konečne uvádza smrť.

*

Vetrisko ženie sa ako nejaký neviditeľný behúň, utekajúci s nejakým heslom, a ten jeho hvizd, to jeho skučanie, ach, tak účinkuje na človeka, akoby v ňom bolo ozaj niečo zloveštiace. Starká vdova sfúkla sviecu, aby si ľahla a odpočinula; prvej však prežehnala si posteľ. Temná, bezlunná noc hľadela mihotavými očami hviezd do bielostennej chyže; vonku ozývala sa hlásnikova višňovka.

Na jej zvuk rozvyl sa susedovie pes.

„Pľuhavstvo!“ nahnevala sa na neho vdova, líhajúc si. Potom si mimovoľne spomenula, že tento istý pes práve tak zavýjal v ten večer, keď mal umrieť nebohý starý sused a i pred vlaňajším veľkým požiarom, ktorý požral plameňom vyše pol obce „Pane bože, aj teraz by na zlé znamenie zavýjal?“ obávala sa Bučková. —

Je to v duši nášho po tichých odľahlinách horských žijúceho ľudu, že hneď pozorným a všímavým zostáva naproti neobyčajnostiam a zvláštnostiam vyskytujúcim sa u zvierat i v prírode: on vo všetkých zvláštnych prejavoch, úkazoch, hnutia v prírode hľadá a nachádza zmysel. Všetky také zjavy majú pre neho význam, zobrazujú a hovoria mu niečo; ony sú mu mnoho ráz vykladačmi a veštcami: na ne verí. V najnovšej dobe u mladšieho pokolenia je táto viera v prírodu a význam jej zjavov silne oslabená, ba temer už vykorenená, novoveká vzdelanosť vysmieva priamu prostotu a jednoduchosť naivných duší a hádže po nich potupnými frčkami ľahkého znevažovania a ľud počína sa za ňu hanbiť, čoho následkom je, že nevinie sa viac ku prírode s takou pietou, nespytúva ju, nestará sa o ňu, nepoznáva ju a zostáva k nej slepý, hluchý, ľahostajný, necitný. Áno, mladšiemu, suchopárnosťou nového ducha posadnutému pokoleniu príroda nevypráva a nedodáva nijakých vidín: v svornom milkovaní sa poniektorých vtáčikov nevidí tak nič, ako ani v lomození divej víchrice, v šumení lesa nepočúva ľúbostnú pieseň a v jeho stíšení nenachádza ukojenia pre seba, hôrna bystrina, bublavý potôčik a hlučný vodopád jeho duši nepripomína nič, nočný vánok na lúčnom poli nie je mu vianím závojov v povetrí tančiacich víl, rozvíjaniu a vadnutiu kvietkov nepripisuje ničoho a na Jána neurčuje z nich osud a nerozumie ani strašnému húkaniu sovy, letu hviezdy… Chujak^[6] novovekosti zmetá zo slovenských duší jemný peľ prirodzenosti a ruší ich krásnu starú kmeňovú rýdzosť a niekdajšie húževnaté pridŕžanie sa jej; pomaly nevinná povera zmizne a zmizne i opravdivá láska, akú prechovávali starí ku prírode: ale zmiznú s ňou i všetky vypuklé, vzácne a zaujímavé typy v ľude: národní rozprávkári, prípoviedkári, rečníci, „básnici“, vedomkyne a vedomci a všetci naturálni mudráci, ktorí vychodili len školu prírody, ale hocikedy na desiatich prstoch mali celú liečbu chorôb a znali každú rastlinu, kdejakú bylinku a korienok a ich vlastnosť lepšie, ako hociktorý študovaný a osvedčený rastlinár. —

Starenka zatiahla si na plecia perinu a v svojej obave povzdychla: „Kriste, uchovaj každú dušu od zlého!“

„A stráž, ochraňuj i môjho syna,“ akosi hupkom spomenula si na Januša; má to človek voľajako vrodené, že v predvídaní nešťastia predovšetkým rozpomenie sa na svojich najmilších.

A keď si pomyslela na svojho syna, teraz už nastrmhlav tisli sa jej všelijaké trudné myšlienky o ňom. Lež akoby aj nie, veď už tak dávno nevie nič o ňom, inokedy každý druhý týždeň dostávala list, a teraz už od dvoch mesiacov nepísal jej ničoho. Čo môže byť toho príčinou? Azda nejaká zlá nehoda ho zastihla, alebo vari ochorel?… Nie, nie! To nemožno teraz. Teraz, keď má už o krátky čas byť tovarišom!

„Hau-u-ú-ú-ú!“ počuť jednostajne do izby a Bučkovej tento hlas vrezáva sa hlboko do duše a proti jej vlastnej vôli napína ju hrôzou — až počuje hlasný tlkot svojho srdca… Ale, načo to daromné znepokojovanie sa. „Utíš sa, duša má, lebo dobrý je Hospodin; naveky trvá milosrdenstvo jeho,“ šepcú zbožne jej ústa a tisne svoju kostnatú ruku na rozvírenú hruď.

Avšak spať nemôže, víčka na očiach sú suché, akoby prachom podsypané a snu nijako nepoddajné.

Chvíľa sa míňa za chvíľou.

Strážnik už odhlásil i polnoc, zabil sa kdesi aj vietor, i pes dávno zamĺkol u susedov, a ona ešte nezažmúrila oka.

Ale už ani nedbá o spanie, len aspoň preváľa sa do svitu a potom oblečie sa, pripraví do mesta. Áno, najme si voz, — vyplatí ho z odpredaja štyroch-piatich husí — a dá sa zaviezť k Janušovi, opáči ho. A bude mu dohovárať, že tak zabúda na ňu.

Lebo len nedbanlivosť môže byť dôvodom, že nepíše, že nepríde ju pozrieť; keby bol chorý, prišiel by ležať k nej, k matke, a o zlej nehode, ak by sa mu pridala, by ju upovedomil… Zabúda na ňu, zabúda, to je jasné — — ako to bolí materinské srdce… Ale — matka Kristova — či by sa to mohlo stať? Nie! Toľká nešľachetnosť by sa nenabrala v jej dieťati. Veď ho na svojich prsiach odchovala, veď nosí v sebe jej krv!… Preč, čierna, satanom našepkaná myšlienka! — duša Janušova je bez škvrny, čistá — čistejšia ako v najtuhšom ohni prečíšťané zlato, čistejšia ako z neba čerstvo napadnutý sneh!

Môže byť, že sa mu niečo stalo, že je aj chorý: a len preto nepíše, že to nechce dať znať o sebe, aby sa nesužovala, aby ju ušetril… Dobrý syn…

No načo však zatajovať. Či vari neistota netrápi ju horšie, ako by ju trápila holá a hoci neblahá skutočnosť? Alebo je taká slabá, že usmrtila by ju azda zvesť o malej nehode, o prechorení? Veď už omnoho silnejšie duševné otrasy zažila a preniesla ich dosť zmužile! — —

Len čo ozvali sa prvé štebotavé zvuky lastovíc — bola na nohách: obliekla sa, umyla a pričesala trochu tých niekoľko šedín, vyspievajúc pritom s pobožným srdcom dva prvé a dva posledné verše z piesne „Jak pěkně svítí dennice“.

A asi o polhodinu hrkotal cestou k mestu vozík; na ňom sedela Bučková.

Zo slabej starkej dobre že dušu nevydrgá; hlava na pleciach kvacká jej sem-tam, ako nejaké naronené jablko a od drieku hádže ju z boka na bok. Nemilosrdná, únavná cesta! Ale ona temer ani nepociťuje jej príkroty: pred ňou vznáša sa obraz jej miláčika, ktorého nevidela si už z pol roka. — Už čajsi päť rokov nebola v meste pre obťažnú cestu, no pod dojmom minulonočných myšlienok odhodlala sa prekonať ju čo ako po biede. Ale aj jej túha vidieť syna bola taká veľká, že bola by vstave ísť za ním i na kraj sveta… Hádam i celý deň bude sa môcť tešiť s ním! Je nedeľa, Januško bude stačiť.

Čím väčšmi približoval sa vozík k mestu, tým väčšia bola jej radosť. Z čela zdali sa jej miznúť všetky vrásky a neprestávala sa ani usmievať. Za chrbtom kúdolil sa v hustých oblakoch cestný prach — cezeň bolo vidieť nad hôrne vysočiny vychodiace slnce. Vozík uháňal zátočinou okolo vrchu a keď dostal sa na hradskú, konečne na niekoľko dostrelení ukázalo sa v rannej hmle i mesto so svojimi vysokými kostolnými vežami a s pusto vyčnievajúcimi fabrickými komínmi v predmestí. Jaj, myslí si, čiže zjejejkne radostným prekvapením, keď ju zazrie tak znenazdania vykvitnúť pred ním! Ale i ona dozaista nemálo začuduje sa mu, ako zmocnel za ten čas, odkedy sa nevideli. On potom iste bude jej dohovárať, že tak málo dbá o svoje zdravie — odvážlivo pustila sa na takú zlú cestu… Veru nie je rozkošná — zaťalo ju po dva razy cez kríže, kým došli. Ale nech vidí, nakoľko neľutuje seba, svojho zdravia v nesmiernej láske ku nemu.

„Tu je kováč!“ hlásil konečne paholok, zastanúc s vozom a pomohol jej dolu.

Bučková rezkým krôčikom išla ku vyhni.

„Čo hľadáte, stará?“ opýtal sa jej, keď vošla, vyhňový riad čistiaci učeň.

„Ja som matka Janušova,“ odpovedala a obzerala sa, či nevidí niekde svojho syna.

„Matka Janušova?“ zaškúlilo na ňu chlapčisko, ktorému Januša niekedy stavali za vzor a akosi posmešne a škodoradostne sa na ňu uškľabilo. „Idem po pána…“

Červená lišiacka kozia brada, končitý cviklovej farby noštek, oči s dlhým, až bajúznatým obočím, prezrádzajúcim brutálnosť a zlomyseľnosť, k tomu odstávajúce uši a malá okrúhla plešina na temene, okrúžená štetinatými vlasmi; to by bol asi obraz vstupujúceho majstra.

„Vitajte,“ preriekol neľudsky, chytro zmihajúc očami a zagániac kamsi do kúta. Jeho zrak akosi nemohol zniesť čistého starenkinho pohľadu.

,Bože, aký je to človek?‘ zmrvila sa nepokojom. „Prišla som si pozrieť syna, pán majster…“

„Toho chrchľa? Nuž, dobre. Choď, Ondro, s nimi, zaveď ich do špitála.“

„Do špitála?!!“ vykríkla preľaknutá a dostala závrat, že sa potočila. „A čo sa mu stalo, preboha?“ spýtala sa bedákajúc, zničená, keď ju prešla trochu mdloba.

Tyrana zronenie nešťastných neprenikne. Stane sa ešte ukrutnejším a keď vie, že má pred sebou nevládnych chudákov, zhodí zo seba všetku ľudskosť.

Čo sa mu stalo — nuž čo ja viem? Zdochýnal vám naveky: nech vám povie prečo! Áno, rozumiete? opýtajte sa jeho, nech vám on riekne, prečo zgebína a kde si polámal krky — ty, Ondro, sa pakuj von teraz! — U mňa si ich nie! To vám hneď poviem; tu mu bolo lepšie ako doma pri vás, rozumiete? Lepšie ako pri vás! A to napriek tomu, že si takého dobrého zaobchádzania od nás ani nezaslúžil, lebo nemal som z neho nič, po celý čas len čo ma darmo vyjedal, bol mi na hnev a na ťarchu, ako na krk zavalený žernov, viete?“ kričal, chodiac rýchlo po vyhni, medzi čím metal chytro a tuho rukami, tak tuho, že sa striasala jeho celá vyškutená^[7] postava spolu s naježenou kečkou. „Tak, taká žobrota, taký zdychavec ničomný —: robiť nič, to mu smrdelo, iba tetroviť^[8] ustavične! — Tak! iba čo som si žlč naveky nadúval preň…“

Sto ráz by sa bola chcela biedna mať ohlásiť proti škaredým a nehanebným výbrechom nečistých úst, ale každé nové slovo bolo akoby aj novým do hrude zabodnutým nožom, bolo novým, jej vravu znemožňujúcim bôľom: len dusivý plač, čo sa vydieral z jej pŕs.

Človek zlostne zazerajúcich očí chodil ako šialený popred ňu, škrípal a sekal zubami, odhrýzajúc — toto robil naveky v čas zlosti — v neporiadku do úst sa mu tisnúce červené fúzy; potom zrazu zastal, obrátil sa ku nej: „A vy — začal a hneď i chodil, zazerajúc na ňu, — sa mi tu prídete ešte smokliť, akoby vari ja mohol za to! Chorý je — od čoho? Či ja som vina! Ochorel — leží v špitáli: od čoho?… iba ak od lenivosti! Alebo mu vari čierny prach uškodil? Načo ste ho dali za kováča takého rozmaznanca!… mohol byť kňazom, alebo mohol v kostole mechy dúchať, a nie u mňa, — ja som sa netrhal za ním.“

„… Hovorím, nevyplakávajte mi tu, ja nerád mám… Rozumeli ste? ja nerád mám…: choďte si ta, k nemu, nech si vás on počúva!“

Chudera Bučková pobrala sa von dvermi a ani nevedela, prečo uteká, či pred týmto hrozným človekom a či preto, aby chorého syna mohla skorej vidieť.

Majster i po druhý raz zahubil Januša tým, že hneď, ako vyšiel zo špitála, nemilosrdne naváľal naňho ťažkú robotu.

Keď prišla matka, chlapec už bol v agónii.

„Janušo, Januško môj jediný… Bože… Bože… čo je to s ním… Matka Kristova! — veď mi umiera!!… Syn môj!“

*

Či ste už počuli srdcelomné volanie matky, ktorá celým svojím životom bola privrela k svojmu dieťaťu a viete o divoch Kristových, že jeho slovo k životu privádzalo umierajúcich?

Takúto zázračnú moc má niekedy i hlas bezhranične milujúcej matky: preniká oblakmi a vracia už cestou k nebu stúpajúce životy.

Tým už-už vyhasnutým očiam zrazu pribudlo životného lesku.

„Syn môj, syn môj dobrý!“ volala ešte na neho a Janušo počul a poznal tento hlas, hoci bol neobyčajný, zúfalý. Obrátil zrak na ňu a jeho pery zaševelili jedinké slovo: „Mama!“

Temer náružive schytila do svojich rúk jeho vyblednutú hlavu a pokrývala ju nespočetnými bozkami.

… Ale čo to?… tvár, počnúc od čela, väčšmi bledne, voskovateje, oči hasnú…

Zbadala to i ona — ustrnúva a prizerá sa tvári, na ktorej ukázalo sa bezdušie, smrť.

„Umrel!!!“ vyvolala, akoby jej boli zrazu vytrhli srdce a spotácala sa na milosrdnú sestru — — — —

*

Kto vie, čo je to stáť nad troskami svojich nádejí, kto vie, čo je to nevlastnou vinou utratiť svoje najdrahšie a najmilšie i ocitnúť sa na starobu zrazu osamoteným — pochopí úbohú matku, ktorá namiesto potešenia odvezie si domov mŕtvolu svojho jediného dieťaťa.