ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zdĺhavo hľadela mi do očí a ja som nerozumel, ako možno tak dlho hľadieť a nedôverovať mi, veď predsa vec je jasná: slovenské peniaze sú i naše i báťove Čečinove, ktorého, mimochodom buď rečeno, Slováci na široko-ďaleko volajú „naším dobrým človekom“ a ktorého ja konečne nechcel by som pozbaviť tých niekoľkých dávnych požívateľov jeho peňazí, medzi ktorých patrila i stará Prútiková; rozdiel je len v tom, že my sme ľudová spoločnosť a on je samostatný človek, obchodujúci vlastným grošom.

„Ňaníčka,“ hovorím, aby som dokázal príkladom zbytočnosť jej žiadosti, „máte pred sebou dve — jednu vedľa druhej — vyvierajúce studničky, vyvierajú pod tým istým kríčkom, z tej istej pôdy — a vy sa nazdávate, že z niektorej načriete lepšej vody… nemýľte sa.“

Ale ona neprestávala hľadieť ako v nedorozumení, ešte i ústa pootvorila, pri čom vliakli jej pery hlbšie na bezzubé čeľuste a oči ešte väčšmi rozšírili sa na mňa, na slychách modrali sa jej žily, pozvoľne tratiace sa pod niekoľko šedinami, tenučko zahladenými poza uši, do ktorých som jej napokon kričal, nazdávajúc sa, že nedopočuje.

I na to pokrútila hlavou a s tou istou podozrievavosťou skúmala moje oči; zdá sa, že osobnosť nového účtovníka, akým som vtedy bol, budila v nej dôveru, ale podľa reči nevidela v ňom záškodníctvo…

Na tretí deň prišla zase — azda viac preto, aby si obzrela k sviatkom požičiavajúce ženy a potom s jednou, žiadajúcou si tiež niečo peňazí, odišla; — mnohí požičiavatelia museli pre opovedané pôžičky dva razy sa ustanoviť. Napozajtre vrátila sa i Hukľová a s ňou došla zase i Prútiková. Hľadela sa došuchať k môjmu stolu, odkiaľ bolo možno zblízka prizerať sa pokladníkovi.

„Dve koruny osemdesiat — polročný úrok!“ riekol obvykle podľa výkažky a dočitoval prítomnej Hukľovej do úplnej sumy. A ako dopadali biele peniaze na mramorovú dosku, starkej rozochveli sa pery i brada a zdalo sa, že chce vystrieť ruku a čítať ich ešte raz, ale ružolíca nevesta zhrnula odčítané groše pred jej zrakom, — tam ich má v očipkovanej zásterke a Prútiková nemôže odtrhnúť od nej oči, obracia sa za ňou i do dverí.

Podivná starenka, prečo tak neodbytne prichádza a čo jej toľko záleží na tom, aby dostala peniaze u nás a pôžičku u Čečinu aby vyplatila? Jej oči, vidiac odchádzať ženu, s ktorou prišla, navlhli ako decku, keď videlo, že rovesníci bohatých rodičov dostali dar, o akom sa ono ani snívať neodvážilo. — Nie je to túžba po mamone, však ani nemá nikoho, aby sa jej oddalo zháňať sa za ňou, je sedemdesiatjedenročná, vo veku, v ktorom spotreba človeka býva pranepatrná; ale ani závisť je to nie — bože môj, prečože by mala závidieť komu, veď, hľa, vonku pri dverách je koza (len toľko, že nevošla za ňou do banky ako pes), ona i s tou sa podelí, keď má kus chleba, čo jej podali dobrí ľudia. Lebo ona upiecť si ho už nevládze, čo by zavše i neškodilo, nie síce pre ňu, bezzubú, ale to milé zvieratko by zaslúžilo za svoju dobrotu, aby ho niekedy i po ľudsky nakŕmila. Keď si tak pomyslí, ako je prinútená chovať ju stále plotovým bodľačím za hojnosť mastného chutného mlieka, cíti sa tak neporovnateľne nevďačnou a nezaslúženou, že cez slzy prihovára sa listy a mládniky oberajúcej koze: „pokoľ ma, pokoľ, nehodnicu, ktorá sa ti nikdy neodslúži“, ale múdre zvieratko, len čo pocíti na svojom rohu ruku, prestane sa pásť, zopne krk i hlavu, nazdávajúc sa, že nevládna gazdiná potrebuje jej oporu, tak ako keď idú spolu po ulici…

Náhle pozdalo sa mi, že tejto starenke krivdím, keď používam voči nej rady chladného rozumu a nekonám podľa srdca, jej po vôli. A potom veď vlastne ani neviem, či ma rozum neklame? Čo vlastne viem bližšieho, základnejšieho o Čečinovom bezúhonnom účinkovaní medzi ľudom v odľahlej slovenskej dedine, kde žil dosiaľ ojedinele a kde zbohatol? Azda to nie je ani rozmar, ale starká má vážnu príčinu, aby vrátila Čečinovi pôžičku.

Medzitým Prútiková sadala si, opierajúc sa suchou pravicou, aby nespadla, na dlhú lavicu pod stenou, v pootvorených ústach pohol sa jej hor k podnebiu jazyk ako v napnutí k reči, len oči ešte prezrádzali, akoby nebola s úsudkom hotová a musela si ho domyslieť.

„Voda — voda,“ zahovorila pozvoľne, viac pre seba a ja som si chytro pripomenul, čo som jej povedal onehdy o rovnakosti vody v dvoch studničkách; „ale,“ pokračovala, „to je rozdiel: tu žena vzala o pätnásť zlatých viac peňazí, ako ja mám u ,toho‘, a platila menej interesu. Tak aj metliarka aj Malková majú po viac dlhu, proskám pekne, a platia menší interes.“

„Koľko platievate pánu Čečinovi?“

„Každého polroka zanesiem im dva zlaté aj dvadsať grajciarov — toľko pýtajú…“

Rozpamätúvam sa, koľko žiadala peňazí na vyplatenie svojho dlhu a cítim, ako sa mimovoľne červenám, keď myslím na úrok a požičaný driek. „Náš dobrý človek“ stojí predo mnou s masívnou zlatou reťazou, s ťažkými prsteňmi, a ja, neviem prečo, hanbím sa i bojím starenke pozrieť do očí, do tých vpadnutých, ale poctivo sa skvúcich očí, vidím len jej zhrbenú malú postavu, neschopnú práce, vetchý odev, ktorý mohol byť nový voľakedy pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi; na grudniačiku pozorujem od ošúchanej farby kožušiny badateľne sa líšiace malé miesta, na ktorých mohli byť kedysi poprišívané pekné červené tulipány. Poznenáhle zahmlievajú sa mi oči a s údesom na celom kožúšku vidím samé malé i veľké znaky % a starkú zakrýva mi úplne prízračné číslo 17, naznačujúce výšku percenta, akú prijímal od tejto bedárky Čečina.

„Z čoho ste splácali interes?“ opýtal som sa jej, spamätajúc sa po chvíli.

„A — predávala som mliečko po troštíčke.“

„Koľko vydojíte od kozy?“

„Ráno z pol holby a večer tiež zatoľko.“

„Koľko zostáva vám, keď si z mlieka predáte?“

„A — proskám pekne, mne veľa netreba, mliečko je mastné — dolejem si vodičky; zavše pocvrkám ju i na obed… pustí kedykoľvek, ľahká dojka je, škurátik jej nezatresúva…“

Zvonku bolo počuť mekotanie, zhon i smiech detísk.

„Zase mi ju plašia,“ spozornela starká. „Nikde si ju nemôžem nechať pre sodomcov. A keby im ubližovala, ale krotký tvor boží je…“ Vstala, že vyjde za kozou, ale som ju predbehol a nakričal som na chlapcov, ktorí sa rozbehli.

„Kdeže ju pásavate a mávate na noc, či máte svoju pašu a búdu pre ňu?“ spytoval som sa s istým strachom, vrátiac sa; otázka naoko ľahostajná a vedľajšia, ale mne, úradníkovi, ako predpísaná, veď, hľa, banka musí vedieť, či starká má „nejakú škvarku“ alebo kde skloniť svoju hlavu, ináč i ona uschová svoje dobročinné ruky…

„Susedovci majú živý plot i dovoľujú mi ho opásať a hrobári tiež nebránia, keď zájdem s ňou vôkol cintorína ju napásť. Boh im zaplať, dobrým ľuďom, že nemusím ďaleko sa ustávať a trápiť o pašu; už o skrýšu, chvalabohu, nemám starosti: s mojím nebohým (tu Prútiková utrela si slzy) nadobudli sme si malé prístrešie a je v ňom i komôrka pre kozičku.“

Vydýchol som si uľahčene, škvarka je.

„Dostanete peniaze, ňanka.“

Starká odtisla si šatku z ucha na neočakávanú odpoveď, akoby nedôverovala svojmu sluchu, a vyjavená dívala sa na mňa.

„Budete si môcť vyplatiť svoju dlžobu.“

A keď jej pokladník odčítal päťdesiat korún, bez zrážky úroku — ako mal naručené — rozplakala sa a chcela bozkávať ruky…