ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes očakával som, že bude pekne, a obloha je zase taká mračná, taká bezútešne chmúrna ako tvár sivej kovovej rakvy. Obzorom valia sa hmly, dávne, staré hmly, ťažko visiac nad hlavou; zdá sa, že niet im konca-kraja; vychádzajú zo zeme, z neba i z veľkého medzipriestoru. Aké tiesnivé sú hmly — zvierajú srdce ako temný neodbytný tieň predtuchy smrti, vtierajúci sa odkiaľsi z neznáma.

A srdce tak slabo bije ako na zámlku. Prikladám naň ruku, trasľavú, studenú, spotenú ruku, chcejúc vyskúmať jeho tlkot, bojím sa pritom, ale neodťahujem jej: strnula, primrela na hrudi…

Ach, hruď!… Srdce!… Áno, len choré, nezdravé srdce môže tak chvejno-slabo biť; srdce, z ktorého uniká život…

Bože môj, ako nesmierne smutno je dookola a ako hrobove zarputilo mlčia šeré útesy skál ponad úzkou dolinou, ktorou sa plúžim… Nie, nezdržím tej pustej tichosti, prinútim, aby sa mi ozvalo v prírode, aby zahučali hory i skaliská veľkým, otriasajúcim hrmotom!

… Márne, márne. Dolina cudzo, ľahostajne hľadí na mňa a mne tiež sa zdá, akoby som nikdy nebol zrodencom jej lona — tak veľmi mi je ďalekou, tak nedotýkavou. Bývala plná rozkošných, pútavých farieb, keď hľadieval som na veci s ľahkou, bezstarostnou mysľou a s prostou, všetko rovnako prijímajúcou vierou decka. Teraz? kam sa podeli lesky jasavého neba, kam zapadli radostné hlasy víriaceho života, volajúce na mňa zo spevu drobných vtákov, z vĺn rozšumených siatin i z hrčiacich vôd a hornatých zelených výšin, horiacich sa s povíchricou. Nič nepovzbudzuje ma k radosti, nič nemá lákavej sily neodolateľných záujmov. Hlavou tiahnu myšlienky vleklé, upäté jedným smerom ako tichý pochod trúchliacich, čierno odetých ženských. Odkiaľ idú, prečo sa tisnú a kam ma chcú zaviesť — neviem. Ale je také zúfalé, také žalostné, že vychádzajú, že ma vedú, vedú… Celý som zoslabnutý a ukonaný. I duša sa mi chveje, zapadá v hrôzu pred čímsi neznámym, ale predsa vo vnútri mojom jestvujúcim.

Aké hrozné je, keď sa duša chveje… Ona sa ani vtedy neutišuje, keď zavrieš oči pred vonkajším svetom, keď pokúsiš sa vrhnúť v prudkú vášeň, keď opojíš zmysly. Cítiš vždy, ako sa zvíja, aká je biedna a podliehaš celý jej skľúčenosti, z ktorej, zdá sa ti, niet východu, niet vyslobodenia. Neostáva iné, len utiahnuť sa, poddať žravému bôľu…

Vzoprieť sa? Nie, mne nemožno. Som bezvládny ako v silách zámrlej muchy, a niet opory, niet vetvy, o ktorú by sa zachytil: predo mnou strmejú len klzké zrázy nevyplnených túh, bez svetlých nádejí.

Ó, ako by sa mi uľahčilo slzami! Lež hlava je mi rozpálená, môžem plakať, lkať len bez uvoľnenia, krvavými červenými očami, vyschnutými prameňmi sĺz.

Nad stráňou poletujú sluky ako lietajúce nočné príšery v predvečernom zhone, ich sipľavé hlasy prenikajú vzduchom ako rozbehnutá mrazivá a krv zrážajúca vlna. Čujúc ich, zdá sa, že tu nie je slobodný nijaký prejav života, človek je votrelcom pozemského sveta a za tú odvážlivosť odpykať musí smrťou… Bojím sa pohnúť hoc i jediným cípkom tela. Akosi tíško, bojazlivo vzpínajú sa i holé černajúce sa konáre stromov a nehne sa ani bezlisté steblo trávy. Prečo je tak mŕtvo ustrnuté a hlboko uzavreté všetko vôkol mňa? Snáď cítia i skaly i brehy i zem, ktorá mi je pod nohami, čo cítim ja a užasli i ony onou hroznou myšlienkou, že iba smrť má večné trvanie, ona je oprávnená a nad všetkým jedine víťazná — akoby ona bola cieľom, a nie život?

Jak bolestné, jak zúfalé!

Ledvaže vznikol život, už rozptyľuje sa a rozplýva ako náhodou povstalá pena na vode. Rodiaceho sa človeka ako fantom predíde život — hneď zmizne, ako si ho bol zamiloval a akonáhle siahol po ňom, aby si ho privinul k roztúženým prsiam.

Kam uniká, kam uniká… a aký v tom zmysel?

Myšlienky sa mi rozchádzajú bez konečného zanikania a každá akoby niesla na sebe žeravosť silne tlejúcej pahreby. Pália, pália. Schytávajú ma so sebou a ja sa im neviem ubrániť a ani neviem, ktorej sa pridať, ktorej dôverovať. Rozháraný som a nenachádzam sústreďujúceho bodu ani v sebe, ani mimo seba.

Oh, kde je cesta, kde chodník k Neznámej Moci, vyputnávajúcej z ťažkých oťaží a všetko urovnávajúcej? Svitnite, zjasňujúce lúče a povzneste srdce v Jej éterový azúr! Chcem sa vám otvoriť do najhlbšieho vnútra a povoľovať jasným prílevom a piť božské elixíry Poznania. Chcem skúpať svoju chorú dušu v ozdravujúcich vánkoch; chcem ožiť a znovu horúce prilipnúť k životu, k tomu daru „najväčšiemu zo všetkých požehnaní“, po ktorom tak túžim a ktorý tak nesmierne milujem! —

Roztváram ramená v šialenom úpenlivom očakávaní a upieram do neba napnuté hľadajúce zraky.

*

Na čelo padá mi hustá drobná rosa hmlí a temný nočný mrak spúšťa sa mlčky vôkol mňa.