ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Auvech, běda mně hříšnici
  
• Hospodine, ochránce náš
  
• Takliž ja předce v úzkosti
  
• Ač jest mé srdce smutné
  
• Ač mne Pán Bůh ráči trestati
  
• . . .  spolu 5 kapitol
• Zmenšiť

 

Eliáš Láni: BÁSNE - Z básnickej tvorby Eliáša Lániho (1570 – 1618) sa zachovalo len torzo v dielach iných autorov: v spevníku Daniela Pribiša Písně duchovní (1634), v Tranovského Cithare sanctorum (1636) a dokonca aj v katolíckom spevníku Benedikta Söllösiho Cantus Catholici (1655). Nikdy nevyšli vo forme ucelenejšej zbierky alebo spevníka.

Lániho autorstvo možno s istotou prisúdiť zatiaľ len desiatim básňam Vážme život smrtedlnosti, Nu již my tělo schovejme, Tak vidíš rozkoš světa, Auvech, běda mně hříšnici, Bože, otče náš nebeský, Hospodine, ochránce náš, Ač mne Pán Bůh ráči trestati, Buď, Bože můj sám sudce, Takliž ja předce v uzkosti, Ač jest mé srdce smutné a jednej veršovanej modlitbe (Dobrotivý Stvoriteli). Datovanie jednotlivých básní nie je presné, pravdepodobne ich napísal v priebehu rokov 1597 – 1617.

Vyznačujú sa vysokou literárnou hodnotou. Nepopierateľný je vplyv žalmickej poetiky. Verš básní je rytmický a typickým znakom sú časté refrény. Básnické obrazy sú pôsobivé, niekedy až expresívne, no zároveň blízke hovorovej reči. Do nášho literárneho kontextu prinášajú prvé signály barokovej poetiky, a preto sa Láni zvykne zaraďovať medzi prvých básnikov literárneho manierizmu v našom literárnom prostredí.

Typickým znakom básní je dramatický emocionálny výraz. Majú charakter osobného vyrovnávanie sa s nešťastím a pocitom opustenosti. Rezonujú v nich pocity strachu, úzkosti, ktoré vyúsťujú až do stavu depresie, zúfalstva a duševnej rozorvanosti. Vyjadrenia osobnej bolesti sú neraz synekdochickým obrazom utrpenia celej spoločnosti v čase tureckého plienenia i náboženských nepokojov..

Báseň Auvech, běda mne hříšnici pravdepodobne pochádza z obdobia Bocskaiovho povstania. Je obrazom trpiacej evanjelickej cirkvi, ktoré spôsobujú nielen vonkajšie vplyvy: „Turek mne trápi, / Papež mne tratí...”, ale aj vnútorne rozbroje a zradu: „Různice, zvady, / závisti, zrady / niní jsou štěstí mého závady.” V básni Hospodině, ochránce náš (1606?) reflektuje Láni viaceré sociálne problémy: „loupežství, mordy, pálení, / bídy i jiné trápení...”.

Osobitnú skupinu v Lániho básnickej tvorby tvoria básne nesúce znaky osobnej, intímnej lyriky. Zvyknú sa označovať za jeho najpoetickejšie diela, nielen pre bohatstvo a pôsobivosť obrazov, ale najmä pre ich presvedčivosť či hĺbku citu. Náboženské a spoločenské nepokoje, podlomené zdravie a predovšetkým neustály osobný duchovný boj zanechali výraznú stopu v básni Takliž já předce v úzkosti. Dominuje v nej pocit strachu, neistoty a najmä opustenosti. Pôsobivé obrazy fyzického utrpenia slúžia na zvýraznenie duševného nepokoja a vyčerpania.. V prvej polovici Láni vyčíta Bohu, že naňho dopúšťa toľko nešťastia. Neskôr však s pokorou prijíma všetky útrapy. Dokonca si ich od Boha žiada: „Nech jen mne šmihá bičem svým, / neb koho on tresce, / toho on míti chce, dobre vím.” Báseň Ač jest mé srdce smutné je manifestom Lániho odovzdanosti Bohu: „V tobě budujem šťastně, / což mi potřebné jest. / Tobě se v moc dávám, / se vším, cožkoli mám.” Pokorným priznaním si vlastnej hriešnosti je báseň Ač mne Pán Bůh ráči trestati. Utrpenie v nej prijíma ako prostriedok na priblíženie sa k Bohu: „Hněv Páně rád nositi budu / neb sem jemu těžce zhrešil. / Ať bych se tedy jeho súdu / a spravedlnostem naučil.” Dokonca v nej protestuje proti akémukoľvek upadaniu do zúfalstva. Táto báseň preto pôsobí azda najvyrovnanejšie zo všetkých jeho intímnych básní.

Literatúra:

KÁKOŠOVÁ, Zuzana: Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava : Univerzita Komenského, 2005, s. 72 – 74.

MINÁRIK, Jozef: Renesančná a humanistická literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985, s. 100 – 102.