ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viacnásobný domáci pán elegantne pripravený čakal hostí v prijímacích sieňach. Spôsob jeho držania a umele omladený zovňajšok prezrádzali tuhý zápas so starnutím.

Trochu včas sa pripravil a nudil sa. A aby zahnal nudu, skúmavo sa prešiel po skvele osvietených, nádherných sieňach. Kedy-tedy hodil okom netrpezlivo po otvore dvier. Čakal svoju paniu. Napokon sa uložil do kresla s umdletosťou nemierneho života.

O chvíľku vošla žena. Bola tiež elegantná, zdatná. Lenže jej zovňajšok nebol pripravený prostriedkami umelej mladosti. Celú jej bytosť zalialo tiché podrobenie sa blížiacej sa starobe.

Od rokov prvý raz sa teraz predstavila nenamaľovaná. Zastala pred mužom a, na čo už roky nedbala, čakala na jeho mienku.

Muž pozrel na ňu, ale ani sa nezačudoval, ani ju nepochopil, ako čakala. Keď zbadal jej nenamaľovanú tvár, trochu zazlievavo ju náhlil:

— Ešte vždy ste nie pripravená?!

Vybral z vrecka hodinky a pozrel sa na ne.

— Ponáhľajte sa. Naši hostia onedlho prídu. Nesmieme im dať čakať.

Žena sa tajomne usmievala. Sadla si oproti nemu a pevným hlasom riekla:

— Už som hotová.

Muž nedbalo schválil:

— Keď sa chcete dnes kvôli rozmanitosti ukázať spoločnosti zanedbane a vyvolať klebety, nemám nič proti tomu.

Žena vážne a spokojne vysvetľovala:

— Nielen dnes, ale už navždy chcem chodiť vo svojej pravej podobe. Konečne som sa zriekla zápasu so starnutím.

Muž sa posmešne spýtal.

— Teda zas nastala nová premena?

A skúmavo podnecoval ženu v novom obrate, lenže nie s teplým, nežným záujmom, s akým by bol skúmal ktorúkoľvek ženskú na jej mieste.

Potom znevažujúco dodal:

— Hrdinská sebaobetavosť!

Pani sa zapálila. A hoci muž netrpezlivo načúval hukot automobilov, jednako len povolila túžbe, vyplývajúcej z vnútorného pretvorenia, ktorá skoro nepremožiteľne hnala vyrozprávať sa do vôle o svojom povznesení. A pohnuto sa začala priznávať:

— A ja som šťastná, že som sa natoľko povzniesla.

Ale muž len ľahostajne poznamenal:

— Keď vám tak príjemne padne ten najnovší rozmar, len sa zabávajte podľa neho.

Ženu rozčúlila jeho ľahostajnosť a posmešne sa spýtala:

— Privolíte i k tomu?

Muž znovu len ľahostajne odpovedal:

— Ako ku všetkému, čo ste len doteraz vykonali. Nemôžete sa ponosovať. Vždy a vo všetkom som vám daroval úplnú slobodu.

Žena trpko povedala:

— Bez toho, aby ste sa presvedčili, či si ju žiadam…

— Keby vám nebola bývala po vôli, neboli by ste ju prijali.

Celá horkosť privolanej minulosti znela v ženinom hlase:

— Keď som ju prijala, to ešte neznamená, že som si ju i žiadala. Ja som sa s neskazenou dušou stala vašou ženou a opravdivo som vás ľúbila.

Muž s cynicky žartovnou ľútosťou riekol:

— Veľmi ľutujem, že som sa nemohol s podobnou dušou stať vaším mužom a nemohol som vás milovať. Som vychovaný pod inými vplyvmi. A k manželstvu ma prinútili len rodinné a hmotné dôvody. Ale načo to máme prevetrávať. Nemáme si čo vyčítať. Veď v konečnom dôsledku sme rovnakí…

Ženu úplne vzrušil jeho urážlivý tón a nahnevane odvetila:

— Je zbytočné, aby ste mi to teraz po rokoch vysvetľovali. Veď už pred časom dávali ste mi pociťovať, prečo ste si ma vzali a že si veľmi svojvoľne vysvetľujete pojem vernosti…

Muž jej namyslene vpadol do reči:

— Ale bol som natoľko svedomitý, že som i vám dal na to právo. Hoci som to nevyslovil takticky, vy ste pochopili nemé dovolenie a prijali ste ho. Nerozčuľujte sa teda dodatočne nad tým. Veď viete, že nesmiete vstúpiť pred hostí vzrušená. Naraz im prezradiť telesné i duševné zostarnutie: že už nedbáte o seba a nemôžete sa opanovať, bolo by primnoho.

Žena si nevšímala radu. Privolaná minulosť so všetkou svojou horkosťou a bôľmi tak mocne v nej zavládla, že sa nemohla o inšie starať. A rozhorčene vybúšila:

— Spočiatku som nepochopila celý význam vášho chovania. Nebola som ešte natoľko skúsená. Len zúfalo som sledovala, ako sa vždy viac vzďaľujete odo mňa. A aby som vás privábila späť, použila som všetky spôsoby.

Muž zadumane poznamenal:

— A nepodarilo sa vám to. Svojou prísnou mravnosťou boli ste mi veľmi nudná.

— Pochopila som to aj ja, keď som videla, aké sú ženské, ktoré sa vám páčili a pútali vás. Zmenila som taktiku. Začala som napodobňovať tie ženské, ale vy ste sa len ľahostajne pozerali na moju námahu. Bolo to len neúčelné napodobňovanie zovňajšku. Nemohla som očarúvať novým, dráždiacim tónom, osvojiť si ich ľahkomyseľnosť, aby som ich mohla premôcť. A ochabnuto som sa zriekla zápasu…

Muž obzrel sa do minulosti napolo ľahostajne, napolo pozorne, práve tak, ako sledoval tie udalosti, keď sa diali. A riekol:

— Hoci ma to velmi nezaujímalo, predsa som pozoroval, ako sa vyviniete vo svojej bojazlivej premene.

Žena sa trpko usmiala:

— Napokon som zmúdrela a pochopila celý význam vášho chovania.

Muž vstal. Podišiel k najbližšiemu stĺpu, starostlivo pozoroval na ňom stojacu umeleckú sochu a nepoddajne tvrdil:

— A radovali ste sa…

Žena prudko sa ohradzujúc zastávala svoju minulosť:

— Cítila som sa veľmi urazená. Radovala som sa iba vtedy, keď sa zjavil ten, ktorý ma mohol potešiť.

Muž blysol na ňu cynickým úsmevom.

— Aj ste sa mohli radovať. Len vtedy ste sa vyvinuli na uchvacujúcu ženu. Skoro som aj ja kapituloval.

— Áno, pamätám sa i na to. Vládla som už pôvabom hriešnej ženy a bola by som bývala schopná už i vás si pripútať k sebe. Lenže, čo by ma kedysi bolo robilo blaženou, to sa mi vtedy už hnusilo. Boli ste mi veľmi protivný, keď som už poznala človeka, ktorý sa ešte i v hriechu choval šľachetnejšie a dôstojnejšie, ako vy v manželstve. A tým väčšmi som k nemu priľnula…

V tvári sa jej zrkadlil ostrý bôľ. Vždy žialila, že sa musela odchýliť od správneho smeru života, aby mohla byť aspoň chvíľu blažená. A teraz, keď už necítila očarujúci, svedomie utišujúci pôvab zakázanej blaženosti, to želanie v nej mnohonásobne ožilo.

Muž pristúpil k nej bližšie. Teraz prvý raz ukázal sa v ňom živý záujem. Bojujúc so starnutím, mimovoľne sa zaujímal o zánik mladosti. A pretrhol ju:

— No a potom?! Vaša nenamaľovaná tvár prezrádza koniec nadšenia. Ako sa to skončilo? Azda ste zrazu priveľmi zostarli?

Žena celkom utíšená zádumčivo, so smutným úsmevom obzrela sa na muža. To, čo sa chystala povedať, bolo také uspokojivé.

A riekla:

— Keď naša mladosť pominula, márne sme sa ju snažili predĺžiť umelým omladením zovňajšku, vždy častejšie sa v nás zjavovali príznaky duševného starnutia. Pocítili sme ničiacu moc veku a jeho napomenutie, že naša mladosť sa už pominula a zriekla sa svojich privilégií…

— To muselo byť veľmi radostné prekvapenie! — smial sa muž. — A ďalej čím sa vám ešte zavďačilo?

Snažil sa dať hlasu posmešne žartovný tón, ale z očí mu sršala zvedavosť a obavy. Chcel sa presvedčiť, či sa už aj v ňom neozývajú tie symptómy.

Žena, chápuc ho, pokračovala s významným úsmevom:

— Do jeho duše som nedovidela. Nemôžem vás teda uspokojiť s verným priebehom procesu starnutia, ktorý sa v ňom odohrával. Len z prejavov som spoznala, že už i v jeho duši účinkuje ničiaca moc veku a zaľahla už i na jeho lásku. Veď už aj vo mne sa diala tá premena. Láska prestala byť hlavným živlom v mojom živote. Nemohla ma úplne upútať. Vzďaľovala som sa už od nej. A najradšej som sa vzďaľovala do minulosti, keď ešte nejestvovala. Vždy častejšie som vyhľadávala minulosť a vyvolávala jej jednotlivé čiastky do prítomnosti. Až kým som neostala pri ideálnych, čistých, spokojných spomienkach svojej včasnej mladosti…

Na chvíľku zamĺkla. Tvár jej zalial jasný odraz tých spomienok. Potom pokračovala:

— A pri tých spomienkach som sa cítila už lepšie ako pri milom. A zmocnila sa ma túžba, aby som tie čisté, dobré city, zásady, úmysly a skutky svojej včasnej mladosti presadila do svojej staroby. Cítila som, že hoci môj neskorší život nebol hoden mojej včasnej mladosti, nie som taká skazená, aby som sa nemohla očistiť. Neupadla som do bludu z pohodlnosti, len zo slabosti. Nebola som dosť silná, aby som mohla slobodne obstáť v ťažkých navštíveniach. Ale teraz som už dosť zocelená, aby som presvedčením svojej včasnej mladosti očistila svoju starobu a napravila hriešny život medzi nimi. Taká včasná mladosť ako moja, vyvoláva takú starobu…

Ľahký vzdych sa jej vyrval z úst. Potom znova pokračovala:

— A upozornila som svojho milého, že náš čas sa už skončil. Nečakajme teda, kým sa úplne zunujeme. Neviaže nás poctivý zväzok, ktorý by nás nútil, aby sme spolu zostali i potom, keď láska zhasne. Zanechajúc krásne a milé rozpomienky, rozlúčme sa ešte zavčasu. Staroba požaduje už iné, nezištnejšie, šľachetnejšie a čistejšie potešenia. Hľadajme ich. On ma pochopil a rozišli sme sa. Potom som zahodila omladzujúce a okrášľujúce prostriedky. Zostarla som i naoko…

Muž sa uľahčene rozosmial. Nemal sa čo obávať, veď jeho neznepokojovali podobné chúťky. A uštipačne zvolal:

— Aká dojímavá ste vo svojej krotkosti! No prečo ste si vlastne vynútili ten rozhovor?! Môžbyť vás podceňoval kajúcny vrtoch staroby, aby ste sa mi úprimne vyznali a prosili o odpustenie a dovolenie? Nemuseli ste sa natoľko ponížiť vo svojej horlivej krotkosti. Bol by som vám odpustil a privolil ku všetkému i bez toho…

Žena vážne uprela naň oči.

— Chcem pokračovať podľa celkového presvedčenia svojej včasnej mladosti. A podľa toho je povinnosťou ženy polepšiť takého muža. Chcela som vás polepšiť na začiatku nášho manželstva, aby som vás zachránila a pripútala k sebe v spoločnom, dobrom a mravnom živote. Teraz vás chcem polepšiť, aby sme mohli šľachetným zmierením spoločne napraviť omyly nášho manželstva.

Muž sa posmešne zasmial:

— Aká ste vtipná. Veď vaše snahy sú ešte predčasné. Vo mne ešte nezavládla krotkosť staroby. Mužský pozdejšie starne.

Žena sa len ticho usmievala.

— Nebudem už dlho na vás čakať. Ja som sa dobrovoľne pokajala. Vy ma môžete v tom nasledovať. Vaša mladosť nebola podobná mojej mladosti. Ani vaša staroba nemôže byť podobná mojej starobe. Vy sa len vtedy obrátite, keď vás k tomu prinúti reakcia nemierneho života. A daromne sa búrite, skôr-neskôr to nadíde. A potom mi budete vďačný, že som vás predišla v polepšení…

Muž sa chripľavo, so zúrivým posmechom zasmial, akoby chcel zahnať vyvolanú mátohu, ktorá ho už pred časom naplňovala strachom. A posmešne zvolal:

— Už vopred prajem mnoho šťastia k spoločnej kajúcej ceste! Ale dovoľte, aby som pochyboval o úprimnosti vášho kajania. Zdá sa mi, že napokon by ste ma chceli len pokoriť a podmaniť si ma urazenou hrdosťou oklamanej ženy, ktorá sa nijako nemôže uspokojiť vo vás. Staroba už znemožní veselšie a príjemnejšie pomstivé víťazstvá. A chceli by ste sa aspoň tým potešovať.

A posmešne sa klaňal pred ženou.

Žena sa v priznaní úplne uspokojila. A riekla s vľúdnym odpustením.

— Keď vám ešte teraz príjemnejšie padne takto predstavovať vec, nech bude po vašom. Príde čas, keď s radosťou príjmete moje stanovisko…

Vtom pred palácom stíchlo hučanie automobilu.

Muž sa posmešne poklonil pred ženou.

— Madame, naši hostia už prichodia. Musíme prerušiť zábavné štebotanie. Ďakujem vám, že ste svojou rozprávkou odstránili nudu čakania. Jej koniec ma veľmi zabával…

Sluha oznámil hostí.

A oni sa pohli prijímať ich. Muž so starostlivo tlmenou, vzdornou zlosťou. Žena s tichým, smutným víťazstvom.