ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otrhaný, trasúc sa od chladu jarného svitania, ponáhľal sa z dediny, kde prenocoval a predošlého dňa žobral, do najbližšej obce aby tam pokračoval vo svojom zamestnaní. Ponáhľal sa, aby zavčasu došiel, kým ľudia nevyjdú na polia, a nemusel sa uspokojiť len strašením detí, ktoré ostali opatrovať domy.

V blízkosti dediny bilo mu do očí, že sa v lesku slnka niečo na hradskej v prachu ligoce. Zohol sa, aby sa pozrel, čo je to.

Tulácky život, plný odriekania, naučil ho pripisovať význam i maličkostiam, nepatrnostiam a oceňovať i to, čo iní nedbanlivo zanechajú odhodia alebo stratia. Zodvihol teda skvejúcu sa vec. Ústa sa mu rozšírili do radostného úsmevu. Bola to novučičká — nová koruna.

Položil ju na dlaň a držal ju oproti slnku, aby ešte skvelejšie zasvietila. A so záľubou kochal sa v nej, akoby sa nemohol nasýtiť jej leskom. Dosiaľ mu ani na um neprišlo vyskúšať, ako sa môže skvieť taký mizerný kov. Keď dostal peniaze, hltavo siahol po nich a skryl ich do vrecka. Z jeho vrecka potom prešli do židovskej krčmy alebo obchodu ako kúpnopredajné prostriedky. Neuchvátili ho svojím leskom, ani mu nedali pocítiť, že môžu mať aj iné pôvaby.

Nájdený peniaz svojimi novými účinkami ho skoro prebral z otupelosti jednotvárneho a nezmeneného tuláctva. Tento peniaz našiel, nedostal! Nemusel zaň, uponižujúc sa, úpenlivo prosiť, ani vďaku vzdávať. A jeho radosť bola tiež nová, líšiaca sa od radosti, akú mu prinášali peniaze, ktoré dostal. A bola väčšia, oveľa väčšia.

Peniaz mal maličkú cenu. Nemohol zaň veľa kúpiť. Nestačil ani len na potrebu dňa. Ale, hľa, priniesol mu v ústrety šťastie už v blízkosti dediny. To znamená, že mu svitá nový deň, krajší a lepší od obvyklých, a že bude mať v dedine šťastie.

Ani sa nesklamal. Už pri prvom dome ho čakalo šťastie.

Len čo vošiel do dvora, zbadal, že kľúč je vo dverách sýpky, postavenej v kuchynskej záhradke.

Zastal, načúval a skúmal. V dome panovala hluchá tichosť, i okolo neho, ani živá duša sa neukazovala — znaky, že kľúč je nie úmyselne v zámke, ale že ho tam zabudli.

Prečo sa tak pozabudli? V náhlosti alebo z nedbanlivosti? Ech, čo ho do toho! Hlavné je a radosť je v tom, že kľúč ostal v zámke. Akiste preto, aby on mal po dlhej, neblahej chvíli dobrý, príjemný deň. Áno, šťastie, ktoré ho privítalo už v blízkosti dediny, usporiadalo to tak, aby kľúč ostal v zámke sýpky.

Podišiel k dverám kuchynskej záhradky. Ale znova zastal a nespokojne sa poobzeral.

Neváhal preto, že by ho bolo zdržiavalo svedomie a znepokojoval strach pred hriechom. Bohabojné city žijúcich čestným a usporiadaným životom ho už dávno nevyrušovali. Svedomie a city v ňom stvrdli a otupeli v rozháranom, pochybenom a odlúčenom živote. Ani nie v strachu pred vrchnosťou choval sa tak opatrne. Vedel, že sedliaci pre menšie priestupky nebežia k četníkom. Uspokoja sa tým, že môžu do vôle preklínať a hrešiť vinníka. Len preto sa chránil, keby ho prichytili, stratil by dôveru dedinčanov a dlho by sa nemohol ukázať v dedine.

Tichosť okolo domu neprestala. Ešte ani pes, ktorý inokedy vždy na neho brechal, sa neozýval. Akiste i jeho vzali na pole. Ani u susedov nebolo vidieť nikoho. I tam bola tichosť. Po hradskej chodiaci nevideli do záhradky. Nemal sa teda čoho obávať.

Posmeľujúc sa, rýchlo, aby nepremeškal príhodnú chvíľu, podišiel k sýpke. Ani s tým sa nemusel obťažovať, aby skrútil kľúč. Zámka bola otvorená, akoby ho dnu už čakali. Vošiel, zavrel za sebou dvere, zapálil sviečku, čo vždy mal pri sebe, a poobzeral sa.

Nevidel tam len obilie. Všetkého bolo tam ako v nejakom spoločnom sklade. Sýpka nahrádzala i komoru na potravné články i haraburdáreň a šatnicu. Ale on si dovoľoval len menšie krádeže, pre ktoré sa nedostal do vážneho nebezpečenstva. Kradol len také veci, ktoré mohol odniesť nevidene a neprezradili ho ani potom. Najradšej len pokrmy. I teraz si odrezal hodný kus slaniny, pridal k nej dve klobásy, celý chlieb a všetko zabalil do batoha.

Potom vyšiel. Skrútil kľúč a hodil ho do mrkvy, aby ho domáci, keď sa vrátia, museli hľadať a čím neskoršie zbadali krádež. A vyšiel i zo záhradky.

Na dvore počkal, kým sa nebadane mohol dostať na hradskú. Potom sa ponáhľal z dediny bočnou, neschodnou cestou, aby nikto nevidel, že tam chodil. Bežal, akoby ho niekto hnal. Nehnalo ho vedomie hriechu, len strach, že spáchal niečo, čo môže mať zlé následky. Ponáhľal sa, aby sa im vyhol.

Keď bol už hodne ďaleko, zabočil znova na hradskú. Tam potom stíšil kroky a škodoradostne sa zasmial.

Predstavoval si, aké bude prekvapenie u okradnutého gazdu, keď sa vrátia z poľa a zbadajú krádež. Aký krik, trma-vrma nastane, ako budú hľadať, čo všetko zmizlo. Zlodeja nebudú prenasledovať pre takú maličkosť, len ho budú hrešiť, preklínať, najmä ženy. Zvesť sa rozletí čoskoro po celej dedine. Budú prehliadky v každom dome, či nechodil u nich záhadný zlodej a neuchytil niečo. Potom budú navštevovať poškodených, aby mohli počuť z ich úst dopodrobna celú príhodu. A niekoľko dní budú v dedine len o tom hovoriť.

— Hlupáci! — zvolal pohŕdavo.

A nudu samej cesty rozveseľoval si tým, že zápasil so smiechom, ktorý chcel z neho ustavične vypuknúť. Neistý, od priazni ľudí závisiaci život naučil ho byť opatrným. Opatrný bol ešte i v smiechu. Na poliach, ležiacich vedľa hradskej, pracovali robotníci. Pozreli na neho i zakričali mu niečo žartovného. Nechcel, aby zbadali jeho smiech a hádali, prečo sa smeje. A potom, keď k nim náhodou dôjde i zvesť o krádeži, aby hľadali súvis medzi ňou a jeho smiechom. Ľudia, vedúci čestný a poriadny život, sú veľmi upodozrievaví voči tým, ktorí spustnú. Uznal, že majú aj pravdu. A len tlmene sa smial, kým mu smiech neprešiel do slasti nemého, škodoradostného pocitu.

Tuláctvo ho prinútilo na žobrotu. Nemohol si vyberať v jej spôsoboch a prostriedkoch. Prosil, keď bolo potrebné, i úpenlivo, ponížene, krásne, prenikavo, v mene božom. Niekedy sa i vyhrážal a posmieval, ako to vyžadovala situácia a ľudia, ku ktorým prišiel. Najmä ženské rád obklopoval peknými slovami. Skúsil, že sú od prírody prístupnejšie a ľahko ich môže pohnúť. Lichotil im, poklonkoval im, chválil ich. Keď niektorú z nich chcel veľmi rozveseliť, pýtal ju za ženu. Pozbieral klebety z jednej dediny, aby ich mohol rozprávať v druhej. Keď ich chcel veľmi pohnúť, vymyslel dojímavé príhody a tak ich predniesol, akoby sa naozaj boli stali. Inokedy i spieval. Kde svätú pieseň, kde ľúbostnú, kde posmievačnú, ako to vyžadovala povaha darcov. Poznal ich slabosti, žiadosti, spory a schvaľoval, ospravedlňoval ich. A mali ho radi, hoci ho i hrešili pre tulácky, neporiadny život.

Hoci mu už duša otupela a nemohol úplne precítiť zneuctenie a naničhodnosť svojho položenia, skrývalo sa v ňom ešte toľko zo starého povedomia, aby mohol vše, v horkom pocite, zoškliviť si to kaukliarstvo. A nenávidel tých, ktorí požadovali, aby prísne zachovával spôsoby žobrania, alebo ich ešte doplnil a zdokonalil. Hoci už nevládal mravnou silou povzniesť sa z tuláctva, nepoddal sa ešte úplne, aby mohol prijať bez odporu všetky jeho spôsoby. Jeho vzbura bola v tom, že mal radosť, keď mohol prejsť cez rozum svojim darcom, škodiť im, okradnúť ich. A dnešný prípad ho naplnil zvláštnou škodoradosťou…

Približoval sa k ďalšej dedine. Predpoludňajšie slnce teplo hrialo. Po rannom chlade so slasťou požíval teplo lúčov.

Ako tak pomaly kráčal, naraz sa mu zdalo, akoby sa mu bola skrátila noha. Zodvihol najprv jednu nohu, potom druhú, aby si ich obzrel. Ale videl, že obe sú celé, len jeden z podpätkov chýba.

Nehoda ho upozorňovala, že by už bolo na čase zadovážiť si iné topánky. Tento nedostatok priniesol mu na um i ostatné. Oblek dnes-zajtra z neho spadne. I klobúk sa mu už predral. Všetko by bolo treba už zameniť za lepšie. To by bolo dobré zakončenie dnešného dňa, keby si mohol zaopatriť aj oblek…

Na kraji dediny sa dvíhal kaštieľ.

Tulák dostal chuť skúsiť v ňom šťastie. Cítil, že jeho dnešné šťastie by bolo len vtedy úplné, keby mu i oblek prišiel tak šťastne pod ruku. Ale opatrnosť ho upomínala, aby sa zriekol tejto radosti. Veď šaty ľahko prezradia svojho zlodeja.

Mladého pána našiel pri čítaní listu. Bol v skvelej nálade. Niečo veľmi dobré znamenal list. Peniaze alebo lásku.

Môžbyť oboje. Nelámal si hlavu nad tým. Pudovo pocítil, že vkročil v príhodnej chvíli. A veľmi ponížene predniesol svoju prosbu.

Nesklamal sa. Šťastie znovu dokázalo, že dnešného dňa sa pridružilo k nemu. Pán musel byť v mimoriadnej vôli. Veď sa pamätal, že vtedy, keď posledný raz u neho žobral, posielal ho pracovať a sotva mu dal niečo. Teraz, srdečne sa usmievajúc, vravel mu:

„Buď i ty elegantný aspoň raz vo svojom živote.“

A celkom ho zaodel.

Vrúcnymi slovami ďakoval, hoci nepociťoval ozajstnú vďaku. Pánovu štedrosť nepričítal dobrosrdečnosti, len náhode, že vkročil k nemu práve vo chvíli, keď úplné uspokojenie sebeckosti pohlo ho k mimoriadnym skutkom. Už ani nebol schopný precítiť ozajstnú vďaku. Tento cit vykynožili mu zo srdca spôsobom, akým darovali.

Vrátil sa na pole a preobliekol sa v priekope. Staré šaty rozhádzal po poli. Potom prešiel k poľnému potoku, aby sa obzrel v zrkadle vody.

Kochal sa v sebe. Bol ozaj elegantný. Keby hladina vody nebola odzrkadlila i jeho strašne zarastenú bradu, opálenú tvár, plaché oči, ktoré sa zavše s úžasom upreli naň zo zrkadla vody, hocikedy len zastal pri potokoch umývať sa, nebol by sa veru ani poznal. Keby ho nepoznali na celom okolí, ešte by mohla byť tá premena pre neho i nebezpečná. Urobila by ľudí nemilosrdnými voči nemu. Ale že ho všade poznajú, prv vyvolá len obdiv a potom sa mu budú žartovne vyškierať a posmievať.

A vzrástla jeho nenávisť k dobrodincom, ktorí ho síce vydržiavajú milodarmi, ale odopierajú mu právo dobre sa obliekať v zlomenom, spustnutom živote. Akoby otrhanosť dala právo na darmožráčstvo a otrhaný človek bol hodnejší na almužnu.

Prešiel dedinou bez žobrania. Ukradnuté jedlo mu stačilo len na dva-tri dni. Bolo by sa mu zišlo, keby ho bolo pribudlo. Ale triumfálna radosť, že mohol prejsť cez dedinu a nežobrať, bola oveľa väčšia a príjemnejšia, ako radosť, čo by mu boli poskytli vyžobrané rárohy. Hoci nebol už mravne schopný zmeniť si život, ešte neklesol tak nízko, aby nemohol požívať povznesenosť triumfálnej chvíle, v ktorej nebol nútený prosiť, ani prijať, ani vďaku vzdávať. Vtedy sa mu usadil na tvári bledý odblesk sebaúcty a dôstojnosti jeho bývalého poriadneho života.

Keď vyšiel z dediny, zamieril k lesu. Tam si mienil odpočinúť a zajesť si.

Sadol si do chládku, rozbalil batoh a začal si zajedať. Keď jedol s najväčšou chuťou, priplichtil sa k nemu veľký strakatý pes.

Keď bol otrhaný a žobral, psi vždy na neho brechali. Možno i tento brechal naň, azda ho aj naháňal, ale teraz, pretože nebol otrhaný a mohol i on darovať, pes sa na neho neosopil, len sa priblížil k nemu a vrtiac chvostom, prosebne pozeral.

Tuláka sa znova zmocnila nová, neobvyklá radosť. Povznášajúci pocit, že od neho prosia a on môže dať. Odkrojil kus chleba a hodil ho psovi. Pes hltavo schytil chlieb a zožral ho. Potom ešte vždy pýtal. Tulák mu zasa dal, potom zasa. Ale pritom nehrešil psa, ako jeho hrešili ľudia, keď žobral.

Dal mu aj slaniny. Potom zas chleba. Ale pes, ktorý sa už napolo nasýtil tým, že ochutnal slaninu, chleba sa ani nedotkol. Tulák sa preto nehneval, len sa chutne zasmial. Keby sa on bol tak choval voči svojim darcom, boli by ho iste vyhnali. Ale on len so smiechom kŕmil ďalej psa slaninou s triumfálnym pocitom, že hoci ho pokladajú za podliaka, chvíľami vie v dobrotivosti prevýšiť ešte aj svojich darcov. Nestaral sa o to, že tým skráti svoju voľnú chvíľu a neskoršie sa musí vrátiť k žobrote. Bol úplne v moci slasti rozdávania.

Keď sa pes úplne nasýtil, ľahol si k tulákovi, hlavu položil na jeho nohy a začal driemať.

Tulák sa na neho díval. Akoby ho bol už videl. Áno, pamätá sa už. Je to pes gazdu, bývajúceho na konci dediny. Brechal na neho, keď s nepriateľským citom, pochybným úmyslom išiel k nim. A teraz, hľa, prituľuje sa k nemu, pretože lepšia stránka jeho duše v ňom zavládla.

Podivne príjemné teplo prúdilo z prítuľnosti psa. Hrialo ho a vkrádalo sa mu až do srdca. Uľavila sa mu zatvrdilosť a schvátil ho príjemný pocit bývalého čestného, poriadneho života, keď ho ľudia nevystrkovali a nebrechali na neho psi. Ľnuli k nemu ľudia i zvieratá, kým podlý a nečestný skutok nevrhol ho do spustnutia a nesocal ho vždy nižšie, až do tuláctva.

Vždy viac sa odtŕhal od svojho predošlého života. Nemohol nájsť cestu, vedúcu späť. A odtiaľ nik sa nepokúsil, aby ho obrátil. Márne túžil späť, márne ožila chvíľami jeho lepšia duševná stránka. Nik sa neponížil k nemu, aby ho povzniesol. Zaobchádzali s ním ako s navždy vylúčeným aj vtedy. Za celého jeho tuláctva jedine to zviera pocítilo, že nie je ešte úplne stratený, že sa vie ešte chvíľami vzdialiť v duši od terajšieho života. Rozoznávajúc veci, chová sa k nemu milo v tých chvíľach a odmeňuje ho schvaľujúcou prítulnosťou…

Dlho sa díval na psa, kým i on sa nestal ospanlivý. Potom si ľahol a zaspal.

*

Keď sa zobudil, už sa zvečerievalo.

Sadol si a poobzeral sa. Pes už nebol pri ňom. Včaššie sa zobudil a veľmi vyhladol, lebo zožral všetko, čo len ostalo. Potom ušiel.

Tulák sa chvíľku hlúpo díval pred seba. Potom si horko uvedomil, že sa už skončila jeho radostná, krásna chvíľa. Ale nepreklínal psa, že mu ju skrátil, ako jeho preklínali ľudia, keď ich ukrátil v niečom. To zviera povznieslo ho na dôstojnú úroveň darcu a pohlo ho ku krásnym, radostným citom. A nemohol sa hnevať naň, ani ho hrešiť, hoci jeho ešte i preto hrešili ľudia.

Cítil, že už i on vyhladol. Pozbieral sa teda a s tichým smútkom pohol sa k dedine, aby si vyžobral večeru a nocľah.