ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kožušník Pavel Dolán sa zobudil jedného rána na to, že mu vtiahol do dediny konkurent.

Ešte za mladi prevzal od otca dielňu s malým hospodárstvom. Odvtedy vyrábal bez konkurencie so svojimi pomocníkmi kožuchy pre celé okolie. Každý kúsok, ktorý tak šikovne a pekne vyhotovený vyšiel z jeho dielne, pôsobil mu nesmiernu slasť. Bol veľmi pyšný a tešil sa, že temer na celom okolí nosia ľudia jeho výrobky. A nie s malým napätím čakal, aké stanovisko zaujme konkurent.

Ten sa zo začiatku správal veľmi skromne. Bol to jeho bývalý učeň, ktorý, vyučiac sa u neho, prešiel do maďarského kraja, aby videl trošku sveta a získal skúsenosti. Po prevrate sa vrátil späť do svojho rodiska a otvoril si dielňu.

Nevrátil sa ako novotár, aby pomocou svojich skúseností znemožnil svojho starého majstra. Kožuchy šil len tak, ako sa to od neho naučil. Nechcel ho zničiť, len túžil za značnou čiastkou jeho kupcov. A ten mu to mohol dopriať. Bol už zámožný, deti, okrem najmladšej dcéry, mal v poriadku. Zmenšený príjem neznamenal pre neho do života siahajúcu stratu. A ich priateľský pomer sa nepokazil. Ba, keď nový kožušník, Matej Dark si vzal ženu z príbuzenstva Dolánovej manželky, ešte sa i upevnil. A časom sa stali aj kmotrami.

Možno až do konca by boli žili v svornosti a v pokoji, keby sa nebol usalašil v dedine tretí kožušník, Miroslav Voda.

Vodu tiež viedli do dediny staré zväzky. Jeho starý otec totiž pracoval kedysi ako tovariš u Dolánovho otca. Potom sa presťahoval do mesta, kde sa oženil.

Vycvičil sa za mestského človeka. A s namyslenosťou malomešťana, trošku zhora spomínal na dedinských ľudí a na príbehy, ktoré prežil medzi nimi. Podceňujúc ich, s povýšenosťou rozprával o nich synovi a neskoršie vnukovi, z ktorých, keďže sa nechceli učiť, vychoval tiež len kožušníkov.

Najmladšiemu Vodovi bolo už tesné malé mesto. Keď sa vyučil, pobral sa skúsiť sveta. Pochodil celé Rakúsko. Náklonný k dobrodružstvám, nespokojne vandroval z miesta na miesto, kým nevypukla svetová vojna.

Z vojny sa šťastlivo vrátil, ale už mu nechutilo pokračovať v remesle. Zachytil ho ziskuchtivý zhon poprevratových chvíľ. Zo začiatku sa snažil loviť v mútnom, ale keď sa mu nič lepšieho nepodarilo, prešiel do dediny, kde voľakedy pracoval jeho starý otec. Z rozprávania starého otca uzatváral, že sú tam takí primitívni ľudia, že ich ľahko bude môcť využiť k svojim špekuláciám.

Otvoril si dielňu aj on a dal sa do roboty. Podľa toho, čo videl v cudzine, obnovil formu a ozdobu kožuchov.

Ľudia najprv len zďaleka obdivovali novotné kožuchy. Ale keď žena, ktorá mala rada novoty, si jeden kúpila a pristal jej, zachytilo čaro novoty aj ostatných a vždy viacerí kupovali od neho.

Druhí dvaja majstri sa zarmútili a stále s väčšou horkosťou pozorovali, že ich tovar nie je už hľadaný. No Dolán to trpel len so smutným ustúpením starých ľudí pred mladými, ktorí viac vedia a sú zbehlejší. Ale Darka zmocňovalo sa pokušenie povstať. V duši sa mu ozývali nové sily a schopnosti a prinucovali ho rozmýšľať, aby mohol odplašiť nebezpečného konkurenta z dediny, ba z celého okolia.

*

Matej Dark začal chápať, že keď nechce, aby ho Voda zničil, a vyžral z rodiska, musí ho prekonať.

Začal rozmýšľať aj on o novotách. U svojho bývalého maďarského majstra videl, že vynachádzal vždy nové vzorky a formy.

„Ani to nie je taká ťažká robota, ako sa zdá,“ — poučoval ho vtedy. — „Každá forma, či už strižná alebo dekoratívna, pozostáva len z čiarok. A len čiarky ináč treba ťahať a formovať, aby utvorili harmonický celok, potom ináč treba vyfarbiť vzorky a novota je hotová.“

Oproboval teda i on podľa toho predpisu vytvoriť niečo nového. A tak pekne sa mu to podarilo, že sa aj on sám začudoval. Keby ho Voda nebol pobádal, ani by si nebol uvedomil, čoho je schopný. Dostal sa úplne do moci slasti tvorenia. Vynašiel vzorku za vzorkou. Dekoráciou dal svojim kožuchom celkom nový ráz. Boli naozaj veľmi rozkošné.

Hoci prišiel kupec do jeho domu alebo opraviť starý kožuch, ani za svet by nebol ukázal nové kožuchy.

Na novembrový výročný jarmok sa všetci traja vytiahli. Voda s víťaznou škodoradosťou, ako ten, kto je istý, že docieli úspech. Dolán bez vôle, Dark s tajným úsmevom, ako ten, čo sa chystá pripraviť prekvapenie a už vopred prežíva účinok.

Postavili šiatre na rínku. Dolánov šiator stál na prostriedku, Vodov zľava, Darkov sprava. A začali vykladať svoje výrobky, ukradomky pozorujúc jeden druhého.

Dark, keď už všetky kožuchy vystavil, ďaleko znejúcim hlasom ich ponúkaval ako novoty slovenských a nie cudzích vzoriek.

Ľudia sa zvedavo zhŕkli pod Darkov stánok, prečo robí taký krik. A keď uvideli novotné kožuchy, nevedeli sa prečudovať. A hneď sa začal jarmok.

Vodove oči zlostne vzplanuli. Prekonal ho a k tomu ešte hanobí jeho výrobky ako cudzie ten, ktorý sám len s tým predstupuje, čo sa od Maďarov naučil. Pochopil, že sa môže stať pre neho ešte nebezpečný.

Medzitým Dark zbadal, že jeho bývalý majster smutne, skoro s výčitkou pozerá na neho. Starého trafilo do srdca, že jeho kožuchy už nebudú mať odbyt. Na hanbu bude musieť zastaviť remeslo, v ktorom čestne zostarel. A práve ten, ktorého vyučil a mal rád, ho dorazí. Sotva by bol vedel vynájsť viac nových vzoriek. Jeho novota bola by stratila pôvabný účinok vo zvyku. Ale Dark odrazu veľa nového preukázal, čo znamená, že je ešte schopný aj na viac. Voči nemu nebude môcť obstáť.

Darka pod účinkom jeho pohľadu opanovala nespokojnosť. V horlivosti, aby prekonal Vodu, zabudol na to, že tým bude škodiť aj Dolánovi. Začala ho tá vec veľmi znepokojovať. Akosi ináč by to bolo treba urobiť. Bolo by treba zaviesť do svojho plánu aj Dolána a prepustiť mu niektoré nákresy. Teraz by sa spolu mohli tešiť zdaru a zabávať sa nad Vodovou zlosťou.

Akoby sa cítil vinný, neopovážil sa ešte raz pozdvihnúť oči na Dolána. Ani sa nepozrel viac na neho. Trápne napnutie sa votrelo medzi nich. Dark akoby sa bol hanbil za niečo, Dolán akoby zazlieval.

Voda to zbadal a horiac pomstou mrmlal:

— Počkajte len!

*

Voda rozmýšľal. Prezrádzalo to, že sa správal veľmi nespokojne. Nemal pokoja ani vonku, ani dnu. Nervózne sa prechádzal.

Milá ho v chladnom liste napomínala, aby sa už pousiloval, lebo ona už zunovala slúžiť. Rada by už paniu hrať. Keď je takým hlupákom, že ešte ani na dedine nevie nič ďalej priviesť, ona sa veru vydá za druhého.

Vedel, že vyhrážku netreba brať vážne, jednako ho to mrzelo a hanbil sa, že je ešte vždy v takom položení, že sa mu to mohlo vyčítať. A podnecovala jeho pomstychtivosť voči Darkovi.

Pocítil, že len vtedy by sa mohol vymaniť z toho stavu, zakoreniť a byť šťastný na okolí, keby odstránil toho nového kožušníka, ktorý nerešpektuje jeho svetovú skúsenosť, namáha sa, aby ho prekonal, opováži sa ho hanobiť a naťahovať sa s ním. Keby toho znemožnil, so starým, ktorý ho lepšie rešpektuje, ľahko by si dal rady.

Uvažoval o spôsoboch a prostriedkoch, ktorými by mohol Darka znemožniť. Pretože bol vybitým človekom, nemusel si dlho hlavu lámať. Návodom mu bolo Dolánovo rozhorčenie voči Darkovi. Keď mal plán hotový, napísal dva listy. Upokojujúci milej a dráždiaci Dolánovi. Prvý odniesol na poštu, druhý hodil Dolánovi do dvora.

*

Prvý raz snežilo…

Dolán stál podľa starej obyčaje vo dverách pitvora a kochal sa v hre prvého snehu. Každý rok sa to opakovalo a jednako vždy v ňom videl niečo obdivuhodné. Skoro až k zemi sprevádzal očami chumáče snehu. Naraz zbadal, že sa na dvore belie akýsi list. Napochytre šiel preň a vrátiac sa do dvier, začal ho čítať.

Dychtivo čítal list, lebo podľa jeho srdca, citlivo sa v ňom opísalo, že jeho nevďačný bývalý učeň, ktorého vyučil a ako vlastného syna mal rád, ho chce priviesť k pádu. Nedopraje mu ešte ani to, aby podľa starootcovskej obyčaje, bez pádu, čestne sa utiahol na odpočinok. Pre svoju ziskuchtivosť chce dosiahnuť, aby on hanobne padol vo svojom remesle. A keď sa nebude brániť a konať, to sa mu aj podarí. Preto pisateľ listu, ako tajný dobroprajník, navrhuje mu spôsob, ktorým by mohol toho svojho nepriateľa ľahko a bez toho, aby budil podozrenie, zneškodniť…

Keď prečítal list, obzrel sa okolo seba, či to niekto nevidel. Potom skryl list do vrecka. Dojem, ktorý urobil na neho jeho obsah, prinucoval ho, aby to zatajil.

List ho lákal, ale súčasne aj uvádzal do pochybností. Potešilo ho, že jestvuje spôsob, ktorým by mohol zneškodniť svojho nebezpečného konkurenta. Ale pritom zachytili ho aj pochybnosti, či by bolo čestné konať podľa rady bezmenného dobroprajníka.

V rozpakoch sa začal prechádzať po dvore. Chumáče snehu ihrajúc sa bili mu do tváre, ale on si ich teraz ani nevšímal. Hovoril sám so sebou, prezrádzajúc, na ktorú stranu sa viac kloní:

— Hoci by to nebol celkom čestný postup, jednako má pravdu…

Pravdu má a ako trefne a krásne ju vysvetlil. Musí byť veľkým dobroprajníkom. Zaslúžil by si, aby bez váhania prijal jeho dobroprajnú radu.

Zaslúžil by si. Ale jeho povaha cítila ešte potrebu potvrdiť radu. A poobzeral sa po okolí svojho domu, akoby hľadal to potvrdenie. Nazrel i do stajne a chlievov.

Všetko, živé bytosti, aj neživé veci svedčili o poriadku, zdarnej práci, blahobyte a šťastí. Žena a dcéra s radostnou tvárou sedeli pri obloku a zhovárali sa. Tovariši v dielni veselo spievali. Zvieratá spokojným pohľadom pohliadli na neho, akoby ho uisťovali, že je im u neho dobre. V sklade naplnené debny čakali na pozajtrajší jarmok.

A pociťoval potrebu, aby to všetko len tak ostalo, ako je. Veď zastaviť remeslo by mu i tak ťažko padlo, keby to mohol urobiť čestne. I vtedy by chýbalo niečo v tom dome a znepokojovalo by ho to.

Keby však hanebne padol v remesle, to by všetko pokazilo a prevrátilo. Dôchodok by sa citeľne zmenšil. Uletela by povznášajúca česť prospešnej práce a remesla z okolia jeho domu. Vtiahla by nespokojnosť, nevôľa a neporiadok. Nespokojní ľudia radi zanedbávajú svoje povinnosti. Žena a dcéra, ale ani on by nemohol hore nosiť hlavu s takým hrdým šťastím ako posiaľ. V dielni neznel by spev tovarišov. Musel by ich rozpustiť. Sklad by bol prázdny a zbytočný. Kone by museli predať, veď, nechodiac na jarmoky, nepotreboval by ich. Všetko by vyšlo navnivoč.

Zdalo sa mu, akoby ho živé bytosti aj neživé veci bezhlasne prosili, aby predišiel tomu nešťastiu a neporiadku, čo sa chystá zvaliť na nich. A on bol už ochotný na to, len pre uspokojenie svedomia, rád bol by aspoň v mysli videl šťastné následky úkladu. A že to chcel, aj sa mu to podarilo.

Uspokojoval sa tým, že nemusí natoľko prehnane ďaleko viesť konanie, aby úplne a navždy zničil Darka. Bude veľkodušnejší ako on. Len ho pokorí. A keď už vstúpi do seba a bude sa kajať, bude mu ešte na pomoci, aby sa zotavil. A nešvár sa šťastne skončí pre oboch. Bude všetko po starom, ako bolo na začiatku Darkovho návratu. Môže sa teda spokojne odhodlať a potešiť tým aj svojich.

Ale keď vstúpil do izby, jednako ho začalo niečo znepokojovať a nemohol prísť k slovu. Akoby sa predsa len bolo skrývalo niečo vo veci, čo prinucovalo ho zatajovať. Sadol si k peci a mlčky počúval, čo si rozprávajú mať s dcérou.

*

Darka veľmi trápilo, že pokazil dobrý pomer medzi sebou a medzi Dolánom, hoci neúmyselne. Rád by bol napravil všetko a zmieril sa s ním. Odhodlal sa, že mu požičia svoje dekoratívne nákresy, aby ich použil, ale neodvážil sa mu ich ponúknuť. Obával sa, že sa oneskoril a ani tým by už nemohol odvrátiť podozrenie, že i jeho chcel zničiť.

Aká veľká teda bola jeho radosť, keď Dolán na najbližšom jarmoku v susednom meste prešiel pod jeho šiator, prívetivo sa mu ozval, pomáhal mu vybaliť a vyložiť kožuchy a obdivoval, chválil ich.

Od radosti ani dobre nevidel, čo sa vlastne deje. Nevzbudilo jeho podozrenie, že sa Dolán vyhýba jeho pohľadu. A nezbadal, že kým obdivoval kožuch, rukou pohrabal sa vo vrecku svojho kožucha. Potom mastne sa lesknúcimi prstami pohladil spodný okraj obdivovaného kožucha. Ani to nespozoroval, keď už všetky poobdivoval a vrátil sa pod svoj šiator, zhodil zo seba starý kožuch, skryl ho do debny a obliekol nový, akoby to robil len pre reklamu.

Ale Voda všetko dobre videl a radostne si trel dlane.

Začal sa jarmok. Kupci sa zhŕkli k Darkovmu stánku a hneď predal niekoľko kusov.

Voda netrpezlivo striehol na psov. Ešte Dark vypredá zásobu a úklad nebude mať taký zahanbujúci účinok, ako predpokladal. Pravdaže nebude daromný, hoci Dark vypredá kožuchy. Psi i neskoršie zavoňajú, že kožuchy sú psím lojom natreté. A vec sa skončí tak, ako keby to na jarmoku boli počuli. Lenže vtedy Dark nebude pred celým jarmočným zástupom verejne zahanbený.

Dolán tiež vyhľadával psov, ale bol celkom zmätený. Čakal psov, ale súčasne sa aj radoval, že sa nezjavovali.

Naraz však prišiel k Darkovi chlap so psom.

Pes najprv len zďaleka ňuchal. Ale keď jeho gazda sňal vyvesený kožuch a obzeral ho, strčil nos až do kožuchu a bručal.

Vtom prišiel aj druhý pes. Najprv len pozoroval, akoby ho zaujímalo, čo robí jeho priateľ. Potom i on začal ňuchať, podišiel bližšie a radom oňuchával kožuchy.

Prišli ešte dva psi a chovali sa podobne.

Ľudia sa najprv len smiali, že i psom sa páčia kožuchy. A pýtali sa ich, či i oni chcú kúpiť. Ale keď sa už nasýtili žartu a psi im zavadzali, hnali ich preč. Tie na chvíľu odskočili, aby sa vyhli bitiu, ale zas a len vrátili sa, ďalej ňuchali. Jeden z nich podišiel ku kupcovi, ktorý práve proboval kožuch a vrčiac trhal ho z neho.

Ľudia začali upodozrievať. Čo vošlo do tých psov?! Na chvíľku sa jarmok zastavil. Tí, čo už probovali, s krikom odháňali psov.

Voda videl, že je načase, aby i on zakročil. Vtisol sa medzi kupcov a pošepkal im, že preto sú psi také nespokojné, lebo cítia, že Darkove kožuchy sú zhotovené zo psej kože.

O niekoľko chvíľ rozšíril sa tento chýr okolo šiatra. Tí, ktorí ešte len kožuchy obzerali, zaraz ich zložili. Tí, ktorí už probovali, zobliekli ich a hodili späť. A ktorí už kúpili, vrátili ich a prosili späť peniaze. Nik si neprial, aby ho psi ňuchajúc sprevádzali. Voda dobre predpokladal.

Dark sa díval hlúpo. Čo sa tu vlastne robí?! Koža zdala sa byť dobrou ako vždy. Jednako boli by ho oklamali vo fabrike?!

Hľadel na svojich susedov s pudovým podozrením.

Dolán sedel so sklonenou hlavou. Hrýzlo ho svedomie, hoci sprvu sa aj on smial zo psov. Ale naoko sa zdalo, že len preto smúti, že je jeho šiator prázdny. A Dark ho ešte poľutoval.

Vodova tvár žiarila hrdosťou, že to tak huncútsky vymyslel a škodoradosťou, že sa to tak dobre podarilo. A Dark bleskurýchle pochopil, že akýmkoľvek spôsobom, len on je jeho záškodníkom.

Aby mu pokazil radosť, nedbajúc, že tým i svoj tovar zneváži, ďaleko znejúcim hlasom kričal za vzďalujúcimi sa kupcami:

— Kupujte len od starej, vyprobovanej firmy…

Ľudia, akoby im to bol radil podľa ich srdca, v ktorom sa už sklátila dôvera k novotám, všetci šli pod Dolánov šiator.

Dark víťazne hľadel na Vodu. Všetko jedno, ktorýkoľvek z nich znemožní konkurenta, len nech sa stane neschopným škodiť im.

Voda horko-ťažko videl, že vrtoch kupcov je nevypočitateľný. Ale preto nestratil ducha, len zbadal, že aj Dolána musí zničiť, a to nielen pre vrtoch kupcov, ale aj pre Darka. Veď, keď zničí len Darka, od toho vystane, že bude podnecovať a podporovať Dolána proti nemu. A ten mu podľahne. Veď ako ľahko sa dal podviesť i jemu. A zaumienil si, že príležitostne aj Dolánovi nejako podkúri.

*

Kožušníci sa pripravovali na trh do susedného mesta.

Svitalo.

Na dvore u Dolánovcov stáli železné debny naplnené kožuchmi. Dolán ich chcel práve zamknúť, keď zbadal, že nedobré kľúče doniesol. A ponáhľal sa ich zameniť.

Voda striehol pred domom, či by mu svitanie pred trhom nedonieslo čakanú príležitosť. A cez štrbinu vrátok videl, čo sa deje na dvore u Dolána.

Keď sa Dolán vrátil po kľúče, polozohnutý podišiel k veľkým debnám, schovajúc sa zdvihol vrchnáky a dych zatajujúc, nasypal medzi kožuchy prášok na kýchanie. Potom zavrel debny a vyšiel.

Vonku počkal, či vracajúci sa Dolán niečo nezbadá. A keď videl, že bez podozrenia zamkol debny, uspokojene sa vrátil domov.

*

Na trhu Dark, aby odplatil srdečnosť, ktorou mu Dolán minule pomáhal pri vykladaní a zároveň dokázal, že sa nehnevá preto, že jeho kupci prešli k Dolánovi, vyhľadal ho pod šiatrom a aj on mu pomáhal.

Vzal kľúče a zdvorile otvoril debny. Ale keď vybral prvé kožuchy, čosi udrelo mu do nosa a začal kýchať. Usmievavo povedal:

— Dostanem nádchu.

Dolán prevzal od neho kožuchy, že ich on vyloží, nech sa len dobre vykýcha, veď je to zdravo. Ale keď mal už kožuchy pri sebe, aj jemu udrelo niečo do nosa a začal tiež kýchať. I on len usmievavo poznamenal:

— Ako sa zdá, i mne sa ujde z nádchy.

— Aby sa vám nekrivdilo, — odvetil mu žartovne Dark.

Viac sa nemohli zhovárať, lebo kým vykladali kožuchy, tak usilovne kýchali, akoby boli závodili. Dark myslel, že akiste sa stala akási nehoda s tými kožuchmi, že tak šteklia nos. Ale nič to preto, však sa len prevetrá. No Dolána zachytilo podozrenie.

Keď už vyložili kožuchy, Dark sa vrátil pod svoj šiator.

Voda zápasil so sebou, aby sa nechechtal.

Čoskoro sa približovali kupci. Tí, ktorí vedeli už o Darkovej príhode, obišli ho. Tí, ktorí ešte nevedeli o nej, chceli vstúpiť do jeho šiatra, ale predošlí ich ťahali späť, rozprávajúc, že on vyrába kožuchy zo psej kože. A viedli ich k Dolánovi, veď on je najspoľahlivejším, vyprobovaným majstrom a jeho výrobky sú najlepšie.

Keď však vzali do rúk tie najlepšie výrobky, potriasli a oprobovali ich, i oni začali kýchať. Najprv sa len smiali, že čo to znamená? Ale keď ustavičné dráždenie nosa pôsobilo skoro neznesiteľne, zmocnilo sa ich podozrenie. Ľahko sa stali podozrivými, keď tak zle pochodili s Darkom.

Kričiac, hodili Dolánovi kožuchy späť. Nech si ich nosí sám, keď aj on ich šije z akejsi vyhodenej kože, ešte horšej ako Dark. Veď koža Darkových kožuchov je protivná len psom, ale koža jeho kožuchov je aj ľuďom protivná, ba škodlivá.

A s krikom šli pod Vodov šiator.

Dolán podozrievavo skúmal svojich susedov. Továrnika ani na chvíľočku nemohol upodozrievať, veď kým šili kožuchy, ani raz nekýchol. Ale Darka mohol, lebo mu pomáhal pri vyložení. A zo skúsenosti vedel, čo všetko sa môže vykonať pri tom, keď je človek šikovný. Prišiel mu na um i jeho neznámy dobroprajník. Skúmal, hádal, ale sa nedozvedel nič.

*

Voda bol šťastný.

Dobrá povesť konkurentov bola už pošpinená. Bez chuti k práci prechádzajú sa a lámu si hlavy nad tajomstvom ich nehôd.

Predvídal, že im musí, aby ešte neuhádli pravdu, rozriešiť to tajomstvo spôsobom pre seba osožným. Podnecuje ich vzájomne proti sebe, aby si potom už len nad pomstou lámali hlavy a v divosti bojov zanedbali remeslo. Keby potom niekdy pre nedostatok nápadov zastali v boji, mohol by ich dobroprajne upraviť na ďaľšie.

Pritom sa však pousiluje, získa si dôveru kupcov a uloží základ svojej budúcnosti. A potom, keď už bude pevne stáť a nebude mať nebezpečných konkurentov, môže sa venovať svojej ziskuchtivosti.

A napísal dva anonymné listy. V jednom udal Darkovi, čo spáchal proti nemu Dolán. V druhom svojou vinou obvinil Darka pred Dolánom. A dobroprajne im radil, aby sa nedali a neuspokojili, kým udaného zlomyseľníka neodstránia z cesty.

Uspokojený, s úfnosťou, že všetko sa tak stane, ako to predpokladá a ako im radil, vložil listy do obálok, zalepil ich. A ponáhľal sa s nimi do blízkeho mesta na poštu, aby si mysleli, že im to posiela niekto z mesta. Veď obe príhody odohrali sa v tom istom meste.

*

Vodov úmysel by sa bol zaiste podaril, keby život nebol vychoval z pani Dolánovej ženu „lepšieho rozumu“. Ona sa za svojho života veľa ráz dostala do situácie, ktorá ju prinútila mať lepší rozum. Takže konečne navykla konať vždy podľa zákonníka lepšieho rozumu.

Práve sa pripravovala mútiť, keď jej manžel dostal anonymný list. Spokojne pracovala ďalej a trpezlivo čakala, kým muž prečíta list, aby jej to mohol so svojimi poznámkami porozprávať.

Ale Dolán neukazoval na to ochotu. Odul ústa a začal sa prechádzať po kuchyni.

Len preto mlčky chodil hore-dolu a neponáhľal sa k Darkovi, aby sa s ním porátal, že ani on nemal čisté svedomie voči nemu. Preto nemohlo prosto vybúšiť jeho pohoršenie. Lebo veľké rozhorčenie ho ovládalo, hoci on začal honbu a podľa listu Dark len odplatil jeho ochotu. Darkovu vinu pokladal za ťažšiu ako svoju. Veď on chcel Darka len pokoriť a aj to len zo sebaobrany, ale ten ho chce úplne zničiť.

List položil na stôl, na znak, že dovolí, aby ho i žena prečítala, keď chce. Nebol schopný jej porozprávať, čo je v liste. Akoby obvinenie proti Darkovi obsahovalo obvinenie aj proti nemu. A vyrieknutím Darkovej viny, vyznal by aj svoju.

Ale pani majstrová pokladala za zbytočné prečítať list, keďže to jej manžel už urobil. Nech jej povie, čo má vedieť. A čo nie je dôležité, to ju nezaujíma.

Keď márne čakala, aby prehovoril, opýtala sa:

— Nuž, čo je v tom liste?

Manžel na znak, že sa hnevá, vybúšil:

— Prečítaj si ho, keď chceš vedieť.

Dolánová bola zvedavá, čo mohlo tak vzrušiť jej krotkého muža a prečítala list.

Dolán posmešne povedal:

— Tu máš, čítala si, čo si chcela o tvojom drahom kmotrovi…

A spupne pozeral na ženu, akoby jeho odsudzujúce slová sa netýkali len Darka, ale aj jej.

Ale žena sa nepohoršila, ani nevzrušila, ani nevybúšila. Rozpomenula sa na chvíľu údajného prípadu a neuveriteľne krútila hlavou:

— To nemôže byť pravda. Ja som bola tiež tam. A chvála pánu bohu, ešte dobre vidím a všetko uvidím…

Ale Dolán, vedomý si svojej viny, považoval za možné a uveriteľné, z čoho sa Dark obviňoval. A využijúc príležitosť, že pred ním stojí osoba, ktorá nevie o jeho vine, takže sa môže pohoršiť pred ňou pre Darkovu vinu, celou mocou vybúšiac, uľahčoval si.

Márne. Pani Dolánová sa nedala presvedčiť. Len ďalej sa divila záhadnej veci. Konečne sa rozhodla, že ju musí nájsť.

*

Keď domútila, pobehla do Darkov.

Pani Darková bola len sama doma. Keď vkročila Dolánová, odula ústa a veľmi neprívetivo ju privítala.

Dolánová sa zarazila. Podľa listu ona by bola mala príčinu hnevať sa, a hľa, kmotra sa durdí. Azda jednako len sú vinní?! Keďže bola žena lepšieho rozumu, nečudovala sa dlho. Nerada okolkovala a prosto prejdúc na vec, spýtala sa:

— Nemáte nejakého neprajníka?

Darková si vzdychla:

— Oj, veru máme, a akého! Ani sme to nemysleli…

— A ktože?

Darková predložila list, čo dostal jej muž, a posmešne povedala:

— Toto hľa! Prečítajte si list a budete vedieť.

Dolánová si sadla za stôl a nahlas čítala list, aby ho lepšie porozumela. Keď ho prečítala, dlho sa dívala naň, akoby neverila svojim očiam.

Darková sa posmešne spýtala:

— No, čo poviete na to?

Dolánová sa spamätala. Aby mohla zastať svojho muža, musela predložiť vzájomné obvinenie. A odozvdala Darkovej list, čo oni dostali.

— A ty, čože povieš na to?

Keď Darková prečítala list, zdesene vykríkla:

— Či by to mohla byť pravda?!

S úžasom zopäla ruky a bez rady stála pred týmto obratom vecí.

Ale Dolánová nestratila hlavu. Rozumkujúc, začala vec vyšetrovať.

— Či by boli naši muži takí hlúpi, že ak už spáchali vinu, zavesili by ju na nos inému a obaja práve tomu istému, aby ich mohol prezradiť?! Keď už i taký tretí vie o tom, musel i on mať účasť vo veci, keď už nie ako páchateľ, aspoň ako pôvodca. A to mohol byť len ten, ktorému záleží, aby sme žili v nepriateľstve a snažili sa vzájomne zničiť. A kto by to bol iný, keď nie Voda?!

Hlas sa jej zdvihol:

— Ale my ženy nedovolíme, aby zvíťazil. Keď už podviedol našich mužov, my musíme mať lepší rozum. A ukážeme, že ho i máme. Zmierime mužov a budeme sa usilovať, aby sa všetko napravilo.

— To pôjde ťažko, — pochybovala Darková, — stratili sme dôveru kupcov a tú je ťažko získať. A vtedy bude našich mužov vždy hrýzť podozrenie.

Dolánová nedala sa nastrašiť.

— Nič nie je nemožné, čo sa musí stať. A to sa musí stať, keď nechceme vyjsť na mizinu.

— Ale ako?

— Nejako už len prídeme na to, keď už i Voda vedel hútať a vykonať, čo chcel. Nie sme hlúpejšie ako on…

S tým odišla.

Rýchlo kráčala, akoby ju hnali mimoriadne udalosti dňa. Na polceste naraz zastala s výrazom, akoby jej bola napadla dobrá myšlienka. Chcela sa vrátiť, ale si to rozmyslela. Uznala za múdrejšie dať sa len sama do veci. Kmotra vo svojej neskúsenosti by iste nenašla súce slová premôcť nepoddajnosť mužov.

Pani Dolánová sa ponáhľala domov s úmyslom, že najprv podrobí výsluchu svojho manžela, ako sa má vec. A zamýšľala, že priamo zaútočí na neho, akoby o všetkom dobre vedela. Keď ho tak nečakane prichytí, ľahšie sa prezradí a ona bude vedieť, ako sa mu prihovoriť.

Išla rovno do dielne a sotva otvorila dvere, už začala:

— Ó ty, ty! Ako si sa mohol dať naviesť na takú podlosť?! A ešte ty môžeš zazlievať niekomu, keď sa usiluje o tvoju skazu.

Dolán zastavil šijací stroj, aby ju mohol porozumieť. Keď počul, o čom je reč, sklopil oči. Rozpačite začal upravovať stroj a aby získal čas, opýtal sa:

— No, čo je zasa?

Žena prísne odpovedala:

— Čo?! Natrel si psou masťou kmotrove kožuchy, aby si mu pokazil dobrú povesť. A ty mu môžeš ešte výčitky robiť, keď sa ti aj on podobne odplatil?!

Dolán sa začervenal a sklonil hlavu. Odkiaľ to vie žena? Ale nepokoril sa úprimným priznaním. Keď už nemôže odtajiť vec, aspoň sa ju pokúsi ospravedlniť. A spupne riekol:

— Ja som nezačal boj. On začal šiť krajšie kožuchy, aby odvábil mojich kupcov a všetko len k sebe zhŕňajúc, sa zmáhal.

Ale žena bola neúprosná.

— A ty, miesto toho, aby si ho bol prekonal, alebo aspoň dostihol, dal si sa podviesť proti nemu Vodovi. Posmelil si ho, aby to i s Darkom urobil. A keď ste mu tak ochotne vleteli do klepca, udal vás jedného druhému, aby vás nahuckal proti sebe a aby ste sa ďalej prenasledovali. A on premohol vás a radoval sa nad vašou skazou. Jeho úklad by sa bol veru úplne podaril, keby sme my ženy nemali viacej rozumu.

Dolán zašomral. Tá žena len háda. Hoci by to tak bolo, ako ona hovorí, kto to vyhútal, záleží na tom, aby to ostalo v tajnosti. Teda len háda, ale ako múdre háda. Vyznala sa v zmätkoch, kým on tak hlúpo sa dal zaviesť. Oprávnene sa teda chváli, že má lepší rozum. Hoci to uznal, nebol ochotný sa natoľko znevážiť pred ňou, aby jej prezradil, že to musel uznať. Len ďalej odporoval. Pod dojmom listu bol zlej vôle. A ešte sa i posmieval:

— Mohli ste skorej prísť na to a dať z toho lepšieho rozumu aj Darkovi, aby sa slušnejšie choval. Teraz je už neskoro. Veď čo sa pokazilo, nedá sa napraviť.

Žena ostro odvetila:

— Nielen Darkovi, ale i tebe by sa bolo zišlo z neho. Veď keby si mal z môjho rozumu, bol by si prehliadol úmysel zlomyseľníka a nebol by si mu vletel do pasce. A keďže sa už stala nehoda, teraz by si neodporoval, ale začal rozmýšľať a vynašiel spôsob, ktorým by sa všetko mohlo napraviť. A ušil by si krásny kožuch pre kmotru, ale taký, že by ho ľudia s otvorenými ústami obdivovali. A ja by sa postarala, aby sa dozvedeli, kto spravil ten krásny kožuch…

Trochu si oddýchla a skúmala účinok svojich slov. Potom pokračovala krotkejším hlasom, nahovárajúc:

— A ľudia by tak rozumkovali: — Jednako len musí byť ten Dolán dobrý a spoľahlivý majster, keď si i pani Darková od neho kúpila kožuch a uzná za hodné, aby ho nosila a hľa; nekýcha sa jej v ňom. Nemôže teda byť pravda, že on len z akejsi vyhodenej kože šije kožuchy. A pomaly by sa ich dôvera navrátila k tebe. A ty by si sa snažil, keď už nie krajšie, aspoň také kožuchy vyrábať ako kmotor. Pozoroval by si, aby ich nik viac nemohol zašpiniť. A ty by si sa znovu povzniesol a Voda by musel skrotnúť. Keby sa mu nepáčilo s nami v rovnosti, musel by sa odpratať.

Dolánovi sa páčilo navrhované riešenie. Bolo by to múdrejšie, príjemnejšie a pohodlnejšie, ako ustavičný boj a s tým spojené ťažkosti. Ale nechcel sa ešte podrobiť, cítiac, že by predĺžením odporu ospravedlnil aspoň príčinu, pre ktorú sa dal zaviesť. A podceňujúc radu, riekol:

— Ženské rozumkovanie…

Ale žena rýchle odsekla:

— A tebe, ako mužovi, predsa len neprišlo lepšie na um. Preto do nedele nech je ten kožuch hotový!

— Ehm, — mrmlal manžel, — myslíš, že to ide len tak…

A bral klobúk.

Dolánová na to spokojne pozerala. Pochopila, že to už znamená polovičnú kapituláciu. Ponáhľa sa preč, aby neprezradil, kým neuzná za vhodné, úplné ospravedlnenie a utiahne sa. Odíde, ale čoskoro sa vráti a po krátkom váhaní dá sa do roboty.

Počkala, kým odišiel, a potom, istá vo svojej veci, išla do Darkov.

Dark bol už doma.

Keď dostal anonymný list, zúrivo bežal k Dolánovi, aby ho hnal na zodpovednosť. Jeho nedržalo späť nečisté svedomie a vedomie vlastného hriechu. A jednako sa nemohol so svojou oprávnenou divosťou vrútiť do Dolánovho domu. V bráne ho zastavila úcta k svojmu bývalému starému majstrovi. Vrátiac sa, zúrivo chodil hore-dolu po dedine, kým sa trošku uspokojil. Potom sa vrátil domov.

Doma mu manželka porozprávala, čo počula od Dolánovej. Veľmi sa mu uľavilo. Bol nevinný i dobre mu padlo uveriť, že ani Dolán nie je vinný, že Voda aj Dolána tak nevinne osočoval ako jeho a sám vykonal všetko. Bojovná nálada ho však neopustila, len sa obrátila proti Vodovi.

Vtedy vošla pani Dolánová.

Miesto toho, aby sa bola vyhovárala, prosto vypovedala, čo chcela. Jej náhľad bol, že výhovorky nemajú konca-kraja a veľa ráz ešte väčšmi spletú ľudí. Dark už vie, ako sa veci majú a môže sa podľa toho držať.

— Syn môj, — oslovila ho, — prišla som ťa prosiť, aby si mi ušil pekný kožuch, aký len vieš ušiť.

Dark z opatrnosti, ktorá bola pozostatkom nahnutej dôvery, omrzene namietol:

— Máte majstra lepšieho ako som ja…

Dolánová trošku karhavým hlasom pokračovala:

— Ale keď ja práve od teba chcem kožuch, pekne a šikovne ich vieš vyhotoviť, že sa mi zachcelo.

Dark trošku zmierene zamrmlal:

— No… no… môžete z nich ešte mať…

Nevedel odolať lichotivým účinkom chvály.

— No, veru i chcem mať do nedele, — odvetila Dolánová.

— A nech bude krásny, aký ešte ľudia nevideli. Nech sa čudujú a hovoria: — Jednako len je ten Dark dobrý majster, keď ešte i stará Dolánová si od neho kúpila kožuch. Iste veľmi dobré a krásne musia byť jeho kožuchy. Nemôže byť pravda, že ich šije z psích koží. Veď psi sa za ňou ani neobzrú.

Darkova tvár sa vyjasnila. Čím ďalej, tým menej mohol odporovať vábivým slovám starenky.

Ona ho len ďalej nahovárala:

— Nech bude teda hotový do nedele. A ja donesiem zaň kožuch pre kmotru, ktorý môj starý ušije pre ňu. Nech vidia ľudia, že si vzájomne vážime robotu. A že môžu mať dôveru k výrobkom, ktoré si i sami majstri oceňujú. A keď to budú vidieť, aj oni si nás budú vážiť a podľa hodnoty oceňovať naše výrobky. Budú kupovať zas od nás a my budeme môcť ďalej čestne pracovať. A záškodník Voda nech pukne od zlosti, že sme mu prešli cez rozum. Bude tak dobre?

— Dobre… dobre… — odpovedal Dark, celkom obmäkčený.

Hlas sa mu chvel od radostného rozčúlenia, že sa nemusí nepriateľsky cítiť a chovať voči Dolánovcom.

— Teda bude ten kožuch do nedele? — spýtala sa Dolánová.

— Bude… bude… len nech mi dá pán boh zdravia.

— Teda zbohom. V sobotu večer prídem poň…

A s vedomím, že dobre vykonala svoju úlohu, odišla.

*

V nedeľu šli spolu do kostola v nových kožuchoch. Vopred kráčali ženy, za nimi muži.

Keď ich videli ľudia približovať sa, pošuškávali si. Mali o čom šepkať. Dolánová im rozprávala celú ich príhodu. Vedela teda, o čom si pošepkávajú. Tešila sa, že si môžu pošepkávať o ich dohode a zmierení a nie o ich bojoch. A s radostným srdcom šla vzdávať chválu bohu, že jej dal „lepší rozum“.