Zlatý fond > Diela > Výber z článkov


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Výber z článkov

Dielo digitalizoval(i) Marián Bednár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 183 čitateľov

SPOLKY MIERNOSTI

1. časť

[7]

Vyučovanie v školách pracuje pre budúcnosť, ono vzdeláva, a kde je dobre sporiadané, vystríha pred výstupkami a hriechmi a od nich nastupujúce pokolenia odvracia, školy nedeľné to, čo sa prv zanedbalo, doháňajú, celé ale pokolenia už tak, jakoby sa to v samých začiatkových školách bolo stať malo a jako sa to stáva, viac nezahrňujú, preto keď sa dajaký všeobecný výstupok u národa rozmôže a celý ho zachváti, k jeho vykoreneniu ani jedny ani druhé nestačia, musí sa teda výstupok takýto a jeho sa rozmnožovanie i zdeľovanie na iný spôsob presekovať a vykoreňovať i preto, aby mladé nastupujúce a dorastajúce pokolenia tým istejšie sa vyučovaním na dobrú cestu viesť mohli a výstupkom takým, opustiac raz vyučovanie, do jeho hrtana zachvátené a do bied z neho vyvierajúcich potrhnuté neboli. Takýto výstupok u nášho národa napospol rozšírený a na jeho duchovnej i telesnej záhube pracujúci je pijanstvo, ožralstvo a menovite pitie pálenky. Rozprasilo sa pitie tohoto hnusného nápoja medzi naším obecným ľudom tak, že mu je oddaný každý vek, oboje pohlavie, že sa s ním každá práca začína i dokonáva, každý úhovor zaviera, každý hosť víta a vyprevádza, každá slávnosť domáca i verejná odbavuje; pije ho starý, pije ho muž, pije ho mládenec, okusuje chlapec, cucle v šatke dieťa, pije ho slobodný, slope ženatý, pije muž, poťahuje žena; s ním sa začína práca raňajšia, s ním sa končí večerajšia; pripíja sa k sniedaniu, zapíja k obedu, upíja k olovrantu, napíja k večeri; s ním sa ide na pole, do humna, do hory; s ním sa víta novonarodenec, s ním sa mu pri krste slávnosť vykonáva, s ním sa mladému zaťovi a neveste zdravká, s ním sa odomrelý zahrabáva; pálenka vábi ľudí kŕdľom na jarmoky, na trhy a stade ich domov jako slepý vedie slepého; s ňou sa vystrájajú krsty, dokonávky, sobáše, kary, pri nej sa volia desiatnici, richtári, notári; s ňou sa predávajú voly, kupujú kone, čarajú ovce, zeme; s ňou sa víta a hostí kmotor, dever, sváko, ujec, strýc, brat, kmotra, tetka, stryná, sestra, sused, dobrý známy; v nedeľu a sviatok plno opilého ľudu po krčme, po dedine: pijú skoro všetci, skoro všade, skoro vždy. Čo? Vodu? Nie, ale pálenku tak, jako vodu! Iď do sedliakovho domu, tam sa pálenka škvarí a smaží a na stole pre každého, kto by zasmädol, krčah s ňou na pohotove stojí, iď k robotníkom dajakým na pole, tam si ju vraj k posilneniu zapíjajú, navštív dajakého nezdravého v dome sedliackom, ten si vraj hriatym bolesti odháňa, príď k ich kršteniam, dokonávkam, veseliam, tam už mnohí sotvaže jazykom otáčajú, príď k trhom, k jarmokom, tam sa mnohí jako hovädá po prachu a blate oslopaní váľajú, iď na cesty, ktoré z miest, z mestečiek vedú, uvidíš, jako sa mnohí, čo ešte hore koncom stoja, domov potácajú a ešte pre posilnenie, k nejakému skoku do priekopy, z krčiažkov poťahujú: či je toto nie hnusné, hrozné divadlo, hnusnejšie a hroznejšie ešte tým, že ho všade vidíš, kam sa obzrieš, že ťa všade, keď našimi krajmi ideš, jako strašidlo sprevádza, smutnejšie a bolestnejšie ešte o to, že je to náš ľud, čo sa takto opustil, takto na seba, na svoju česť, na Boha zabudol a sa do takéhoto hovädstva pre svoj hrtan, pre svoju hnusnú telesnú žiadosť a stadiaľ nasledujúcej biedy sám dobrovoľne zamoril! A čo je to za nápoj tá pálenka ? Voda plná liehu, silice, liehu, ktorý horí a v ktorom nič, čo sa doňho položí, skazu neberie, teda nápoj pre ľudské telo jedovatý a záhubný. Keby sme všetko to nešťastie, tú biedu a hrúzu, čo už pálenka v pokolení ľudskom a menovite aj v našom národe spravila a ustavične, nepretržene ešte robí, dovedna zobrali a vypočítali, poznali by sme, že ona horšie od hocjakého moru zúrila, viacej jako ktorákoľvek morová rana nám zaškodila, proti moru sa modlíme, o jeho odvrátenie Boha prosíme, ale túto skazu sami na seba dobrovoľne priťahujeme. Pálenka hubí a na skazu privádza jednotlivcov, rodiny, obce, celé pokolenia, hubí ich duchovne a telesne.

Kto pije pálenku, či sa nevysušieva s časom jeho telo, či nevybledá jako šata jeho tvár, či nezmodrievajú jeho pery, či nezostávajú jeho oči jako sklené, olovené, stĺpkovité, ktoré sa len ledakedy pohnú a hnilé sú jako duša pijakova? Niet už v tých očiach žiadneho života, žiadnej sily, všetko v nich vyhaslo a vymrelo a oči sú okno duše, tak jako je na očiach, tak je v duši pijakovej: neživo a mutno! A celá tá tvár už je viac obrazom smrti jako života, priberá hlinastú farbu a vidieť, že už hľadí do hrobu. Mráz prebehá človeka, keď hľadí na takéhoto opilca, bo vidí nielen vybiedené telo; ale aj zatupenú, ohlúpenú dušu: v ničom sa taký človek nenájde, nič pred seba neberie, nič ho krem sklenice nezaujíma, na všetko iné len jako teľa na vráta pozerá. Ale jakže by mohla byť v ňom dajaká živosť? Veď lieh pálenkový už krv jeho spálil! Jako čerstvosť v tvári? Veď jeho žalúdok len ťažko trávi, bo sa jedlá v liehu pálenkovom, ktorý -- jako sme už riekli - nič nestroví a nezrobí, kúpajú. Stadiaľ tá neogabalosť a ospalosť pri opilcovi, stadiaľ tá nechuť k jedlu to ustavičné naťahovanie sa a ustavičný smäd a baženie za slopaninou. Preč je opilcovo zdravie, on len hlivie a živorí jako zelina pod kopou hnoja, kam slniečko nedosvieti. Hovorí sa, že ľudia teraz nebývajú tak zdraví, tak dúži a tak dlhovekí jako inokedy: pravda, lebo sa opilstvo a korheľstvo náramne rozprasilo. A skadiaľ tých moc vodnatieľok, suchotín, záduchov, zrádnikov, beťahov? Najviacej z opilstva! Jako na hnijúcom tele červíci, tak sa na opilcovi naprasia rozličné škaredé výstupky; z opilstva pochodí zvadlivosť, rúhanie sa Bohu i svetu, zdurnosť, márnotratnosť, krádež, všeljaká telesná nečistota: či nevidíme opilcov sa bíjať, hlavy si roztĺkať, či nevidíme ich všetko prepíjať a potom alebo na žobráctvo alebo na krádež sa dávať? Či nemusia potom nasledovať tresty, žaláre, bitky, pokuty peňažité ? A kto toto všetko na ľud priťahuje? Sám on dobrovoľne! A takýto opilec, ktorý už na tú slopaninu privykol, len aby trochu ten svoj pálenkobaživý gágor zaliať mohol, všetko dá so sebou urobiť, na všetko sa dá užiť, ku všetkému priviesť, bo keď sa mu sklenica pálenky ukáže, lezie za ňou jako pes za mäsom: dá zo seba posmech robiť, dá sa na krádež najať, na krivú prísahu, na nepriateľstvo proti dobrým ľuďom podkúpiť; plazí sa pred inými, keď mu sľúbia zavdať pálenky, jako červík, celkom sa odhadzuje, ponižuje, uklonkuje, preč je z neho každý cit ľudskej hodnosti, dôstojnosti, samostatnosti, preč z neho každý cit cti, nič tam nemáš v ňom a na ňom, len dušu otrockú; rabskú a biedne vysušené telo. Z druhej strany zase proti tým, ku ktorým by sa mal s úctou, s vážnosťou držať, proti svojim svetským a najmä duchovným predstaveným, je surový a zdurný, bo tí nedávajú pálenku; z dobrého naučenia sa posmieva, naň mrmle a keď sa do očú bojí, krem očú sa na nich okrikuje.

Takýto opilec keď sa do rodiny zahniezdi, tam je po šťastí a pokoji domácom; pije muž alebo žena, všetko jedno, každý šťastie domáce podkopáva, pijú oba, zo života domáceho urobia opravdivé peklo. Nie žeby niečo nahospodárili, ale prehospodária, čo zdedili, čo doniesli, čo si boli v predošlom, ešte striezlivom čase nadobudli; muž vynáša zjavne, žena potajme: zo zachovaných, zdedených, donesených peňazí, toliarov, dukátov príde rad na domáce náradia, starotcovské šaty, staré sväté knihy, keď sa to zmárnilo, príde rad na predávanie dobytka, na zakladanie zemí, na popúšťanie lúk a o chvíľu len ľud skríkne: už všetko premánili, vyšli na psotu! Čo potom? Povaľujú sa i jeden i druhý, hľadajú živnosť alebo ťažkou robotou alebo nepoctivým spôsobom, trú núdzu a naposledok padajú druhým ľuďom na ťarchu žobračkou. A deti, keď ich majú, kamže ? Vták i zver vychovávajú svoje mladé, kŕmia a ochraňujú ich, kým nepodrastú a sami si živnosť nenadobúdajú, ale opilec ani toľko deťom neurobí, a keď všetko na psotu priviedol, urobiť nemôže, nie, on nemá lásky k svojim, nemá lásky k tým, ktorí vyšli z neho, on má len lásku ku gágoru svojmu: deti, tie nebožiatka, musia do sveta, stanú sa z nich tuláci, idú po dobrých ľuďoch, alebo musia stať do ťažkej roboty, kde zakrpatejú, často dosť biedy, dosť núdze sa natrú, dosť bitky zažijú, zdrevenejú potom, opustia sa a hynú! Spievajú si také potom: "Veje vetrík po doline, Moja mladosť len tak hynie, Len tak hynie, len tak hynie, Jako lístok v bukovine; Keď uvädne, dolu spadne, Nikto sa naň neohliadne, Ani otec ani mati, Ani sestra ani brati." Nezažili také nebožiatka toho pekného, nevinného detinského sveta, nič ony o tom nevedia, o tom raji, v ktorom sa deti zabávajú a ktorého vetríky celý náš život milostne ovievajú. Vyrástli takrečeno v cudzom svete, vychovali sa bez milostnosti rodičovskej, bez opatery starostlivej, preto aj ale často do surovosti a rozpustenosti upadajú.

V dome opilcov samá zvada, zvada na dvore, zvada so susedmi, muž opilec tlčie ženu, sluhov, čeľaď; opije sa, tlčie ich z opilstva, nemôže sa opiť, zo zlosti, žena opilá perie dievky, slúžky, oba chniapu deti, ten synov, táto dcéry; niet ani vo dne ani v noci pokoja v dome, vždy len krik, zvady, surma, hriech, bitky.

2. časť

[8]

Jako rodiny, tak aj celé obce a celé pokolenia do nešťastia a záhuby privádza tento bezbožný nápoj. Či nie pravda, že kde sa v ktorých dedinách a mestečkách pitie tohoto nápoja rozprasilo, tam navôkol príroda zdivieva a opustatieva, pustatejú záhrady, humná, štepnice, zarastajú trochu prácnejšie a mozoľnejšie role, zapúšťajú sa klčoviská, rednú háje a hory a miesto predošlých pekných hájov a hôr len pne a divé rúbaniská vyzerajú, zapúšťajú sa cesty a miesto bujného zbožia samé len zakrpatené množia sa zemiakoviská. Stromy, čo ešte v záhradách a štepniciach stoja, sú ostatky z lepších časov, zdedené od predkov, opilcom, aby nové stromy sadili a množili, do mysle nepríde, lebo na nich pálenka nerastie, zato ale aj prichádza často hlad a niet ani už toho ovocia, aby sa udusil, zato tiež teraz zárobkov tak málo, bo nie je čím zarobiť a pečené holuby samy od seba do huby nelietajú. Za ovocie sa predtým od kupcov zahraničných alebo aj na trhoch na dolných stranách našej zeme moc peňazí utŕžilo, teraz i to už prestáva a kamdiaľ tým viac zárobky sa menšia, ale odrobky za slopaninu rastú. Taktiež jako stromy v záhradách a štepniciach sa tratia, tratia sa pomaly i naše háje a hory, bo dreva náramná sila v tých začadených a celé dediny smradom naplňujúcich domoch sa skántri, kde sa pálenka škvarí a smaží, hory sa len rúbu a rúbu a keď nepatria majetníkom poriadok nad svojimi statkami vedúcim, nevysádzajú sa nanovo, ale len zapustené miesta nechávajú. My sme dosiaľ na predvrhovanie našim krajom, že sú chudobné, vždy odpovedali, že čo aj sú na niektoré veci chudobné, predsa že sú bohaté na daktoré veľmi zvláštne a potrebné veci, a to na dobré povetrie, dobrú vodu a mnoho dreva, o krátky ale čas už i toto tretie nebudeme môcť povedať, bo, jako hovoríme, naše hory hrube rednú. V daktorých krajinách európskych tiež už veľký sa nedostatok dreva cíti a všeobecná starosť, čo nastane, keď sa i to, čo ešte je, vymíňa, povstáva, čo ale my by sme potom robili, keď by nám i táto bieda nastala ? Dosiaľ sa bane na kamenné uhlie u nás v hornom Uhorsku nenašli a ktovie, či sa nájdu, i jako by sme sa teda palivom a kurivom zaopatrovali? Lež krem toho daktoré naše kraje, napr. Liptovská stolica, každoročne veľké peniaze za drevo dostáva a tisíce ľudí sa zo zárobkov pri dreve živí, či by teda tiež, keď by tam hory veľmi zredli, veľká bieda na mnoho tisíc ľudí neprišla? A s časom, keď sa železnica až do Seredi potiahne, mohli by sme ešte oveľa viac za drevo dastávať, jako teraz dostávame, musíme ale naše hory dobre opatrovať a ich, kde sa míňajú, nanovo vysádzať. Potom i ten ešte následok z veľkého pálenia a míňania sa dreva v tých začadených smradľavých domoch pripomenúť sa musí, že drevo už u nás všade napospol v cene veľmi poskočilo a kde predtým siaha pekného dreva za 6. zl. v. č. sa predávala, teraz sa už predáva za 10 i viacej. Naše kraje sú na peniaze veľmi chudobné, kam tedy, keď toto i ďalej tak pôjde, prídeme? Je toto nová, a to veľká daň, ktorú ľud náš platí za pálenkobaživý gágor svoj! Ale valia sa naňho, a preň na všetkých, i iné krem už vypočítaných biedy pre tú zanovitú oddanosť tomu nápoju hnusnému. Miesto predošlého obsievania rolí zrnom ku potrave ľudskej potrebným, vysádzajú sa teraz ozorné poliská samou zemačou, aby sa len tá smradľavá zemiakovica z nej napáliť mohla. Naši predkovia neľúbili zemiakov a príkrili sa im, terajšie ale pokolenie si ich už až veľmi zaľúbilo a mizerný chudobný človek teraz už len i je i pije zemač. Koľko sa týmito ozornými zemiakoviskami zeme pre iné zbožie odobralo a na ten spôsob koľko sa stotisic a tisíc meríc zbožia potrave ľudskej alebo nás samých alebo cudzincov a tak výrobku nášmu ujalo? A koľko sa ešte aj z toho zbožia, koľko nových stotisíc a tisíc meríc, čo sa dorobili, každoročne potrave odoberá a na pálenku kántri? Tak potom povstáva hlad, jako sme toho roku v Oravskej, Liptovskej a sčiastky i v Trenčianskej stolici smutné a hrozné príklady mali. Jedna veľká príčina tohoto hladu je pálenka, jako to aj stoličný lekár v Orave úradne vyznal, lebo keď sa na pálenku zbožie i zemač vymárni, kdeže sa potom na potravu ľudskú brať má? A tie mnohé ohne čo sa namä v najnovších časoch v našich krajoch strašne rozmnožili, skadiaľže tie z veľkej čiastky tiež pochádzajú? Koľko ráz už vyhoreli dediny od páleníc a zas nanovo vyhárajú? Smútok prejde istotne človeka našimi krajmi cestujúceho, keď sa kolom seba obozrie: tam, tu, naľavo, vpravo, hore, dolu černejú sa dediny pohorené a jako opálené mŕtvoly pred očima sa prestierajú. Spýtaš sa, jako vyšiel oheň, odpovedia ti najviac "opilý paholok išiel s fajkou do stodoly a zapálil"; tam, "že sa dvaja z opilstva pohamarkovali a jeden druhého že z pomsty podpálil"; tu, "že od kotla pálenkového do komína vybehlo", atď. Takto ľud sám priťahuje na seba hrozné nešťastia, tam prichádzajú daktorí o život, tu celé obce o veľkú čiastku majetnosti, a to všetko pre pálenkobaživý gágor! V najnovších najmä časoch, keď sa kotly pálenkové sedliakom povolili, toto nešťastie z ohňa sa, jako i druhé biedy z pijanstva, veľmi rozšírili. Pravda, sedliaci na svoje kotly mnoho držia, ale sú ony pre nich naozajstné nešťastie, no ale ich šťastie je pálenka a pri kotloch sa jej môžu lacnejšie nalôchať. Tí, čo majú kotly v svojich domoch, prichádzajú doma o svoju majetnosť, čo ich nemajú, po krčmách židovských. Pije, pije pijak cez celý rok na bradu, krčmár mu len dáva a ešte ho aj ponúkne, sedliakovi sa to páči, že pije a nič neplatí, ale naraz príde platba, sedliak nemá, lebo je mnoho, čo napil, tu potom ide krčmár po dedine s úradským a drábom z dom do domu po dlžníkoch a zaberá, čo nájde: duchny, reťaze, zbožie atď. Ohlasuje sa potom plač, bedovanie z domov, tam z toho, že nebudú mať živnosti, tu zas, že nebudú mať na čom líhať, ale darmo, dlh sa platiť musí. A takýto dlh sa platí s trojnásobným úrokom, bo už sedliak krčmárovi, aby mu len s platom pozhovel, nanosil ovocia, zbožia, kačíc, kuriat, sliepok, oviec, teliec. Stískajú srdce človekovi takéto vidoviská, ale aj hnev spravodlivý nad mravnou slabosťou ľudu zmôže sa v ňom.

Takto do nešťastia padajú celé obce a "zlé sú časy zlé sú časy, boli dakedy inakšie" odvšadiaľ sa ozýva. Zlé sú časy, pravda, lebo ste ich sami v tuposti, zaslepenosti svojej nečistými svojimi žiadosťami zlé spravili, boli dakedy inakšie, lebo predkovia naši v barinách a kalužniciach opilstva jako vy sa neváľali. Boli časy inakšie, pravda, bývala v obciach spokojnosť, veselosť, dobrodružnosť, ale teraz sa rozťahujú po nich rôznice, zvady, ťažkomyseľnosť, opustenosť, zadumenie, boli časy inakšie, ozývali sa po obciach a po poli všade pekné, milé naše národné slovenské spevy, ale teraz už aj tie zamĺkajú a naše kraje onemievajú. Jako by sa i chcelo do radosti a spevu tomu vypitému, prepálenému, z pijanstva a pre pijanstvo vytrápenému a vybiedenému pokoleniu?! Celé pokolenia pre nešťastné toto korheľstvo uvädajú a hynú. Už hore vyššie sme videli, na čo pálenka svoju chasu obracia: na vybledlých, vyschlých, vyžitých suchotinárov, jaké deti môžu takíto otcovia splodiť, jaké deti vyrastú z nadájania takých matiek, každý ľahko uhádne a každý, kto sa obzrie, vidí. Slabé, zakrpatené, chudé cintľaviny sú takéto deti, ani sa to nezasmeje, len jakby k bolesti a k biede sa bolo zrodilo, vždy je jakýmsi žiaľom obostreté. Tie nebožiatka už trpia za hriechy svojich rodičov; nemoci, hlivenie, bieda ich čaká na svete, ale tieto do nešťastia padlé nevinné deti kladú hriešnych svojich rodičov pred súd Boha i sveta!

3. časť

[9]

Toľká a tak hrozná bieda valí sa z tohoto pijanstva pálenkového na ľud náš, väčšia a hroznejšia od moru, ktorý berie, pravda, ľudí, ale po čase prestáva, toto ale pijanstvo dusí, hubí a morí celé pokolenia, dusí ich už od mnoho, mnoho rokov duchovne i telesne, hubí pokolenia prítomné, popredku do nešťastia uvaľuje budúce. Opustil sa ľud náš náramne, padol hlboko a v tejto hlbokosti, v tejto padlosti sa zvíja úzkostne, jakoby si už rady dať neznal: či vskutku niet už preň rady a pomoci ? Jesto, jesto, ale na veľkú biedu musí prísť pomoc veľká, musí prísť zo srdca vrúcnosťou kresťanskou, láskou k blížnemu svojmu, ľudu nášmu a vlasti našej zapáleného, musí prísť pomoc z rúk spojených, od mnohých, musí prísť pomoc najmä od tých, ku ktorým ľud náš najväčšiu dôveru má, od správcov a vodcov jeho duchovných a títo musia pristúpiť k práci s dôverou k Bohu, s dôverou k sebe a sile svojej a s dôverou k ľudu nášmu. Prekážky, pravda, sú a musia byť pri tomto diele veľké, lebo je nemoc hlboko zakorenená, budú tieto prekážky z mnohých strán proti vykoreneniu zlého obrátené, lebo zisk z tohoto pohrúženia sa ľudu v pijanstvo mnohí berú a baženie po zisku je u mnohých väčšie nad lásku k blížnemu, ale čo jaké by boli a budú tieto prekážky, žiadna duša šľachetnejšia sa nimi od dobrerobenia odviesť a odstrašiť dať nemá, lebo väčšie je to zlé, proti ktorému sa má pracovať, jako každý iný ohľad k nechytaniu sa do práce. Vyhovárania sa na ťažkosti, prekážky, ukazovanie na ohľady bolo by len žaloba na samého seba, žaloba na svoju nechuť k práci alebo na slabosť, žaloba na svoju väčšiu, potupy hodnú lásku k pohodlnosti jako k blížnemu a k dobrému, lebo kto šľachetný odhodí sa blížneho, postaveného v nešťastí, pre to, žeby pomáhajúc mu, tým práce si namnožil, alebo u dakoho do nemilosti padol? Takéto zmýšľanie ukazovalo by človeka len seba, svoje pohodlnosti a svoj úžitok milujúceho, len o seba starostlivého a o blížneho, čo sa s ním čo stane, nedbajúceho, ale či pod touto mrzkou necnosťou, keď by zovšeobecnela, neprestala by spoločnosť ľudská a každý by sa jeden od druhého neodrazil? Hnusná je necnosť sebectvo, v očiach každého šľachetnejšieho zatratená, lebo je nič inšie nie, jako vyvyšovanie seba v svojej telesnosti, svojej pohodlnosti nad všetko inšie, nad veci duchovné, nad veci dobré, nad všetkých blížnych. Tejto necnosti protiví sa celkom duch kresťanský, ktorý káže milovať blížneho svojho jako seba a veci duchovné nad zemské. Dosť, dosť, ba mnoho je tejto necnosti medzi národom naším, ale sú aj a každým dňom sa množia mužovia šľachetní, ktorí s celou dušou za veci pospolité a obecné sa zaujímajú, za ne s celou horlivosťou pracujú a svoj úžitok osobný, svoje pohodlnosti radi obecmému dobru podkladajú, preto máme silnú a pevnú nádeju, že sa títo za vykorenenie toho záhubného nápoja, ktorý toľkú biedu na ľud náš uvaľuje, s celou dušou zaujmú a pred dosažením svojho cieľa v okoliach svojich neodpočinú. Vidíme ich už aj povstávať, vidíme ich horliť, majú i oni v svojom šľachetnom diele ťažkostí a prekážky, ale neochladajú. Tam sa ľud spiera a v slepote svojej proti námerám ich najšľachetnejším brojí, tam sa z činov ich rúha a posmieva, tam sa za nimi ísť namáha a zase ochabuje, tam sa zlomyseľní utrhači proti nim vystatujú a druhých proti nim podhuckávajú, tam sa jedni samoľubci z nich útrpne posmievajú, inde im druhí pre zisk zemský nemilobohu prekážajú; ale šľachetníci stoja, pracujú a Boh po dlhom namáhaní práce ich požehnáva. Vidia, cítia, zakusujú oni prekážky, bojujúc s nimi, ale majú dôveru k Bohu, k svojej sile a k ľudu zablúdilému síce, ale v jadre svojom ešte nezahubenému. Vie sa ľud náš pozdvihnúť, keď má pri čom a na čom, vie vodcov svojich ale mužných a vytrvalých nasledovať, ale sa mu musí preraziť do jadra a do srdca hlboko. Každý, kto šľachetne myslí a šľachetne chce, nájde svojich a nájde ich istotne v ľude našom, ktorý zná padnúť, ale sa aj zná mravne pozdvihnúť. Je zvláštna spružnosť v povahe našej a napospol v slovanskej, ktorá prijíma zvonku a uhybuje sa, ale zas zdnuká sa napruží, a keď čo na ňu nenáležitého ponasadalo, to i odrazí. Kto by teda istil, že slovenský náš ľud nebol by spôsobným odraziť ten záhubný zvyk svoj, proti ktorému horlíme, ten by ukázal úplnú neznámosť národa nášho. Pri všetkom svojom pohrúžení do potupného toho výstupku je ľud náš predsa ostatne bohabojný, dobrý, pracovitý, sú teda uňho pevné základy, na ktorých sa stavať a pre dobro pracovať môže, treba ho ale upamätovať a na hlas prenikavý, opakovaný, neustavný, vidiac i čin i vytrvalosť, upamätuje sa. Mnoho je ešte tiež ostrovov od tej nákazy pálenkovej nezaujatých a čo deň, to prichádzajú správy o jeho vyslobodzovaní sa z rabstva pijanského.

4. časť

[10]

Po iných krajinách európských a aj v samej Amerike bola sa tiež táto nákaza pálenková náramne rozšírila. Do Ameriky ju doniesli Európania. Tamojšie divé národky, Indiáni, s veľkou chtivosťou sa dali do nej, lebo im v ich surovosti a hnilobe tento nápoj dobre padal a zmyselnému, celkom len telesnému ich životu lahodil. Ale sa im baživosť po nákaznom tomto nápoji zle odslúžila; slabšej povahy a nenaučené na mozoľnú prácu národky tieto hynuli a padali od pálenky a dosiaľ ich už mnoho stotisícov vyhynulo i každý deň sa ich počet umenšuje. V anglicko-francúzskych vojnách sa nápoj tento aj medzi národy európske v Amerike zapratal a rozprasil tak, že skoro každý pálenku sa popíjať naučil. Pila sa skoro od každého, všade, skoro celý deň: na ráno, pred obedom, na obed, po obede, na havranky(olovrant), večer, na noc pred spaním. Následok bol ten istý čo u nás: pokolenie sa hubilo a slabilo, rozličmé nemoci sa rozmohli, nesčíselné rodiny o všetko prišli a do úplnej nemoci sa rozmohli, nesčíselné rodiny o všetko prišli a do úplnej biedy upadli, ba práve bezpečnosť obce do nebezpečenstva sa padnúť zdala. Kde ale kríž najväčší, tam Božia pomoc najbližšia. Silný duch národov európskych nestrpel dlho túto nákazu na sebe a keď sa už väčšmi do ducha i tela týchto národov zajedať začala, vystal proti nej, užijúc k tomu cieľu spolky miernosti, ktoré sa teda najprv v Amerike od znamenitého Worcestera r. 1811 založili. Predsedník tohoto prvého spolku bol Samuel Dexter, bývalý pokladník spojených obcí. Po založení jeho začalo sa vyšetrovať, koľko sa asi do roka pálenky v spojených obciach vypilo a tu sa našlo, že ho bolo nad všetko pomyslenie mnoho a k nepovereniu. Z tohoto vyšetrovania pošlo aj druhé, a síce to, koľko ľudí pálenkou o život prišlo, a zhľadalo sa, že r. 1814 6000 ľudí od pálenky zhynulo, z ktorých 1/3 zomrela z pohnutia na rozume, 3/4 z hrozného schudobnenia, 1/5 pre spáchané zločinstvá. Tieto spolky miernosti sa nato po všetkých spojených obciach rozšírili a dnes to už tak ďaleko prišlo, že sa dávanie a meranie pálenky za nepoctivý výrobok pokladá.

V Európe sa v Írsku (v druhom ostrove, z ktorých sa Anglické kráľovstvo skladá) pitie pálenky medzi ubiedeným tamojším írskym národom nanajväčšmi bolo rozprasilo, a to tak, že podľa zpráv nebolo možné dvoch ľudí natrafiť, z ktorých jeden by nebol opilý býval a medzi ktorými by nebola zvada alebo pranica bývala. Pijanstvo toto bolo írsky národ, už krem toho utlačený, tak veľmi zbiedilo a skľúčilo, že sa ten ľud už viacej rovnal mŕtvolám jako živým ľuďom a že celé kopy len v handrách odené po zemi sa tĺkli a žobrali. Nad ľudom týmto vybiedeným a opusteným zmiloval sa naposledok páter Theobald Mathew, nábožná a šľachetná duša, a hnutý k nemu týmto milosrdenstvom začal zakladať medzi ním spolky miernosti, proti nákaze pálenkovej nastrojené, ktoré po dneská tak sa široko rozmohli, že z 9 miliónov národa írskeho už 6 miliónov do spolku miernosti vstúpilo. Mathew stal sa z ohľadu tohoto opravdivým apoštolom v zemi svojej, lebo on z dediny na dedinu, z mesta do mesta ide, kážúc proti opilstvu a napomínajúc k pokániu, a ľud hŕči sa všade okolo neho, počúva zápalné jeho slová s nábožnosťou a nasleduje i poslúcha ho. Následky z týchto spolkov miernosti v Írsku už teraz sú veľké: chudoba a bieda, nahota a hlad medzi ľudom prestáva, rôznice a vraždy (Čím viac sa šíria spolky miernosti, tým väčšmi sa vraždy menšia. R. 1837 z opilstva spáchaných vrážd bolo ešte 230, v nasledujúcom roku 247, v 1839 roku ale už len bolo 189 a v r. 1840 už len 125. Podľa zpráv, zjavných z predošlého roku, v daktorých okoliach v Írsku raz za rok sa držiace súdy, nemajúc žiadnej v nedostatku zločinstva roboty, rozišli sa.), zbojníctvo a zločinstvo navidomoči hynú, domáci pokoj sa vracia a šťastie rodín sa zmáha. Predtým všetky utŕžené peniaze na pálenku išli, teraz už od založenia spolkov miernosti národ írsky z uhospodárených peňazí do verejnej opatrovne 28 miliónov toliarov si uložil. Po národe írskom pitie pálenky nanajväčšmi medzi národom slovanským sa rozprasilo a ľud obecný na strašlivý spôsob zaujalo. Tie isté následky, ktoré sa u národa írskeho z pitia pálenky ukázali, ukazujú sa aj u nás v celej ich ošklivosti. Ale kde nastáva kríž najväčší, tam i Božia pomoc najblišia. Veríme v ducha dobrého nášho ľudu, že sa nedá úplavicou touto celkom zachvátiť a do biedy nevýslovnej zamoriť, veríme v jeho silu, že sa bude môcť z tej biedy, do ktorej už pre pijanstvo upadol, vyslobodiť, veríme v správcov a vodcov jeho, že majú i vôľu i odhodlanosť i silu i schopnosť pomôcť skľúčenému ľudu svojmu. Proti nákaze pálenkovej ukázali sa spolky miernosti posiaľ jako prostriedok najlepší a najužitočnejší, chtiac teda pijanstvu tomuto i medzi nami koniec urobiť, takéto s dobrým úžitkom všade pozakladané spolky i my pozakladať a medzi nami rozširovať musíme. Hlavný zákon týchto spolkov je: odrieknutie sa pitia pálenky pod jakýmkoľvek spôsobom a jakýmkoľvek menom nazvanej, k čomu potom aj iné, na vyhubenie tohoto pijanstva nastrojené prostriedky sa pripojujú. Dobre vieme, že sa rozširovaniu miernosti medzi naším ľudom mnohé prekážky do cesty položia, jako sme to už aj hore vyššie povedali, medzitým istotne pevnej a šľachetnej vôli ani v tomto ohľade nič nebude nemožného. Odpor najväčší bude robiť ľud sám, na pitie pálenky naučený, čo za bieda stadiaľ preňho nasleduje, neznajúci, ba práve ošklivými predsudkami o jeho úžitku nakazený, medzitým čo aj jako a jakokoľvek dlho sa ľud odrieknutiu sa pálenky protiviť bude, vážnymi dôvodmi, predstieraním mu ustavičným toho zlého, čo z pálenky naň vyteká a príkladmi dobrými iste sa prv-neskôr od neho odvrátiť dá a sa spamätuje. Je ľud náš, trebársjako i zlým zavedený, napomáhaniu a dobrým radám, šľachetnej vôli vždy prístupný, a preto o dobrom výpadku spolkov miernosti medzi ľudom naším nepochybujeme a pevne veríme, že málo bude takých zanovitých surovcov, takých zastaralých hriešnikov, ktorí pri všetkom horlení pri starých svojich hriechoch ostanú a starému diablovi len i ďalej slúžiť budú. Na takýchto ale, keď sa pomaly spolky miernosti rozšíria, padne aj všeobecná potupa a táto potupa naposledy hlavatosť a zanovitosť ich prelomí. Odpor, ktorý by zo strany tých, čo z pálenky osoh a zisk berú, pochádzal, by bol veľmi ošklivý a všetkej potupy hodný; zisk svoj pre blaho blížnych svojich, pre blaho ľudstva obetovať vyžaduje kresťanská povinnosť a myseľ šľachetná ponúka, zisk ale brať z nákazy a záhuby druhých, je nepriateľský proti spoločnosti ľudskej a dobrým mravom páchaný skutok. A tento odpor ziskuchtivým ľuďom len nakrátko by pomohol, alebo práve im k ničomu, len k ich potupe neposlúžil, lebo darmo sa tam opierať, čo čas skutočne dobrého a užitočného donáša a čo už toľko dobrého a uznaného medzi národmi spôsobilo. Medzitým veríme, že v krajine našej, kde v novších časoch na všeobecnom dobrom s toľkou horlivosťou pracovať sa začalo, alebo docela nie alebo málo bude takých protivníkov, a ktorí by aj boli, veríme, že dosť skoro o užitočnej a šľachetnej námere spolkov miernosti a o nevyhnutnosti ich sa presvedčia a od svojho odporu odstanú. Škoda, ktorú niektorí z prestávania pitia pálenky pocítia, s časom sa im istotne nahradí, lebo majetnosť v krajine sa rozšíri a keď táto sa zmôže, všetci v nej účasť na ten alebo iný spósob mať budú; zemské panstvá nebudú dostávať, pravda, od krčmárov toľké árendy, zato ale ich poddaní budú majetnejší a statočnejší, ktorí i povinovatosti svoje lepšie splácať i roboty poriadnejšie vykonávať budú; priemyselníci iní, ktorí na svoju ruku pálenku pália a dávajú, budú musieť niečo inšieho pred seba vziať a obchod ich pri rastúcej majetnosti ľudu a krajiny lepšie sa im bude dariť, potrieb životných budú si tiež lacnejšie nakúpiť môcť, keď sa tá veľká sila dreva a zbožia páleniciam ujme, nádenníkov tiež dostanú poriadnejších a svedomitejších atď. Preto nielen mravná povinnosť, ale aj úžitok každého vyhľadáva námery spolkov miernosti najochotnejšie napomáhať.

5. časť

[11]

Poďakovať Bohu, vo vlasti našej našli sa už aj zakladatelia, podporovatelia, ochrancovia a napomáhatelia spolkov miernosti, samé daktoré vrchnosti sa už o blahodarné spolky tieto, jako sl. Zvolenská, Liptovská a Oravská stolica, zaujali a na čelo sa s ochranou sama naša vláda, o dobro svojich všetkých poddaných úsilne starostlivá, postavila nielen tým, že v iných svojich dedičných krajinách spolky miernosti zakladať a rozširovať dovolila a ich potvrdila, ale aj tým, že v krajine našej árendátorm svojim, na komorských statkoch na ubývanie odbytu pálenky sa žalujúcim, odpovedať dala: že sa ona zo zrastu mravnosti a majetnosti ľudu srdečne teší a škodu z úbytu merania pálenky pochádzajúcu vďačne ponesie. Bodajby túto otcovskú starosť o poddaných svojich všetci majitelia statkov pred očami mali a príklad tento, z miesta najvyššieho pochádzajúci, ochotne a svedomito nasledovali!

Zakladatelia a napomáhatelia spolkov miernosti medzi ľudom naším sú duchovní ľudu správcovia, farári a učitelia školskí, ktorým za šľachetnú ich o vec dobrú a náš ľud starotlivosť vrúcne ďakujeme. Ďakujú im za to všetci dobrí a mená ich s vďačnosťou ohlasujú sa a ohlasovať budú v ústach ľudu nášho. K nim ešte raz obraciame náš hlas s prosbou vrúcnou, aby si ľud náš do biedy zamorený k srdcu pripustili a mu len tak vädnúť a hynúť nedali, ale pozdvihli prenikavý hlas svoj tam, kde sa ľud zvedený sám od seba lepšieho nedomýšľa, a pozdvihnúť nevie. Naši predkovia verili, že sa človek slovom zakliať môže: áno, slovo je mocné, najmocnejšie a vypustené z duše s vrúcnosťou a silou dušu človeka zatrasie a jako víchor vodami ňou zalomcuje. Preto k slovu a k skutku: slovo zachytí, skutok utvrdí človeka. Ale účinkovanie musí byť vytrvanlivé, lebo hlboko sa už tá nákaza do ľudu nášho prežrala, a kto by len začal a zase prekážkami alebo odporom ľudu odstrašený dielo svoje nechal, ten by nielen nič neosožil, ale zadal hlbokú ranu veci dobrej, lebo by ľud len zase, a to po hromžení na výstupok jeho vo výstupku utvrdil a nedôveru k sebe i k popraveniu svojmu vzbudil. Preto každý, kto začína, opásať sa musí mužnosťou a vytrvanlivosťou a vystúpiť musí so svätým tým predsavzatím, že prv neustane, kým neskončí. Predsudky, ktoré hlavne pri ľude našom pálenke oddanom krušiť a ničiť treba, sú: že pálenka pri robote posilňuje a že v lete chladí: ale jakoby mohlo posilňovať to, čo celý človeka život, jeho zdravie a silu podrýva? Či tie tváre vypálené, tá suchota tela na posilňujúci nápoj ukazuje ? Dobre jeden rečník toto domnelé posilňovanie zrovnal s rozdráždením mravcov, keď im kto palicou do mraveniska pichne. Že by pálenka v lete chladila, je nerozum: či nerozdráždi pálenka vždy všetky žily a nerozhorúčí krv človeka? Skadiaľže pochádza v človekovi pálenke oddanom tá váhavosť a neogabalosť tela, či nie od spálenej krvi? A čože prepálilo krv človeka, či nie pálenka ?

Pán Kuzmány v prídavku ku kázni svojej vykladá aj pravidlá pre tých, ktorí sa pálenky odriekajú. Pravidlá tieto sú krátke a dobre vyložené, a preto ich aj obecenstvu nášmu predkladáme a porúčame:

I. Cieľ spolku striezlivosti je oratovanie ľudského pokolenia od tej skazy telesnej i duchovnej, do ktorej pitie pálenky a napospol nestriezlivosť vinných i nevinných uvádza.

II. Spôsob dosiahnutia cieľa toho je:

1. Odrieknuť sa až do smrti pitia pálenky, hriateho, borovičky, slivovice, rumu, araku, rozolišu a ktoréhokoľvek mena vypáleného a s čímkoľvek zmiešaného liehu. Vyjíma sa prípadnosť nemoci, v ktorej by to skutočný lekár v lekárstve rozkázal.

2. Deťom, učňom, slúžkam a sluhom, šichníkom, vozníkom(furmanom) pri kúpe a predaji na oldomáš, pri žiadnej hostine, svadbe, krštení, kare atď. nedať pálenku jakéhokoľvek mena na žiaden spôsob.

3. Každého človeka od pálenky odhovárať a proti pálenke svoju ošklivosť všade ukázať.

4. Na žiadnu hostinu, svadbu, krštenie, kar atď. nejsť, len keď sa popredku vyjedná, že sa na ňom pálenka nikomu ponúkať nebude.

5. Druhé opojné nápoje, jako víno, pivo atď., len mierne užívať a v dome svojom užívať dopustiť.

Podľa tohoto sa spolky miernosti môžu všade pozakladať. Samo od seba sa rozumie, že všetko násilie pritom vystať a vstupovanie do spolkov miernosti len presvedčenosti sa nechať musí, inakšie by to žiadnej stálosti nemalo a veci dobrej len škodilo.

Čas je tu, krajania a rodáci, čas je tu, aby sme i my staré hriechy odkladali a to, čo nám dobrého podáva, prijímali, čas je tu, aby sme i my peknejšie, šľachetnejšie jako dosiaľ pred svetom sa postavili, čas je tu, aby sme sa sami nad sebou zľutovali! Máme tú nádeju, že do novín našich správy jedna po druhej o pokrokoch našich, o vyslobodzovaní sa našom z rabstva pijanského prichádzať budú: prijmeme ich s vďačnosťou, ohlásime s radosťou.



[7] 7; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 7. číslo, 22. august 1845

[8] 8; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 8. číslo, 26. august 1845

[9] 9; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 9. číslo, 29. august 1845

[10] 10; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 10. číslo, 2. september 1845

[11] 11; Prvýkrát uverejnené: Slovenskje národňje novini, 11. číslo, 5. september 1845





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.