ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško niečo prefliandžil. — Iď mi s očí, ty nezbedník! — kričí na neho nahnevaná matka. — Aby si sa neopovážil prísť na obed!

Smutný vyšiel na ulicu. Hrešenie matkino a potom výhľad na suchý obed ho veľmi roztúžily. Všetko sa len na ňom, chudáčkovi, zomele. Marke a Jankovi nič nepovedia, len na neho ustavične hromožia!

Kamaráti sa mu hrali pri potoku, ktorý tiekol cez dedinu. Priblížil sa k nim. Rezal si halúzky z vŕby, ony ich maly onedlho nosiť namiesto paríp. I pridružil sa k nim. O chvíľku zabudol už na krivdu i zármutok, lebo ho hra na husárov celého zaujala. Virgal vesele, sediac na vŕbovom tátošíku a často sa obzeral nazad, či sa hodný kúdol prachu dvíha za nim po ceste, lebo to bol najlepší jazdec, za ktorým sa najväčšmi prášilo. Keď sa už do vôle nabehali, vyšli na záhumnie na pažiť, tam sosadli s „koní“, odzubadlili ich, kantár z vŕbovej kôry sňali s nich a začali „koníčky“ pásť. Pritom, ako sa na pastierov patrí, políhali si dolu bruchom na trávu a len kedy-tedy pozreli na nehybné chvojky, či im „kone“ nepoutekaly.

Medzitým chytro sa blížil termín, keď cigáni začali kuť klince v Miškovom brušku. Hlad sa začal hlásiť a pripomínať, že je potrebné nielen koníka si napásť, ale aj seba niečim nachovať. Ale ako, keď mu je dnes súdené postiť sa? Ani najmenej mu to nebolo po vôli. Netešili ho viac ani kone, ani kamaráti.

— Čo ti je, — spytuje sa ho Matej Vlhovie, — že si taký smutný?

Miško neodpovedal a odvrátil sa od neho. Rád by sa priplichtil k domu, ale nevedel ako.

Na pažiti pásly sa husi. Pilne škubkaly drobnú trávu a mladé si pritom džavotaly. Stará im len kedy-tedy prisvedčila. Pes prebehol popri nich. Hus zdvihla hlavu, rozšírila krídla, zasipela a naľakané húsence rozbehly sa na všetky strany, aby zasa v druhú chvíľu, keď nebezpečenstvo prešlo, sbily sa do hŕbky a papuľkaly.

Miško sa na gagot obzrel v tú stranu i poznal, že sú to ich husi. Zrazu mu udrelo niečo do umu. Otec je nie doma, matka má mnoho roboty, nuž možno, že sa mu aj vydarí.

— Maťko, daj mi tvoju halenu a klobúk, hneď ti ich vrátim!

— Načo ti je?

— Len tak, dám ti za ten čas môj kabát.

— Keď chceš, vezmi si.

Miško hodil halenu na sebe, klobúk si zatlačil na oči a šiel k husiam. Lapil jedno húsa, skryl ho pod halenu a šiel prosto domov.

Pani richtárka práve vtedy vychádzala z kuchyne, keď kleply uličné dverce. Obzrela sa i zazrela chlapca niesť niečo v halene pod pazuchou. Zastala.

Miško sa ostýchave blížil k nej. Svedomie ho trápilo a aj strach ho prejímal, ak ho matka pozná. Chcel sa už vrátiť, keď sa ho spýtala:

— Čo si prišiel?

Miško sklopil hlavu, aby mu mať nevidela tvár a bojazlive sa poklonil.

— Či je toto nie vaše húsa? Našiel som ho v škode, doniesol som ho.

— Vzala húsa do ruky, obzerávala, a, hľa, na ľavej nôžke má narezanú blanku. To je jej znamenie. Potešila sa.

— Čí si, syn môj? — spytuje sa ho vľúdnym hlasom.

— Matej Vlhovie, odvetí malý lhár a niečo ho pritom bodlo do srdca. Nevoľne sa cítil pred matkou.

— No, ty si poriadny chlapec, počkajže trochu, vošla do komory a onedlho hodný kus posúšika mu vtisla do hrsti.

Miško sa poďakoval a chcel práve vybehnúť na ulicu, keď tu Marka, najstaršia jeho sestra, vstupovala do dvora. Prišla práve domov od pani učiteľky, ktorá ju učila šiť.

Miško sa preľakol, vedel dobre, že Marka má bystrý zrak.

— Pozriže, Marka, Maťko Vlhovie nám doniesol húsa, choď pozrieť, kde je stará s húsatmi a prižeň ich!

Marka pozrela na neho. Miško sa skrčil a práve chcel vybehnúť cez dverce, keď ho Marka chytila za halenu, zdal sa jej byť podozrivý. Chcel sa jej vytrhnúť a tu mu spadol klobúk, halena ale zostala v Markiných rukách. Malý hriešnik stál pred ňou odhalený.

— Ach, veď je to náš Mišo! zalomila matka rukami. — Do tisíc, či si ty tak budeš matku klamať? — A už dostal buchnát po chrbte.

— Ja som bol lačný! — vrešťal Miško.

— Nuž a či si nevedel prísť? — a zasa mu zadunelo na chrbte.

— Povedali ste, že mi nedáte jesť, — odvetil a reval ďalej, ako by ho drali. Žiaľ Bohu nie od veľkej bolesti, ale z praktiky, aby obmäkčil materinské srdce a tak zo zaslúženého počtu buchnát srazil niečo, čo každý musí veru uznať, že pre neho to malo nemalý význam.

V ten deň Miško potom nepásol kone, ani na nich nejazdil. Musel doma sedieť, čo bola pre neho dosť veľká pokuta.