ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U richtárov bolo neobyčajne živo. V izbe na stole a na posteli poskladané sú bielizeň a vrchné šaty Jankove, rodinnej chlúbe. Na neho hľadia už teraz ako na vyššiu bytosť, veď sa má stať učený človek, pán, môž byť aj kňaz. Matka s dcérou Markou, pekným šestnásťročným dievčaťom, pozorne prezerajú každý kúsok bielizne, či je všetko v poriadku, či je poplátané staršie ako treba, aby domáca pani Jankova nemala príležitosť ich potvárať z nedbanlivosti. Obe sú smutné, lebo i matke i sestre prirástol k srdcu. A si aj zaslúžil, lebo bol tichý a pilný šuhaj. Marka zasa prilipla k staršiemu bratovi už aj preto, že boli temer rovní vekom, spolu vyrástli a i teraz, keď stáli v máji života, najlepšie sa rozumeli. Nie div teda, že im navlhly slzami oči a nejeden vzdych sa im vykradol z pŕs pri myšlienke blízkeho lúčenia.

Otec sedel za stolom, vyratúval niečo, iste ho ťažké starosti trápily, veď je to nie malá ťarcha nemajetnému posielať syna do škôl, najmä v dome, kde niet núdze o deti.

Miško sedel pri peci a pozeral zvedave, čo sa robí okolo neho. Videl dobre, ako matka ešte včera vypekala koláče, áno aj to zbadal, ako Marka vytiahla z pece peknú na červenkavo usmaženú hus. Ach, a tá vôňa! Netreba sa teda diviť nad zriedkavým prípadom, že sa pridŕžal domu a to v nádeji, že sa aj jemu ulezie niečo a aj z obavy, ak by sa to všetko v jeho neprítomnosti malo stroviť a potom by mu zuby kleply naprázdno.

Ináče Jankov odchod by ho veľmi netrápil, veď bol primladý, aby chápal, čo sa okolo neho deje, ale preto, že ho Janko každý deň nútil písať a čítať, a to veru, bola pre nášho Miška veľmi nepríjemná robota a najmä v lete! Kto to len videl, mučiť ho v taký čas?

Janko sa vrátil z návštev. Bol sa odobrať na fare i v škole, i v druhých popredných domoch. Starý učiteľ ho privinul k srdcu. Jeho bozk na čele ešte aj teraz cítil. Bol dojatý. Stávalo sa to, pravda, každý rok, ale mu bolo preto vzácne, veď cítil, že ten starec ho miluje ako vlastného syna a sprevádza ho krok za krokom v duchu i v cudzine. On mu prvý prezerá svedectvá, tu pochváli, tam zasa pobáda do pilnosti. I teraz mu dal mnoho naučenia i rád na cestu a vystríhal ho pred pokúšením.

Poobzeral sa po domácich, potom ale pomáhal pakovať matke do veľkého kufra. Medzitým prišli strýc, ujec a tetky, aby sa odobrali od neho. Všetci boli v sviatočnej nálade. Vypytovali sa ho, či už skoro skončí, či sa mu treba ešte mnoho učiť. Ľutovali mu hlavičku, keď videli kopu kníh a papieru.

— Kde sa to len všetko sprace do tej ubolenej hlávky! — vzdychla teta Lanštiaková.

— A či je to všetko z Písma? — spytuje sa strýc Lanský, povestný písmár. O ňom sa povrávalo, že Tobiáša má v malíčku a z Múdreho Jirácha cituje, ako by hrach sypal.

— Veru je to nie: toto je prírodoveda, táto kniha zasa je dejepis a tamtá prírodozpyt, — vysvetľuje Janko.

— Ech, to sú všetko hlúposti! Nepochádzajú od Boha. Písmo, synku, Písmo, to je všetko! Hľa, Šalamún poznal každú rastlinku a o jeho múdrosti letela povesť na ďaleko a široko a predsa na starosť povedal, že je všetko márnosť, rozhovoril sa náš písmár, a to so zrejmou úľubou, veď mal príležitosť ukázať svoje znalosti Písma aj pred Jankom.

— A či vieš, čo Múdry Jirách hovoril v štvrtej kapitole?

— Veru, strýčko, neviem.

— No vidíš, hlúposti vám nabíjajú do hlavy a to vás nenaučia.

— Jaj, brat Tomáš, — odpovedá za Janka otec, — v terajšom svete treba sa aj iné učiť, aby sa mohol vyšvihnúť. Teraz svet už veľa žiada.

Miško závidel Jankovi, že pre neho sa také parády dejú a o neho sa nikto neobzrie. Zbadal dobre, keď tetka Mrázová pichla Jankovi do dlani biely ani srieň zlatník, a to vraj na papier. Druhí sa mu tiež zavďačili väčším, menším darkom. A jemu nikto, ani len krajciar mu nedali, aby si mohol kúpiť u Fuľov cukor. Veľmi sa cítil byť urazený.

Bolo už všetko hotové.

Voz zahrkotal na dvore. Sluha už zapriahol kone, aby študenta odviezol do najbližšieho mesta na stanicu.

Nastalo lúčenie. Matka sa nevedela odtrhnúť od svojho miláčka. Marka sa tiež vinula k nemu a slzy jej hojne tiekly po svežich lícach. Život jej bude zasa jednotvárny, keď Janko odíde. Nebude prichádzať do domu ani Samko Šípka, Jankov priateľ, ktorý tak milo hľadel na ňu, až pocítila teplotu okolo srdca. Pobozkal aj Miška, ktorý tiež bozkal svojho brata. Tetky si utieraly ručníčkom oči. Otec stál vážny a nevravný. Bol sviatočne vyobliekaný. Išiel si syna vyprevadiť aspoň na stanicu.

Vyšli na dvor. Zrazu počujú bolestný nárek. Obrátia sa, a tu vidia Miška, ako sa krčí od bolestí a reve ako by ho párali.

Ešte posledné s Bohom a voz s Jankom sa stratil s očí. Smutne sa vracala Marka s matkou do domu, ktorý sa im teraz zdal taký prázdny. Marka prišla k Miškovi.

— Či ho vidíš, — vraví mu láskave a hľadká ho po hlave, — ani som nevedela, že máš také dobré srdce a že tak budeš plakať za Jankom.

Miško pozrie uslzenými očami na ňu a od štkania pretrhovaným hlasom jej odpovie:

— Ja som neplakal za Jankom, ale som sa bál, že ma zasa budeš buchnátovať, ako vtedy, že neplačem za nim, a tak som si zavrzgol do dvier prsty, a to bolí, preto som plakal.

(1920)