ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

SLUHA (vyberá príbory z príborníka).

GARAY a HORSKÝ (vchádzajú).

GARAY: A pán doktor je kde?

SLUHA: To, prosím, neviem. Už sú tomu dobré štyri hodiny, čo odišli obedovať a odvtedy sa nevrátili.

HORSKÝ: Kam sa mohol podieť? Len či nezabudol, že nás pozval k sebe.

SLUHA: To nijakovsky nie, lebo ľa, rozkázali mi nachystať poháriky, taniere, povedali, aby som ochladil víno, a sám, tak to bude, šli ešte niečo kúpiť na občerstvenie. Musia sa čoskoro vrátiť.

GARAY: Nuž čo, sadneme si a počkáme naňho. (Díva sa na hodiny.) Už je osem. Chce, aby sme prišli skôr a sám sa stratí.

HORSKÝ: Zajtra má službu v nemocnici, musí skoro vstávať. Asi preto chcel, aby sme prišli skorej, aby sme sa uňho dlho nezasedeli a dali sa mu vyspať. Povedal, že nám oznámi neočakávanú novinu. Môžbyť nám povie, že o také dva dni bude mať svadbu. Je to veľký čudák. Od neho vystane, že až v predvečer sobáša, sa prizná k činu a teraz že nás pozve na svadbu.

GARAY: Ale akáže tam neočakávaná novina: veď v úlohe ženícha vystupuje už pol roka.

(Za dvermi počuť kroky.)

HORSKÝ: No tu je, ak sa nemýlim.

BAUER (vojde a pozdraví): A domáci pán je kde?

GARAY: Sluha vraví, že sa hneď vráti. Nuž čakáme.

BAUER (díva sa na stôl, kde sluha rozkladá príbory): Tu sa tuším robia veľké prípravy. A čo, pozval veľa ľudstva?

HORSKÝ: Aby som pravdu povedal, neviem. S Mudroňom som obedoval v klube, povedal, že príde. Valocký sa tiež sľúbil a či pozval aj ďalších, neviem.

SLUHA: A keď rozkázali prichystať zo všetkého po osem kusov, pohárikov, tanierkov, vidličiek i nožov, nuž istotne tu bude osem pánov oficierov.

BAUER (pohľad na hodiny): Predsa je to divné. Ako súril! Bál som sa, že sa oneskorím, že začnete bojovať bezo mňa a odrazu len domáceho pána niet! Keby ma nebol zadržal náš erárny kasír, bol by som tu býval už dávno. Čudné toto všetko pri jeho akurátnosti.

GARAY: Keď máme hovoriť o tom, nuž v poslednom čase sa správa veľmi čudácky. Akiste ste si povšimli, páni, ako si to ten pekne zariadil u nás v pluku. Veď ten už dnes nerobí takmer nijakú službu. Do nemocnice si príde, kedy sa mu zachce, dohromady nič nerobí, to je v pravom zmysle slova krížom slamy nepreloží. Poprechádza sa sem i tam, vyfajčí cigaretu a hybaj! odíde, kedy sa mu zachce. Tohto mesiaca som mal niekoľko ráz službu v nemocnici a zakaždým som sa zadivil. Primár spolu s prvým asistentom pekne krásne drú aj za Škovrana. On sa nezaujíma vôbec o nič a nerobí absolútne nič. A všetko sa mu prepečie.

HORSKÝ: Všetci ho majú radi. Primár ho zbožňuje. Vo všetkom ho podporuje. Som presvedčený, že keby Škovran hoci aj celkom prestal konať službu, ani vtedy by mu nikto nepovedal ani slovo. Náš veliteľ je tej mienky, že nad Škovrana lepšieho ani niet. Pokladá ho za toho najmúdrejšieho, najčestnejšieho, najdokonalejšieho, slovom, za úplný ideál.

GARAY: Čože tam veliteľ. Len sa pozrite na krásne pohlavie. Všetky naše plukové dámy sú doňho zaľúbené. Podľa tých nech hoci všetko vykape, len keď tu bude Škovran. Koľko ich je, všetky akoby rozum potratili. Vezmime napríklad našu veliteľovú. Nech s ňou začnete hovoriť o hocičom, vždy sa to zvrtne na Škovrana. „Je vždy taký múdry, veselý, zdvorilý, ohľaduplný.“

BAUER: A dcéry hlavného lekára? Tie sa obidve rovno zmyšili do Škovrana.

GARAY: Tá jeho snúbenica má na koho žiarliť. A ako ho miluje! Tá by si určite niečo vykonala, keby jej ostal neverným.

HORSKÝ: Len si všímajte, aký postoj ku Škovranovi majú vojaci. Tí majú v doktorovi jedinú modlu.

GARAY: Hej, to je fakt. Je podivuhodné, ako si dokázal v takom krátkom čase nakloniť srdcia celého pluku. Škoda, že sa v poslednom čase stavia tak indiferentne k službe i ku všetkému. Keby sa bol čo len trošičku venoval službe a aspoň v najmenšej miere udržiaval dobrý vzťah k predstaveným, mohol urobiť skvelú kariéru pri jeho nadaní a schopnosti pripútavať k sebe ľudí. No v poslednom čase sa stáva priamo neznesiteľným. Akoby sa naschvál snažil potrhať všetky tie pekné zväzky, ktoré predtým vybudoval bez akejkoľvek práce a námahy. Vy, páni, hádam ani nepozorujete, ako sa teraz správa. Po celé týždne k nikomu nezájde, ani v klube ho nevídať, ani v našej spoločnosti, dokonca ani svoju nevestu nenavštívi. A kedykoľvek k nemu nevdojak zájdeš, zakaždým, ako viete, len sedí a sedí nečinne celé hodiny a ustavične rozmýšľa, rozmýšľa o bohviečom a donekonečna.

HORSKÝ: Ja viem, o čom rozmýšľa. Dáva sa strhávať ideami Tolstého. Dokonca sa aj po rusky naučil, len aby mohol čítať diela Tolstého v origináli.

BAUER: Pozri ho, aký ti ten má rozum, šelma. To sa ľahko povie: po rusky sa naučil. Počul som, že ruská reč je hrozne ťažká.

HORSKÝ: Pre nás Slovanov ruská reč nie je ťažká. Len čo sa naučíme po rusky čítať, poznávať cyriliku, hneď chápeme korene všetkých ruských slov, pretože sú všetky totožné ako s naším rodným slovenským jazykom, tak aj so všetkými ostatnými slovanskými rečami.

GARAY: Neraz som stretol Škovrana s ruskou knihou v ruke. Číta celkom plynne. V mojej prítomnosti niekoľko ráz rozvíjal tolstojovskú myšlienku o neprotivení sa zlu, o škodlivosti vojenskej služby a neraz sa vyslovil, že jedného krásneho dňa on sám odoprie vojenskú službu, pretože odporuje jeho náboženskému cíteniu a mravným zásadám. Celkom sa zahĺbil do tolstojovských diel a tak sa nimi nadchýna, až sa obávam, aby nevyviedol voľáku hlúposť. Od neho by to vystalo. Veď ho poznáte, aký je húževnatý a tvrdohlavý.

HORSKÝ: Keď pred tebou rozvíjal tie tolstojovské idey, mohol si mu poukázať na ich neopodstatnenosť.

GARAY: Hej, lenže darmo takému dohováraš, darmo ho presviedčaš, keď si on raz vtlčie niečo do tej svojej zanovitej slovenskej hlavy. Ty tak rozprávaš, Horský, ako keby som sa ani nepokúsil mu to vyhovoriť.

HORSKÝ: Mal si mu povedať, že ľahko Tolstému hlásať v osemdesiatke bezženstvo a zdržanlivosť. Jemu ľahko neprotiviť sa zlu, keď sa s nijakým zlom nestretá, keď ruská vláda hľadí naňho ako na zaslúžilého starca-literáta, ktorý zdetinštel a preto prehliadajú všetky jeho výstrelky. Keď jeho rodáci, priatelia i čitatelia chodia za ním ako za nemluvňaťom, snažia sa mu ulahodiť, spĺňajú všetky jeho chúťky, predbiehajú sa, kto skôr vyhovie jeho rozmarom. A pokiaľ ide o vojenskú službu, mal si povedať Škovranovi, že Tolstoj začal písať proti nej až potom, keď prekonal Krymské ťaženie, kde si vyslúžil niekoľko hodností a vojnových medailí. Vo svojej mladosti, len si nemysli — Tolstoj mal inú mienku o vojenčení. Teraz mu je ľahko vypisovať, keď sa po celom svete preslávil svojimi románmi, po pansky si požil na svojom grófskom statku, oddychujúc na vavrínoch, obkľúčený bohatstvom a úctou. V jeho situácii ani niet takého červíka, čo by mu nevliezol do hlavy. Galiba je iba v tom, že svojimi dielami znepokojuje mládež, ktorá sa korí pred jeho autoritou, verí každému jeho slovu a robí veci, aké by ani sám Tolstoj nikdy neurobil, keby bol o 50 rokov mladší. Koľkí sa preň už obetovali v rozličných štátoch, koľko mladých ľudí už trpelo vinou zločinnej činnosti Tolstého.

BAUER: Naozaj, v poslednom čase možno veľmi často čítať v novinách, že niekto vyparatil voľáky tolstojovský kúsok. Jeden nemôže prisahať, druhému sa nepatrí byť prísediacím súdu, iný zase nechce nosiť zbraň. A čertvie čo ešte. A tých všelijakých tolstojovských siekt, boh ho zná, koľko sa ich rozprasilo. Keby som ja mal moc v rukách, skoro by som sa vyporiadal so všetkými tými kvakermi, tolstojovcami, duchoborcami a ako ich tam ešte nazývajú.

GARAY: Moment. Niekto ide. Azda Škovran? Už by bolo načase, aby prišiel.

ŠKOVRAN (vojde s balíkmi): Vítam vás, páni. (Privíta sa so všetkými.) Prepáčte mi, že som vás nechal čakať. A kde sú Mudroň, Valocký, Stark, Dohányi? Aj oni sa sľúbili prísť.

HORSKÝ: Mudroňa a Valockého som stretol v klube. Povedali, že prídu.

BAUER: Akiste sa zdržali u pokladníka. Ja som prišiel tiež iba pred chvíľou. Je to hrozný ťulpas. Keď má urobiť zrážky z gáže u dvoch-troch dlhov, ide sa v číslach celkom utopiť.

ŠKOVRAN (rozbaľuje balíky: chlieb, maslo, syr, salámu, sardinky atď.; sluha mu pomáha a kladie veci na prestretý stôl v pozadí scény).

BAUER: Tak čo, páni, hádam pristúpime k splneniu povinností, ktoré nám uložili. (Sluhovi.) A karty sú kde?

(Sluha mu podá balíček kariet.)

Sme štyria. Zakiaľ prídu ostatní, zahráme si partiu tarokov s pagátom ultimo. Dnes pri príležitosti tohto veľaslávneho dňa by sme mali poriadne zdupľovať stávku.

GARAY: Aký je dnes veľaslávny deň?

BAUER: Ešte sa pýtaj, dnes je tridsiateho. Dostali sme gážu. A taká vec je v našom žití a bytí tým najkolosálnejším sviatkom.

GARAY: A ja som sa nazdal, že narážaš na… na… no na náš rozhovor… A vôbec, povedz, Škovran, prečo si nás vlastne dnes pozval k sebe tak neočakávane a po takej mimoriadne dlhej prestávke? Čo za neočakávanú novinu nám to chceš oznámiť?

ŠKOVRAN: Dnes sa lúčim so svojím bezuzdným, duševnej čistote sa protiviacim životom, s vašou veselou dôstojníckou kompániou, s vami, priatelia. Od zajtrajšieho dňa prestávam byť vojakom.

VŠETCI: Čože, čo to hovorí?

BAUER: To má byť žart, či čo?

MUDROŇ (vojde a so všetkými sa pozdraví).

SLUHA (odíde).

GARAY: Počuli ste, panstvo? Pozvali nás sem na kar. Náš kamarát Škovran pochováva svoj doterajší život, svoju uniformu i svoju šabľu.

MUDROŇ: Čo sú to za hlúposti. To je predsa nemožné. Má ešte slúžiť pol roka.

ŠKOVRAN: Nie, nijaké žarty a nijaké hlúposti, páni, lež nezvratiteľné rozhodnutie človeka, hlboko presvedčeného o správnosti a nevyhnutnosti takého kroku.

BAUER: Nechajte takéto táraniny, panstvo, radšej rozdajte karty, nech si zahráme, a vypime si vína.

GARAY: Daj pokoj s kartami. Tu sa chlap lúči so životom, chce vyviesť strašnú hlúposť a ty, Bauer, ešte prídeš s tými svojimi kartami… Komu by sa chcelo hrať? Ty Škovrana určite nepoznáš. Je natoľko tvrdohlavý, že je schopný uskutočniť svoje slovo, ak ho nepresvedčia o nezmyselnosti jeho rozhodnutia, ak mu my poriadne neobjasníme, čo ho čaká, do čoho sa púšťa a kam by ho mohol priviesť jeho nedostatočne rozvážený krok.

ŠKOVRAN: Nieže tak, môj milý Garay, ja som si všetko rozmyslel, o všetkom som neodvolateľne rozhodol a nikto viac nie je schopný presvedčiť ma, že konám v rozpore so svojím svedomím a s kresťanským učením, ktoré vyznávam.

HORSKÝ: Odkiaľ sa u teba vzalo odrazu takéto presvedčenie? Veď je to šialenstvo, čo zamýšľaš urobiť.

ŠKOVRAN: Moje presvedčenie nepadlo z neba. Ešte niekoľko mesiacov pred mojím nastúpením vojenčiny nastala v mojich životných názoroch radikálna zmena: dospel som k tomu hroznému stavu, keď život, ktorý prežívaš, stráca akýkoľvek zmysel, zmietaš sa a sužuješ, nenachádzajúc východiska. Stratil som vieru v osobný život a po mnohých trpkých mukách spytujúc svedomie a vidiac, že chyba je vo mne samom, v mojej za detstva vytvorenej a neskoršie ešte utvrdenej ľživej predstave o tom, že môj život, to je moje telo a radosti môjho tela, spoznal som nový život, nezávislý od života vonkajšieho — večný život duševný.

GARAY: Povedz, prosím ťa, doktor, načo si ty vlastne šiel slúžiť, keď si ešte pred príchodom k pluku nadobudol presvedčenie, že vojenčina je zlo?

ŠKOVRAN: Vtedy som ešte nemal v sebe dostatočnú vnútornú oporu, aby som uskutočňoval a konal to, v čo som veril. Potreboval som vnútorne dozrieť, bolo mi treba dostať sa do takého stavu, keď už nevládzeš znášať situáciu, protiviacu sa tvojmu svedomiu. Vojenčina vtedy ešte neburcovala dostatočne moje svedomie. Do zeme zasiate zrno neprináša úrodu ihneď.

MUDROŇ: Ak ťa dobre rozumiem, protiví sa ti vojenská služba ako taká. Ale veď ty nie si dôstojník, totiž dôstojník výcviku, ale lekár. Pracuješ vo vojenskej nemocnici, robíš to isté, čo by si robil, keby si bol súkromným lekárom.

ŠKOVRAN: Mne sa neprotiví iba vojenská služba samotná. Protiví sa mi aj život ktoréhokoľvek človeka, patriaceho k privilegovanému stavu a využívajúceho svoje privilegované položenie. Taký život nespočíva na kresťanskom základe. Ak zostanem vojenským lekárom, nebudem môcť žiť tak, ako ja chcem, to jest dokonale po kresťansky. Teda po prvé i po druhé, povinnosti vojenského lekára sú takého rázu, že sú úzko zviazané so skutočným poslaním armády, to znamená s vycvičením ľudí na to, aby zabíjali a iní aby zabíjali ich. Vojenský lekár rozhoduje o tom, kto z ľudí sa hodí na žrádlo pre kanóny a kto nie, rozhoduje, koho je dovolené zakovať do okov, odňať mu jedlo a tak ďalej, slovom, ustavične pomáha neľudskému násiliu voči ľuďom.

HORSKÝ: Ja sa nazdávam, že ty, práve ty, Škovran, aj keby si zostal slúžiť v našom pluku, mohol by si si zariadiť svoj život tak, ako sám chceš. Ty sa bez všetkého môžeš vyhnúť prehliadke vojakov, odoprieť byť členom odvodnej komisie a vôbec, môžeš sa venovať iba liečeniu, ktoré v nijakom prípade nemožno pokladať za protikresťanský čin. Teba v našom pluku majú tak radi a tak si ťa vážia, že aj veliteľ pluku, aj veliteľ nemocnice budú celkom radi, keď prídeš každý deň do nemocnice čo len na polhodinku. A tam ako sám chceš: choď si v štátnom mundúre, choď si hoci bosý ako Tolstoj. Ak sa ti chce, rob si súkromnú prax a ak nie, nuž živ sa hoci ako Diogenes v sude. Vytvoril si si takú znamenitú situáciu, že by ňou bolo škoda pohrdnúť. Pamätaj na moje slová, doktor, ešte obanuješ.

BAUER: No a čo docieliš, ak odmietneš vojenskú službu. Na tvoje miesto sa prihlási ihneď desať dobrovoľníkov, ktorí budú robiť s radosťou všetko to, čo ty pokladáš za odsúdeniahodné. Azda tým, že akýsi lekár u nás, akýsi dôstojník v Nemecku, zo päť vojakov v Rusku odoprie vojenskú službu, azda tým naša vojenská vec nejako utrpí? Iné by bolo, pravdaže, keby státisíce ľudí vo všetkých štátoch dospeli odrazu k takému presvedčeniu, vtedy by to možno vylomilo krky vojne, avšak vy, nejaká tá desiatka tolstojovcov, svet nepremeníte.

MUDROŇ: Vojna existovala od začiatku ľudských dejín a bude existovať večne. Vojna existuje aj v ríši zvierat, aj v ríši hmyzu, aj medzi bacilmi. Silnejšie indivíduá jedného sveta útočia na slabšie, zabíjajú ich a požierajú, čím si zabezpečujú svoje ďalšie jestvovanie. Vojna je taktiež bojom o život, aj ona je celkom prirodzená. Prikázal ju sám boh, ktorý je tvorcom života a ktorý vložil do všetkého žijúceho inštinkt boja, ako aj inštinkt zbrane. Načože má býk rohy, tiger pazúry, slon kly a hocaký tam chrobáčik klieštiky, ak nie na to, aby bojoval?

ŠKOVRAN: Zvieratá majú tieto zbrane na sebaobranu a nie na útok.

MUDROŇ: Povedzme, že na sebaobranu by stačili aj samotné nohy na útek z poľa slávy, ako to vidíme u zajaca alebo u nášho rakúskouhorského vojaka. Avšak dajme tomu, že je to naozaj tak, ako hovoríš ty. Potom nám však povedz, pred čím a pred kým sa treba brániť, ak nikto nezaútočí. Chcem tým povedať, že niektoré tvory musia mať zbraň i na útok. Z toho vyplýva, že ak raz boh stvoril zbraň a ozbrojil ňou takpovediac všetko tvorstvo, tým zároveň aj uzákonil ba dokonca nariadil boj, ktorý bol aj bude v prírode večne, odhliadnuc od Nobelovej ceny za mierové úsilie i od účinkovania akejsi Berty Suttnerovej, ako aj od zasadania Haagskej konferencie, či dokonca od mierumilovných prejavov nášho suseda Wilhelma alebo — zo všetkého najmenej významných písačiek tvojho Tolstého.

ŠKOVRAN: Človek ako vrchol tvorstva nie je ozbrojený od prírody, nemá dostatočne vyvinuté nechty a zuby, aby mu mohli slúžiť na útočenie, a rohy nemá vôbec.

BAUER: Nuž, toto celkom pravda nie je. Niektoré predstaviteľky krajšieho pohlavia používajú vo všeobecnosti nechty ako znamenitú zbraň, a u druhého pohlavia, u mužov, vidíme rohy, ktoré si vo svojej impozantnosti nijako nezadajú s jeleními.

HORSKÝ: A ľudský rozum, to hádam nie je zbraň? Vďaka svojmu rozumu človek ešte v dobe kamennej, takrečeno v detskom veku svojho vývoja vyrábal šípy i kopije, ktoré už bolo treba iba postupne zdokonaľovať, aby to došlo až ku Kruppovým rýchlopaľným kanónom a Manlicherovým puškám.

ŠKOVRAN: Ľudský rozum potrebné je upriamiť na konanie dobra. Človek má okrem rozumu aj srdce s citom sústrasti, človek má od prírody holubičiu povahu, ktorú treba rozvíjať.

BAUER: Vieš ty čo, Škovran, holubičia povaha, to sa iba tak hovorí. Tvoje holuby sa niekedy tak rujú, až z nich perie lieta, a po bitke nevinné holúbky ležia úplne znivočené, so zakrvavenými zobáčikmi.

MUDROŇ: A pokiaľ ide o srdce, nepoznám krvižíznivejší a nemilosrdnejší dobytok, ako je človek. Len sa pozri, s akou pasiou roztomilý dedinský chlapček, ktorého nijako nemohli skaziť výchovou, pretože vyrástol bez akejkoľvek výchovy, s akou pasiou, hovorím, napichuje na špendlíky živé chrobáky a motýle, mláti po stenách muchy a vidlicou naháňa v potoku hlaváče.

GARAY: Vôbec rybolov, aké je to mučenie tvorov božích. Živého červíka navliekajú na háčik, nestarajúc sa o jeho kŕčovité zvíjanie od mučivej bolesti v predsmrtnej agónii a potom, keď sa úbohá ryba napichne o podnebie, ťahajú ju von z jej živlu a nechajú ju zadusiť sa vzduchom, alebo pretiahnuc šnúročku cez žiabre, jej dýchacie orgány, vkladajú ju do plytkej vody, kde pomaličky hynie.

BAUER: Alebo živých rakov tak vložiť do chladnej vody a variť ich na miernom ohni. Čo na to povieš?

MUDROŇ: Ukáž mi teraz, Ondro, iný dobytok, ktorý by tak nemilosrdne zaobchádzal so živými stvoreniami, ako to robí na každom kroku človek. Pravda, keď si sám robil vivisekciu žiab a králikov, to si pokladal za správnu vec, pretože si si povedal, že je to potrebné v záujme vedy. A čo myslíš, ako padlo tým žabám a králikom, ktoré vôbec nikdy nebudú potrebovať tvoju vedu, ako im padlo zdochýňať pripichnutým na stôl, s rozpáraným bruchom a vypúlenými okáľmi? Ach, vy konidráči, lekári.

BAUER: Celkove, panstvo, všetko je v poriadku. Reči sú reči, ale slávika nekŕmia bájkami, tak keď už nehráme v karty, aspoň si zajedzme.

ŠKOVRAN: Ale hej, hej, páni, zahryznime si, čím nás pánboh požehnal, a pime.

(Všetci zamieria k stolu, berúc so sebou stoličky, na ktoré si posadajú, a odkladajú šable.)

Myslím dokonca, že sa nám treba poponáhľať, lebo nám podľa všetkého zabránia, lepšie povedané mne zabránia skôr, ako uplynie hodina, posedieť si s vami posledný raz za spoločným kamarátskym stolom.

(Všetci vstanú a s údivom hľadia na Škovrana.)

GARAY: Akože zabránia? Kto zabráni? Hádam len nechceš vážne zahodiť službu a ujsť rovno odtiaľto?

ŠKOVRAN: Pokiaľ ide o službu, tej som sa už zriekol, no ujsť mi sotva bude možné. Skôr sa nazdávam, že ma odvezú.

VŠETCI: Čože? Čo to hovoríš?

ŠKOVRAN: Priatelia, dnes som vás pozval k sebe, aby som sa s vami rozlúčil, poďakoval sa vám za milé a kamarátske správanie sa voči mne a ostatný raz aby som si posedel hodinku-dve vo vašom kruhu. Zajtrajším dňom začínam žiť nový život. Vec sa má tak, že dnešného dňa poslal som primárovi ako veliteľovi nemocnice list, v ktorom kategoricky odmietam plniť svoje služobné povinnosti a zriekam sa titulu vojenského lekára.

GARAY: Čože, už si to aj odoslal?

ŠKOVRAN: Hej, sám som to zaniesol a teraz čakám, kedy prídu po mňa a uväznia ma.

(Všetci vstanú, obkľúčia Škovrana a hovoria odrazu.)

MUDROŇ: Čo si to porobil? Čo si to porobil?

GARAY: Si blázon, či čo? Je to vôbec možné?

HORSKÝ: Sám seba nivočíš, doktor. Odvolaj svoje slová, pokiaľ je to ešte možné. Povedz, že ten list si napísal v stave nepríčetnosti. Primár ti ho vráti.

BAUER: Nuž, braček, na peknú hostinu si nás ty pozval. Dnes si už veru nevypijeme. Ako to, že nás adjutant ešte nepoctil návštevou? (Bokom.) Ostať tu naďalej, prosím, nie je bezpečné. Ešte nás budú upodozrievať, že sme s ním zajedno. (Nenápadne si opáše šabľu.) Nuž ale všetko u boha.

GARAY: To je strašné, strašné. Čo bude s tebou? To je šialenstvo. A tvoja snúbenica o tom vie? Tá sa zblázni, keď sa to dozvie.

ŠKOVRAN: Jej som taktiež napísal o svojom rozhodnutí a k listu som priložil kópiu prípisu hlavnému lekárovi.

GARAY: Nemohla ťa aspoň tá zháčiť pred bláznivosťou tvojho kroku? Veď ju miluješ! Nie je ti jej ľúto? Veď tým si ju nemilosrdne zničil, zavraždil.

ŠKOVRAN: Odvtedy som ju ešte nevidel. List som jej poslal po vrátnikovi predtým, ako som sa vrátil domov.

GARAY: Bože môj, čo si to vyparatil. Nie, Adi, ty nemôžeš byť pri zmysloch…

SLUHA (vbehne dnu): Idú k nám pán primár. (Odíde.)

(Všetci okrem Škovrana znervóznejú, zháňajú svoje šable a brigadírky. Bauer ide ku dverám a pokúša sa nebadane ujsť, len čo primár vošiel, avšak vo dverách sa zrazí s dôstojníkom, ktorý sprevádza primára.)

PRIMÁR, DÔSTOJNÍK a SLUHA (vojdú).

PRIMÁR: Zdravím vás, páni.

(Dôstojníci v pozore nemo odzdravia malým úklonom hlavou.)

Čo je to s vami, doktor Škovran? Necítite sa zdravý, však? Ste chorý? Je vám nevoľno? (Chytí Škovrana za plece.)

ŠKOVRAN: Nie, doktor, nie som chorý, som zdravý.

PRIMÁR: Treba sa vám nevyhnutne upokojiť. Musíte si oddýchnuť, utíšiť si nervy. Len čo som prečítal váš list, hneď som rozhodol, že vám treba umožniť poriadny oddych, že musíte ísť niekde k vode počlnkovať sa, a preto vás s radosťou pustím tak na štvor- až šesťtýždennú dovolenku. Napíšte raport a ja ihneď napíšem zprávu o tom, že ste prepracovaný, že potrebujete bezpodmienečne dôkladný odpočinok. Medzitým sa vám postarám o príspevok na cestu niekde k vode a o také dva mesiace vrátite sa medzi nás opäť dokonale zdravý.

ŠKOVRAN: Opakujem vám, doktor, že som úplne zdravý, a preto nepotrebujem ani dovolenku, ani liečenie, ani príspevok.

PRIMÁR: To sa vám iba tak zdá. Ide len o to, aby ste podali raport a o ostatné sa už nemusíte trápiť. O všetko sa sám postarám a všetko zariadim. Mal by som s vami ešte prehovoriť o tom vašom liste. (Obzerá sa po dôstojníkoch.) Najlepšie bude, poďme spolu do nemocnice. Páni dôstojníci vás ospravedlnia, že ich opustíte.

ŠKOVRAN: Nebudem písať nijaké raporty. Pokiaľ ide o list, ktorý som vám napísal, o tom s vami nemám čo hovoriť. A ak si želáte, aby som prijal službu v nemocnici, tak toto tiež neurobím.

PRIMÁR: Nie, to si vôbec neželám. Len poďte s nami do nemocnice.

ŠKOVRAN: Nemám vôbec príčinu ta ísť, tak ako nemám viac čo robiť v službe.

PRIMÁR: V takom prípade vám rozkazujem ísť do nemocnice.

ŠKOVRAN: Z môjho listu ste mohli pochopiť, že som prestal byť vojenským lekárom a vaším podriadeným. Všetko to, čo som napísal v liste, teraz potvrdzujem svojimi slovami v prítomnosti pánov dôstojníkov.

PRIMÁR: Tým skôr ste povinný ísť do nemocnice. Ak teraz nepôjdete so mnou dobrovoľne, tak vás vyhľadajú a uväznia. Váš neuvážený list som doteraz brigádnikovi neukázal, pretože by to znamenalo pre vás veľmi ťažké následky, pokiaľ ide o súd a uväznenie. Ja vás pokladám za chorého človeka a v dôsledku svojho vzťahu k vám snažím sa zmierniť vašu vinu tým, že vás chcem dať pod dozor na oddelení pre choromyseľných. Verím, že tam sa čoskoro upokojíte, prídete k sebe, požiadate ma o vrátenie listu a poďakujete sa mi, že som zavčasu zistil vašu „nepríčetnosť“ a naložil s vami ako s takým. Teda poďme.

ŠKOVRAN: Hoci sa nepokladám ani za chorého, ani za blázna, som ochotný ísť s vami, aby som vám pomohol nájsť východisko z vášho nezávideniahodného položenia, avšak upozorňujem vás, že nijaké prehováranie, presvedčovanie ani hrozby ma nemôžu odradiť od cesty, ktorú som si vyvolil.

PRIMÁR: Ráčte mi odovzdať kľúče od vášho písacieho stola, knižnice a kufra.

ŠKOVRAN (zamyká stôl i skriňu, vytiahne z bočného vrecka kľúčik od kufra a odovzdá kľúče dôstojníkovi, ktorý ho sprevádza. Potom si oblečie vojenský plášť, mechanicky vezme do ruky šabľu, avšak neopáše si ju, lež ju položí na stôl so slovami): Viac ju už nebudem potrebovať.

(Všetci dôstojníci, ktorí si dosiaľ nestihli opásať šable, ponáhľajú sa tak urobiť. Sluha, ktorý toto všetko sledoval s nepochopením, dá sa do tichého plaču, slzy si utiera rukávom.)

Prosím, k vašim službám! (Idúc okolo plačúceho sluhu, povie mu.) Moja kariéra sa skončila. Vďaka ti za službu i za oddanosť. Ostaň zdravý a nespomínaj ma po zlom.

SLUHA: Pán môj, pán môj dobrý, čo ste to so sebou urobili?

(Všetci odídu.)

Opona

(Medzi prvým a druhým dejstvom prejde týždeň.)