ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Garay, Elena Winterová a pani Winterová vojdú.)

GARAY: Tu budete musieť trochu počkať, chorí práve obedujú. Ja mu idem povedať, že ste prišli, aby sa trochu poponáhľal a skorej prišiel za vami. (Vojde do náprotivných dverí. Elena a Winterová si sadnú.)

WINTEROVÁ (obzerá sa vôkol): Hľa, kam sme sa dostali. Moja úbohá Elenka. Kto by si bol pomyslel pred niekoľkými týždňami, že sa s tvojím Adim stretneme — v blázinci? Všetko to prišlo tak rýchlo a neočakávane…

ELENA (uplakaná, plačlivo): Pre mňa to nebolo také neočakávané. Po celý čas som mala takú predtuchu, že sa s ním stane niečo, čo sa vymyká pravidlám, len som sa nenazdala, že to príde tak skoro a natoľko žalostne. Adi vždy býval trochu čudný, zvláštny, nie taký ako iní ľudia, ale nikdy som si nepomyslela, že by mohol zošalieť a dostať sa sem.

WINTEROVÁ: Ako je to možné — taký múdry, taký vzdelaný, sám lekár a nevedel predvídať, čo mu hrozí, nemohol zabrániť svojej chorobe, zavčasu urobiť proti nej opatrenie, slovom, nemohol sa vyliečiť z pomätenosti. Aj to je čudné, ako ti mohol on, ako blázon, napísať taký milý, rozumný list, v ktorom sa s tebou tak dojímavo lúči, akoby sa zberal na druhý svet.

ELENA (hlasno zavzlyká): Prečo mi hovoríš vždy také veci, mama? Adi sa čoskoro celkom zotaví. Aj teta Anna bola choromyseľná a celkom sa uzdravila, aj sa vydala, a tá bola načisto pomätená. Môj Adi však nie je taký pomätený, aby bolo treba urobiť nad nim kríž alebo obliecť ho do šiat blázna. Jednoducho sa trochu pomiatol z toho, že vojenská služba nie je preň primerané zamestnanie. Čoskoro sa úplne vylieči, pôjde do výslužby a zavedie si súkromnú ordináciu. Keby bol chcel, mohol mať aj teraz veľa súkromných pacientov. Všetci hovoria o ňom, že je veľmi dobrý, skúsený lekár. Aký nemocný bol náš strýko Teodor. Nikto ho nevedel vyliečiť, a môj Adi mu naraz pomohol!

GARAY (vojde): O minútku príde. Nezabudnite teda na to hlavné, treba sa pokúsiť prehovoriť ho, aby odvolal to vyhlásenie, ktoré napísal primárovi. Všetky svoje sily vynaložte na to, aby súhlasil s tým, že okamžite odvolá svoje vyhlásenie a doslúži vojenčinu. Ak bude súhlasiť, hneď ho odtiaľto prepustia a všetko mu prepáčia, aj dovolenku mu dajú a všetko bude opäť v poriadku ako predtým. Mesiac-dva môže stráviť na dovolenke a potom už vôbec nemusí chodiť do služby v nemocnici. Primár povedal, že Škovrana oslobodí od všetkých záväzkov, len nech ihneď odvolá svoju žiadosť a nech sa nežiada do výslužby pred ukončením termínu… Teda nezabudnite, čo som vám povedal. Hneď príde, nechám vás samotných. (Odíde.)

ŠKOVRAN (na sebe má košeľu blázna s dlhými rukávmi, vojde v topánkach a čiapke, usmievajúc sa a podávajúc ruku snúbenici): Vitajte…

ELENA, MATKA (sprvu akoby nepoznávali Škovrana, potom vykríknu a Elena sa zatacká).

WINTEROVÁ: Bože, Elenke prišlo zle. Strašne sa vás naľakala. Rýchlo, trochu vody!

ŠKOVRAN: Hneď prinesiem. (Chce odísť. Do cesty mu vojde nemocničný dozorca.)

DOZORCA (vojde): Čo sa stalo? Kto to kričal?

ŠKOVRAN: Prosím ťa, priateľu, dones rýchlo pohár vody.

DOZORCA (rýchlo odíde).

WINTEROVÁ: Moja úbohá Elenka, ako sa vás naľakala. Vyzeráte hrozne v tom svojom mundúre, pán doktor. Aspoň keby ste si dali dolu čiapku, lebo Elenka sa opäť preľakne, keď príde k sebe.

ŠKOVRAN (dá si dolu čiapku a stane si za stoličku, na ktorej sedí Elena, rukou ju ovieva): Nič to, nič, milostivá pani, neznepokojujte sa, hneď jej to prejde. Nanútili mi tento hlúpy odev. Kto sa zo mňa nevysmieva, ten sa ma naľaká.

WINTEROVÁ: Elenka, Elenka moja, spamätaj sa, prosím ťa. Pán doktor je, zdá sa, úplne zdravý, celkom taký ako vždy býval. Bláznovský je na ňom iba oblek, ale on sám je pri rozume. Preber sa, dieťa moje.

DOZORCA (vojde s vodou v plechovom krčahu): Prosím, pán doktor.

ŠKOVRAN: No tu je voda. (Vezme šálku a priloží ju k Eleniným ústam.)

ELENA (uchlipne si vody a otvorí oči): Panebože aké hrozné. A kde je Adi?

ŠKOVRAN (stojaci za jej stoličkou): Tu som, tu. Nebojte sa ma, som zdravý. (Stane si pred ňu.) No ako sa cítite? Napite sa ešte vody.

ELENA: Čože, ty mi vykáš, Adi? Adi, môj Adi, ty ma nepoznávaš? To som ja, tvoja Elenka, tvoja snúbenica…

ŠKOVRAN: Nemám nijakú snúbenicu. Veď som vám napísal, že sa nikdy neožením ani s vami, ani s nijakou inou. Vysvetlil som vám svoj názor na manželstvo vo svojom liste. Azda vám vrátnik neodovzdal môj list?

ELENA: Bože môj, on sa naozaj zbláznil. Aká som nešťastná. (Plače.)

WINTEROVÁ: Upokoj sa, dieťa moje. To sa on len tak trochu podriekol, to prejde, to je nie nebezpečné. Čoskoro sa uzdraví a všetko bude ako predtým.

ŠKOVRAN (odovzdá šálku strážcovi, ktorý odíde): Upokojiť sa vám treba, to hej, avšak predošlé sa viac nevráti. Darmo si namýšľate, že som potratil rozum. Ubezpečujem vás, že som ten najnormálnejší človek. Blázna zo mňa urobili len preto, lebo takto sa môj niekdajší predstavený ľahšie dostane z nepríjemnej situácie, do ktorej som ho dostal svojím odopretím vojenskej služby. Pretože moje odmietnutie prišlo predstavenému tak vrcholne neočakávane a zákon nič podobné nepredvída, najjednoduchšie bolo pravdaže vyhlásiť ma za blázna a zrejme pre väčší efekt strčiť ma do tohto mundúru a zatvoriť ma do nemocnice v nádeji, že ma všetkým týmto zastrašia, že to nevydržím a odvolám ihneď svoje vyhlásenie. V prípade, že by som sa priečil, ma ako choromyseľného odšikujú pred vyššie veliteľstvo. Slovom, zbavia sa ma a potom už nech sa morduje so mnou, kto chce a ako chce. Teraz vidíte, že svoje položenie poznám dokonale a veľmi dobre viem, čo ma čaká, avšak toto všetko ma vôbec nemôže nastrašiť a vyviesť z miery. Keď sa raz skončí moja kalvária, totiž keď ma už všetci budú mať plné zuby, potom ma pustia v šíry svet a ja začnem žiť tak, ako mi prikazuje moje svedomie, čiže tak, ako má žiť každý opravdivý kresťan.

ELENA: Vidíš, mamička, Adi je zdravý. On len nechce zostať vojenským lekárom. Pravda, milý Adinko, otvoríš si súkromnú ordináciu a my odtiaľto odídeme spolu do tvojho rodného mesta. Tam ťa všetci poznajú, tam budeš mať aj najviac pacientov, tam sa aj zosobášime, pravda, Adinko?

ŠKOVRAN: Nie. Nepochopili ste ma. Ja nielenže som zanechal vojenskú službu, ale s konečnou platnosťou som tiež odvrhol svoj predošlý život, teda ten život, akým žijú všetci ostatní ľudia, život, pri ktorom sa usilujú iba o radosti tela. Teraz som začal žiť novým životom, nezávislým od vonkajšieho sveta, večným životom ducha.

WINTEROVÁ: Akože to chcete žiť iba samotným duchom, pán doktor — a svoje telo kam podejete? Dáte si ho zmraziť, či čo?

ŠKOVRAN: Moje telo, pravdaže, ostane mojím telom, ibaže už viac nebudem spĺňať jeho žiadosti, budem žiť absolútne mravne, nebudem viac robiť nič zlé, odsúdeniahodné, čo by nesúhlasilo s mojím svedomím. Nebudem luhať, klamať…

WINTEROVÁ (preruší ho): To je v poriadku. To je celkom v poriadku. Všetci by mali žiť tak ako vy. Teda predsa len si vezmete moju Elenku. Neoklamete ju, všakhej?

ŠKOVRAN: Ale nie, vy ma nechcete pochopiť. Ženiť sa nemôžem a ani sa nikdy s nikým neožením. Manželské spolužitie muža so ženou sa nezrovnáva s mojím chápaním mravnosti…

WINTEROVÁ: (preruší ho): Krásne je to vaše chápanie mravnosti. Vy sa nechcete oženiť, vy by ste chceli žiť tak, bez sobášenia. A vy si myslíte, že ja to dovolím? Mýlite sa, milostivý pánko, moja Elenka nie je z toho cesta, na nepravú ste natrafili. Poďme odtiaľto, dieťa moje. Pánboh vie, čo ten hovorí. Možno naozaj rozum potratil. Ty to nechápeš, dieťa moje, na čo ťa chce naviesť. Ale ja som ho naskrze prehliadla. Krásny ženích, len čo je pravda. Podľa neho manželstvo, to je nemravnosť, a žiť nadivoko je mravnosť. Poďme preč, Elenka, poďme odtiaľto, chce ťa iba pokúšať. Poďme rýchlo. Najprv nech ho vyliečia, skôr sa s ním rozumne nemožno porozprávať. Pozrime ho, ako sa ti poblázni: službu robiť nechce, ženiť sa nemôže, nuž potom načo žije. Potom im rozumej, to je tá dnešná mládež. My sme žili s nebohým mužom dvadsať rokov a nikdy som nepočula takéto reči. To bude hanba na celé mesto, keď sa to ľudia dozvedia. Tak je to, keď sa nás úbohých sirôt nemá kto zastať. Ktokoľvek ťa môže znevážiť, hocikto si môže dovoliť robiť ti bohvieaké návrhy. Poďme, Elenka. Nechaj ho tak. Keď raz zanechá službu a vyzlečie uniformu, čo už na ňom zostane? Veď iného na ňom ani niet, len tá uniforma a služba. Ak mu to všetko teraz vezmú, akýže je to pre teba ženích! A z akej famílie pochádza, to vieš. Veď si videla jeho mater, keď za ním chodila, aká je to chudera. My dve pochádzame zo zemianskeho rodu, on sa k tebe vôbec nehodí. Ty si ho pokladala za múdreho. Akýže je to mudrc, keď sa z toho svojho rozumu pominul. Vidíš, do akého oblečenia ho to navliekli. Bez príčiny sa sem veru nikto nedostane. Jeho nadriadení lekári, myslím, poznajú najlepšie, či je blázon, a či nie.

ELENA: Ale počkaj, mama, ty vôbec nehovoríš tak, ako treba…

WINTEROVÁ: A ja ti hovorím, že pôjdeme, ihneď odídeme odtiaľto. Viac tu už nemáme čo robiť. Nech sa dá najprv do poriadku, nech ho najprv vyliečia z tých hlúpych nápadov, že sviatosť manželstva v kostole pred bohom je nemravnosť, a potom nech príde k nám, nech poprosí o odpustenie za to, že nás pohanil vo svojich výplodoch chorého mozgu, že ti robil také neslušné návrhy — potom keď bude mať opäť svoju službu, alebo keď bude mať zavedenú privátnu ordináciu, potom mu odpustíme jeho urážky, ktorými sa nás úbohé, opustené siroty opovážil ponižovať. A ty potom pôjdeš zaň a dáte sa, ako sa patrí, pekne zosobášiť, po kresťansky v kostole, pred pánom bohom.

GARAY (pri posledných slovách vojde): Tak vy už spolu o sobáši? Teda je všetko v poriadku. Potom iste odvolá svoje oznámenie. Chvalabohu, vždy som si bol istý, že nežné ženské srdce naň najblahodarnejšie zapôsobí, že láska nadobudne prevahu nad tolstojovskými ideami, že srdce zvíťazí nad rozumom. Znamenité, znamenité. Veľmi sa teším.

WINTEROVÁ: Čo je znamenité? Vôbec sa nechce oženiť s Elenkou a chcel by s ňou žiť len tak… Panebože môj, sama som sa podriekla. Teraz sa to všetci dozvedia. Aká hanba. Nie, to nie je pravda. Viete, pán Garay, on sa naozaj zbláznil. Boh sám vie, čo sa to s ním porobilo. Ani som ničomu nerozumela, čo hovoril, čo vlastne chce. S ním sa vôbec nemožno rozprávať.

ELENA: Ale počkaj, mama, nikomu nedáš slova povedať. Hovoríš všetko, len to nie, čo treba. Obidve sme zabudli, že sme mali Adiho nahovoriť, aby odvolal svoje vyhlásenie, ktoré poslal riaditeľovi nemocnice. Milý Adi, odvolaj to, urob mi tú láskavosť. No, urob to kvôli mne. Pozri, tvoja Elenka ťa prosí. Stačí ti len toľko urobiť a všetko bude opäť v poriadku. Všetko zostane ako predtým. Vyzlečieš tú protivnú košeľu a znovu si oblečieš svoju peknú uniformu, ktorá ti tak sluší. Milý, urob to, veď čo je to pre teba? Urob to kvôli mne. Urobíš? (Hladká ho po lícach.) Môj milý Adinko, povedz, že to urobíš, hej? Za to ťa pobozkám, dovolím ti, aby si ma bozkával dlho, dlho. Môj milý, pamätáš sa, ako sme vtedy… Bože môj, čo je to so mnou? Tuším aj ja som už celá popletená, aj mňa sa už chytá šialenstvo… Milý, dobrý, (hladká mu vlasy) napíš, že berieš späť svoje oznámenie, alebo to jednoducho povedz pánovi Garayovi a on to ústne oznámi veliteľovi nemocnice. Ten ťa má tak rád. Nech mu povie v tvojom mene, že chceš znovu konať službu. Veď už ti ostáva iba päť mesiacov. Ten čas rýchlo prejde, potom odtiaľto odídeme, vezmeme sa a krásne si budeme spolu žiť. Všetci nám budú závidieť.

ŠKOVRAN: Nie, nie a nie! Všetky vaše prehovárania sú zbytočné. Svoje slová neodvolám a svojho presvedčenia sa nezrieknem. Ani slúžiť nebudem, ani ženiť sa nemienim (k Winterke), ani inak s vašou dcérou žiť nezamýšľam…

WINTEROVÁ: Ani nebudete. Môžete si pohľadať inú hlupaňu. My sme nie z tej fajty. Poďme odtiaľto, od tohto bláznivého podvodníka, lebo sa ti tu nebodaj ešte aj biť začne. (Ťahá dcéru ku dverám, tá sa vzpiera a plače.) Poďme rýchlo!

DVAJA CHOROMYSEĽNÍ (vojdú v košeliach a čiapkach. Prvý zúfale gestikulujúc hlasne deklamuje a vykríka, druhý priskacká k stene na jednej nohe, robí, akoby telefonoval, ruku si pridŕža pri uchu akoby načúval v telefóne, a hlasno volá do nejestvujúceho telefónu): Choďte do čerta. S takým chumajom, ako ste vy, sa nepoznám. Rozkážte, nech mi pošlú cigaru, všetky som vyfajčil… Poviazať? Mňa poviazať? Netreba, nechcem, zmizni, rozumieš, neprajem si, nechcem, neopováž sa, hovädo. Ba kýho frasa…

WINTEROVÁ: Poďme už rýchlo odtiaľto. Božemôj, kam sme sa to dostali.

ELENA (plače): Aká som nešťastná. Čím som si to, čím som si to len zaslúžila…?

(Odídu.)

STRÁŽCA (vbehne dnu, schmatne obidvoch bláznov za golier a veľmi surovo ich vlečie k dverám, odkiaľ prišli): Pozrime ich, mamľasov, kam ti vlezú. Hneď vás ja naučím robiť, čo vám nik nekáže, len počkajte. (Mláti ich a beží za nimi.)

ŠKOVRAN: Tak vidíš, ako zachádza vojenská stráž s chorými dôstojníkmi vo vojenskej nemocnici. Vidím na tvojej tvári, že ťa to trápi. To preto, lebo spolucítiš s dôstojníkmi, ktorých ako jediných pokladáš za seberovných, a nenávidíš vojakov, ktorých nepokladáš za svojich blížnych, svojich bratov, a hľadíš na nich ako na čvargu, ktorá stojí hodne nízko pod tebou. Pamätaj, že tento strážca nie je zlý človek, ale naopak, veľmi srdečný mládenec. Ak sa tu naparuje a bije nešťastných nemocných, to iba preto, že takému zaobchádzaniu s podriadenými sa naučil u pluku. V bití a znevažovaní vidí svoje právo i svoju povinnosť veliteľa, pretože je postavený ponad nich. Počas služby v útvare mu vštepili do krvi, že vyšší môže biť nižšieho a dovoliť si voči nemu, čo sa mu zapáči.

GARAY: To všetko je, isteže, veľmi žalostné, avšak teraz nejde o to. Ja teraz so žiaľom myslím na to, že ťa navštívila tvoja nevesta, snažila sa nahovoriť ťa, aby si odvolal svoje oznámenie, že však odtiaľto ušla so slzami v očiach nič nedocieliac a zanechala ťa v tvojom abnormálnom položení zdravého človeka a dôstojníka, vydaného napospas sprostému hulvátovi.

ŠKOVRAN: Tento strážca chápe veľmi dobre, že ja som sa dostal sem v dôsledku voľákeho nedorozumenia. So mnou zaobchádza veľmi šetrne a láskavo.

GARAY: Nejde o to, ako s tebou zaobchádza strážca. Počuj, Adi, ty vieš, ako ťa mám rád, preto tiež pochopíš, aké je to pre mňa nepríjemné vidieť ťa tu. Pozri sa sám na seba, poobzeraj sa, kde si, posúď svoju situáciu, porovnaj to s tým, čo bolo predtým, porozmýšľaj, čo ťa ešte čaká v budúcnosti a povedz s rukou na srdci, či to stálo za to, vyparatiť taký žartík, navariť takejto kaše, všetko pre mizerného pol roka služby. Prepáč mi to, Adi, ale podľa môjho hlbokého presvedčenia ty skutočne nie si celkom normálny. No napríklad ja nerozumiem, nemôžem pochopiť, aké sú pohnútky tvojho odmietnutia, ale ty napriek tomu musíš pripustiť, že nech už boli akékoľvek, nestálo za to rozvíriť taký cirkus, neboli hodné, aby kvôli nim trpeli toľkí ľudia. Zľutuj sa nad svojou snúbenicou, ktorá ťa tak vrele ľúbi, pomysli na svoju mamičku, na brata, na nás, svojich priateľov…

ŠKOVRAN: Drahý môj kamarát. Veľmi ma hreje tvoja náklonnosť ku mne, tvoja starosť o mňa, ale iba o tom ťa môžem ubezpečiť, že tvoje obavy sú zbytočné. Mňa nie je možné, absolútne ma nie je možné odradiť z raz už nastúpenej cesty ani nádhernou perspektívou blízkej budúcnosti, ani nežnosťou milujúceho srdca, ani rozumovými dôvodmi…

(Horský a Mudroň vojdú, pozdravia.)

HORSKÝ (Garayovi): Ta čo, odvolá doktor svoje vyhlásenie? Neodolal svojej láske. Videli sme zdiaľky milostivú pani Winterovú s dcérou, ako sa vracali odtiaľto, nedalo sa však uhádnuť, v akej nálade.

GARAY: Ale čoby odvolal. Mademoiselle Winterová odišla odtiaľto s plačom.

MUDROŇ: To nie je s kostolným riadom, milý Ondro, veru nie.

GARAY: Nielenže rozhodne odmietol odvolať svoje osvedčenie, ale vôbec nemá v úmysle sa oženiť. Medzi ním a mademoiselle Elenou je koniec…

MUDROŇ: Akože koniec? Prepáč, braček, ale toto je už horšie ako zle. Ako si to predstavuješ. Pol roka si vystupoval ako ženích, predošlého ženícha, nešťastného poručíka Schweiera, si vyhodil zo sedla a teraz sa sám odmietaš s ňou oženiť? Vieš ty čo, Ondro, nazvi si to, ako chceš, zo zorného uhla tolstojovského svetonáhľadu môžeš považovať svoj čin za kresťanský, podľa nás však konáš priam podlo.

GARAY: Počkaj, počkaj, nerozohňuj sa tak.

MUDROŇ: Ako sa tu nerozohňovať? Čertvie, čo to všetko má znamenať. To je hanba. Dobre, keď sa ti nechce slúžiť, parom ťa ber, hybaj dakde na valal a lieč si tam sedliakov od slopanice. Ale odvrhnúť dobré dievča, keď si ju predtým donútil, aby nechala prvého ženícha, veľmi slušného chlapca, a po tom, čo už celé mesto vie, že ty si jej ženích, to už presahuje všetko. Ja už neviem, čo je to za náboženstvo, ktoré takto učí chápať mravy a česť. Buď si sa naozaj pomiatol, alebo si jednoducho podliak. V prvom prípade ťa ľutujem, ale pomôcť ti nemôžem, no v druhom si neprajem mať s tebou niečo spoločné… Bodaj ťa čerti uchytili. (Odíde.)

GARAY: Čo to robíš, Adi? Všetci sa postupne odvracajú od teba a odchádzajú. Mudroň je tvoj krajan a druh, ktorý ťa pozná 20 rokov a aj ten ušiel, pobúrený tvojím chovaním. Jeho čestná duša nemohla zniesť také surové spôsoby, aké si prejavil voči dievčaťu, čo ťa ľúbi, a ty si ešte namýšľaš, že si sa zachoval po kresťansky. Naozaj nevidíš, že nerobíš správne, že sa mýliš?

ŠKOVRAN: Celý rozdiel medzi nami je v tom, že vy hľadíte na vec z jedného zorného uhla a ja z druhého. Keby ste mohli vidieť moje skutky z môjho zorného uhla, tak by ste, volens-nolens, museli prísť k takému istému presvedčeniu, k akému som prišiel ja. Podľa mňa kresťan alebo robí tak, ako mu káže kresťanské učenie, jasne a zrozumiteľne vyložené v Evanjeliu, alebo je to pokrstený pohan, ktorý handluje so svojím svedomím a prekrúca veľké a prosté kresťanské pravdy, ako sa mu to v každom danom prípade hodí. Kto nosí kresťanstvo v srdci, ten nemôže nosiť útočnú zbraň proti nepriateľom, lebo kresťan nepozná nijakých nepriateľov, on má iba blížnych, iba bratov, ktorým je pripravený nastaviť pravé líce, ak ho udreli po ľavom.

HORSKÝ: Toto všetko je nám známe, lebo nás tomu dôkladne učili na katechizme, lenže musíš uznať, že v praxi sa to dodržiavať absolútne nedá. Uznaj sám, keby sa zlo netrestalo, keby tak z väzení povypúšťali všetkých zločincov, fras ho tam vie, čo by sa potom stalo. Dobrí ľudia sa musia bezpodmienečne chrániť pred zlými, ináč ich zlí pohltia. Hovoríš, Škovran, o svojom zornom uhle a dochádzaš k názoru, že pravdu máš výlučne ty a celý svet je chybný, pretože my všetci ostatní nehľadíme na svet cez tvoje okuliare.

ŠKOVRAN: Každý človek má vlastné svedomie, ono je bohom v jeho vnútri. Nech sa každý človek riadi svojím svedomím a potom nik nebude činiť zlo.

HORSKÝ: Darmo si namýšľaš niečo takého. Uváž, že hocaký zlodej, lúpežník, nepociťuje pri vykonávaní svojho remesla ani tie najmenšie výčitky svedomia, ale zbíja súc presvedčený, že tak musí robiť, pretože on nemá nič a boháč, ktorého ide ozbíjať, má všetkého nadbytok.

GARAY: Čo nás tam po zbojníkoch. Buď ubezpečený, doktor, že konám v úplnom súhlase so svojím svedomím, keď nosím zbraň v záujme obrany svojej vlasti, ktorú milujem, svojho kráľa, ktorému som oddaný z celého srdca, i svojho národa, na ktorý som ako pravý Maďar hrdý a ktorý je mi drahší než všetko ostatné. Čiže vysporiadajúc sa so svojím svedomím, to jest, ako si sa ty vyslovil, vysporiadajúc sa s mojím bohom, ktorý je vo nme, ja nemôžem robiť zlo, ty si však predsa myslíš, že ja a my všetci konáme nesprávne, nie po kresťansky, a že ty jediný konáš dobre, ak zanecháš službu, oklameš snúbenicu, zarmútiš matku atď, atď.

ŠKOVRAN: Ja svoje idey nikomu nevnucujem a ani nikomu nezabraňujem pridržiavať sa iných názorov, čo aj protikladných mojim, teda nech ani iní mne nebránia mať vlastné presvedčenie a pridržiavať sa ho.

HORSKÝ: Tebe by nikto v ničom nebránil, keby si sa ty sám nestaval do cesty nám ostatným. Ty môžeš byť presvedčený o správnosti chápania „zlodejstva“, to sa neprieči zákonom. Ale keď raz ukradneš, raz vtrhneš do mojej sféry, vtedy mi už láskave prepáč a dovoľ mi brániť sa a ohradiť sa pred tvojimi ideami.

GARAY: Tvoje odmietnutie je zo zorného uhla štátu, teda zo zorného uhla ohromnej väčšiny, zlom, ktoré treba potlačiť, aby sa nerozšírilo a nezachvátilo iných. Práve preto ťa aj poslali do ústavu choromyseľných a ešte ťa určite zavrú do väzenia. Pokiaľ si iba vyznával tolstojovské „náboženstvo“, nik ťa neprenasledoval, avšak keď si ho raz začal premieňať v skutok, jednoducho ťa odstránili. Predstav si, Škovran, že by tvoj príklad nasledovali státisíce vojakov, vtedy by sa naša armáda rozpadla, ostaneme bezbranní, vtrhnú k nám naši milí susedia Rusi, dobyjú našu vlasť a zavedú tu svoje poriadky. Ty ako Slovan si to možno aj praješ, ale nás ostatných to vôbec nenadchýňa.

ŠKOVRAN: Čím dlhšie vás tu počúvam, tým viac sa utvrdzujem v názore, že máme medzi sebou veľmi málo spoločné. Ale tak ako sa vám nepodarí presvedčiť mňa o správnosti vášho náhľadu, tak ani ja nemienim nanútiť vám svoj vlastný. Preto bude najmúdrejšie skončiť tento rozhovor, tým skôr, že ste už začali doň miešať politiku a zaútočili ste čisto osobne. Chcem len, aby ste vedeli, že ja sa tu cítim dobre, budem sa cítiť znamenite aj vo väzení, a ak sa snažíte presvedčiť ma zo sústrasti so mnou, potom vám ďakujem za priateľstvo i pozornosť. Avšak ubezpečujem vás, že podľa mňa lepšie je byť v diere, necítiť však výčitky svedomia, ako robiť hoci najskvelejšiu kariéru a zradiť sám seba…

STRÁŽCA (vbehne dnu strednými dvermi): Do nemocnice prišli pán brigádny veliteľ a idú sem. Budú tu každú chvíľu.

GARAY (Horskému): Lepšie bude pre nás nezúčastniť sa na ich rozhovore. Poďme rýchlo preč.

(Odídu ľavými dverami, ktorými prišli.)

STRÁŽCA (otvorí dvere dokorán a vystrie sa ako struna vedľa nich).

VELITEĽ BRIGÁDY (dôstojne vojde; Škovran mlčky sedí na svojej stoličke): Čo tu sedíte ako zarezaný? Vy azda nie ste vojak?

(Škovran mlčky vstane.)

Hádam neviete, že ste povinný podať mi raport po vojensky?

(Pauza. Škovran zanovito mlčí.)

No tak, začnete už?

(Pauza.)

No čo, bude to?

ŠKOVRAN: Od vojenskej osoby, ktorá je v stave choroby, sa nemá vyžadovať vojenský raport. A pokiaľ ide o mňa, ja ani nie som vojenská osoba…

VELITEĽ BRIGÁDY: Rozkazujem vám. Ihneď podajte raport.

ŠKOVRAN (sucho): Mám česť podať raport: bývalý asistent primára košickej vojenskej nemocnice doktor Andrej Škovran.

VELITEĽ BRIGÁDY: Z čoho ste sa zbláznili? Mania religiosa, tak tomu tuším hovoria.

ŠKOVRAN: Som úplne zdravý a normálny a netrpím na nijakú mániu.

VELITEĽ BRIGÁDY: A vy sa ako zdravý a normálny nehanbíte vysedávať v ústave choromyseľných?

ŠKOVRAN: Ja som sa sem nepýtal. Hanbiť by sa mali tí, ktorí ma zdravého a normálneho sem posadili a tu ma držia.

VELITEĽ BRIGÁDY: Prečo ste potom odmietli slúžiť u armády, ak ste normálny?

ŠKOVRAN: Dôvody môjho odmietnutia som dopodrobna vysvetlil v mojom liste veliteľovi vojenskej nemocnice.

VELITEĽ BRIGÁDY: Vy, ako sa zdá, trváte dosiaľ na svojom vyhlásení a neoľutovali ste svoj čin?

ŠKOVRAN: Urobil som tak preto, že som ináč konať nemohol. Všetko, čo som napísal, ostáva mojím najhlbším presvedčením.

VELITEĽ BRIGÁDY: Keby sa aj iní rozhodli tak, ako ste sa rozhodli vy, štát by sa musel bezpodmienečne rozpadnúť, hoci je vybudovaný v záujme všeobecného blaha. Také bláznivé idey, ako sú vaše, nemôžeme trpieť a trpieť nebudeme. A keď budete trvať na svojom, potom budeme my proti vám postupovať taktiež podľa svojho. (Obráti sa k strážcovi a dá mu znak, aby sa vzdialil. Strážca okamžite odíde.) Postavia vás pred vojenský súd pre porušenie prísahy a disciplíny, za zradu povinnosti voči jeho veličenstvu, za rozširovanie škodlivých a rozvratných myšlienok. Poznáte prísnosť vojenských zákonov. Odsúdia vás do väzenia… a nechajú vás zhniť v kazematách.

ŠKOVRAN: Som vo vašej moci. Môžete so mnou urobiť, čo chcete, ale nemôžete ma prinútiť zriecť sa môjho presvedčenia a ja nemôžem konať proti svojmu svedomiu.

VELITEĽ BRIGÁDY: Boli ste mi vždy sympatický. Mal som o vás najlepšie zprávy aj ako o lekárovi, aj ako o vojakovi. Je mi vás ľúto. Vidíte, prišiel som za vami osobne. Porozmýšľajte, zakiaľ nie je neskoro. Odvolajte svoje vyhlásenie a podajte mi raport so žiadosťou o preloženie na iné miesto, ktoré si vyberiete. Podpíšem vám preloženie, kam si budete žiadať.

ŠKOVRAN: Svoje vyhlásenie nevezmem späť a konať vojenskú službu nebudem ani tu, ani na nijakom inom mieste.

VELITEĽ BRIGÁDY: To je vaše posledné slovo?

ŠKOVRAN: Nemyslím, že je posledné, v každom prípade je však nezvratné.

VELITEĽ BRIGÁDY: V takom prípade dávajte vinu len sám sebe. Príde čas, že to oľutujete, ale potom už bude neskoro. Majte sa dobre. (Odíde.)

ŠKOVRAN: Všetko najlepšie. (Pomalými krokmi ide k dverám.) Ďalšiu skúšku mám za sebou.

Opona

(Medzi druhým a tretím dejstvom prejde šesť mesiacov.)