ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ŠKOVRAN (stojí na posteli oblečený vo väzenskom úbore a zabíja po stene ploštice, spievajúc si polohlasne clivú pesničku. Zľava počuť klopkanie na stenu. Škovran priskočí k stene, sníme pantoflu a odpovedá klopaním. Škovran počíta údery a spája ich v slová): s. k. y. m. s. a. p. r. e. c. h. a. d. z. a. l. S kým som sa dnes prechádzal? Musím mu odpovedať, že dnes ma nepustili na prechádzku a že čakám trest, lebo mi zachytili list. (Vyklopkáva.)

(V okne sa zjaví hlava strážcu.)

STRÁŽCA: Prestaňte klopkať, pán doktor, lebo aj ja za vás dostanem. Pavlovi kvôli vám hrozne vynadali. Určite ho prepustia, alebo ho pošlú k útvaru.

ŠKOVRAN: Úbohý Pavol. Povedz mi, prosím, ako to, že tak zle dopadol?

STRÁŽCA: Vy ste napísali svojmu priateľovi adresu: „poste restante Dunaj č. l85“, a on sa asi pomýlil a napísal č. 195. Keď Pavol išiel po list, poštový úradník mu ho nechcel vydať, vraj číslo nesúhlasí. Vtedy sa Pavol zmiatol a povedal, že list nie je preň a že ho poslal väzenský dozorca. Zavolali dozorcu a ten sa hneď dovtípil, že je to pre vás, a oznámil to majorovi. Teraz si to Pavol vylíže, ale ani vám sa to len tak neprepečie, doktor.

ŠKOVRAN: Chudák Pavol. Je mi ho veľmi ľúto, že bude musieť trpieť kvôli mne.

STRÁŽCA: On nebanuje kvôli sebe. Jemu je jedno, či slúži tu, či pri útvare. Veď naša služba tu je tiež väzením. Jemu je ľúto len vás. Vyzerá to tak, že vás dajú do kárnej cely. Major bol vraj tiež veľmi nespokojný, že vám na to prišli. Je to veľmi dobrý človek a voči vám sa správa zvlášť veľkodušne. Dokonca sa spolu radili s lekárom, či by vás nebolo možné, už ako že ste chorý, premiestniť do nemocnice. Teraz sa mu to asi sotva podarí. Hlavný dozorný je taká sviňa… (Zvolá.) Idú. (Odíde od okennej mriežky.)

ŠKOVRAN: Musím dať výstrahu. (Ide naľavo i napravo, všade trikrát zaťuká, potom spod slamníka vytiahne cigarety, zápalky a listy, výstrižky z novín a všetko to vopchá do slamy slamníka. Potom sa pokojne prechádza z kúta do kúta. Načúva. Počuť otvárať dvere kľúčom.)

DOZORNÝ DÔSTOJNÍK (vojde).

STRÁŽCA (s kľúčami v ruke stojí pri dverách).

DÔSTOJNÍK: Prišla za vami vaša matka, doktor. Je strašne zničená a chcela by vás vidieť. Ja by som vám ochotne umožnil stretnutie s ňou v hovorni, ale bez povolenia tak nemôžem urobiť a bojím sa, že hlavný dozorný nedá povolenie, pretože sa mu dostal do rúk list vášho priateľa doktora Koveckého aj s kopou výstrižkov z novín. Zdá sa, že vás budú chcieť potrestať. Neviem, čo mám robiť, aby som zákazom stretnutia s vašou matkou nezarmútil ju i vás. Mám hádam obísť dozorcu a požiadať o súhlas priamo majora?

ŠKOVRAN: Major nedá povolenie. Už vie, že som si tajne dopisoval. Dozorca mu odovzdal Koveckého list.

DÔSTOJNÍK: Teda už viete, ako sa veci majú… Tak čo máme robiť, ha?

ŠKOVRAN: Pravdu povediac, neviem… Azda sa moja matka bude musieť vrátit z Košíc bez toho, aby sa so mnou stretla? To bude pre ňu najhroznejšie. Panebože, čím si to chuderka zaslúžila?

DÔSTOJNÍK: Keď vám nepovolia návštevu dnes, zajtra to už bude vonkoncom nemožné.

ŠKOVRAN: Aj vy myslíte, že ma posadia do korekcie?

DÔSTOJNÍK: Keď súdim podľa predošlých… Počkajte, doktor, hneď zariadim, aby vašu matku priviedli sem do cely. (Strážcovi.) A ty, kamarát, nevybľaboc.

STRÁŽCA: Spoľahnite sa, veľkomožný pán. Pre nášho pána doktora by som urobil aj inakšie veci. (Obidvaja odídu. Cvakne zámka.)

ŠKOVRAN (chodí hore-dolu vzrušený, hľadá cigaretu. Spomenie si, že ich má v slamníku. Vytiahne ich, zapáli si jednu, zvyšné so zápalkami rýchlo schová): Tuším sa naozaj uvidím s drahou mamičkou? Ale čo, keď sa to nepodarí? Bože môj, aké je to nespravodlivé — jedni vládnu nad druhými. Robia s tebou, čo sa im zachce. A ty ako bezmocný a nemý zver sedíš v svojej klietke a nič, absolútne nič nemôžeš robiť. Čo mi povie moja mamička? Za celý ten čas mi ani raz nenapísala. (Načúva.) Tuším prichádzajú. Áno. Sú viacerí. (Prechádza sa rozrušený a nervózne fajčí.)

(Dvere otvárajú kľúčom.)

(Matka a dôstojník vojdú.)

STRÁŽCA (privrie dvere a zostane stáť vonku).

ŠKOVRAN: Mama moja!

MATKA: Adinko, synček drahý!

(Bozkávajú sa, objímajú, plačú. Strážca sa odvracia a rukávom si utiera slzy. Dôstojník sa odvráti dojatý. Pauza.)

Vidíš, kam si sa dostal. Koľko trápenia si mi narobil. Hospodine, a čo ťa ešte čaká. (Plače.)

ŠKOVRAN: Ty ma oplakávaš, mama, ako mŕtveho. Nemám sa tak zle, ako sa nazdávaš. Prečo tak nariekaš nado mnou? Nie je mi o nič horšie ako predtým, keď si nado mnou neplakávala. Cítim sa tu dobre. Len sa spýtaj, oni ti to potvrdia. Neplač už, mamička.

MATKA: No povedzme, že sa nemáš tak najhoršie, povedzme, že čas tvojho väzenia rýchlo prejde, ale čo bude ďalej? Hrozné na to čo len pomyslieť… Vieš, myslím, že boli u mňa a vzali tvoj lekársky diplom.

ŠKOVRAN: Ako vzali?

MATKA: Veru vzali. Prišli žandári. Pýtali originál tvojho diplomu a ja som im ho nechcela dať. Nato začali robiť domovú prehliadku, prehádzali všetko hore nohami. Tak som vzala diplom a dala som im ho, lebo veď by boli dvere povylamovali. Vari si o tom nevedel?

ŠKOVRAN: Na súde mi povedali, že mi vezmú diplom, ale ja som nechcel veriť, že mi ho naozaj zhabú. Nazdal som sa, že je to obyčajné pohrozenie. Povedal som im, že pôvodný diplom máš ty, mamička, a tým sa to aj skončilo… Ako mi mohli len tak zobrať diplom, ktorý mi udelila slobodná univerzita v Innsbrucku, ktorá predsa nepodlieha vojenským zákonom. Diplom som dostal na základe vedomostí preukázaných pri skúškach. Človek by myslel, že podľa spravodlivosti nik na svete nemá právo zbaviť ma výsledku mojich vedomostí, preverených slobodnou univerzitou a potvrdených diplomom. Bože, aká do neba volajúca nespravodlivosť.

MATKA: Povedz, Adinko, čo budeš teraz robiť? Pol druha roka presedíš v tejto psej búde, potom ťa vypustia z väzenia na slobodu — ale potom čo, čo si počneš potom?

ŠKOVRAN: Potom už ma nebude nikto v ničom obmedzovať a začnem žiť tak, ako to odo mňa žiada moje svedomie.

MATKA: Ale mi povedz, z čoho chceš vlastne žiť? Veď bez diplomu nebudeš môcť pracovať ako súkromný lekár.

ŠKOVRAN: Neboj sa, mamička. Pánboh sa zľutuje, dobrí ľudia pomôžu. Veď sa už nejako pretlčiem.

MATKA: Či sa tebe treba „pretĺkať“? Veď ty by si mohol dobre žiť. Koľko rokov si študoval! Koľko peňazí stálo tvoje štúdium! Utratila som na teba všetky svoje posledné grajciare. Kam sa ja úbohá stará žena podejem? Všetky svoje nádeje som vložila do teba. Myslela som, že si v starobe oddýchnem u teba, u môjho drahého Adinka, a ty zrazu vyvedieš takýto kúsok… Aj teba mi je ľúto, dieťa moje, odsudzuješ sám seba na útrapy a nemá to nijaký význam. Komu tým pomôžeš? Seba samého zahubíš a mňa tiež, tvoju nešťastnú matku.

ŠKOVRAN: Neutrápim ja ani teba, ani seba. Nie je mojím cieľom byť záchrancom ľudí a robím takto a nie ináč preto, lebo som musel tak postupovať, lebo tak mi prikázal môj boh.

MATKA: Hospodine, ťažké sú naše hriechy. Akýže je ten tvoj boh, ktorý ti prikázal opustiť mňa nevládnu. Kam sa mám teraz podieť? Načo mám ešte ďalej žiť? Pracovať už nemôžem. Oči mi pre slzy vypovedajú službu. Prednedávnom som kravu predala a teraz, aby som ťa mohla prísť sem navštíviť, musela som predať šifonier, truhlicu i zrkadlo. Nemám už viac celkom nič, ani predávať už nemám čo. Petrovi na krk tiež nemôžem ísť. On sám nič nemá. Tomu by bolo treba pomáhať, a nie ho ísť vyjedať. Všetky svoje nádeje som vkladala do teba, Adi, Adi môj. Teraz mi Peter vyčíta, vraj vidíš, tvoj Adinko to už dotiahol až do basy, už ani lekárom nie je, teraz už, vraví, môže aj on ísť za pisára. Panebože môj, koľko trápenia, koľko len trápenia dopadlo na moju úbohú vdovskú hlavu. (Plače.)

ŠKOVRAN: No už sa len upokoj, mama. Uvidíš, boh všetko na dobré obráti. Veď už len nie som taký nemohúci, aby som bez diplomu nevedel zarobiť na chlieb. A možno mi ešte aj diplom vrátia. Veď nemali nijaké právo vziať mi ho. Už sa len nejako pretlčte toho poldruha roka, zakiaľ budem vo väzení.

STRÁŽCA (stojaci pred polootvorenými dverami vbehne a zatvorí ich): Niekto prichádza z druhej strany chodby. Tuším hlavný dozorný. Všetkým nám je amen, ak nás tu nájde.

(Všetci odskočia od okienka a pritisnú sa k stene, okrem Škovrana.)

(Zvonku počuť hlas hlavného dozorného.)

HLAVNÝ DOZORNÝ: Aha, tu sú kľúče! Určite sedí u neho a klebetí.

(Hlavný dozorný a dvaja vojaci vojdú.)

HL. DOZORNÝ: Á, ozaj pekná spoločnosť… Aj strážca je tu a ja ho hľadám hore. Nuž napokon, pri takejto sprisahaneckej besede ubieha čas veselšie, nie? (Obráti sa k Škovranovej matke.) A toto je čo za figúra?

ŠKOVRAN: To je moja matka.

HL. DOZORNÝ (stráži): A tá sa sem ako dostala? Stretnutie bez môjho dovolenia, a rovno v cele… To je ohromné… Porušenie predpisu kvôli svojmu chránencovi-anarchistovi… (Stráži.) Ty ich teda takto strážiš? Skvelé, skvelé. No, veď o tom sa pozhovárame neskoršie; teraz nemám čas. (Vojakom.) Odpracte túto ženskú.

(Škovran sa jej hodí do náručia, bozkávajú sa, matka hlasno narieka. Vojaci ju aj chceli zobrať, no v rozpakoch odstúpia.)

Tak na čo čakáte? Už aj s ňou von.

(Vojaci chytia matku a odtŕhajú od nej Škovrana.)

(Prvému vojakovi.) Ty ostaň pri nej hore a nedovoľ, aby sa s ňou niekto zhováral. Ešte nám príde vhod? ako sa mi vidí.

l. VOJAK: Rozkaz. (Odvádza Škovranovu matku.)

HL. DOZORNÝ (druhému vojakovi): A ty zostaň tu.

2. VOJAK: Rozkaz (Postaví sa k stene do pozoru.)

HL. DOZORNÝ (službukonajúcemu dôstojníkovi): Vy ráčte odísť na svoje miesto do izby službukonajúceho a počkajte tam na mňa.

DÔSTOJNÍK (odíde).

HL. DOZORNÝ (stráži): A ty sa postav ku dverám zvonku.

STRÁŽ (odíde).

HL. DOZORNÝ (Škovranovi): Vy ste poslali kľúčiara Pavla na poštu prevziať list s adresou „Dunaj č. 185“? (Ukáže mu lístok.)

ŠKOVRAN: Áno. Požiadal som ho o to a dal som mu ten lístok s adresou.

HL. DOZORNÝ: Prečo ste to urobili?

ŠKOVRAN: Preto, lebo mám zakázané slobodné korešpondovanie.

HL. DOZORNÝ: Korešpondovať máte zakázané nie bez príčiny, ale aby sme vás citeľnejšie potrestali. Vaše správanie bolo doteraz bezchybné. Niektorí na vás dokonca hľadeli ako na mučeníka. Avšak vaším posledným skutkom ste tento dojem sami pokazili, pretože využijúc svoju inteligenciu a svoju vyspelosť, donútili ste statočného človeka, aby sa dopustil nečestného činu a tým uvrhli ste ho, nešťastníka, do biedy. Bude zbavený svojho postavenia a odsúdia ho na niekoľko mesiacov do väzenia. Nech to zostane na vašom svedomí. Pravda, ani vy neujdete trestu. Zajtra vašu vec vyšetríme a oznámime vám rozsudok. Dnes som vás prišiel navštíviť, či reku sa mi nepodarí získať dodatočné zprávy o vašej tajnej korešpondencii a ako sa ukázalo, prišiel som práve vhod. Vaše stretnutie s matkou tu v cele určite nebude poľahčujúcou okolnosťou.

Azda sú tieto vaše skutky v súlade s vašimi vysokoušľachtilými zásadami?

ŠKOVRAN: Je mi ľúto, že kvôli mne trpí chudák kľúčiar. Keby som sa bol nazdal, čo z toho vzíde, ani za nič by som nebol využil jeho ochotu.

HL. DOZORNÝ (škodoradostne): Hej, nazdali ste sa, že všetko zostane pekne pod pláštikom, že všetky vaše prehriešky proti predpisom ostanú nespozorované. Aj dnes ste sa nazdali, že vás tu s matkou nikto neprichytí. Keby ste boli vedeli, že vám na to prídu, určite by ste ani za nič neprijali úsluhu službukonajúceho dôstojníka a stráže, ktorým teraz kvôli vám tiež poriadne podkúria. Lenže vy ste prirodzene nemohli predvídať, že sa to takto zvrtne, ináč pri vašich počestných názoroch na život by ste za nič na svete neboli urobili takú podlosť a neuvrhli by ste do nešťastia vašich „bratov v Kristu“. Inakšie, pravda, keby ste „mohli predvídať“, že sa neocitnete v kaši, boli by ste pri tých vašich ideálnych zásadách schopný aj kradnúť?! Tak čo na to poviete? No? Statočný bojovník za pravdu, prečo teraz mlčíte? Ináč je už zbytočné odpovedať. Vám lahodí, že druhí sa dostali do horšej šlamastiky ako vy sám. Vo vašej situácii už ani nemáte čo stratiť, nuž vám dobre padne aspoň iných podvádzať, iných utopiť, iných pošpiniť. Ste nízky a podlý človek. Vždy som mal o vás tento názor, avšak vy ste vedeli ľuďom vytrieť oči, takže vás pokladali div nie za trpiteľa. Vedel som, že sa raz pokĺznete. Bol som si istý, že sa vykľuje šidlo z vreca a aj som sa toho dočkal. Ukázalo sa, že mám pravdu, ja jediný, pretože všetci sa stavali za vás, okrem mňa. Teraz s vami naložím podľa svojho. Uvidíme, kto sa vás ešte odváži zastať. Ste naničhodník, darebák — to ste, a nie mučeník. Si rozvratník a poľutovaniahodný dobrodruh, ktorému nevonia práca a ešte k tomu by chcel zreorganizovať štát. Ha, ha, ha, to by bol krásny štát, ktorý by zorganizovali takíto darmožráči! Čo tak na mňa zízaš? Zaiste si myslíš: aha, prvý človek, čo mi hovorí pravdu do očí a nazýva ma pravým menom… Čert ma berie iba preto, že kvôli takému mamľasovi musia trpieť moji najlepší ľudia. A za akú nevinnú ovečku sa ti bude vydávať, keď ho počúvaš, myslíš si, aký mučeník, vždy „sa trápi len kvôli iným…“ No mňa teda neprevedieš. Som človek ostrieľaný, neraz som mal do činenia s takými. Vidím cez teba, darebáka, skrz-naskrz. Kde sú tvoje listy, papier, tužka? Je tu nafajčené. Teda máš aj tabak. Sem s tým všetkým… (Vojakovi.) Prezri celu.

VOJAK („filcuje“).

HL. DOZORNÝ: Hovor, kam si to všetko schoval? (Vojakovi.) Pretras slamu.

VOJAK (vytrasie slamu zo slamníka, vypadnú z neho papiere, výstrižky z novín, zápalky i obálka s ušúľanými cigaretami).

HL. DOZORNÝ: Á, tu sú listy, pozrime sa, koľko ich stihol prepašovať. (Vojakovi.) Daj sem. A novín, novín aká kopa. Aj cigaretky tu máme, a poriadnu zásobičku. Daj sem, všetko daj sem mne. Teraz prezri jeho samotného. Možno nájdeme uňho niečo ešte zaujímavejšie.

VOJAK („filcuje“ ho).

HL. DOZORNÝ: Vyzleč sa, vyzleč ten plášť. Tak čo? Rýchlo ho vyzleč. Nemám čas sa tu s tebou dlho babrať.

ŠKOVRAN (vyzlieka si plášť).

HL. DOZORNÝ: Poriadne ho prehliadni. (Škovranovi.) Zodvihni ruky, rozkroč sa.

VOJAK: Iné som už u nich nenašiel.

HL. DOZORNÝ: Ešte prezri dôkladne plášť.

VOJAK (prehliada kabát): Nič tu nie je, pán veľkomožný.

ŠKOVRAN (si oblečie plášť).

HL. DOZORNÝ: Stráž!

STRÁŽ (vojde spoza dverí).

HL. DOZORNÝ: To ty si mu obstarával papier, fajčivo, nosil listy a noviny.

STRÁŽ: Tak je, pán veľkomožný.

HL. DOZORNÝ: Keď je tak, nuž následky pripíš sám sebe. Ako vidím, aj tebe prišla chuť posedieť si v base. Po druhý raz aspoň nebudeš počúvať takých ničomníkov. Hybaj. (Škovranovi.) A ty sa prichystaj na kárnu celu, tam si trochu zapôstiš, aby ti viac také mravce nechodili po mozgu. Postarám sa, aby si sa tam odvykol aj od novín, aj od fajčenia. (Hl. dozorný, stráž, vojak odchádzajú, zamknúc za sebou dvere.)

ŠKOVRAN (zakryje si tvár dlaňami, sadne si na posteľ a zaplače).

Opona

(Medzi tretím a štvrtým dejstvom prejde poldruha roka.)