ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KOVRIGINOVÁ (sedí za stolíkom a pláta bielizeň).

KOVECKÝ (prichádza bránkou, v cestovnom obleku): Tu býva doktor Škovran?

KOVRIGINOVÁ: Áno, tu. Ale je chorý, neprijíma nijaké návštevy a nikam nechodí. Teraz ešte spí a nemožno ho budiť.

KOVECKÝ: V takom prípade mi akiste dovolíte sadnúť si trochu u vás v záhradke a počkať tu, kým sa vyspí. Nejdem k nemu ako k lekárovi, sám som lekárom. Mňa rád prijme, prišiel som ho pozrieť a poliečiť. Vie, že mám prísť. Keď sa zobudí, povedzte mu, že prišiel jeho kamarát Dušan.

KOVRIGINOVÁ: Doktor Kovecký? Naozaj? Veľmi sa teším. Som jeho žena. Už dávno vás čaká. Mnoho mi o vás rozprával. Poďme k nemu, alebo ešte lepšie, privediem ho sem. (Chce vojsť do domu.)

KOVECKÝ: Nie, nebuďte ho, veď počkám. Som rád, že vás poznávam. (Prejde k nej a podajú si ruky.) Pricestoval som včera neskoro večer do Zürichu, zložil som sa v hoteli a dnes včasráno som sa vybral pozrieť vás. Nazdal som sa, že žijete ďalej od stredu mesta a že nebude ľahké nájsť vás, preto som tu tak zavčasu. Ale zato nič, nemám inú robotu, môžem počkať. Len sa mu dajte dobre vyspať. Spánok je pre chorého najhlavnejšia vec. Povedzte mi zatiaľ, prosím vás, ako sa mu vedie. Už dávno mi písal, že sa cíti veľmi zle, ale povinnosti ma zdržali a nijako som nemohol pricestovať skôr. Rozprávajte, ako sa cíti, čím sa lieči, aký spôsob života vedie, či je naozaj taký chorý, ako mi písal, alebo či si, ako to býva zvykom mnohých chorých, sám nevymýšľa všelijaké neduhy a nedíva sa príliš pesimisticky na svoje chorľavenie?

KOVRIGINOVÁ: Ako vám to povedať, pán doktor? Mne sa vidí, že je na tom veľmi zle, veď to uvidíte sami. Najmä v poslednom čase sa jeho stav veľmi zhoršil. Vraví, že jeho pľúca už dávno nie sú, ako by mali byť, ale zo začiatku, keď sme sa presťahovali sem do Švajčiarska, sa cítil znamenite. Vrátila sa mu farba, úplne sa zotavil po tom väzení. Čoskoro sa o ňom rozchýrilo, že je lekár, tu je veľká ruská kolónia, urobili mu tu veľkú reklamu. Chorých prichádzalo stále viac a viac a začalo sa nám vodiť celkom obstojne, nadobudli sme si to i ono, slúžku sme si najali, všetko sa nám darilo znamenite. Môj Andriuša, zdá sa, celkom zabudol na to, že sa musí chrániť, že aj on sám nosí v svojom tele chorobu a že tá ustúpila iba dočasne. Prepracovával sa, nešetril, nech poňho poslali kedykoľvek, hneď išiel k chorému a tým sa utrmácal. Zjari sa odrazu začal cítiť akosi horšie, hneď sa ukonal, prestal dochádzať k nemocným a teraz už ani doma nikoho neprijíma, už viac nevládze.

KOVECKÝ: Naozaj je to s ním také zlé? Neviete náhodou, ako sa lieči?

KOVRIGINOVÁ: Pravdu povediac, neviem. Sám si predpisuje rôzne miešané lieky. Prinesiem vám jeho recepty, podľa nich uvidíte, čím sa lieči. Ale lieči sa naozaj veľmi usilovne. Nikdy sa nestane, aby zabudol, kedy má vziať liek, avšak mne sa vidí, že mu tie jeho lieky veľmi nepomáhajú. Hrozne schudol, šaty na ňom len tak visia ako na vešiaku. Ustavične kašle, prekašle celú noc, sám nespí, ani mne nedá spať, iba celkom nad ránom čo si trochu zdriemne. Niekedy sa tak rozkašle, že sa mi zdá, akoby sa mal každú chvíľu zadusiť, a keď si odpľuje, je to samá krv. Vtedy sa mu dám nadýchať kyslíka. Od toho sa mu ihneď uľahčí.

KOVECKÝ: Hm, áno.

KOVRIGINOVÁ: Tak čo myslíte, pán doktor. Zle je s ním, však?

KOVECKÝ: A on sám čo vám hovorí o svojom zdravotnom stave?

KOVRIGINOVÁ: On stále hovorí, že mu už lepšie sotva bude a akoby sa pripravoval na smrť, kaja sa, ľutuje svoju matku, spomína na svoju nevestu, ktorú odvrhol. Vy určite viete o tom viac, banuje za plukom, za priateľmi, úplne akoby sa aj so mnou lúčil, prosí ma o odpustenie plače. Potom zrazu akoby znovu zabúdal, že je chorý, snuje plány do budúcnosti, plánuje tu otvoriť v zime liečebný ústav, alebo hovorí, že mu treba odcestovať do vlasti, odslúžiť si zbytok vojenskej lekárskej služby. A pre mňa je také strašné počúvať jeho reči, občas sa mi zdá, že blúzni, alebo že sa ho chytá šialenstvo. Je naňho taký hrozný pohľad, oči mu len tak horia. Keď si tak pomyslím, že by sa mohol zblázniť alebo umrieť, chytá sa ma strach. Čím viac o tom všetkom rozmýšľam, tým horšie. Neviem si predstaviť, kde sa podejem. Čo urobím, keď tak nedajbože umrie. Predtým sme sa chystali, že pôjdeme spolu k môjmu otcovi do Kanady, ale potom, keď bolo veľa pacientov, nechcelo sa mu nechať tak ordináciu. Rozmysleli sme si to a napísali sme otcovi, aby tam všetko popredal a prišiel bývať sem k nám. Otec súhlasil, avšak nemohol hneď odcestovať, čakal až príde jar. Teraz je už pravdepodobne na ceste. A Andriuša akurát teraz ochorel načisto. Otec istotne príde bez groša, ani my už nič nemáme, všetko, čo sme si našetrili, sa pomíňalo za ten čas, zárobkov niet… Situácia je taká, že keby sme sa hoci hneď chceli vydať na cestu spolu s otcom do vyhnanstva do Jakutska, ani to by nemalo nijaký význam. A tu v Zürichu? Hoci je tu aj veľa ruských emigrantov, sú to rad zaradom veľmi nevľúdni ľudia. Kým sa nám dobre darilo, často nás navštevovali, môj Andrej ich všetkých liečil možno povedať zadarmo, často si od nás vypožičiavali menšie sumy peňazí a teraz, keď sme sa dostali do nešťastia, teraz sa o nás ani neobzrú, nie žeby nám požičali, ale nám dokonca ani to nevrátia, čo si napožičiavali. Jedine Bočevičovci k nám občas zájdu, čo sa sem presťahovali nedávno z Anglicka. S tými sme sa zoznámili ešte u Sverčkovových. Lenže sú to ľudia veľmi biedni, aj by nám radi pomôcť, ale čo, keď sami žijú iba tak zo dňa na deň.

(Za scénou počuť kašlanie.)

Tuším sa už zobudil.

ŠKOVRAN (za scénou, tichým hlasom): Táňa! Tánička!

KOVRIGINOVÁ: Volá ma. Asi mu treba podať liek. Berie ho každú hodinu. (Volá.) Idem, už idem. Poďme k nemu. Alebo ho radšej privediem sem, na čerstvý vzduch. (Vojde do domku.)

KOVECKÝ: Andrej má podľa všetkého akútnu tuberkulózu najvyššieho stupňa. Je to možné, že celkom ešte nepochopil beznádejnosť svojej situácie? Z jeho listov sa nedalo vyvodzovať ani to, že je tak beznádejne chorý, ani to, že sa im darí horšie ako zle. Keď sa už raz dali na požičiavanie, to značí, že už nič nemajú… Veru, situácia jeho manželky je naozaj strašná…

ŠKOVRAN (vyjde v župane, pridržiava sa Kovriginovej, hovorí ťažko a pomaly; každú chvíľu sa rozkašle a potom vypľúva do vreckovky): Vitaj, Dušanko! Konečne sa mi pošťastilo vidieť sa opäť s tebou. Vitaj, priateľ môj verný.

KOVECKÝ (sprvu akoby Škovrana nepoznával, hľadí naňho udivene, potom pristúpi k nemu a mlčky mu podáva ruku, stisnú si ich).

ŠKOVRAN: Čože, tuším ma ani nepoznávaš. Tak veľmi som sa zmenil?

KOVECKÝ: Áno, trochu si schudol odvtedy, čo sme sa spolu nevideli.

ŠKOVRAN: Tak sa teším, že si prišiel, ani si to nevieš predstaviť. Myslel som, že ťa už nikdy viac neuvidím. Veď ja sa už celkom chystám na smrť.

KOVECKÝ: Prečo na smrť? Ešte si požiješ, vyzdravieš… Už dávno som sa chystal prísť za tebou, ale nikdy sa mi nepodarilo uvoľniť sa. Raz ma zdržalo jedno, raz druhé, je veľa chorých. Veď to vieš sám, Adi, ako je to ťažko v tej našej práci, ani jeden nie sme si sami sebe pánom, ťažko chorého nemôžeš tak nechať. Sadni si, Adi, ťažko sa ti stojí, aha, aj pre tvoju manželku je namáhavé podopierať ťa. (Pritiahne preňho kreslo.) Sadni si pohodlnejšie.

ŠKOVRAN (si sadne): Veru, Dušanko môj, ťažko, ťažko. Vidíš, čoho som sa dožil, ešte aj stáť mi je ťažko. (Kašle, potom vypľúva do vreckovky.)

KOVECKÝ (vezme jeho vreckovku, skúma jej obsah a privoniava k mokrote, potriasa hlavou a vráti vreckovku Škovranovi).

ŠKOVRAN: Oj, ťažko mi je, ťažko, Dušanko. Môj čas sa blíži. Už mi nikto nepomôže.

KOVECKÝ: To nič, neklesaj na duchu. Teraz sa my dvaja s tvojou ženou pustíme do tvojho liečenia, uvidíš, že ťa čoskoro postavíme na nohy.

ŠKOVRAN: Nesnaž sa ma učičíkať, priateľ môj milý. Viem veľmi dobre, že som jednou nohou v hrobe. Moje hodiny sú spočítané, ak nie dnes, tak zajtra sa odoberiem ad patres. Už som sa zmieril s touto myšlienkou a zmierujem sa aj s mojím položením, hoci pravdu povediac, nechce sa mi ani trochu ísť na druhý svet… Keď stojím na pokraji hrobu, dobre mi padne, že si tu pri mne, Dušanko, že sa ti môžem zdôveriť so svojimi myšlienkami, takpovediac pred tebou odspievať svoju labutiu pieseň, pretože napísať ju nie je už v mojich silách… Sadni si bližšie ku mne a vypočuj moju poslednú spoveď, nájdeš v nej veľa poučného i pre seba. Porozprávam ti o všetkom, čo mám na duši, nič pred tebou nezamlčím a ty, Dušanko, si všetko dobre zapamätaj, zapíš všetko na papier. Veľa si pre mňa už urobil, vyplň aj túto moju poslednú prosbu. (Kovriginovej.) A ty, Tánička, postav samovarčík a pohosti môjho jediného verného priateľa čajom, po rusky, zo samovaru. On to má veľmi rád, viem to.

KOVRIGINOVÁ: Dobre, milý, hneď to bude. (Odíde.)

KOVECKÝ: Aká je k tebe milá.

ŠKOVRAN: Bývala… Teraz som sa jej už zunoval s mojou chorobou. Spočiatku sme si pekne žili, boli sme jedno telo, jedna duša. Ale teraz tá krajná núdza, bieda, neistota jej situácie ťažko na ňu dolieha a dráždi ju. Nečudo, veď jej položenie je skutočne beznádejné. Ja už čoskoro umriem a ona tu ostane sama. Za otcom ísť nemôže, on sám je na ceste k nám. Tu žiť nebudú môcť, lebo ani ona, ani jej otec nepoznajú reč a ani nijakú zvláštnu prácu nevedia robiť. Odcestovať do Jakutska k bratom? Uznaj sám, to by nikoho nelákalo, a ani to neprichádza do úvahy. K tomu je ešte aj v druhom stave, o nejaké tri mesiace bude rodiť a na dovŕšenie všetkého nie je ani mojou manželkou, ale dievkou Kovriginovou.

KOVECKÝ: Ako to?

ŠKOVRAN: Tak, že sme sa nezosobášili. Najprv som to stále odkladal a klamal ju a teraz by som si ju aj chcel vziať, ale nemôžem, takých, ako som ja, nesobášia, lež pochovávajú. (Kašle.) Všetkému jej nešťastiu som na vine ja, a len ja. Oklamal som ju, zviedol, prisahal som jej lásku, keď som už vedel, že mám suchotiny a že nebudem dlho žiť. Táňa nechcela so mnou prísť do Švajčiarska, nuž som ju sem privliekol podvodom, zneužijúc jej dôverčivosť, neznalosť cesty a reči. Slovom, podlo som sa k nej zachoval. Keď spozorovala, že je v mojej moci, pokorne sa podvolila znášať môj osud. Vtedy som bol povinný vziať si ju za ženu a keby som to bol urobil, nebolo by pre ňu teraz také strašné stretnúť sa s otcom. Ale ja som jej vtedy dokazoval nezmyselnosť sobášneho obradu tam, kde stojí spolužitie na láske a vzájomnom porozumení. Sviatosť manželstva som nazval hlúpou a zbytočnou ceremóniou. Teraz sa kajám a ľutujem to všetko, úbohá Táňa trpí nevinne a moje nešťastné dieťa mi nikdy neodpustí, po celý život bude preklínať svojho otca za to, že je nemanželským, opusteným synom slobodnej matky. Ani si nevieš predstaviť, Dušanko, aké hryzenie svedomia pociťujem, ako sa mučím, keď na to všetko myslím. Čo by som teraz dal za to, keby som sa mohol s Táňou zosobášiť, ale žiaľ, už je neskoro, som už iba mŕtvola… A tak som sa zachoval voči tej, ktorú som ohnivo miloval a voči tomu, ktorému jedinému som dal život… Toto je prvá časť mojej spovede. Zapamätaj si to všetko a napíš to na poučenie ostatným, ktorí sa podobne ako ja dávajú unášať rozličnými hlúpymi ideami, ktorí podvádzajú a klamú, neuznávajúc sobáš a ktorí tak ako ja musia potom v predsmrtné dni trpieť, nemajúc, žiaľ, už viacej možnosť napraviť svoje chyby. Nech môj život, rozvrátený a odporný, poslúži ako výstraha a hrozba ostatným.

KOVECKÝ: Prečo hľadíš, Adi, na všetko tak pesimisticky. Ešte vyzdravieš a oženíš sa…

ŠKOVRAN (preruší ho): Počkaj, počkaj. Neutešuj ma a neospravedlňuj, ani sa nepretvaruj. Ty sám veľmi dobre vieš, že sa nevyliečim. Neprerušuj ma, radšej počúvaj. Musím sa pousilovať rozpovedať ti všetko, lebo je možné i to, že potom už nestihnem. Cítim, že môj koniec je už veľmi blízky. Počúvaj, Dušanko. Teraz ti rozpoviem druhú časť mojej spovede. Keď nad tým teraz rozmýšľam, ako surovo a podlo som naložil so svojou matkou, vtedy moju dušu zovrie neznesiteľná hanba i žiaľ. Panebože, aký som to ja bol krutý egoista, keď som odoprel konať vojenskú povinnosť. Len aby som vyhovel svojej márnomyseľnosti, aby som dokázal pred všetkými, že trvám na svojom, zničil som v sebe synovskú lásku a tak povediac, vyhnal som na ulicu vlastnú mať, ktorá pre mňa vykonala viac ako bolo v jej silách, obetovala na mňa viac, ako mohla a ako na to mala právo. Od úst si odtŕhala, aby ma mohla dať vyškoliť, postaviť ma na nohy, a keď už docielila svoje a právom čakala odo mňa pomoc, vtedy som ju, úplnú žobráčku, odvrhol od seba bez pomoci napospas osudu a ona umrela od hladu. Veru od hladu, pretože umrela od žiaľu a vyčerpania potom, čo niekoľko dní nejedla, a skonala veru — ako mi píše brat Peter — požehnávajúc mi. Bola to svätá žena a ja podliak som ju zabil. (Plače.) Bože môj, bože môj, aký neľudský, aký krutý som bol.

KOVECKÝ: Upokoj sa, Adi, neplač, takéto rozčuľovanie ti škodí. Viníš sa viac ako treba. Tvoja mamička umrela vo veku sedemdesiat rokov od staroby.

ŠKOVRAN: Nie, Dušanko, to mi nehovor, bola čulá a zdravá a ja, len ja, jej milovaný syn Andrej, som ju zabil, vedome ju odsúdiac na hroznú smrť hladom. Takto to aj napíš v mojom závete, Dušanko: zahubil, zmoril hladom svoju staručkú matku… Teraz počúvaj ďalšiu, tretiu časť mojej spovede: zahubil som aj svojho jediného brata, Petríka. Pre mňa sa mu nedostalo nijakého vzdelania, pretože nebolo peňazí, za ktoré by mohol chodiť do škôl, všetko som spotreboval ja sám, všetko, čo bolo určené bratovi i matke, všetko to šlo iba na mňa, na moje vzdelanie a na moje pijatiky. Teraz on, nešťastník, živorí, pretĺka sa zo dňa na deň ako večný pisárik v súkromnej kancelárii za dvadsať zlatých mesačne. Ako hrozná výčitka môjmu svedomiu je v skutočnosti celý jeho život, jeho bezútešnosť. O čo vzácnejší, čistejší, ušľachtilejší odo mňa boli obidvaja, on i matka! Matka ma na smrteľnej posteli požehnáva, a brat, keď sa dozvedel, že som chorý a triem biedu, poslal mi po tieto dni päť zlatých. To z tých svojich dvadsiatich zlatých, ktoré dostáva za svoju celomesačnú prácu. (Plače.) A to i napriek tomu, že ja som mu nikdy nedal ani deravý groš… Oh, panebože, zľutuj sa a odpusť mi.

KOVECKÝ: Neplač, Adi môj. Načo sa tak trýzniš? Potrebuješ oddych a pokoj, nebudem ťa viac počúvať, odídem, ak si neprestaneš robiť výčitky.

KOVRIGINOVÁ (vojde s podnosom, na ktorom sú šálky, potom odíde a vráti sa so samovarom, zavarí čaj a naleje).

ŠKOVRAN: Netreba mi oddych a pokoj, mučiť by ma bolo treba, aby som ešte za živa vytrpel nejaký trest za všetky tie strašné previnenia, ktorých som sa dopustil v mojom živote.

KOVECKÝ: Naskutku odídem, ak nebudeš hovoriť o inom.

ŠKOVRAN: Nie, neodchádzaj, ale počúvaj. Prišiel si ku mne zavčasu, aby si sa stal svedkom mojich predsmrtných múk. Musím sa kajať zo všetkého, musím vytrpieť trest. Božie milosrdenstvo nepozná hraníc, ale aj môj hriech je ťažký. Jedine úprimná ľútosť môže zmenšiť moju hroznú vinu. Počuj, Dušanko, lepšie sa mi bude umierať, keď sa vyznám zo všetkého. Môj koniec je už veľmi blízky. Cítim to… Och, zle mi je… dusí ma… Nemôžem dýchať… Dajte mi vzduch… Rýchlo vzduch…

KOVECKÝ: Nemáte doma kyslík?

KOVRIGINOVÁ: Mám, mám. Hneď ho prinesiem. (Odíde.)

KOVECKÝ: Dajte sem rýchlo bombičku. Sadni si pohodlnejšie. Vystri nohy. Počkaj, rozopnem ti golier. (Upraví polohu nôh a rozopína golier.)

KOVRIGINOVÁ (prinesie bombičku s kyslíkom).

KOVECKÝ: No už, už je tu kyslík. Dýchaj, milý môj, áno tak, viac, ešte viac dýchaj.

ŠKOVRAN (príde k sebe): Och, bože môj, už som myslel, že je so mnou koniec. (Kašle.) Ešte som všetko nerozpovedal. Och, bojím sa, že nestihnem. Sadni si bližšie ku mne, Dušanko, posuň sa, nemôžem hovoriť nahlas.

(Kovecký si prisadne k nemu.)

Vidíš, tak. Toto ti chcem ešte povedať: Ty vieš, Dušanko, že som mal kedysi snúbenicu Elenu Winterovú, ale to nevieš, že predtým mala iného uchádzača, poručíka Schweiera, ktorý bol do nej zamilovaný a ktorému ona odpovedala vzájomným citom. A tu ja, neberúc na to ohľad, začal som chodiť za Elenou, a keď som dosiahol, že Schweier dostal košom a Elena sa stala mojou snúbenicou, vtedy som odoprel konať vojenskú službu a svoju nevestu som opustil. Pre ňu i pre jej matku bol som ako vojenský lekár lepšou partiou… Ona nešťastnica sa do mňa zaľúbila a div rozum nepotratila, keď zišlo z našej svadby, a chudák Schweier stratil kvôli mne niekoľko služobných rokov, potrebných na dosiahnutie vyššej hodnosti, a dal sa preložiť z Košíc do zablateného židovského mestečka. Vidíš, koľko trápenia — a zase som všetkému ja na vine. V čase, keď som sa nadchýnal tolstojovskými ideálmi, často som vravieval, že v našom vnútri sídli boh, čiže naše svedomie, ktorým sa treba riadiť a počúvať jeho rady… Kde bolo vtedy moje svedomie, môj boh v mojom vnútri, keď som robil všetky tieto ničomnosti? Bol som presvedčený, že postupujem správne, po kresťansky, keď som sa neprotivil zlu, keď som odoprel nosiť zbraň a slúžiť v armáde, a na druhej strane narobil som svojím vzdorom toľko zla, zapríčinil som mnohým ľuďom toľko trápenia, že oproti mne je aj ten najsurovejší zbojník hotové nemluvňa. A zatiaľ moje svedomie, ten boh v mojom vnútri mlčal, zatiaľ čo mi môj pomútený rozum, môj nekonečný egoizmus našepkával všetky tieto ohavnosti, všetky tieto hriechy. Nechcel som vtedy nikoho počúvať, nebol som prístupný nijakým radám. Ešte som si aj na vlastný život siahol, a to tým, že hoci som poznal svoj organizmus, radikálne som zmenil svoj spôsob života, stal som sa vegetariánom v čase, keď bolo nevyhnutné pre moje zdravie výdatné stravovanie. Vedel som o svojej pľúcnej chorobe, a napriek tomu dal som sa uvrhnúť do žalára práve vtedy, keď som potreboval ísť do sanatória. V tej mojej zanovitosti som videl akési hrdinstvo. Zatiaľ mi väzenie skrátilo život, ktorý nepatril mne, ale mojej matke, môjmu bratovi, a teraz patrí jej, mojej úbohej Táničke, ktorá mi dala všetko, čo mala, a nedostala za to odo mňa nič okrem hanby, biedy a žobráckej palice. (Dlho kašle.) Oj, bôľne mi, ťažko. Hospodine, zmiluj sa, ako mi je, nemôžem dýchať. (Čosi mrmle a zaspáva.)

KOVRIGINOVÁ (dá sa mu nadýchať kyslíka; Koveckému): Drahý pán doktor, pomôžte mu voľáko. Zmenšite jeho bolesti, vidíte, ako hrozne trpí.

KOVECKÝ: Treba ho nechať, nech si oddýchne. Keď si trochu pospí, bude mu potom ľahšie. Na liečenie je už neskoro.

BOČEVIČ, LIČKINOVÁ (vojdú): Dobré ráno.

KOVRIGINOVÁ (privíta ich mlčky podaním ruky).

LIČKINOVÁ: Čo je s doktorom?

KOVRIGINOVÁ (cez slzy): Veľmi zle, zdá sa, že umiera… (Plače.)

LIČKINOVÁ: Upokojte sa, Taťjana Vasilievna, boh je milostivý, boh dá, že sa ešte uzdraví. Pozrite, ako dýcha, čoskoro príde k sebe. (Koveckému) Vy ste lekár?

KOVECKÝ: Hej, doktor Kovecký, Škovranov priateľ.

LIČKINOVÁ: Vieme, rozprával nám o vás veľa pekného.

BOČEVIČ: Veľmi ma teší (predstaví sa), Bočevič, a to je moja žena Ličkinová.

LIČKINOVÁ: Čo myslíte, doktor, je ešte nádej?

KOVECKÝ (trochu poodstúpi, Ličkinová s Bočevičom za ním): Pravdu povediac, tu niet viac nijakej nádeje. Môže umrieť každú chvíľu.

KOVRIGINOVÁ (odloží na stôl prázdnu fľašu od kyslíka, pohládza Škovrana po vlasoch, potom sa vrhne na kolená k jeho nohám, zakryje si tvár záhybmi župana a ticho narieka).

ŠKOVRAN (otvorí očí): Kde je Dušan?

KOVECKÝ: Tu som, tu. Pospi si trochu, oddýchni si.

BOČEVIČ, LIČKINOVÁ (podídu k nemu): Dobré ráno, pán doktor, čože ste sa tak opustili? To nie je správne, musíte sa vzchopiť.

ŠKOVRAN (snaží sa im podať ruku).

LIČKINOVÁ: Nenamáhajte sa, pán doktor. Len ležte pokojne a pospite si trochu.

ŠKOVRAN: Nemám kedy spať, diktujem Koveckému svoju spoveď. Pekne od vás, že ste prišli. Aj vám poviem pravdu do očí. Pozri, Dušanko, oni sú socialisti, nadchýňajú sa tým svojím socializmom a otrocky mu slúžia, tak ako som sa aj ja kedysi nadchýňal svojou ideou a slúžil jej. Pochytili západné teórie a chcú ich napasovať na svoj ruský dnešok, pričom zabúdajú na to, že ich svätá Rus žije celkom iným životom ako Západ. Nadávajú na Rusko, až sa hory zelenajú a myslia si, že oni ho milujú väčšmi ako ostatní a slúžia mu lepšie než tí druhí. Vo všetkom napodobňujú Západ, no neuvedomujú si pritom a nechápu to najhlavnejšie, že sila Západu je práve v patriotizme. A tohto vlastenectva niet v nich ani za deravý groš. Nevidia, že každý Nemec, Francúz, Angličan a ďalší sú hrdí predovšetkým na svoj národ, na svoju krajinu a na svoje štátne zriadenie, nech už by boli akékoľvek. Oni ako Rusi brýzgajú na všetko, čo je ruské, nech by to bolo hocako dobré, a nadchýňajú sa všetkými možnými zahraničnými nezmyslami. Mali by milovať svoju Rus takú, aká je, a oni sa zatiaľ správajú voči nej ako najväčší nepriatelia, pričom slúžia za slepú zbraň v rukách tých, čo nenávidia ich vlasť a ich ruský národ. Ej, panstvo, panstvo, veľa je tam u vás v Rusku všelijakých západofilov, germanofilov, anglomanov, kozmopolitov, avšak pravých Rusov je jedno s druhým iba nepatrná hŕstka. Je tu za hranicami medzi vami mnoho nepriateľov, snažiacich sa špiniť vás na každom kroku, veľa nežičlivcov medzi tými vašimi prišelcami, avšak najviacej zla si sami zaviňujete tým, že si nevážite samých seba, nemilujete to, čo je vaše. To je hriech, veľký hriech. I ja som sa previnil proti svojmu malému národu, proti nemu hrešíš aj ty, Dušanko. Nesmieme zabúdať, že sme predovšetkým Slovania, musíme sa dať dokopy, dať sa preniknúť duchom národovectva. Vtedy sa na nás nenalepia ani politické, ani náboženské blúznenia a potom zohráme aj my svoju úlohu v histórii, ako sa to dosiaľ nepodarilo ani jednej rase. Ja sám som bol v svojom živote inej mienky, ale teraz na pokraji hrobu mi svitlo, za všetko to bol som kruto potrestaný, hlboko to všetko ľutujem… (Dlho kašle.) Och, krušno mi, krušno a ťažko (kašle), dusím sa, dajte mi vzduchu, dajte sa mi nadýchať. (Čosi mrmle a dusí sa.)

KOVECKÝ: Kde je kyslík? Rýchlo, rýchlo, dusí sa…

KOVRIGINOVÁ (pobieha hore dolu): Kde je bombička? Panebože, kde som ju dala? Tu je, tu je!

KOVECKÝ: V tej už nieto kyslíka, je prázdna. Inú nemáte?

KOVRIGINOVÁ: Inú nemám, už viac nemám, nemala som za čo kúpiť.

LIČKINOVÁ (Bočevičovi): Rýchlo bež do lekárne. Prines kyslík. Rýchlo.

BOČEVIČ: Už, už bežím. (Chce odísť.)

KOVECKÝ: Netreba. Už je neskoro. Škovran už nič nepotrebuje. Je mŕtvy…

KOVRIGINOVÁ (padne pred Škovranom na kolená): Andriuša, drahý môj Andriuša. (Plače.)

(Všetci pokľaknú a odkryjú si hlavy.)

Opona