E-mail (povinné):

Vladimír Krivoš:
Tolstojovec

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Eva Lužáková, Ivana Hodošiová, Peter Šilhavý.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

Štvrté dejstvo

(Odohráva sa v malom londýnskom predmestí.)

Obraz 1.

(Izba s veľmi jednoduchým nábytkom, škaredé stoly a stoličky, na policiach lacné hlinené riady.)

Výstup 1.

(Kňažná Kopašidzeová, Sverčkovová, de Riksová, Ličkinová a Piatenková sedia v nenútených pózach za stolom, ktorý nie je pokrytý obrusom, a jedia drevenými lyžicami z hlinených tanierkov.)

SVERČKOVOVÁ (Kopašidzeovej, ktorá zamyslene odložila lyžicu): Prečo nejete?

KOPAŠIDZEOVÁ: Ďakujem, mám dosť.

de RIKSOVÁ: Ako to, kňažná, veď ste nič nejedli.

KOPAŠIDZEOVÁ: Pravdu povediac, nemôžem privyknúť na vegetariánske jedlo. Keď zjem tú vašu kašu alebo tie vaše fašírky, buď ma páli záha, alebo ma bolí brucho.

LIČKINOVÁ: Aká fajnovka, pozrime ju. My to všetci jeme a nič, a ju od našej stravy hneď „bruško bibinká“. Nie veru, Kopašidzeová, nedali ste sa na správnu cestu. Niet u vás dostatok síl žiť naším životom. Bolo sa treba otužiť ešte doma v Rusku, a až potom emigrovať. Nám sa tu prichodí neraz zrieknuť všetkého možného. Keď sme spolu s Bočevičom šliapali naprieč Nemeckom a Belgickom, ajajáj, čo sme my skúsili. Keď sme pomíňali posledné centimy, ako všelijako sme sa pretĺkali. Druhí by si to rozmysleli takto žiť, ale my sme len šli a šli. Stávalo sa, unavíš sa ako poľovnícky pes, sadneš niekde v poli na kameň, zbaštíš voľáku cviklu, alebo sa napraceš surového hrachu. A my ešte aj žarty vystrájame medzi sebou, smejeme sa vlastnej biede, vraj aha, aký parádny obed s burgundským v hoteli prvej triedy.

Výstup 2.

ANNUŠKA (vojde): Už ste sa najedli?

SVERČKOVOVÁ: Hej, hej, pozbieraj riad.

ANNUŠKA: A Georgij Michailovič s Ivanom Dmitrijevičom dnes asi nebudú obedovať doma?

SVERČKOVOVÁ: Ale budú, prečo by nemali? Určite prídu každú chvíľu. Zaiste ich niečo zdržalo v tlačiarni. Postav pre nich na varič hrniec s kašou na malý plameň, aby nevychladla a zemiakové fašírky začni vyprážať, až keď si posadajú ku kaši.

ANNUŠKA: Ale keď sadzač Stepan povedali, že v tlačiarni ich niet. Georgij Michailovič dostali vraj ráno telegram a potom hneď odcestovali do mesta aj s Ivanom Dmitričom, ešte kým ste spali.

SVERČKOVOVÁ: Čo za telegram? (Vstane a odíde.)

ANNUŠKA: Neviem aký, ale hneď nato odišli. (Vezme riad a odíde.)

Výstup 3.

PIATENKOVÁ (utrie si ústa rukávom blúzky, vezme svoju stoličku a sadne si s knihou do kúta).

KOPAŠIDZEOVÁ (Ličkinovej): A vy ste kde nocovali, keď ste nemali nijaké peniaze?

LIČKINOVÁ: Kde sa dalo. V dedine, v nejakom senníku, zase v dedine, a niekedy ťa veru privrzne noc hoci v poli alebo v lese, nuž tam na mieste aj prenocuješ, zaspíš skrútená do klbka niekde pod stromom.

KOPAŠIDZEOVÁ: Zdá sa mi, muselo to byť vtedy strašné.

LIČKINOVÁ: Ale kdeže. Len čo si ľahneš, hneď zachrápeš a prebudíš sa, len čo začne svitať a hybaj ďalej. Pochytí ťa taká dobrá nálada, cítiš sa byť ozaj na slobode, nijaký hajdúch nemá nad tebou moci, dokonca aj potraviny, ktoré ješ, sú vždy celkom čerstvé. Cvikla rovno zo zeme a hrachové lusky ti pod zubami len tak chruštia. Ale vo väzení, tam ťa veru kŕmili všelijakými odpadkami. Hoci nie som háklivá, mám strašné spomienky. Stávalo sa, že pod menom šči nám priniesli také pomyje, že ti šlo na vracanie, len čo si ich zazrela. Ešte dobre, že ich človek nemusel jesť, že na udržanie života postačil chlieb. Aj keď to nebolo veľmi výdatné, človek predsa vyžil.

KOPAŠIDZEOVÁ: Ako to, hádam ste žili vo väzení o samom chlebe?

LIČKINOVÁ: Veru, poväčšine o chlebe, a keď sme začali vo väzení hladovku, nuž som nevzala nič do úst po celý týždeň.

de RIKSOVÁ: Akú hladovku?

LIČKINOVÁ: Nuž takú, len vám začnú zo všetkých strán vyklepkávať, že vraj sa rozhodlo začať hladovku v celom väzení. Preto nech nikto neprijíma jedlo, a tak teda neješ. Ráno ti prinesú chlieb, na obed voľáku žbrndu a ty necháš všetko tak, ničoho sa ani len nedotkneš. Ako to tam položili, tak to aj ostane nepohnuté. Na druhý deň sa to opakuje, tretí, štvrtý, piaty, stále to isté. V bruchu ti najprv kručí, potom páli, potom príde taká strašná bolesť, akoby si šla rodiť a ty len neješ a neješ, nuž a tak je celé väzenie akoby jeden človek.

de RIKSOVÁ: A ako viete, čo robia ostatní, keď ste zavretý každý osve?

LIČKINOVÁ: Všetci nesedia na samotkách, sú aj spoločné cely, na ktorých je po sedem, osem ľudí. To je však jedno, či sedíš na samotke, alebo na spoločnej cele, keď sa raz vyhlási všeobecná hladovka. Vo väzení panuje totiž ohromná svornosť.

KOPAŠIDZEOVÁ: A aký to má význam hladovať?

LIČKINOVÁ: Hladovkou dávame najavo svoj protest. Keď veliteľstvo väznice niektorému z našich súdruhov dajako ukrivdí, hladovkou vyjadríme našu solidaritu s ním. Keď na šiesty alebo siedmy deň začnú všetci väzni padať jeden za druhým ako muchy, vtedy dostane veliteľstvo poriadny strach a príde vyjednávať. My potom kladieme požiadavky za zlepšenie stravy, povolenie spoločnej prechádzky, odvolanie niektorých rozkazov a podobne.

de RIKSOVÁ: A hádam riaditeľstvu nie je jedno, či vy jete, alebo nie? Veď ak rozkážu, aby vám predložili jedlo, je vašou vecou, či jete, alebo nie.

LIČKINOVÁ: Nie celkom tak, lebo keď vo väzení umrie niekoľko ľudí hladom, strhne sa poriadny škandál, prídu vyšetrovať a veliteľovi väznice nie je potom všetko jedno a obyčajne ho jednoducho odvolajú, aby potrestaní nehladovali znovu. Vždy dosiahnu splnenie svojich žiadostí, keď sa raz odhodlajú k takému protestu, ako je všeobecná hladovka.

de RIKSOVÁ: Naozaj sa nedá ináč vyjadriť nespokojnosť ako hladovkou?

LIČKINOVÁ: Ničím iným nemožno s veliteľstvom takto vybabrať. Niekedy potrestaní prejavujú svoj protest krikom. Revú a spievajú ostošesť po celú noc, a predsa takýto protest zriedkakedy má nejaký význam, skôr opačne, veliteľstvo vtedy odôvodnene zavedie ešte tvrdší režim voči zatvoreným, takže naostatok aj tak iné nepomáha ako vyhlásiť hladovku.

de RIKSOVÁ: Ja by som, myslím, ani za nič nevedela vydržať o hlade taký dlhý čas, keby som mala chlieb na dosah ruky. Myslím na šiesty alebo siedmy deň by sa so mnou porobilo niečo hrozného.

LIČKINOVÁ: Najhoršie je to v štvrtý-piaty deň. Hlava ti hrozne treští, žalúdok sťaby ti rezali nožom, potom to prejde a dostaví sa úplná apatia. Príde na teba taká slabosť, že nevládzeš nie že chodiť, ale ani sedieť alebo ležať. Hlava sa ti zatemňuje, ideš sa zblázniť. Skrúti ťa ako paragraf a ty čakáš, kedy zaspíš — naveky. A len čo dospeješ až sem, vtedy prikročí veliteľstvo k vyjednávaniu. Tu ti zo všetkých strán vyklopkávajú, že nariadenie, proti ktorému sme všetci spoločne bojovali hladovkou, je už odvolané. Teda dosiahli sme svoje. Vtedy vypukne v celom väzení taký poprask, taká radosť, taký neopísateľný pocit nadšenia, priam akoby zvláštny stav blaženosti. Vtedy sa ti dokonca aj tie väzenské pomyje zdajú byť ohromne chutnými.

KOPAŠIDZEOVÁ: Strašne by sa mi chcelo vyskúšať toto všetko. (Piatenkovej.) Vy nepočúvate, Piatenková, aké zaujímavé veci tu rozpráva Ličkinová? Hrozne mi je ľúto, že som sama nemala príležitosť žiť vo väzení a viesť hladovku.

PIATENKOVÁ: Ja som to všetko už dva razy počula a aj sama som okúsila hladovku vo väzení. A banovať nemáte za čím. Nijakú zvláštnu radosť by ste z toho nemali. Ináč, ak sa niekedy vrátite do Ruska, ľahko sa vám môže prihodiť, že vám tam dajú možnosť dohnať zameškané. Človek nikdy nevie, čo ho v živote čaká… (Pokračuje v čítaní.)

KOPAŠIDZEOVÁ: Nie žeby sa mi tak chcelo hladovať a sedieť v temnici. Skôr by som chcela, keby to už bolo všetko za mnou, aby som o tom všetkom mohla iba rozprávať ako o prežitom…

Výstup 4.

SVERČKOVOVÁ (vojde s telegramom v ruke): Viete, akú novinu vám nesiem? Škovrana už prepustili z väzenia a už je rovno na ceste k nám. Je už v Londýne. Mužovi poslal telegram. Prosí, aby ho niekto čakal na Victoria station. (Pozrie na hodiny.) Asi už čoskoro prídu. Vlak prichádza päť minút pred druhou a teraz je už štvrť na tri. Čože tak dlho nejdú?

(Všetky prítomné ženy sa upravujú každá po svojom.)

de RIKSOVÁ: Konečne uvidíme skutočného hrdinu, muža s charakterom.

LIČKINOVÁ: Veľmi sa teším, že sa s ním zoznámim.

KOPAŠIDZEOVÁ: Čo to má byť za človeka ten Škovran?

LIČKINOVÁ: Akože, vy ho nepoznáte?

KOPAŠIDZEOVÁ: Ako vidno, ani vy ho nepoznáte, keď sa s ním chcete ešte len zoznámiť.

LIČKINOVÁ: Pravda, osobne som sa s ním nikdy nestretla, ale zato poznám celý jeho životopis ako svoj vlastný.

SVERČKOVOVÁ: Je to pozoruhodný človek. Doktor medicíny, bol vojenským lekárom v Austrii a zriekol sa vojenskej služby pol roka pred jej doslúžením. Ostal neochvejný, nehľadiac na nijaké hrozby, trýznenia a tresty. Svojím vzdorom vzbudil pozornosť celého sveta. Jeden čas všetky noviny zo všetkých strán posudzovali jeho smelý skutok.

LIČKINOVÁ: Asi dva roky ho vláčili po všelijakých väzeniach. Držali ho spolu s kriminálnymi zločincami. Taký rok prežil v blázinci medzi pomätencami. Prikovali ho na reťaz samotného v temnici. Mučili ho…

SVERČKOVOVÁ: Telo má samú jazvu a vo väzení dostal suchotiny. A pritom vedel, že by ho kedykoľvek ihneď prepustili na slobodu, všetko by mu odpustili, len keby povedal jediné slovo, že je ochotný doslúžiť vojenčinu, voľákych tam šesť mesiacov.

de RIKSOVÁ: Pritom treba pamätať, že nebol obyčajným vojakom, lež vojenským lekárom, a napriek tomu nepovolil.

LIČKINOVÁ: Hľa, akí ľudia sa hlásia do našich radov.

KOPAŠIDZEOVÁ (nespozorovaná ostatnými vytiahne malé okrúhle zrkadielko a napráva si účes).

SVERČKOVOVÁ: Ale veď on k vám vôbec nepatrí. On nie je socialista, ani revolucionár, ale tolstojovec.

LIČKINOVÁ: Vypovedal poslušnosť vláde, bojoval proti nej a bude bojovať i naďalej, čiže robí to isté, čo my všetci emigranti bez ohľadu na to, k akej strane patríme, či už k socialistom, či k sociálnym revolucionárom. A veď konečne on ako Austrijec bojuje proti svojej vláde a útlaku vo svojej vlasti.

KOPAŠIDZEOVÁ (nenápadne odíde).

Výstup 5.

SVERČKOVOVÁ: Hej, lenže pohnútky, ktorými sa riadil, neboli rázu sociálneho, ale čisto náboženského. Nechcel byť vojakom kvôli kresťanskému prikázaniu neprotiviť sa zlu, a nie preto, že by nebol spokojný s pomerami v rakúskom mocnárstve.

PIATENKOVÁ: V Rakúsko-Uhorsku majú parlament. Preto sa tam vedie boj s iným cieľom ako u nás.

LIČKINOVÁ: A podľa mňa aj on je z našich radov. Keby iba prosto nechcel vojenčiť, nuž by ho nezatvárali do blázinca a nezakovávali do okov.

de RIKSOVÁ: Čoskoro príde a rozhodne váš spor, za koho sa vlastne pokladá. (Sverčkovovej.) Nevieš, Marusia, či u nás zostane, alebo sa u nás len tak zabaví deň-dva?

SVERČKOVOVÁ: Pravdaže zostane, kam by išiel. Je to človek vzdelaný, môže sa zúčastňovať na našej vydavateľskej práci. Aspoň si potom môj George trochu oddýchne, lebo v poslednom čase sa poriadne unavil. Na všetko sám, vždy len sám. (Díva sa na hodiny.) Predsa však, prečo nejdú tak dlho? Neviem pochopiť, kam sa mohli podieť, veď zo stanice je to peši dokopy takých 10 minút… A kdeže je dnes naša duchoborkyňa Kovriginová? Až teraz som spozorovala, že jej tu niet. Ani neobedovala.

de RIKSOVÁ: Či aj tá kdesi nezablúdila? Je až zbytočne odvážna. Po anglicky nevie ani slovo a sama sa ide prechádzať bohvie ako ďaleko. Vždy je lepšie snažiť sa dostať tam, kde chodí veľa ľudí: na trh, na meetingy.

SVERČKOVOVÁ: Ja sa vždy obávam, že raz sa na ňu ktosi prilepí a odláka ju bohviekam. Je taká pekná, že okolo nej neprejde nijaký mužský, aby sa ňou nepokochal.

PIATENKOVÁ: Nikto sa jej nedotkne. Má so sebou ochrancu Amigosa. Určite je tam s ňou.

Výstup 6.

KOPAŠIDZEOVÁ (vbehne dnu): Už idú, už idú! Hneď budú tu. Už som aj videla Škovrana. Taký krásavec, vysoký blondín, ibaže chudák vychudnutý na kosť.

de RIKSOVÁ: Kedy ste to všetko stačili zistiť?

KOPAŠIDZEOVÁ: Stála som na rohu nášho domu. Len čo som ta pribehla, vidím, idú Georgij Michajlyč s Ivanom Dmitričom a uprostred kráča Škovran a usmieva sa. Taký vvsoký, tak vážne si vykračuje a díva sa rovno na mňa. Vtedy som ušla, aby nezbadali, že ich vyčakávam.

Výstup 7.

SVERČKOV (vojde): No, tak som pre vás pripravil surprise.

SVERČKOVOVÁ: Vieme, vieme. Prišiel Škovran.

KOPAŠIDZEOVÁ: Už som ho videla. Vysoký, fešák a veľmi chudý.

SVERČKOV: Ako ste to len dokázali, že už viete všetko a dokonca ste ho už aj videli.

SVERČKOVOVÁ: Aha, jeho telegram. Nechal si ho na stole, tak som ho všetkým prečítala a huncút kňažná odbehla za roh vám naproti. No a kdeže je Škovran?

SVERČKOV: Zastavil sa v izbe u Ivana Dmitrieviča, opláchnuť si tvár po ceste a umyť si ruky. Veď cestoval bez zastavenia rovno z Viedne. Ani mu nedovolili navštíviť matku v Uhorsku, ktorá leží chorá. Iba jeho priateľ Kovecký sa s ním stretol vo Viedni, keď ho prepustili z väzenia. Ten ho vraj odprevadil po hranicu spolu s policajným agentom, ktorý ho nespustil z očí až do odchodu vlaku.

SVERČKOVOVÁ: Počkaj, nehovor ďalej. Hneď sa vrátim. (Odbehne ku dverám a volá.) Annuška, Annuška!

Výstup 8.

ANNUŠKA (vojde): No čo?

SVERČKOVOVÁ: Utri stôl, prines kašu a rýchlo vysmaž fašírky.

ANNUŠKA: Hneď to bude. (Utiera stôl zásterou a odchádza.)

SVERČKOV (žene): To má byť ako obed, Marusia?

SVERČKOVOVÁ: Hej, hneď ho prinesú. Všetko je pripravené.

SVERČKOV: My nebudeme jesť, už sme obedovali v Londýne. Museli sme čakať na vlak, tak sme zašli do vegetariánskej jedálne neďaleko stanice a najedli sme sa tam. Ale čaju, toho keby si nám dala.

SVERČKOVOVÁ (volá zo dverí na Annušku): Annuška, zavar rýchlo čaj, z toho čo priviezla Kovriginová, ale sa ponáhľaj, a fašírky netreba.

ANNUŠKA (spoza scény): Dobre. Hneď.

Výstup 9.

(Škovran a Bočevič vojdú; druhý si nechá klobúk na hlave.)

SVERČKOV: Dovoľte mi predstaviť: doktor Andrej Škovran, moja manželka, sestra mojej manželky mademoiselle de Riksová, kňažná Kopašidzeová, mademoiselle Ličkinová.

BOČEVIČ (skočí do reči): Moja žena, po občiansky, samozrejme.

SVERČKOV: Mademoiselle Piatenková.

ŠKOVRAN (všetkých zaradom zdraví podaním ruky so slovami): Veľmi ma teší.

KOPAŠIDZEOVÁ: Povedzte, prosím, doktor, vy ste buntista, alebo iskrista? Práve sme sa tu o tom škriepili.

ŠKOVRAN: Ani jedno, ani druhé. Dokonca ani neviem, čo treba rozumieť pod týmito pomenovaniami.

LIČKINOVÁ: A akých názorov sa potom pridržiavate v sociálnych otázkach?

ŠKOVRAN: Pri mojom poslednom položení, keď som bol sám zatvorený v cele a celkom odtrhnutý od ostatného sveta, som ani nemal možnosť sledovať nové smery v myšlienkovej oblasti. Preto ani neviem pochopiť vaše delenie na buntistov a iskristov. Neviem, v čom sa odzrkadľujú snahy každej z týchto skupín, avšak to neprekáža môjmu presvedčeniu, že som vzdialený obidvom. Nikdy som sa nezaujímal a ani teraz sa nezaujímam o účinkovanie socialistických frakcií, nech sú akékoľvek. Ja sa snažím a budem sa snažiť žiť po kresťansky, čiže tak, ako by mal žiť každý kresťan. Evanjelium pokladám za kritérium všetkého. V jeho jasne vyslovených pravdách nachádzam odpovede na všetky otázky. Jeho a len jeho očami sa dívam na svoj život, pričom však zdôrazňujem, že len a len na svoj vlastný život, pretože o živote iných, o ich skutkoch rozhodovať nemám nijaké právo.

KOPAŠIDZEOVÁ (de Riksovej): Bože môj, ako ten rozpráva, rozhodne sa pridám k jeho partaji. Kam pôjde on, tam aj ja. Už ma celkom presvedčil o správnosti svojich názorov.

de RIKSOVÁ (Škovranovi): Ani netušíte, doktor, akú vášnivú obdivovateľku a nasledovníčku ste si tu už získali.

ŠKOVRAN: Ako mám rozumieť výrazu nasledovníčka?

PIATENKOVÁ: Doslova. Kopašidzeová vstúpi do armády vojenských lekárov a potom sa zriekne všetkého, mundúra aj šable.

(Všetci sa smejú.)

SVERČKOV: Keď kňažná vyjadrila svoju túžbu stať sa Škovranovým nasledovníkom, mala určite na mysli to, že odteraz bude žiť životom pravdy, zriekne sa radostí života, rozkoše a bohatstva…

PIATENKOVÁ (preruší ho): Hej, tej to pôjde veľmi ľahko, ako každému, kto nič nemá.

Výstup 10.

ANNUŠKA (vojde s podnosom, na ktorom sú šálky, veľký kovový čajník s vrelou vodou, ďalej menší čajník s čajom, drevenú cukorničku, biely chlieb a lyžičky; všetko položí na stôl, Škovranovi): Vitajte u nás, pane. (Podáva mu ruku, ktorú Škovran stisne na pozdrav.) Prišli ste rovno z Ruska?

ŠKOVRAN: Nie, idem z Rakúsko-Uhorska. V Rusku som nikdy nebol.

(Všetci okrem Annušky si posadajú za stôl.)

ANNUŠKA: A ako krásne hovorí po našom, po rusky, celkom akoby vyrástol v Kostrome. A tunajšou rečou, po anglicky, sa tiež dohovoríte?

ŠKOVRAN: Ale áno, aj keď nie dokonale.

ANNUŠKA: Vám tu potom bude hej. Parom ich tam vie, ako sa to dohovárajú jeden s druhým. Raz ti jeden zahavká ako pes, potom druhý zavrčí a div divúci, predsa jeden druhému rozumie. Ja som tu už ľa, ako dlho, ale nerozumiem ani jednému ich slovu.

SVERČKOVOVÁ: No choď už, choď. Začne ti tu ľapotať.

(Annuška odíde.)

Výstup 11.

SVERČKOVOVÁ: Teda naozaj viete po anglicky, Škovran? Z nás tu hovorí iba môj Georgij Michajlovič, moja sestra Nina trochu láme, no my ostatní vôbec nič.

ŠKOVRAN: Áno, viem, keď aj nie nejak mimoriadne skvele.

SVERČKOVOVÁ: Prosím ťa, Ninočka, rob domácu paniu a podaj čaj, ja musím odskočiť na minútku k Annuške.

de RIKSOVÁ: Dobre, Marusia. (Nalieva čaj.)

SVERČKOVOVÁ (odíde).

Výstup 12.

KOPAŠIDZEOVÁ: Ak dovolíte, využijem vašu angličtinu. Budeme chodiť spolu do mesta, keď budeme potrebovať niečo kúpiť alebo niečo iné, a bez znalosti reči je to priam utrpenie. Dobre? Súhlasíte, doktor?

ŠKOVRAN: Veľmi rád vám poslúžim.

de RIKSOVÁ: Ja sa zase spolieham na vaše lekárske vedomosti. Neodopriete mi pomoc, všakže?

ŠKOVRAN: Prečo. S radosťou, ak len budete moju pomoc potrebovať. Súdiac však podľa výzoru, tešíte sa dobrému zdraviu.

KOPAŠIDZEOVÁ: A ja som taká chorá, doktor. Ani mňa nenecháte bez liečenia?

ŠKOVRAN: Akože, akože.

PIATENKOVÁ: Lenže to nie je také jednoduché, doktor. Kopašidzeovej choroba je veľmi čudná a komplikovaná, niečo ako „delirium matrimoniale“.

KOPAŠIDZEOVÁ: Tak vidíte, doktor, aká som vážne chorá. Piatenková bola medičkou iba dva roky a už nachádza u mňa takú podivuhodnú chorobu. Dohovorené teda, budete ma liečiť, hej?

ŠKOVRAN: Určite, určite.

KOPAŠIDZEOVÁ: Ja by som vás ani neunúvala, avšak Piatenková mi povedala, že ona mi nemôže pomôcť, vraj na moju chorobu nemajú v lekárni vôbec liek. Skvelé, že ste prišli.

PIATENKOVÁ: Doktor, ten hej, ten by vás rýchlo vyliečil, keby sa mu zachcelo, ale ja myslím, že nebude chcieť.

KOPAŠIDZEOVÁ: A prečo by nechcel? Určite bude chcieť, pravda, doktor?

ŠKOVRAN: Hej, hej, určite.

BOČEVIČ: Dajte mu aspoň vydýchnuť po takej ceste. Nech príde k sebe medzi toľkými novými ľuďmi a dojmami. A vy len-len že mu hneď jazyk nezačnete ukazovať…

SVERČKOV: Veru tak, úbohý Škovran, sotva čo vyšiel z väzenia, potom tri dni a tri noci na ceste, sám chorý a vy, panstvo, sa naňho vrhnete jeden cez druhého, jeden potrebuje liečenie, druhý chce nakupovať, tretiemu má robiť tlmočníka.

LIČKINOVÁ: Naozaj je pravda, čo o vás písali v novinách, že ste vo väzení ochoreli?

ŠKOVRAN: Teda aj o tom písali? Počkajme len, ja som bol ešte pred zatvorením náchylný na tuberkulózu, nuž a väzenie, pravdaže, len podporilo a značne urýchlilo moje ochorenie na suchotiny.

LIČKINOVÁ: Väzenie veru zdravia nepridá.

de RIKSOVÁ: Možno vaše zdravie, pán doktor, ani nie je také zlé, ako sa nazdávate…

ŠKOVRAN: Nuž ako by som vám to povedal… Zdravý ako buk teda určite nie som. Horná časť mojich pľúc je už silno napadnutá, avšak pri výkrmnej diéte a vo vyhovujúcej klíme by som ešte mohol požiť niekoľko rokov. Pravda, len ak budem dávať na seba dobrý pozor — v opačnom prípade sa ma môže zmocniť akútna tuberkulóza a potom som hotový.

BOČEVIČ: Ej tí lotri, ako zničili človeka, beštie prekliate.

SVERČKOV: Je to všetko žalostné. Nechajme radšej tento rozhovor, panstvo. Radšej nám povedzte niečo, Škovran, o svojich zážitkoch z väzenia i z ústavu choromyseľných. Ako tam s vami zaobchádzali, ako ste tam žili.

Výstup 13.

(Amigos a Kovriginová vojdú.)

AMIGOS (predstaví sa Škovranovi): Amigos.

ŠKOVRAN (pozdraví sa s ním): Škovran. Veľmi ma teší.

KOVRIGINOVÁ: Buďte pozdravení, bratia v Kristu. (Sadne si za stôl, naleje čaj Amigosovi a sebe. Odkrojí si veľký kus chleba a je.)

AMIGOS (podáva všetkým mlčky ruku).

SVERČKOV (Škovranovi): To je španielsky anarchista, čiže ako sám seba nazýva, rozbuškár. Inakšie ako po španielsky nevie povedať ani slovo a nikto z nás mu nerozumie. Vykľul sa z neho ten istý Amigos, ktorý vyhodil do vzduchu divadlo v Barcelone. Navštevuje nás každý deň. Býva tu neďaleko. Počúva, keď sa rozprávame, zaiste sa chce naučiť po rusky, a mlčí.

PIATENKOVÁ: Je úplný blázon do Kovriginovej, ale tá akoby nechápala jeho vyznania, neopätuje jeho lásku. Zato sa doňho zaľúbila Kopašidzeová, no on to, ako sa zdá, nepozoruje.

KOPAŠIDZEOVÁ: Ani sa mi neprisnilo zamilovať sa doňho. Veď toho, boh ho zavaruj, o inom ani nepočuješ, ako Espaňa, či Espaňola a parom ho tam vie, čo vlastne chce.

ŠKOVRAN (kývne hlavou smerom ku Kovriginovej, polohlasne Sverčkovovi): A to je kto?

SVERČKOV: Ach ozaj, vy ju nepoznáte. Ani som vás nezoznámil. To je duchoborkyňa[1] Kovriginová. Je u nás iba druhý týždeň. Chce si u nás len oddýchnuť na ceste do Kanady za svojím otcom, starcom. Cestuje z Jakutskej oblasti, kam dobrovoľne nasledovala svojich bratov duchoborcov. Poslali ich do vyhnanstva do Jakutska, lebo nechceli nastúpiť vojenskú službu. Minulého roku jej umrela v Kanade matka a otec ju potom zavolal k sebe, pretože ostal sám bez gazdinej.

ŠKOVRAN (prejde k nej a podá jej ruku): Dobrý deň. Nebojíte sa ísť sama až tak ďaleko?

PIATENKOVÁ (stranou): Darmo je tolstojovec, vidíš ho, aj jemu sa zapáčila.

KOVRIGINOVÁ: Nejdem sama, ale s mojím bohom. S ním sa nikdy a nikde nemám čoho báť.

ŠKOVRAN: Predsa len takto samotná, bez znalosti reči do takej diaľky. Myslím totiž, že sotva viete po anglicky.

KOVRIGINOVÁ: Nie, po anglicky naozaj neviem, nikdy som sa neučila. Po francúzsky, po nemecky trošku, ale aj to som zabudla.

SVERČKOV: No nič, panstvo, my s Bočevičom musíme zájsť na chvíľu do tlačiarne a vy sa zatiaľ ujmite nášho drahého hosťa. Nebudeme tam dlho. Poďme, Bočevič.

BOČEVIČ: Ideme, ideme!

(Odídu.)

Výstup 14.

ŠKOVRAN (vezme stoličku a prisadne si ku Kovriginovej): A kdeže ste sa učili po francúzsky a po nemecky?

KOVRIGINOVÁ: Navštevovala som šesť rokov gymnázium v Tiflise. Moji rodičia boli zámožní roľníci, zakiaľ nás nepriviedli na mizinu, a potom, keď všetkých poslali do vyhnanstva, nechala som školu a odišla som s príbuznými do Jakutska.

PIATEKOVÁ (de Riksovej): Kovriginová sama ho lepšie zabáva ako my všetci. Ja ich nebudem rušiť a ani vám to neradím. Radšej odíďme.

(Odídu.)

Výstup 15.

ŠKOVRAN: Tu i tam som už niečo čítal o duchoborcoch, o ich viere a živote. Táto otázka ma veľmi zaujíma a budem veľmi rád, ak mi niečo porozprávate o sebe, o svojich rodičoch i bratoch, ako ste predtým žili na Kavkaze a potom v tom Jakutsku. O prenasledovaní, ktorému ste sa vystavili…

KOVRIGINOVÁ (skočí mu do reči): To je veľmi smutná história. My všetci nesieme svoj ťažký kríž, ale nerepceme, neklesáme na mysli, lež stále dúfame v milosť božiu. Do nej skladáme svoje nádeje.

ŠKOVRAN: Ešte dlho sa zdržíte tu v Anglicku?

KOVRIGINOVÁ: Chcela by som už pokračovať v ceste, ale zatiaľ je to ešte nemožné. Musím čakať na ďalšiu loď.

ŠKOVRAN: A kedy pôjde?

KOVRIGINOVÁ: Georgij Michajlovič povedal, že v stredu na budúci týždeň.

ŠKOVRAN: Teda presne o týždeň. Aj ja som zamýšľal zostať tu nejaký ten týždeň a potom odcestovať niekam do iného kraja, kde je zdravšie povetrie ako tu.

KOVRIGINOVÁ: A kam sa vyberiete?

ŠKOVRAN: Ešte som sa definitívne nerozhodol. Nazdávam sa, že mne by najlepšie vyhovovalo Švajčiarsko alebo južné Francúzsko. Usadiť sa niekde v blízkosti veľkého mesta a zapodievať sa lekárskou praxou, alebo spolupracovať pri novinách.

KOVRIGINOVÁ: Vy ste teda doktor medicíny?

ŠKOVRAN: Hej, v Rakúsko-Uhorsku som bol vojenským lekárom, ale tak ako vaši bratia odmietol som konať vojenskú službu. Práve tak ako vaši príbuzní dostal som sa do väzenia a naostatok ma vykázali z územia Rakúska-Uhorska. — Ale dovoľte, nepoznám vaše meno.

KOVRIGINOVÁ: Taťjana.

ŠKOVRAN: A po otcovi?

KOVRIGINOVÁ: Vasilievna.

ŠKOVRAN: Čo poviete, Taťjana Vasilievna, tu je veľmi dusno. Pri dome je, zdá sa, pekný parčík. Poďme ta, na svieži vzduch. Zakiaľ naši milí domáci budú vykonávať svoje povinnosti, vy budete taká dobrá a porozprávate mi, ako ste žili v Jakutsku, o vašej rodine… Všetko ma to veľmi zaujíma.

KOVRIGINOVÁ: Dobre. Aj tak nemám teraz nič iného na práci.

(Vstanú.)

ŠKOVRAN: A vy tu robíte aj nejakú prácu?

KOVRIGINOVÁ: Iba trochu pomáham Annuške v kuchyni.

(Odídu.)

Výstup 16.

(Kopašidzeová a de Riksová smejú sa im v pätách.)

KOPAŠIDZEOVÁ: Krásny kresťan! To teda hej! Sotva prišiel a už sa tuším aj zamiloval do tej sedliačky…, do „sestry v Kristu“.

de RIKSOVÁ: Vidno, že sa mu hneď ohromne zapáčila.

KOPAŠIDZEOVÁ: Kto by si to bol pomyslel. Aký pokorný prišiel a ako rýchlo sa rozbehol.

de RIKSOVÁ: Vy, kňažná, ako jeho nasledovníčka mali by ste ho teraz „nasledovať“ do parku. Ako to, že sa ho tak ľahko vzdávate v prospech inej?

KOPAŠIDZEOVÁ: No to sa ešte uvidí, ktorá to vyhrá. Tak jej podkúrim, že si ma poriadne zapamätá.

(Odíde.)

Výstup 17.

de RIKSOVÁ: A ja som si namýšľala, že ma bude liečiť. Nuž predstavovala som si ho celkom inakšie. Veru, muži sú na jedno kopyto… (Hľadí na Amigosa.) Aký je smutný. Aj ten chudáčik cíti, že mu prišiel sok, ktorý má všetky šance na úspech. Ako by som mu povedala, že ho chápem a že mi je ho ľúto? (Ide k nemu, láskavo.) I understand you, and I regrete you.

AMIGOS (kýva záporne hlavou): No, no. Yes, yes.

de RIKSOVÁ: Chumaj. (Odíde.)

Opona

Obraz 2.

(Medzi prvým a druhým obrazom uplynie týždeň.)

Záhradka, vpravo niekoľko schodov a dvere do domu. Naľavo v zeleni besiedka, vpredu plot s dvierkami na ulicu.

Výstup 1.

KOVRIGINOVÁ (vyjde z domu, zamieri k dvierkam).

ŠKOVRAN (ponáhľa sa za ňou, chytí ju za ruku a zdržiava ju): Taťjana Vasilievna! Počkajte, kam sa ponáhľate? Chcem sa s vami porozprávať.

KOVRIGINOVÁ: Nechajte ma, pán doktor, nemám času.

ŠKOVRAN: Počujte, Taťjana Vasilievna, neodchádzajte. Bezpodmienečne musím s vami hovoriť.

KOVRIGINOVÁ: Pustite ma. Naozaj nemám kedy, čaká na mňa Annuška. Musím sa ponáhľať do obchodu po múku.

ŠKOVRAN: Čo tam po múke. Annuška trochu počká. Dajte mi možnosť pozhovárať sa s vami o veľmi vážnej veci. Naozaj, Taťjana Vasilievna, musím vám povedať niečo veľmi, veľmi vážne medzi štyrmi očami a vy nikdy nie ste sama. Akoby ste sa náročky snažili ujsť predo mnou.

KOVRIGINOVÁ: Vôbec pred vami neutekám, pán doktor, ale teraz naozaj nemám času. Pustite ma, prosím vás.

ŠKOVRAN: Aká ste voči mne, naozaj. Dnes večer chcete odcestovať a ja som ešte dosiaľ nenašiel možnosť porozprávať sa s vami. To, čo vám chcem povedať, sa vás bezprostredne dotýka.

KOVRIGINOVÁ: Naozaj, pán doktor, my sa vlastne ani nemáme o čom rozprávať. Nechajte ma, lebo nás ešte uvidia.

ŠKOVRAN: Zájdime do besiedky, len na minútku. (Vedie ju do besiedky.)

KOVRIGINOVÁ: (sa vzpiera): Nemôžem, doktor, ponáhľam sa. Nedaj bože, ešte nás tam spolu zastihnú.

ŠKOVRAN: Iba na minútočku. Veď sa nebojte nikto nás nezbadá. Všetci šli teraz po svojom.

KOVRIGINOVÁ: Hej, a kňažná? Tá nešla po „svojom“, určite. Všade mi chodí za pätami.

ŠKOVRAN: Čo tam po vašej kňažnej. Sprotivila sa mi. My dvaja nemáme s ňou nič spoločné. (Odvedie ju do besiedky.)

KOVRIGINOVÁ (ide s ním): Tak sa hanbím a bojím, pán doktor. Hneď zbadajú, že sme spolu v besiedke. (V besiedke.) No, čo ste mi to chceli povedať? Ale rýchlo, pán doktor. Každú chvíľu môže vyjsť niekto z domu.

ŠKOVRAN: Drahá Taťjana Vasilievna, hrozne vás ľúbim a prosím, aby ste sa stali mojou ženou.

KOVRIGINOVÁ: Čože, akože, pán doktor! Ako by som mohla? Veď musím odcestovať za otcom.

ŠKOVRAN: Nikam vás od seba a bez seba nepustím, lebo bez vás nemôžem žiť. Musíte sa stať mojou ženou, lebo ináč zošaliem.

KOVRIGINOVÁ: To je nemožné, pán doktor, musím odísť do Kanady.

ŠKOVRAN: Milá moja, veď už prestaň, Tánička. Počuj, čo ti teraz poviem. Čo by si tam vlastne robila?

KOVRIGINOVÁ: Akože čo? Budem opatrovať otca.

ŠKOVRAN: Aká tam opatera? Tvoj otec má vyše 70 rokov, ten už dlho nebude nažive v takých podmienkach, aké sú v Kanade. Len si predstav, Tánička, že ti tam zrazu umrie. Veď všetci sme v rukách božích, a takí starí ľudia ako tvoj otec sú stále jednou nohou v hrobe. A čo ty tam potom budeš sama robiť, sama ako prst na konci sveta. Tvoji bratia sú v Jakutsku, rodinu a priateľov máš na Kavkaze a ty sama-samučká zostaneš v ďalekej cudzej zemi. Počuj, Tánička, nechaj tú myšlienku a uver mi, nemáš ta po čo chodiť.

KOVRIGINOVÁ: A ako tam bude otec sám bez opatery?

ŠKOVRAN: Po prvé, tvoj otec tam nie je sám, je tam s ním celá obec duchoborcov. Všetci ho tam poznajú, aj on všetkých pozná, on je medzi nimi doma. Ale ty tam budeš cudzia. A po druhé, veď už prešlo vyše roka odvtedy, čo ti umrela matka a prosím, tvoj otec tam gazduje aj bez teba.

KOVRIGINOVÁ: Teda určite sa mu tam veľmi zle vodí, keď mi písal, aby som za ním určite pricestovala.

ŠKOVRAN: Ach, bože môj, vravíš — písal. Ale porozmýšľaj o sebe, Tánička. Čo sa ty máš zberať do takej diaľky? Počuj, dievčatko moje, ja ťa tak ľúbim, ako ťa ešte nikdy nikto neľúbil, ani ľúbiť nebude. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby sme boli spolu šťastní. Odídeme spolu odtiaľto, vezmeme sa, zariadime si vlastnú domácnosť a budeme si žiť. Ja budem liečiť ľudí. Dobre poznám svoje remeslo. Vyliečim dvoch-troch a hneď budem mať množstvo pacientov. Okrem toho budem spolupracovať s niektorými novinami a zarábať tiež písaním. Budeme si nádherne žiť. Tak čo, súhlasíš, Tánička? Moja zlatá, povedz už, že súhlasíš, že odídeš so mnou. (Chce ju pobozkať.)

KOVRIGINOVÁ: Nie, nie, pán doktor. To je nemožné.

ŠKOVRAN: Prečo sa mi vzpieraš, Tánička? Pochop predsa, že ťa od seba nemôžem nikam pustiť, nemôžem sa odlúčiť od teba, rozumieš, nemôžem, lebo sa zbláznim, načisto prídem o rozum. Neviem ani, čo urobím, ak mi nesľúbiš, že sa za mňa vydáš. Náš rozchod by som neprežil. Ani pomyslieť nechcem na niečo také. To je nemožné, to sa nesmie stať. Musím sa stať tvojím mužom, lebo ináč za seba neručím. Pánboh vie, čo si to so mnou urobila, Tánička. Celkom si ma vyviedla z miery. Od chvíle, čo som ťa po prvý raz uvidel, stal sa zo mňa celkom iný človek. Už nie som viac ten Škovran, ktorý sem prišiel pred týždňom. Sám seba nepoznávam, vidím len, že ja už nie som ja, inak vidím všetkých ostatných, všetkých, čo ma obklopujú, vidím v inom svetle. Skôr ako ma zatvorili, som bol presvedčený, že milujem, že som zamilovaný do istej dievčiny tam v Uhorsku, ale to nebolo ono, to nebola láska lež akási úbohá paródia, akási fraška. Teraz sa ma zmocnila ľúbosť, akú nikto nikdy nezažil, uchvátil ma pocit, aký dosiaľ nikto nepoznal. Celkom si ma očarila, ty si moje všetko, všetko na svete, bez teba ničoho niet. Ty si moje svetlo i teplo, aj život, aj všetko ostatné. Ty si môj boh, okrem teba nemám nič, ani svetlo, ani život, ani boha, nič, absolútne nič. Úplne si ma vyvrátila z koreňov, zabudol som na všetky svoje ideály, zahodil všetky túžby, zriekol sa všetkých svojich snov. Predtým bola vo mne akási apatia, akási lenivosť a úplná ľahostajnosť k životu, ponáral som sa do seba, do svojho boha v mojom vnútri a ja, ako voľáka neduživá bylinka som nežil naplno, ale iba prázdnym životom, vegetoval som. Ale teraz sa mi chce žiť, pracovať, radovať sa zo života, v ktorom nachádzam to najväčšie blaho, dané nám rovno od boha. Teraz som našiel svoj životný cieľ, odteraz je môj život nie vo mne, ale v tebe, ty sama si mojím životom, mojím šťastím, mojou radosťou, mojím všetkým. Tánička moja, dieťa moje predrahé, ako by si ma mohla odvrhnúť? Teda súhlasíš, Tánička, hej? (Bozkáva ju.) Ja ťa prosím, ja ťa vzývam, ja ťa zaklínam. (Dlho ju bozkáva.)

Výstup 2.

KOPAŠIDZEOVÁ (vyjde z domu a dokola sa obzerá): Aha, kde sú! Bozkávajú sa. To je krásne! Musím to ísť rýchlo povedať. (Rýchlo odbehne.)

KOVRIGINOVÁ: Nechajte, pán doktor, prosím vás, nechajte ma. Panebože, čo sa so mnou deje? Čo to robím? Čo ste to so mnou urobili, pán doktor…? Bez rodičovského požehnania nemôžem.

ŠROVRAN: Prestaň, Tánička, načo nám nejaké požehnávanie. Nikam ťa nepustím. Tvojmu oteckovi napíšeme list, že sa vydávaš za mňa, a poprosíme ho o požehnanie. Má ťa rád, si jeho jediná dcéra, nuž ti určite dá svoj písomný súhlas. Nebude prekážať vlastnej dcére, nebude chcieť prekaziť tvoj osud… Alebo ma ty možno neľúbiš, možno sa ti zdá, že ma nebudeš môcť milovať? Som ti nesympatický, protivný?

KOVRIGINOVÁ: Nie, pán doktor, nie, ale tak sa to nepatrí. Vybrala som sa za otcom a uprostred cesty som si to rozmyslela. Nemôžem urobiť také niečo, pán doktor, musím ísť k otcovi. Čaká ma.

ŠKOVRAN: Nemusíš nič, okrem jediného: musíš sa stať mojou ženou. Ver mi, tvoj otec nebude mať nič proti tomu, keď sa vydáš za človeka, ktorý ťa ľúbi. Odídeme odtiaľto do Švajčiarska, všakže, zosobášime sa, tam zbohatneme a potom sa vyberieme za tvojím otcom, alebo ho rovno pozveme k sebe, nech si na starosť oddýchne u svojej rodnej dcérky, v plnom dostatku a blahobyte, v zdravom podnebí. Mám ešte u seba viac ako 300 rubľov na vaše ruské peniaze. Postačia nám na svadbu i na začiatok, aby sme sa trochu zariadili, kým začnem zarábať, a keby nám to nestačilo, napíšem priateľovi Dušanovi Koveckému, on mi pošle ďalšie. Tie peniaze mi dal on. Je to bohatý a znamenitý človek. Má ma veľmi rád. Ale ani viac nebudeme potrebovať. Ihneď ako sa niekde usadíme, začnem pracovať. Uvidíš, ako dobre dokážem zarábať. Poďme ihneď k Sverčkovovým, povieme im, že sme ženích a nevesta, že nejdeš do Kanady za otcom, ale že odcestujeme hneď do Švajčiarska a tam sa zosobášime.

KOVRIGINOVÁ: Nie, pán doktor, nemôžem to urobiť, bezpodmienečne musím najprv odcestovať do Kanady.

ŠKOVRAN: Čo máš stále s tou Kanadou? Zabudni na ňu. Čo by si robila v Kanade? Nenájdeš tam nič okrem lesov a zimy.

KOVRIGINOVÁ: Ale ako to? Veď tam čaká na mňa môj úbohý otec. Čaká ma a nedočkal by sa.

ŠKOVRAN: Veď ti vravím, že tam pôjdeme za ním, ale najprv sa zosobášime vo Švajčiarsku. Nahonobíme si trochu peňazí a potom hneď pôjdeme za otcom. Čaká tam na teba už vyše roka, nuž počká ešte dva-tri mesiace, to nie je bohvie aká dlhá doba. Ešte dnes mu spolu napíšeme, že veci sa majú tak a tak. Ja, tvoja dcéra Táňa, vydávam sa za takého a takého lekára, ktorý odoprel konať vojenskú službu a tak ďalej. Uvidíš, že ti dá s radosťou svoj súhlas. Nuž čo, bude tak dobre? Súhlasíš, Tánička? Súhlasíš, hej? Ty mlčíš? Kto mlčí, ten svedčí. Hej? (Bozkáva ju.)

Výstup 3.

(Kopašidzeová, Sverčkovová a de Riksová vojdú.)

KOPAŠIDZEOVÁ: Nechceli ste mi veriť… Tak sa sami pokochajte vašou premúdrenou pannou i tým jej „bratom v Kristu“, kresťanom trpiteľom. Aj teraz ešte poviete, že sa nebozkávajú, že si vymýšľam?

de RIKSOVÁ: Veru je pravda, bozkávajú sa? Ej, ej, taká hanba.

KOPAŠIDZEOVÁ: Už sa dosť naolizovali. Môžeme ich už vyplašiť.

SVERČKOVOVÁ: Počkajte, buďte ticho, musíme vyhľadať Georgea. To je nehanebnosť. Poďme odtiaľto. Poďme rýchlo za Georgeom.

(Odídu.)

Výstup 4.

ŠKOVRAN: Ty moje šťastie, ty moja zlatá, predrahá, premilená. Ja viem, že nechceš, aby som bol nešťastný. Neprežil by som naše odlúčenie. Ty dobrá, ty milá, najlepšie dievča na celom svete, aké som nikdy v živote nestretol. Milujem ťa viac ako seba samého a zamiloval som si ťa v prvom okamihu, keď som ťa uvidel. Teraz si moja a ostaneš mojou naveky. Bože môj, aký som šťastný. Spil som sa šťastím, zošalel som od lásky. (Bozkáva ju.)

KOVRIGINOVÁ: Prestaňte, pán doktor, nechajte ma! Dosť! Bože môj, čo ste so mnou urobili! Celú ste ma dokmásali. Celá horím, celkom som očervenela. Ako sa teraz ukážem ľuďom na oči takáto červená, pokrkvaná? Annuška ma čaká s múkou a ja zatiaľ čo robím? Odíďte pán doktor. Pustite ma. Bože môj, čo som to urobila? To je hriech. Zrazu len prídu a uvidia nás. Aká hanba to bude. Nechajte to, prosím vás. Ja nemôžem ísť s vami, nemôžem. Nemôžem ísť bez otcovho súhlasu. To je všetko.

ŠKOVRAN (vstane): Tak potom idem s vami do Kanady. Samu vás ta nepustím, sám tu bez vás neostanem. Dobre. Do Kanady, tak do Kanady. Teraz ihneď zájdem k Sverčkovovým, so všetkými sa rozlúčim a poviem im, že odcestujem do Švajčiarska, no v skutočnosti pôjdem do Londýna. Nasadnem na vašu loď a počkám tam na vás. Aj tak tu viac nemám čo robiť, už ma tu všetko otravuje. Batožinu nemám nijakú. Pre mňa je ľahko vybrať sa na cestu hoci aj na kraj sveta, nie to ešte do Kanady. A vieš ty čo, Tánička? Dáme sa zosobášiť na lodi a pred tvojho otca predstúpime už ako muž a žena. Dobre? Veď povedz už áno aspoň na niečo. Vyjdi mi v ústrety aspoň trochu. Veď aj tak budeš moja. Nech sa stane čokoľvek, musíš byť moja, inakšie ani nemôže byť, živú ťa nikomu ani za nič nedám. Milujem ťa bezvýhradne a pristúpim na všetko, len aby si bola mojou.

Výstup 5.

(Sverčkov, Sverčkovová, de Riksová a Kopašidzeová vojdú.)

SVERČKOVOVÁ: Tak prosím, poteš sa v nich…

SVERČKOV (priblíži sa k besiedke, kde ho už zbadali a znepokojili sa): Škovran!

ŠKOVRAN (vyjde z besiedky): Čo chcete odo mňa?

SVERČKOV: Čo to má znamenať?

ŠKOVRAN: Čo?

SVERČKOV: Akože čo? Vlákali ste do besiedky počestnú dievčinu a bozkávate sa tam s ňou.

ŠKOVRAN: A čo vás do toho, s kým a kde sa ja bozkávam. Taťjana Vasilievna nie je vašou ženou, sestrou ani dcérou, je vám práve taká cudzia ako ja.

SVERČKOV: Ako že ma nič do toho? Kovriginová požíva moje pohostinstvo, tak ako aj vy. Sú u mňa na návšteve dámy: moja švagriná i kňažná a vy pred ich očami predvádzate milostné scény v mojom dome a pritom ešte máte odvahu tvrdiť, že ma nič do vašich donjuanských kúskov. Ešte to by chýbalo, aby ste začali obťažovať moju ženu. Aká bezočivosť. Také niečo som od vás najmenej očakával.

ŠKOVRAN (pokojne): Nadarmo sa rozčuľujete a zvyšujete hlas. Počujem znamenite a ostatní tu vôbec nemajú čo počúvať.

SVERČKOV: Už mi len dovoľte, aby som v mojom dome hovoril tak, ako sa mi páči.

ŠKOVRAN: Dobre, tak vám poviem niečo podstatné: my dvaja o tom, čo sa stalo, nemáme spolu čo hovoriť, lebo po prvé, vaše pohostinstvo viac nebudeme využívať, pretože zaraz odídeme od vás obidvaja, ja aj Taťjana Vasilievna; po druhé, s Taťjanou Vasilievnou som sa nerozprával vo vašom dome, ale v záhrade, teda skoro na ulici, a nie pred očami vašich dám, ale dnu v besiedke. Lepšie by ste urobili, keby ste namiesto toho, aby ste robili nemiestne poznámky, povedali svojim dámam, aby sa nezapodievali špehovaním a tajným nazízaním.

SVERČKOV: No to je už vrchol bezočivosti, vinný na celej čiare, prichytia ho pri nemravnom čine a ešte on bude iných poučovať a mňa bude karhať. Mňa v mojom dome…

ŠKOVRAN (preruší ho): Svojím domom sa nemáte čo vystatovať. Ak chcete počuť nestrannú mienku o svojom dome, tak vám poviem, že váš dom je útočišťom obyčajnej hávede a viac nič.

SVERČKOV: No ale to…

ŠKOVRAN (preruší): Počkajte, počkajte, nech dokončím. Nezaškodí vám vypočuť mienku človeka, ktorý je navyknutý hovoriť pravdu. Keď som sa vybral k vám využijúc vaše pozvanie, nazdal som sa, že tu nájdem spoločnosť pobožných kresťanov v plnom slova zmysle, ľudí žijúcich niekde na hospodárstve a zaoberajúcich sa telesnou prácou a prácou vlastných rúk si zarábajúcich na svoje živobytie, žijúcich skromným a vskutku kresťanským životom. Zatiaľ som tu u vás našiel všetko, len nie zbožnosť. Našiel som tu všelijakých ľudí, len nie skutočných kresťanov. Tu u vás žijú a pod vašou ochranou vykonávajú svoje podpaľačské dielo socialisti, revolucionári. Sú tu známi darebáci, darmožráči a zopár psychopatiek. U vás si žijú ako doma ruskí katoržníci, ktorí ušli pred trestom, španielsky hrdlorez, ktorý obrátil v rumy budovu divadla a zničil stovky životov, a potom ešte celá svorka tých najpodozrivejších osôb. A vy sám namiesto aby ste slúžili bohu a rozširovali kresťanské pravdy, venujete sa tlačeniu nikoho nezaujímajúcich pamfletov a nikomu nepotrebných táranín, zneužívajúc pritom meno veľkého Tolstého, a spolu s jeho geniálnym dielom dávate tlačiť všelijaké táraniny vlastné i cudzie. Tomuto, tomuto venujte svoju pozornosť a nie tomu, čo ja robím.

SVERČKOV: To je úžasné, čo si ten dovoľuje. (Kričí.) Kovriginová! Ráčte vojsť ihneď dnu do domu.

ŠKOVRAN: Len sa vy o ňu nestarajte. Do vášho domu ona už viacej nevkročí. Musím vám povedať, že nemáte nijaké právo strkať svoj nos do vzájomného vzťahu môjho a Taťjany Vasilievny. My sme snúbenci, ale vám sme obaja úplne cudzí.

KOPAŠIDZEOVÁ: Pozrime ich. Snúbenci. Ha, ha, ha. Sedliačka sa stane pani doktorovou.

de RIKSOVÁ: Akáže pani doktorová? Škovran nie je nijaký doktor, veď nemá diplom.

SVERČKOVOVÁ: Tak je to teda! Snúbenci!

Výstup 6.

ANNUŠKA (vbehne dnu, de Riksovej): Pani, hej, pani… Tu ste? A ja vás hľadám po celom dome. Prosím vás, pani, povedzte, ako sa povie múka po anglicky, zase som to zabudla. Poslala som Kovriginovú do obchodu, vzala so sebou lístok a kdesi sa stratila. Tri funty, tomu rozumejú, aj keď to povieme po našom, ale múku neviem ako pýtať po anglicky.

KOVRIGINOVÁ (náhlivo vyjde z besiedky a ide k bránke).

ANNUŠKA (ide za ňou): Kovriginová! Preboha, Kovriginová, kde ste sa podeli? Dajte mi ten lístoček od múky!

SVERČKOVOVÁ: Tá sa teraz nestará o múku. Je z nej nevesta.

ANNUŠKA: Nevesta? Kovriginová? A čiaže? Hádam nie pána doktora?

SVERČKOVOVÁ: Ba hej, Škovranova.

Výstup 7.

ANNUŠKA (pristúpi ku Škovranovi a podá mu ruku): No, tak vám blahoželám. Ja som už dávno pobadala, že je to medzi nimi nahnuté. To ja hneď zbadám, kto sa komu páči. Nuž čože, veľa šťastia! Bude z nich pekný párik. Ona je dievča na pohľadanie. Na tom nič, že je zo sedliackej rodiny, všetkému sa rozumie.

SVERČKOV: Tým ste mali začať, Škovran, že ste snúbenci, namiesto aby ste mi nahovorili kopu surovostí a donútili ma, aby som sa pozabudol.

ŠKOVRAN: A vy namiesto toho, aby ste ma podozrievali z donjuanstva, ba dokonca z lákania dievčat do besiedky, mali ste sa ma radšej spýtať, prečo tu sedíme vo dvojici, skrytí pred zvedavými očami. Vtedy by ste možno ani nemali nič proti tomu, že sa vo vašom dome zblížili pre šťastný spoločný život dve ľúbiace sa srdcia a vtedy by ste neboli museli stratiť sebaovládanie a kričať na celú ulicu. (Odchádza ku bránke.)

(Všetci hľadia v nedorozumení jeden na druhého.)

SVERČKOV (plačlivo): Načo si ma sem volala, Marusia? Zase som sa nevedel ovládať, rozkričal som sa, nabrýzgal som človekovi zbytočne kopu surovostí a sám som si musel vypočuť od neho plno nepríjemností.

SVERČKOVOVÁ: Pravdaže, zase som len ja všetkému na vine. Poznáš predsa svoju povahu, nuž si nemal ísť, keď som ťa sem volala. Veď inokedy, keď ťa volám, mi hovoríš, že nemáš čas. Mal si to povedať aj tento raz, boli by sme si tu pomohli aj bez teba. Ja by som sa bola určite najprv opýtala, či si ju náhodou neberie, ale ty sa pustíš rovno doň, ako do nejakého sopľoša.

SVERČKOV: Aká nepríjemná história. A tak sa mi sem nechcelo, akoby som bol predvídal, že sa to neskončí dobre. Bolo ti ma treba sem volať? Do toho ma nebolo naozaj vôbec nič.

SVERČKOVOVÁ: Akože som ťa nemala volať, George? Kňažná pribehla ku mne celá udýchaná, že vraj sa bozkávajú, naozaj sa tam bozkávajú v besiedke Škovran s Kovriginovou. Najprv som ta šla sama, a bola to pravda. Vidím, skutočne sa bozkávajú. Nuž som ti to predsa musela ísť povedať. Si predsa hlava rodiny, George. Musíš vedieť, čo sa v tvojom dome robí. Ibaže kto ich tam mohol vedieť, že sa už stihli takmer zasnúbiť.

ANNUŠKA: Prepánajána, mlieko mi vykypelo, celkom som naň zabudla. (Ide do domu.)

SVERČKOV: Zakaždým sa vyskytne takáto nepríjemnosť, lebo nikdy nevieš, čo sa vlastne deje a vždy ma nahuckáš. Veď ma už poznáš, Marusia, aký som horkokrvný. Čo dobrého som docielil? Zbytočne som mu vynadal, hoci sa to všetko mohlo odbaviť podobrotky. Teraz sa mi zase rozihrajú nervy, začne ma bolieť hlava a to všetko len tak podaromnici. Aké hlúpe je to všetko. Hocako by som chcel, nie som schopný žiť tak, ako by sa patrilo, ako by som si prial, raz jedno, raz druhé mi v tom zabráni. Ako máš potom rozjímať o kresťanskom živote, keď ťa durkajú raz sem, raz tam. Týždeň budem zase nezdravý. Panebože, ako ťažko je žiť na tomto svete. Najlepšie by bolo ujsť niekde do pustatiny, aby človek nikoho nevidel, s nikým sa nestretol, aby ťa nič nerozdráždilo. Medzi ľuďmi je nemožné žiť tak, ako sa ti žiada, nedá sa, nedá sa. (Odíde.)

SVERČKOVOVÁ: Úbohý George. On zakaždým musí trpieť za druhých. Škovran s Kovriginovou sa bozkávajú — a môj George má z toho bolenie hlavy. Teraz bude naozaj po celý týždeň trpieť muky s tou svojou migrénou. A všetkému ste na vine v skutočnosti vy, kňažná. Prileteli ste ku mne, akoby niekde horelo: bozkávajú sa, bozkávajú. Nech sa tam bozkávajú, koľko sa im len zachce. Boh s nimi. Naozaj, čo nás do nich. Už to, že sa bozkávajú, značí samo osebe, že sa zblížili a nikto viac ich od seba nijakými trikmi nerozlúči.

KOPAŠIDZEOVÁ: Lenže ja za nič nemôžem. Nechceli ste mi veriť, keď som vám povedala, že Kovriginová sa tam s ním hrdličkuje, a ja som vám chcela dokázať, že hovorím pravdu.

de RIKSOVÁ: Preto sa vám aj ušlo, čo ste chceli. Počula si predsa, Marusia, ako ju Škovran pomenoval — psychopatkou.

KOPAŠIDZEOVÁ: Tým vôbec nemyslel mňa. Povedal, že tu žije niekoľko psychopatiek. (Ukáže rukou na de Riksovú.)

de RIKSOVÁ: Nuž keď len to, mňa sa to vôbec netýka, pretože na psychopatku vôbec nevyzerám.

SVERČKOVOVÁ: Ešte sa hádajte, ktorá z vás je psychopatka, všetkým sa nám ušlo. Chudáka Georgea ako spucoval, a to bez akejkoľvek príčiny. Boli sme voči nemu vždy takí ohľaduplní, a ako sa ti oborí na Georgea. Aký má zlý jazyk. Kto by si to bol o ňom pomyslel? Ukazoval sa byť taký mierny… A ešte s akou povýšenosťou to všetko povedal.

de RIKSOVÁ: Tu máš mučeníka! Takému mučeníkovi je lepšie sa nepripliesť do cesty. Ako sa rozohnil. Hrozné také čosi. A čo všetko nepohovoril. Strach.

KOPAŠIDZEOVÁ: A len toť nedávno mi hovoril, že sa vôbec nemieni oženiť, že ženba uňho neprichádza do úvahy, počkajte len, ako sa to vyjadril? (Spomína.)

de RIKSOVÁ: Že ženba sa prieči jeho chápaniu mravnosti.

KOPAŠIDZEOVÁ: Hej, hej, jeho chápaniu mravnosti. Aj vám to isté hovoril?

de RIKSOVÁ: Nie. Ja iba poznám jeho názory na manželstvo.

KOPAŠIDZEOVÁ: Dobre, dobre. Ako vidím, aj vy ste s ním už debatovali o vydaji… Nie, nemôžem sa z toho spamätať: Škovran a ženích. Ha, ha, ha, aspoň keby sa ženil s nejakou z lepšej rodiny, veď je toľko urodzených slečien — ale so sedliackou duchoborkyňou! Zarážajúce.

de RIKSOVÁ: To je to, keby si tak bral vás, kňažná, všetko by to ináč vyzeralo, všakáno?

KOPAŠIDZEOVÁ: Ja by som sa zaňho nevydala ani za svet. Čo je on vlastne? Lekár — lekárom nie je, pán — ani pánom nie. Sám pánboh vie, odkiaľ je a kto je. Ako sa ten môže so mnou rovnať? Kovriginová je preňho vskutku najprimeranejšia nevesta. Nehovorí sa nadarmo: chaque vilain trouve sa vilaine.

SVERČKOVOVÁ: Jednému nerozumiem, z čoho budú žiť a kam sa podejú. On má iba to, čo má na sebe a ona zase malý uzlíček akýchsi handier a to je celá výbava. Ako sa môžu takíto ľudia ženiť? Deväť mizérií a desiata bieda. Jednoducho to nechápem.

de RIKSOVÁ: Možno pôjdu spolu do Kanady za jej otcom.

KOPAŠIDZEOVÁ: A tam budú starkému na krku. On bude na nich drieť a oni sa budú zatiaľ bozkávať a milovať.

de RIKSOVÁ: Ale vy, kňažná, musíte ta ísť s nimi. Veď ste sa vyjadrili, že patríte k nemu, že kam Škovran, tam pôjdete i vy. Teda šťastnú cestu.

KOPAŠIDZEOVÁ: Nič také som nepovedala. Prv som si o ňom myslela, že je celkom inakší. Aj vy ste sa o ňom sami tak vyslovili, že je akýsi zvláštny, akýsi hrdina a zatiaľ je to chlap ako všetci ostatní chlapi, ten najobyčajnejší, zamiluje sa pri prvej príležitosti a ide sa hneď ženiť so sedliačkou.

SVERČKOVOVÁ: Veru, keď si tak pomyslíš, aký osud čaká niekedy človeka. Či to stálo za to presedieť poldruha roka vo väzení, pol roka v ústave pre choromyseľných, zrieknuť sa hodnosti vojenského lekára, stratiť diplom, uniformu, službu, pretrpieť toľkú núdzu, prestáť takú kalváriu len preto, aby po tom všetkom mohol prísť do Anglicka, zamilovať sa do duchoborkyne a odísť s ňou bohvie kam a bohvie za akým osudom.

KOPAŠIDZEOVÁ: Veru, jedným slovom — tolstojovec.

Opona

(Medzi štvrtým a piatym dejstvom uplynie rok.)



[1] Duchoborci popierali božskú podstatu Sv. Ducha. Boli to cirkevní rozkolníci pravoslávia, sektári v cárskom Rusku a v Kanade, ktorí hľadali morálnu záštitu — a aj ju nachádzali — u Tolstého. (Pozn. prekl.)




Vladimír Krivoš

— geniálny lingvista, novinár, diplomat Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.