ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa v Hornom Záturčí v Turčianskej stolici dňa 10. augusta 1822, kde bol môj otec kňazom evanjelickým; otec sa menuje Ján^[1] a matka Terézia Ruttkay. Podľa otca pochádzam z Oravy, a to z Párnice, podľa matky z Turca, z Vrútok, veľkej to zemianskej dediny turčianskej. Orava bola koncom predošlého a začiatkom tohto storočia, kde štúdium obzvlášť na evanjelických školách pre chudobných šuhajcov skoro zhola nič nestálo — čoho dôvodom je môj starý otec a otec sám — krajom venujúcim sa štúdiu a umeniu. Starý otec, syn sedliacky z Párnice, vydal sa bez grajciara do škôl a odbaviac filozofiu,^[2] stal sa učiteľom najprv v Paludzi v Liptove, potom v Svätom Martine v Turci, kde, ako Rusi od Slavkova^[3] nazad sa uberajúci horúčku zanechali, zomrel, zanechajúc otca, devätročnú sirotu. Siroba a chudoba zrobili môjho dobrého otca človekom ubitým, celému svetu vôľu hľadajúcim. Toto pôsobilo i na moje vychovanie, len, pravda, v odpornom spôsobe. — Matka zas pochádzala zo starej zemianskej rodiny a rada rozprávala o rodinných pomeroch svojich a o pomeroch zemianstva vôbec; ba čo viac, prechovávala u seba až do smrti rodiny svojej listiny, s ktorými sa rozlúčiť nikdy nechcela; a keď sa kto zo slávnej familie chcel dozvedieť o bližšej svojej príbuznosti, to sa často obracal k nej, a ona potom písavala celé genealógie, bo bola celý advokát a rozumela dobre i po latinsky.

Za chlapectva som sa u starej matky na Vrútkach, od Záturčia neďaleko, mnoho zdržiaval, a cvičil som sa v cnostiach kortešských i vpil som do seba spôsob zmýšľania nášho zemianstva. Asi pred piatimi rokmi (toto je písané roku 1861) bol som zas na Vrútkach a istý starký, asi osemdesiatročný zeman mi povedal: „Jaj, pán krstný, pán brat (lebo krstným otcom je mi tam každý, kto po mojom narodení asi pol roka u môjho otca skleničku páleného alebo hriateho na moje budúce zdravie vypil; taký to bol zvyk dobrý starozemiansky, kde sa až do desiateho kolena rodinnosť zachovávala), to boli časy! Ale teraz — jaj!“ i hodil rukou a zmraštil sa, ďalej pokračujúc: „Predtým sme platili subsídie, teraz kontribúciu;^[4] predtým sme mali dilektora,^[5] teraz richtára; predtým bol zeman pánom, teraz mu už aj žid vyká.“ (Zemania rovní medzi sebou si vykali vždy, ale božechráň, aby mu to bol sedliak alebo žid predtým urobil.)

Na takýchto postavách som pásol v detinstve oči svoje a ucho moje načúvalo slová hrdosti a povedomosti zemianskej so zaľúbením, keď pán krstný alebo pán sváčik hodil hlavou, zatlačil si klobúk na pravé ucho, napravil si kurtku^[6] na prsiach, tľapol prítomnému vyprávajúcemu pánu bratovi na plece i povedal: „Sto striel sa mu v materi! Nebude to tak, keď to naša família nechce.“ Dobrý to ten náš ľud zemiansky! I pohnevá sa, i zmieri sa, i zaveselí sa a je vždy dobrý kamarát.

Matka podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje. Čítavala veľmi rada, a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim. K tomu bola žena zbožná a osudy svoje i detí svojich vždy do moci božskej porúčajúca. V zlých časoch rada spievala tú pesničku Blahoslavovu:^[7] „V den soužení, když odnikud neni spomožení“ atď., z ktorej pred mnoho-mnoho rokmi, hádam tiež „v den soužení“ vyryla do skla na obloku nasledujúci verš:

Tieto verše ma sprevádzali celým životom a myslím, že som sa vždy na ne rozpamätoval.

Otec mal zas tú zásadu, synka svojho brávať, kdekoľvek išiel v privátnych veciach. A boli to často i hostiny, t. j. karmeše v Dražkovciach, Záborí, Jasene, Vrútkach, Lipovci, samých čírych, nám spriatelených zemianskych dedinách, kde i Spectabiles i Perillustres^[8] prebývali. — Okrem toho ale mal otec na mňa i tým veľký vplyv, že mi ustavične rozprával o veľkých mužoch v histórii sa vyznamenavších. Koľkokoľvek ráz sa ho synáčik pýtal, kto bol najväčším človekom na svete, to mu vždy odpovedal: „Kristus Ježiš bol najväčšie zjavisko, ale ten nepatrí medzi obecných ľudí; lež Alexander a Napoleon boli najväčší na svete.“ Vôbec otec pôsobil na synáčika, predkladajúc mu najväčšie ideály, odkiaľ to povstalo, že tento opýtaný súc, čím chce byť, odpovedal: „Vojak! Ale nie na zemi, lež na moli (mori), lebo tam utekať nemožno.“ Pritom synáčik, ačkoľvek malý a temer vždy chorľavý, veľmi rád sa bíjal s chlapcami, hoc znal, že ho iste premôžu. Tak raz došiel domov skrvavený, a keď sa skormútený otec prepánaboha pýtal, kto ho tak doriadil, odpovedal: „Bil šom ša!“ — „A s kým?“ „S pastielikom!“ — „No, počkaj, však mu ja dám!“ — „Ej, nie, šak šom mu ja tiež škalu do hlavy hodil!“ Bola to už v chlapčenstve mojom vlastnosť nikdy nedopustiť, aby sa komu krivda stala; a čo by som k tomu ešte povedať mohol, je to, že čítajúc Krameriusovu^[9] Trojanskú kroniku s veľkým zaľúbením, vždy som stával po strane Hektora oproti Achillovi; a s nekonečným súcitom čítaval som Komenského históriu „O protivenstvích cirkvě české“ a „Vita Mathiae Bahil“.^[10] Pudom hnaný som sa už v chlapectve na takýto spôsob vždy pridržiaval stránky slabšej, akoby som bol cítil, čo som si v mužskom veku abstrahoval: že nie je žiadne majstrovstvo s behom rieky napred pokračovať, ale že väčšia sila požaduje sa oproti mocnému vplyvu času, a to, čo sa všeobecne zatracuje a odsudzuje, zastávať. U nás Slovákov tiež nikde prítulky, a práve preto je každý človek, čo sa Slovenstva pridŕža, hrdinom, bo obsypaný z každej, ale z každej strany nepriateľstvom, nepriazňou, prenasledovaním, ukazuje dušu nie obecnú, každodennú.

Pri všetkom tom ale mal som vždy osobne zvláštne šťastie, a to dedičstvo po skromnom otcovi mojom. Otec bol chudobný farár evanjelický, majúci ročných 80 zl. šajnových^[11] dôchodku v hotových peniazoch, bolo teda v dome vždy biedy dost, ktorej bol koniec, keď začas cholery r. 1831, lepšiu faru obdržiac, do Svätého Jána v Liptove prešiel, kde sa ale tiež mnohého nedostávalo, zvlášť prostriedkov k vychovávaniu dietok. Tu, pravda, začal otec i mať smútiť, ale vždy sa našli dobrí ľudia, ktorí spomohli. Otec mi v takých nesnádzach hovorieval: „Syn môj, ja som v nešťastí veľký — a boh ma nikdy neopustil.“ Už neviem, ako to na tom božom svete ide, ale mne sa tiež tak v živote vodilo. Keď mi kedy čo bolo treba, vždy to prišlo v príhodný čas, a to koľko ráz i proti vôli mojej. To som skusoval až podnes, a to i vo veciach najmalichernejších; preto som nikdy nemyslieval na to alebo na to, ale som sa vždy oddával do rúk prozreteľnosti.

Prvý môj učiteľ bol Puchor^[12] v Záturčí, chýrny v Turci vychovávateľ, chýrny smrkaním, chýrny veľkým nosom, chýrny pohrebnými veršami; druhý Hulej^[13] v Necpaloch; tretí Chalupka vo Svätom Jáne, ktorého chýrečnosť odtiaľ pochádzala, že chlapcov mastil, ale nie maslom, lež palicou, až to bola radosť; a potom zvláštnou metódou vychovávania obdarený súc, chlapcov so somárom na tabuli vymaľovaným domov posielal, alebo ich nútil so zodratou metlou pred školou na ulici, ako granatierov, šilboch držať. Učili sme sa Rheniusovu gramatiku^[14] latinskú; pán rechtor naznačil červenou kriedou, pokiaľ bude lekcia, ale nepovedal, čo tam v tej latinsky písanej gramatike stojí, ani slova. Chlapci sme všetko odriekavali od slova do slova, neznajúc ani najmenej, čo to značí. Ja som ale pri tom všetkom bol eminentium eminentissimus, hoc som sa koľko ráz vyplakal a v lete i o tretej hodine, t. j. pokiaľ ešte pastier na kravy netrúbil, vstával, chcejúc sa naučiť:

alebo:

Keď ktorý lekciu z nás neznal, zahrmelo: „Líhaj!“ Keď sa stojačky úlohu naučil a sa oznámil, že chce odriekať, zavolal pán rechtor: „Privítaj ho!“ t. j. daj mu šesť palíc; že sa potom dobitý, uplakaný chlapec pomútil, nebolo divu, ale beda mu, keď sa pomútil. Pán rechtor zahodil gramatiku na zem, zavolal: „Žer!“ t. j. zostaň cez poludnie v škole, a dal ho drviť, chudáka, až to do susedov bolo počuť. Naša škola bola hotová jatka. Raz nebolo pána rechtora doma — bol išiel do Sielnice k Jackovi na návštevu — i prevrátili sme v škole tabuľu na zem a hrali sme sa na nej na kocky, t. j. zo šindľa porobené tľapkavé figúrky, z ktorých jedna stála 25 (dáma), druhá 10 (capko) atď. Na nešťastie ale sa nám tabuľa nadvoje rozštiepila. Na druhý deň nastala inkvizícia i našlo sa takých kociek asi za pol filpasa. Tu sa každá kocka hore brala a po poriadku dostal každý z hravších sa chlapcov toľko palíc, koľko stála. Takéto vyrábanie koží ľudských ešte za živa trvalo, pravda, skoro celé predpoludnie. — Takto, hľa, nám dodávali chuti k učeniu za našej mladosti! A pán rechtor bol hrozne vzácna, vychýrená osoba po celej stolici, lebo „hej, ten dobre chlapcov cvičí!“ I cvičil nás, chudák, ba čo viac, otvoril v nás i básnickú žilu, bo sme si často o ňom odriekavali veršík nami samými zložený:

Takto teda v gramatike dobre pripravení a telesne ešte lepšie znamenitou gymnastikou otužení, šli sme do turčiansko-liptovskej akadémie, toho času Gemera, aby sme sa i tej maďarskej reči trocha podučili. Ja som sa síce nazdával, že ja veru túto reč už dobre znám, bo som chodil ešte v Turci roku 1830 i do necpalského tak nazvaného inštitútu do školy, z ktorého — ako jeden z mojich švagrov roku 1856 vyznal — toľko chýrečných mužov vyšlo; a môj otec ma naučil pri klavíriku spievať:

U nás sa vôbec nazdávalo — ako je to aj podnes — že vo formulkách vychovanie dietok záleží; tak som sa obyčajne i Otčenáš v piatich rečiach modlieval: po grécky, latinsky, nemecky, maďarsky a — slovensky. Bola to ale známost reči taká, ako ju jeden z našich dobrých národovcov^[18] opisuje, totižto Bendeguz opýtal sa pastiera: „Ez a falu van Gemer?“^[19] Čo sa mu pritom stalo, je známe.

Gemer je mestečko rovné dedine a ľud v ňom dobrý. Žilo sa tu žiactvu ako v raji. Lacnota tiahla sem žiactvo slovenské, bo za obed platil do roka šuhaj 15 zl. šajnových, alebo menej, alebo v alumneu nič a za hospodu 12 zl. kde mu gazdinka dala zo dňa na deň večeru darmo, ak bol prívetivý. Ja som platil 80 zl. šajnových do roka za hospodu a celý stôl, keď ale štyria kamaráti alumnisti ku mne došli, to ich moja starká nachovala tiež akokoľvek nás, čo sme u nej bývali. — Za môjho dvojročného pobytu v Gemeri, kde som tretiu a štvrtú gymnaziálnu klasu odbavil, zažíval som skoro priateľskú dobrotu učiteľa môjho Jozefa Dlhányiho,^[20] teraz na ev. gymnáziu v Kežmarku profesora. Je to dobrák od národa a najväčšiu radosť za mojich časov mával v dobrom rozmare mládeže sebe zverenej. Dlhányi bol učiteľ, ktorého žiactvo práve pre jeho lásku k sebe rado malo; a čo mne iste po ňom za môjho učiteľského účinkovania zostalo, je nevinný žart v škole i okrem školy so šuhajcami. Dlhányi býval učiteľ, ktorý sa nikdy nebál, že mu panstvo odpadne, alebo ako sa to po školsky vraví, že autoritu stratí, keď chlapcovi prívetivú tvár ukáže. Ja som býval vždy to isté a viem, že to mám od Dlhányiho, ktorý so mnou hádam zo všetkých žiakov najviac žartúval a so mnou sa zabával. Neraz som mu, chlapcom súc, vyprával všelijaké poviedky a on sa smial na mojich nápadoch. Boli totiž v Gemerskej stolici roku 1836 medzi iným i chýrne kortešácie, Draskóczyho a Almásyho strana zápasila na život a na smrť; každý deň sme čosi nového počuli a ja som chodil to Dlhányimu, ako i o rozličných podujatiach žiackych, vyprávať. Scéna v Reštavrácii, kde sa bešeňovskovci s potockovci zbili, je z toho času.

V jeseni roku 1836 zaviezol ma otec do Levoče do školy, aby som sa i tej nemčine podučil, ačpráve to skoro toľko bolo ako nič. Bol som tam tri roky, študujúc klasy humanitné a prvý beh filozofický.

V Levoči sa vo mne začalo povedomie národné rozvíjať. Známe je svetu, ako bol profesor Hlaváček^[21] po uhorských novinách napádaný, ako i generálny inšpektor evanjelictva uhorského v liste svojom oproti učiteľstvu levočskému vystúpil preto, že sa mládež v slovenčine vzdelávala; a preto tu reč o tom nešírim, dosť na tom, učiteľstvo levočské nezabraňovalo žiactvu vývin národný v žiadnom ohľade. — Boli to časy, keď sa národné trenice začínali; ako obyčajne, tiež nazad nezostávalo. Žiaci, predtým „amici“,^[22] začali sa deliť na Maďarov a Slovákov a bočiť jeden od druhého. Učiteľstvo, ako to v samej veci leží, obmedzovalo sa na prednášky rečí, žiactvo ale tvorilo si svoj život vlastný; tak to bolo po celej uhorskej krajine. — Podľa prešporského slovenského Ústavu ustálil sa i v Levoči Ústav slovenský, a ja som bol od príchodu údom jeho. Boli to prvé počiatky zmýšľania národného ako u iných, tak i u mňa; hovorím, počiatky, lebo stará podujímavosť, staré žiacke dobrodružstvo ešte neboli vymizli. Rozpamätám sa ešte teraz na jedno podujatie v Levoči prevedené, ktoré u mňa nie nezvedenosť, ale radšej pohyblivosť mysle a žiacka, za podujatiami osobnými prahnúca samopaš chlapčenská previedla. A dobre to bolo, že som i to skúsil; učiteľom sa pozdejšie stanúc, znal som z vlastnej skúsenosti všetky spády žiackeho žitia, a nedal som sa nikdy jalovými výhovorkami žiactva oklamať. Že som i pri reštavrácii tam držanej nechýbal, samo sebou sa rozumie. „Medziborskovcov“ som od komédie sám za guby do stoličného domu ťahal.

Z Levoče, ako vravím, mám národné zmýšľanie, ktoré mi síce veľmi trpko padlo, ale práve preto sa i upevnilo. O moju „budúcnosť“ starostlivému, na mienku s ním žijúcich ľudí dbajúcemu otcovi sa to neveľmi páčilo, i neraz mi na oči vyhadzoval, že zo mňa nebude ani len hajdúch. Tým viac, už neznám prečo, som stál na svojom oproti mienke otcovej, ktorý pritom len dobre chcel, totiž šťastie synovi usnadniť; bo v Uhrách v tom čase i oproti žiačikom, akonáhle sa za slovenskosť prehlásili, krížové ťaženia nič nového nebolo. Učil som sa po poľsky, prvé to slovanské nárečie v mojom živote okrem češtiny.

Po trojročnom behu školskom poslal ma otec do Prešporka, aby som fyziku slávneho v svojom čase profesora Martiniho^[23] mohol počuť.

Prešporok mi je z trojeho ohľadu pamätný. Zajedno, že som tu dostal chuť k stavu učiteľskému. Skončil som v Prešporku druhý filozofický a prvý juridický, potom ale dvojročný teologický kurz za štyri roky. V škole sme obyčajne robievali hrozné pletky, a vskutku naša vtedajšia disciplína nemohla dať chuti nikomu k učiteľstvu, bo učiteľ bol, okrem málo čestných výnimiek, mučeníkom žiactva. Pod prednáškami som často písaval humoristické povesti do „Bubna“. Bol to časopis, dvoj-trojhárkový týždenník, ktorý sme sami písali a čítali, podarenejšie básničky alebo inakšie práce doňho vpisovali; pozbierané piesne národné a povesti ľudu boli tu ale hlavným predmetom. Rozpamätám sa, že som do neho písal: „Stratená vekla“ a „Prechádzka na kniežacie pole“.

Píšem toto, malý nákres nášho učenia v Prešporku dať chcejúc, aby bolo odtiaľ vidieť, ako teplo muselo byť asi učiteľom pri takomto im protivne robiacom žiactve. Čo ma k učiteľskému stavu pohlo, bolo ale práve s touto našou nezbednosťou spojené. Môjho učiteľa, potom kolegu, v posledných časoch ale školského radcu Schröera^[24] nikdy nezabudnem. Bol to najčistejší humanista, čo som kedy v živote poznal, zhromažďujúci okolo seba lepšiu mládež rozličných kmeňov a upozorňujúci ju na pekné stránky každého národa, a návody jej dávajúci, ako by z bohatstva ducha národného mala ťažiť. Schröer bol Nemec, preslávený spismi svojimi, vychoval ale práve tak šľachetných Maďarov ako i Slovákov. Tento pre mňa veľmi pamätný a na môj vývin vplývavší muž bol ale veľmi slabého tela, takže dakedy celé mesiace školské povinnosti musel zanedbať. V takýchto prípadoch posielal starších žiakov, menovite teológov, do gymnaziálnych tried. Tak som roku 1842/43 od neho prevzal v humanitných klasách^[25] grécko-rímsku históriu, starožitnosti a reč latinskú, i prednášal som to skoro celý rok s dobrým prospechom. Skúšky som s mládežou dával sám; gróf Zay^[26] generálny a barón Jeszenák^[27] dištriktuálny inšpektori boli pri nich. Zay išiel po skúške sám k Schröerovi so slovami: „Ich gratulire Ihnen zu der Wahl Ihres Supplenten, er ist ein tüchtiger Bunsche, Schade nur, dass er einen Fehler hat — er ist ein Attaché von Štur.“^[28] S učiteľstvom evanjelického lýcea povolal Zay i mňa k sebe — čo mi veľmi pochlebovalo — a ako zvláštné vyznačenie od generálneho inšpektora pre mladého žiaka považovať sa musí dlhšia mne obetovaná rozprava. A hádam práve toto zachádzanie grófa Zayho k môjmu odhodlaniu k stavu učiteľskému mnoho dopomohlo. Po skončených štúdiách v Prešporku osvedčil som sa za učiteľstvo, pýtajúc Lišoviňovské štipendium, výlučne pre budúcich gymnaziálnych učiteľov založené.

Po druhé je mi Prešporok pamätný z ohľadu národného. V žiackom živote boli už za môjho času „die schönen Tage von Aranjuez“^[29] tam; žiactvo sa už podľa národnosti rozdeľovalo, maďarsky zmýšľajúca mládež so slovenskou a naopak, nič nemala. Slovo „fratres“ a „amici“^[30] bolo už prestalo. Z Levoče dojdúc, som sa, pravda, pripojil k strane slovenskej.

Boli to časy, keď mládež slovenská svojou mravnosťou a vedeckým snažením hľadala si na školách prvostenstvo a vskutku to boli okamženia krásne. Ústav slovenský v Prešporku bol strediskom slovenského žitia a i najprvší výtečník slovanský sa najmenej na tom nezastavoval, keď mu mládež Ústavu prešporského prípisy posielala, alebo keď do jej cvičení išiel, s ňou výlet na Kozí vrch podujal, s ňou sa v spevokoloch zabával a jej čitárňu navštívil. Z „Histórie povstania slovenského“ od M. Dohnányho možno poznať, čo bol Ústav tento pre národ. Mládež ako panenky, mravná, za vyšším životom túžiaca, i oproti návalu času a jeho zmýšľaniu sa postavujúca. Škoda, že sa z nej v živote mnohí potratili!

Nech je tomu ale akokoľvek, mládež táto túžila a usilovala sa za dačím. Každý týždeň sme dva razy po poriadku donášali práce, oddávajúc ich druhým na posúdenie. I práce i ich posudzovania čítavali sa verejne a každý úd Ústavu mal právo i prácu i posudok prečítaný posudzovať, odkiaľ obyčajne povstávala revnivosť i trenica, mládež k napredovaniu podpaľujúca. Každý chcel i v prácach i v posudkoch prevýšiť druhého a tak prehŕňal knihy, aby zásady a mienky vyslovené mohol podoprieť. Tak čítanie práce daktorej s posudzovaním a poznamenaniami druhých trvalo dakedy i cez štyri zasadnutia. Že sa pritom i mnoho len na slová, na dlhosť práce a úsudkov hľadelo, rozumie sa samo sebou. Rozpamätám sa na moje šesťhárkové, husto písané posúdenie Petra Hostinského^[31] „Komentáru Mickiewiczowej Ody do młodości“. Čo som tam všetko popísal, neviem, len to znám, že moje náhľady všeobecného uznania došli.

Vždy rád počúvajúc od matky vypravované povesti o zemianskych rodinách, o kuruckých vojnách, ba čo viac, v chlapectve ženám na priadky k nám chodiacim obrázky vlastnou rukou maľované za každú rozprávku dávajúc, v Prešporku som si obzvlášť povesti Čajkovského,^[32] ako: „Powieści Kozackie“ — „Kirdźali“ — „Wernyhora“ — a v „Tydzieniku literackim“ vydané, v knihe ale „Ukrainki“ zobrané povesti zamiloval tak, že som sa sám odvážil dač podobného zo života nášho vlastného písať. V Tatranke Palkovičovej,^[33] myslím z roku 1842, keď ju Ľ. Štúr redigoval, vyšiel môj preklad Čajkovského povesti „Výprava na Carihrad“ a báseň „Králův stůl“; v tom istom roku v Nitre podľa diela Šemberovho^[34] „Pani z Bozkovíc“ napísaná a v Ústave čítaná povesť „Bozkovci“. Z tohto času sa mi tri povesti stratili. Nikdy som totiž nezvykol práce podobného obsahu odpisovať; a ako boli povesti: „Matúš Trenčiansky“ — „Lenka Turzovna“ a „Stará matka“ hotové, poslal som ich do Nitry Hurbanovi, a len asi o tri roky, keď som už bol zabudol, po kom som ich poslal, a vždy sa nazdávajúc, že rukopisy u redakcie Nitry ležia, dozvedel som sa, že ich Hurban nikdy nedostal. Aký bol ich obsah, už sám neviem, možno sa ho ale dočítať v zápisnici Ústavu prešporského, kde som ich všetky tri čítal. Banujem menovite za „Matúšom Trenčianskym“, bo to bol v tých časoch ideál obrazotvornosti mládeže slovenskej.

Píšuc v Prešporku povesti a čítajúc ich ako práce, keď poriadok na mňa prišiel, v Ústave slovenskom, obyčajne som sa ohliadal, ako sa mi to teraz vidí, čo som ale vtedy neznal, na Čajkovského dobré i zlé stránky. Čajkovski líči život ľudu svojho živo, človek s prírodou je to isté, ale má veľkú chybu — je básnik tendencie. On predstavuje život kozácky ako s najväčšou horlivosťou oddaný „świętej ojczyznie polskej“, kdežto z histórie známe, že kozáctvo bolo zo strany poľskej nielen hrozne potlačované, ale že i ľud ukrajinský nikdy sa za „Majowských“ atď. neoduševňoval. — Tak som ja z mojej strany nikdy nechcel, líčiac život uhorský, preháňať vec podľa vlastného kopyta, ani anglizovat ako Jósika,^[35] ani francúzovať ako Jókai, ale som sa vynasnažoval líčiť život taký, aký je a aký bol, t. j. ako my v Uhrách dýchame a myslíme. Krivda sa mi teda robila, keď mi Uhri na oči vyhadzovali, že som v Bozkovcoch češtil na ujmu Uhorska a v „Milkovom hrobe“ český živel odsudzoval. Ja som chcel vždy líčiť uhorské pomery tak, ako sú alebo ako boli, bez ohliadania sa na tú alebo tú tendenciu; keď ale v diele také alebo také osobnosti vystupovali, tak som ich líčil z ich vlastného stanoviska. V Bozkovcoch a v Milkovom hrobe redakcie popremieňali niektoré scény a tak za všetko stát nemôžem. Mimochodom hovorím tu, že obsah Milkovho hrobu bol mi — pravda, len ako jednoduché podanie — od Ľ. Štúra zdelený, a tomuto ho bývalý kanonik kapituly prešporskej Štvrtecký zdelil. Štúr ma vyzval, abych to v povesti vypracoval, čo sa stalo, a v Ústave bolo prečítané.

Ale zle som obstál v Prešporku za moje snahy. Roku 1843, v poslednom to roku môjho učenia v Prešporku, ustanovil generálny konvent evanjelický pod predsedníctvom už spomenutého generálneho inšpektora svojho grófa Zayho vyslať inkvizionálny výbor do Prešporka oproti slovenským žiakom a ich učiteľom. Starý Palkovič, jeho námestník Ľ. Štúr, Francisci a ja boli sme pred tribunál z Prónayho,^[36] Kossutha, Bajcsiho,^[37] Perlakyho,^[38] Pulszkyho^[39] atď. v bibliotéke ev. lýcea predvolaní, aby sme sa, už bohzná z čoho, čo slovenčinou vonia, zodpovedali. To nás a celú slovenskú mládež rozdráždilo náramne. Šli sme teda pred inkvizíciu, neznám ktorého dňa v júni roku 1843, bo to bolo koncom roku školského, prvej ale zišli sme sa u Ľ. Štúra alebo u mňa, bo sme spolu bývali; prítomní boli dospelejší mladíci slovenskí, zaspievali sme si pieseň našu zo žalmu 125:

A skončili sme slovami piesne:

A tento pokoj bol ma tvárach našich, hoc z každého oka slzy tiekli. Podali sme si nemo ruky a šli sme ďalej. Priatelia naši sa so zvesenými hlavami prechádzali po chodbách lýcea, kým jeden alebo druhý von nevyšiel vypravujúc, o čom sa dnu hovorilo. Palkovič, Štúr, Francisci boli vyslyšaní; naostatok predvolali mňa a inšpektor cirkvi a škôl prešporakých Bajcsi zahrmel, ako som sa opovážil povesť „Bozkovci“ vydať, keď je žiakom školskými zákonmi zakázané každé vydávanie kníh? Nato som odpovedal, že knihu vydal druhý a mne že pracovať voľno; na predvržku ale, že som tam v zmysle krajine odpornom písal, bránil som sa tým, že to z pánov pri stole sediacich nikto nečítal. Prepustili ma, na druhý deň mi ortieľ oznámiť chcejúc. Tu znovu k vyšetrovaniu predpusteného zastal ma pred celým výborom Pulszky udávajúc, že čítal cez noc povesť moju a vyslovil sa, že literárne snahy mladého šuhaja len chválu zasluhujú; ostatne mi dal naučenie, slovami ale láskavými, abych zotrval na ceste nastúpenej a hľadel vždy písmom v podobných prácach budiť lásku k vlasti uhorskej. I budil som ju, nie síce a priori, ale píšuc tak, ako ľudia v krajine uhorskej zmýšľajú. — Lež čo sa zas nestalo? Bol to posledný rok môjho učenia v Prešporku, a tak s celou bagážiou som sa uberal domov. Priatelia, známi sa skopili, hoc pršalo ako z cievok, okolo mňa na ulici; v tom príde pedel s rozkazom slávnej inkvizície, aby som odovzdal zbierku národných povestí, zhromaždených od nás mládeže a u mňa práve v tom okamžení prechovávaných. Chýrečný vozka Hudec z Badína musel u „Beránka“ zhadzovať truhlice, periny, bagážiu žiakov, idúcich s ním až do Bystrice; ja som otvoril truhlu, vzal kopu povestí, išiel som pred slávnu inkvizíciu, hodil som docela nešetrne písma na zelený stôl a odišiel som bez slova preč —

Tretí hlavný moment žitia môjho v Prešporku je snaha za vedou. Spomenul som, že Schröer budil každú lepšiu iskričku, obzvlášť u mládeže dač sľubujúcej, bez ohľadu národnosti, k tomu ale pridať musím, že v tomto ohľade hlavný vplyv mal na mňa môj pozdejší, skoro v mojich rukách posledný dych žitia vypustivší priateľ Ľudovít Štúr. Starý Palkovič, profesor reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Prešporku, bol už slabý a neučil viacej, preto mal obyčajne námestníkov od viac rokov. Takým bol najprv Ľudovít Štúr, potom Červenák, August Škultéty, až došiel Štúr z Nemecka nazad a prevzal nové námestníctvo. — S jeho príchodom začal nový život medzi žiactvom slovenským, bo nielen že hľadel ducha národného budiť u mládeže, ale ju i v škole, i v súkromnom živote za vedeckosť oduševňoval. On nielen viedol učenie Ústavu, ale spolu prednášal gramatiku slovanskú podľa vzorov Boppovských,^[40] t. j. gramatiku porovnávajúcu a to najprv jazykov európsko-indických so slovančinou, potom ale i nárečí slovanských medzi sebou. Tak sme dostali prvý pochop o vedeckom, rozumnom a u vzdelaných európskych národov prijatom spôsobe zachádzania s látkou jazyka. Prednášal ďalej Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. Tak sme sa prvý raz zapálili za svet starodávny, zapadlý a že to u mládeže pôsobilo, bolo vidieť z toho, že nastal ruch za vedeckým vzdelaním predtým nám neznámy. Štúr ale hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť; vystúpil teda obzvlášť oproti racionalistickému smeru a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: Hľadel vzbudiť a obživiť vieru.

Koncom júna roku 1843 dokončil som v Prešporku filozoficko-juristické a teologické štúdiá a v októbri som sa odobral ma univerzitu nemeckú do Hally. Peniaze požičal ujec a naši dobrí páni vo Svätom Jáne a v Potúrni, každý po troške bez úrokov. Na ceste som sa obznámil s Prahou a jej výtečníkmi.

V Halle som zostal až do konca marca 1845, kde som, najstarším tam z Uhrov súc, zastával úrad bibliotekára knihovne uhorskej, Štúrom mi do srdca vštepené zásady dopomohli k tomu, že som čas tam strávený dobre vynaložil. Učil som sa usilovne, čo som mohol, tak ako to i moji priatelia zo Štúrovej školy robili. Za môjho času bolo najvyššie zaneprázdnenie na školách našich, nemajúc univerzity, profesorstvo filozofie, k tomuto som sa teda hlavne pripravoval; potom som počúval štúdia o reči sanskritskej, staronemeckej, gótskej, okrem daktorých predmetov teologických a histórie veku stredného.

So založením novín Štúrových mal som zostať pri nich spolupracovníkom, ale, neznám prečo, upadol som odrazu do neľúbosti Štúrovi i prepustil ma a nechcel ma viacej.

Keď som prišiel z Nemiec domov, podávalo sa mi jedenásť miest vychovávateľských; ale superintendent Seberini mi, medzi nimi tiež dve navrhujúc, písal, aby som prijal miesto na Vindšachte pri Štiavnici u horského radcu Ferdinanda Landerera,^[41] že by sa, majúc ma poruke, mohol lepšie o moju budúcnosť starať: bo i Seberini^[42] bol z Oravy ako môj starý otec, a Oravci sa vždy radi mali. U Landerera som strávil celý rok od októbra 1845 — 1846, keď chlapci odišli do verejnej školy. Môj tamojší pobyt zrobil epochu v žití mojom. Žil som tam nie ako cudzí, ale ako úd rodiny a priosvojil som si tón spoločenský. Predtým úd prešporského Ústavu, odťahujúc sa od sveta, ako to vtedy medzi nami vôbec obyčaj bola, venujúc sa jedine povolaniu školskému, potom v Nemecku tou istou cestou kráčajúc — znal som o svete málo alebo nič; tam ale v rodine dobrej a z každého ohľadu úctyhodnej žijúc, musel som sa pohybovať tak, ako to každodenné obcovanie požadovalo. Zažil som v tom dome dobré, priateľské časy; Landerer často prichádzal ku mne do učenia a keď sa mu môj spôsob nepáčil, prevzal vyučovanie sám, tak mi návod dávajúc bez toho, že by mi len slovo bol pritom povedal. To som ja ale porozumel dobre, ako i dobrote jeho z druhého ohľadu, že totiž nikdy nič nepovedal, keď som sa s jeho deťmi toľko nezaoberal, koľko by moja vychovávateľská povinnosť bola požadovala. Ja som mu bol nekonečne vďačný, že robil rozdiel medzi mechanickým plnením povinnosti vychovávateľa a medzi snahou mladého šuhaja, ktorý čas jemu inak odňatý vynakladal jedine k svojmu vzdelaniu a k snahám literárnym. Písal som v tom dome povesti: „Bratova ruka“, „Serbianka“, „Svätý Duch“ a „Mládenec slovenský“.

Po ročnom pobudnutí na Vindšachte, nemajúc tam ďalej čo robiť, odišiel som k otcovi. Pred rokom jedenásť pedagógií^[43] a teraz ani jednej; musel som teda otcovi byť na krku, čo ma náramne mrzelo. Dobrý otec ma tešil, a hoc ho, podľa pozdejšieho vyznania, mráz obchádzal nad mojou budúcnosťou, bol taký veselý v mojej blízkosti, ako som ho predtým nikdy nevidel, i tešil ma, že chvalabohu, od detinstva svojho synáčka jedináčka po prvý raz bude mať cez zimu vo svojom dome, a potom že sa pán boh oňho postará.“ Povedal som už, že vždy v takých nesnádzach výraz otcov býval: „V nešťastí som veľký!“ Mať mi zas dala ušiť atilu novučičkú novú, aby aspoň tým moje trápne myšlienky rozohnala, a išla so mnou do Turca na návštevu k rodine.

Práve to bolo na dvore fary záturčianskej, kde som sa narodil a práve vtedy som tam na návšteve bol, keď prišiel k otcovi zvláštny posol s listom od Ľudovíta Štúra, aby som sa pripravoval na profesúru v Modre, bo že tam skoro na miesto jeho brata Karola budem vyvolený. Mat, počujúc to, zdvihla dohora zložené ruky, pozrela k nebesiam i vyriekla: „Buď meno tvoje pochválené až naveky. Amen!“ a padla mi so slzami v očiach okolo krku. Šli sme pravda hneď domov —

6. novembra 1846 bol som v Modre vyvolený za profesora filozofie a rektora gymnaziálneho i skoro som ta musel dojsť. Pri mojej voľbe sa dve cirkvi gymnázium zdržujúce veľmi rozkmotrili, každá svojho kandidáta majúc; ja som mal o tri hlasy viacej; jedna stránka jasala, druhá sa dula nad mojím príchodom, a to tým viac, že roku 1848 jednotlivé národnosti a ich mienky ešte väčšmi rozchádzať sa začali. Vyučoval som prvý rok po latinsky, tri roky potom po maďarsky a osem rokov v nemeckej i slovenskej reči a zacítil som, čo je to zachádzať nielen s tak mnohými predmetmi ale i s toľkými jazykami.

Žitie moje v Modre bolo najšťastlivejšie. V kole dobrých, opravdivých priateľov som sa pohyboval ustavične, takže jednozmýšľajúcich Slovákov hádam nikde toľko pospolu nebolo ako v Modre; vymreli, pravda, mnohí a naše kolo sa značne zmenšilo, my pozostalí sme ale predsa vždy boli pospolu a nikdy nezabúdali na naše povolanie národné. Ľudovít Štúr, u ktorého som po druhé bol padol do nemilosti, že som vraj nešiel roku 1848 za národ bojovať, bol mi potom ustavičným priateľom; neraz hľadal útulok u mňa: „Janko môj, duša moja je smutná až k smrti,“ slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z duše jeho nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval — pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.

Pôsobenie moje z ohľadu národného bolo obyčajne v Modre s priateľmi spoločné; tak sme založili s ústnym povolením generála Gerstnera, komandanta dištriktu prešporského, kasíno slovenské, ktoré nám ale jeho nástupca generál Alemann zakázal.

Roku 1849 a 1850 som písaval mnoho do rozličných nemeckých novín, čo som pozdejšie zanechal. Moje práce: „Bratova ruka“ a „Srbianka“ vyšli tuším tiež v preklade srbskom, kde, neviem; „Reštavrácia“ ale roku 1861 v tešínskom týždenníku „Gwiazdka Cieszyńska“^[44] v preklade poľskom vychádzať počala.

Okrem toho som z Modry pôsobil i ďalej, a to na poli cirkevnom a školskom. Od roku 1847, keď som prvý raz v maďarskej reči vystúpil na dištriktuálnom konvente ev. superintendencie preddunajskej, až do roku 1858, keď som Uhry zanechal, býval som ustavične vyslancom liptovského seniorátu pri dištriktuálnych zhromaždeniach; ako taký som bol od roku 1852 substitovaným a od roku 1856 skutočným dištriktuálnym notárom^[45] tejže superintendancie. Že sa tu mnoho bojúvalo o školstve a cirkvi, rozumie sa samo sebou; ja som vždy vystupoval dôsledne a odhodlane za usporiadanie škôl podľa nového spôsobu, a to nielen slovom v zhromaždeniach ale i okrem nich —

Koniec môjho pobytu v Modre bol pre mňa veľmi pekný. Povedal som, s akými predsudkami som tam bol prijatý; po dvanástročnom prebývaní v Modre prekonal som všetku nevrlosť, takže sa mi každý človek stal z nepriateľa priateľom bez rozdielu stavu, národnosti a náboženstva. Spojené cirkvi mi celý dôchodok i v peniazoch i v deputáte na polroka vydať uzavreli; pri pochode s kahanmi rečnili po slovensky i nemecky; večer sa zišlo meštianstvo spolu, ľudia dávno rozkmotrení sa tam zmierili a pred polnocou bolo mi oddané lúčenie latinským a slovenským písmom. Pripomínam toto len preto, že mi vždy ľahko na duši, kedykoľvek si na tieto scény pomyslím.

Dekrétom ministerstva vyučovania z 19. apríla 1858 za dočasného direktora evan. štátneho gymnázia v Sliezskom Tešíne vyvolený, som sa s Modrou 11. augusta tohože roku rozlúčil a sa na miesto nového pôsobenia odobral.

*

V Tešíne počiatkom roku 1861