ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičné a bibliografické poznámky

V štúdii Poznámky k vydávaniu diela Jána Kalinčiaka (Slovenská literatúra I, 1954, č. 3, 358 — 375) Jozef Felix uviedol dosť presvedčivých dôkazov o tom, že za autorizovaný a záväzný text pre vydávanie Kalinčiakovho diela treba pokladať text z vydania Kalinčiakových spisov v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine v rokoch 1871 — 1873 v siedmich zväzkoch, ktoré redigoval Ján Francisci. Vychádzali v edícii Slovenský národný zábavník s podtitulom Povesti Jána Kalinčáka. (Ôsmy zväzok pod titulom Básne a životopis Jána Kalinčáka vyšiel až roku 1889 a pripravil ho Ambro Pietor.) Hoci toto vydanie vyšlo až bezprostredne po Kalinčiakovej smrti, predsa i vonkajšie okolnosti i charakter zásahov do textu ukazujú, že Kalinčiak sa osobne zúčastnil na prípravných prácach tohto vydania a že ho môžeme pokladať za autentickejšie než časopisecké znenie, voči ktorému mal Kalinčiak niekoľko veľmi konkrétnych výhrad. Okrajovo ich vyslovil i vo Vlastnom životopise a veľmi rozhodne a energicky v liste J. M. Hurbanovi (pozri tu stranu 280 a n.) po odtlačení prvého pokračovania povesti Knieža liptovský v Slovenských pohľadoch. V tomto liste Kalinčiak žiada Hurbana aj o vrátenie rukopisu s tým, aby sa pre budúcnosť mohla ukázať pravá podoba povesti. Je teda viac než pravdepodobné, že Kalinčiak dal Franciscimu k dispozícii pôvodné rukopisy, prípadne upravené časopisecké texty a podľa nich si prial mať urobené nové vydanie.

Zistená autentickosť textu Kalinčiakových povestí vo vydaní 1871 — 1873 zaväzuje editora aj pri zostavovaní. Úplne a bez zmeny pôvodnú koncepciu a poradie rešpektovať však nemožno už aj preto, že v r. 1871 — 1873 išlo o malé, zošitové vydanie, ktoré si vynucovalo kombináciu dlhších a kratších próz bez prísneho ohľadu na chronológiu. Celkove sa však aj toto vydanie predsa len pridŕža chronológie podľa prvého časopiseckého uverejnenia. „Priešmyčky“ sú len malé, aj to najčastejšie len v rámci jednotlivých zväzočkov. Podstatnú odchýlku od chronologického princípu predstavuje len zaradenie Reštavrácie ako prvého zväzku Povestí. Rozhodujúce pre to boli pravdepodobne praktické vydavateľské pohnútky — obľúbenosť a čitateľská príťažlivosť Reštavrácie, ako i fakt, že jej text si vyžadoval relatívne najmenej úprav.

V našom terajšom vydaní Kalinčiakovho diela v štyroch zväzkoch sa pridŕžame zásadne chronológie v usporiadaní troch zväzkov prózy (prehodené je len poradie Reštavrácie a povesti Mních) i v usporiadaní jednotlivých oddielov štvrtého zväzku.

Do štvrtého zväzku po prvý raz v takomto širokom rozsahu sme zahrnuli známe i novoobjavené Kalinčiakove básne, jeho články a úvahy, reči študentstvu, vlastný životopis i všetku nateraz dostupnú korešpondenciu. Pretože Kalinčiakove básne vyšli súborne až roku 1889 a na príprave ich vydania sa už autor nemohol zúčastniť, pretláčame ich podľa časopiseckého znenia, pravda, v dnešnom pravopise. Ostatne medzi znením z 1889 a časopiseckými textami niet skoro nijakých podstatných rozdielov okrem pravopisnej úpravy. Iba tie básne, ktoré doteraz nevyšli tlačou, pretláčame podľa rukopisov.

Články a úvahy sme sa snažili zhromaždiť v čo najväčšej úplnosti. Ani po korešpondenčnom styku s príslušnými zahraničnými knižnicami sa nám však nepodarilo nájsť srbský časopis Svetovid z r. 1858 (resp. 1857), v ktorom podľa zmienky J. K. Viktorina v Lipe II, ktorú opakuje i Andrej Mráz (Ján Kalinčiak, Martin 1936, 78 — 79) by mala byť Kalinčiakova kritika Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Nepodarilo sa predbežne identifikovať ani články v bližšie neoznačených nemeckých časopisoch, ktoré Kalinčiak pripomenul vo svojom životopise, a nie sú tu zaradené ani krátke informácie, ktoré Kalinčiak posielal o Slovensku do niektorých českých časopisov (napr. do Květov).

Zachovaná Kalinčiakova korešpondencia je veľmi torzovitá a v našom vydaní chýba z nej dôležitá korešpondencia s J. K. Viktorinom. Andrej Mráz z tejto korešpondencie uviedol vo svojej monografii Ján Kalinčiak obsiahle citáty. Citoval podľa fotokópií uložených v LAMS a podotkol (c. d. s. 18), že originály sú v niektorom budapeštianskom archíve. Predbežne sa nám však ani po niekoľkonásobnom hľadaní nepodarilo nájsť ani fotokópie, ani originály týchto listov.

Po prvý raz tu odtláčame v preklade Kalinčiakove reči študentstvu, ktoré významne dokresľujú Kalinčiakov svetonázorový profil, a sú aj príspevkom k dejinám našej pedagogiky. Nepokladali sme za potrebné v tomto zväzku uverejniť Kalinčiakove zápisy ľudových rozprávok. I z čitateľského hľadiska však pokladáme za zaujímavé niektoré Kalinčiakove začiatočnícke práce, preto ich odtláčame na konci poznámok.

V poznámkach k jednotlivým číslam IV. zväzku uvádzame len základné bibliografické údaje (hviezdičkou označený údaj znamená text, podľa ktorého pretláčame báseň alebo článok do tohto vydania) a doplňujúce edičné údaje.

Vlastný životopis

Lipa 1862, 99 — 130 s kratučkým rámcujúcim textom redaktora Lipy J. K. Viktorina; BaŽ, 51 — 72; Ján Kalinčiak O literatúre a o ľuďoch, Bratislava 1949, 19 — 46.

Vo vydaní z r. 1889 editor A. Pietor doplnil Kalinčiakove osudy po roku 1861:

„Potiaľto siaha vlastnoručný životopis Jána Kalinčiaka. Tu nastáva nová doba jeho literárnej a pedagogickej činnosti.

Ako mládež slovenská dozvedela sa, že je Kalinčiak v Tešíne, valne hrnula sa za ním na gymnaziálne štúdiá. A účinkovanie Kalinčiakovo bolo tu významné a blahodarné nielen vzhľadom na výchovu mládeže, ale aj pre všeobecný slovanský záujem. On osobne hľadal podporu, kde akú nájsť dúfal, pre chudobnú študujúcu mládež, a jeho zásluhou bolo, že vyučovanie českej a poľskej reči a literatúry na gymnáziu bolo slušne zastúpené, a tým, ako aj svojím privátnym vystupovaním, značne prispel k pozdvihnutiu slovanského ducha v ponemčenom Sliezsku.

Literárne bol Kalinčiak činný aj v Tešíne: tu napísal povesť Mních, ktorá vyšla v Sokole 1864, a iné drobnejšie veci. Tí, čo tam študovali, s úľubou rozpamätajú sa na jeho znamenité pedagogické reči, ktoré držiaval k mládeži na začiatku a na konci každého školského roku; mnohé z nich zachovali sa v rukopise.

Kalinčiakovo účinkovanie vzbudilo uznalosť tak v českých, poľských, ako aj slovenských kruhoch. Preto Kráľovská česká spoločnosť náuk v Prahe vyvolila ho za svojho dopisujúceho člena a mesto Turčiansky Sv. Martin dňa 24. júna 1866 zo svojho čestného mešťana. Z druhej strany viedenská nemecká vláda krivým okom hľadela na jeho činnosť, a keďže ovocie tej činnosti prekážalo jej germanizátorským plánom, roku 1869, po jedenásťročnom vzornom riadení gymnázia tešínskeho, dala ho na predčasný odpočinok, čo dojalo ho veľmi a na jeho zdravie nedobre účinkovalo; on sám dáva tomu výraz v básni Moje obrázky.

Z Tešína presťahoval sa Kalinčiak v jeseni roku 1869 do Turčianskeho Sv. Martina, kde sa práve robili kroky k utvoreniu strediska literárnej i politickej činnosti národnej. Hneď začiatkom nasledujúceho roku 1870 založil tu beletristický časopis Orol, kde neúnavne pracoval na osviežení literárneho života. V Orle vyšla hneď v prvom ročníku posledná jeho povesť Orava a iné menšie práce.

Dôkladné ocenenie Kalinčiakovej literárnej činnosti nepatrí sem; poukazujem v tomto ohľade na spisy Literatúra na Slovensku a Dejiny literatúry slovenskej od Jaroslava Vlčka. Kalinčiakove zobrané Povesti vyšli v r. 1871 — 1873 tlačou a nákladom kníhtlač.-účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine. Teraz podávame tu jeho Básne, ktoré zozbieral som po rozličných časopisoch a almanachoch, a jeho životopis k osláveniu dvadsaťročnej pamiatky jeho presídlenia sa do Turčianskeho Sv. Martina.

Pobyt v Turčianskom Sv. Martine medzi svojimi bol Kalinčiakovi milý, ako milým priateľom, spoločníkom, radcom bol on nám všetkým, čo sme tu vtedy s ním žili a pracovali. Telesne Kalinčiak pomaly chradol, až konečne 16. júna 1871 vypustil ducha. Slávnostným spôsobom pri veľkom účastenstve slovenského obecenstva pochovali sme ho dňa 18. júna. Na martinskom cintoríne mramorový pomník označuje miesto, kde uložené sú telesné pozostatky Jána Kalinčiaka.

Svojimi dielami bude žiť Kalinčiak večne v srdci a mysli národa!

V Turčianskom Sv. Martine 5. októbra 1889

A. Pietor.“