ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale tohoto druhého leta prišiel až večer, a preto mu nik nemohol rozoznať črty v tvári. Ľudia, ktorí ho stretli a spoznali po jeho kolísavej chôdzi, vraveli, akoby sa s ním vídali denne cez celý rok:

— Dobrý večer, pán Hipolyt.

On, obklopený tmou, odvetil:

— Dobrý večer, Anton, — alebo: — Dobrý večer, Mária, — podľa toho, kto to bol.

Niektorým sa zasa pozdávalo nezvyčajným, že je opäť medzi nimi, a oslovovali ho:

— Prišli ste teda, prišli?

Týmto odvetil:

— Prišiel, lebo v lete mestá vymierajú a človeku sa predsa len chce žiť.

Bol veselý a veselosť dusil v sebe, lenže oni to nespozorovali. S úsmevom kráčal vedľa nich, jeho oči mali lesk skla. Oni, jednoduchí ľudia z hôr, v kabaniciach, obrátili hlavy a mlčky ho sledovali. Vzďaľoval sa, zahalený bol do čierneho plášťa; nebol to však plášť, lež noc, ktorá sa skryla do korún stromov, čupela na svahoch vrchov a nikde sa nehýbala.

Vystúpil na schodíky a hneď pocítil, že Paulína praží vajcia. Vyšla mu v ústrety, nazdávala sa, že to prichodí niekto z dediny. — Kto ste? — spýtala sa. No on nedal odpoveď a postavil sa priamo do svetla, aby ho tak mohla lepšie poznať.

— Hipolyt! — zvolala v radosti. — Hipolyt! — Na dvore zvonili spiežovce.

Prizrela sa mu a zrazu videla, že to nie je on. Ako je to možné, že sa tak pomýlila? Alebo… naozaj, nie je to on? Och, keby preriekol aspoň slovo, aby vedela, aký má hlas! Och, keby… A teraz otvoril ústa (no nie jeho, Hipolytove; boli to celkom cudzie ústa): — Ja, ja som to!

Bol to naozaj Hipolyt.

*

V noci sa opäť spustil dážď a prestal až nad samým ránom. Kvapky padali riedko zo strechy a jedna za druhou cápali do kaluže: čľap, čľap, čľap. Keď leteli vzduchom, urobili v ňom striebornú čiaru.

Bol piatok a ukázal sa najkrajším dňom z celého mokrého týždňa.

Paulína vravela dolu v dedine:

— Viete, čo je s Hipolytom?

— S vaším synovcom?

— S tým. Celkom opeknel.

A povetrie sa rozprsklo po umytej oblohe ako črepiny z brúseného skla. Usmiali sa:

— A to už ako?

— Nuž tak, opeknel. Je teraz ako obraz, ako naozajstný maľovaný obraz. Nepoznali by ste ho, keby ste nepočuli jeho hlas. Urobili mu v meste novú tvár.

Zasa sa len usmiali:

— To vari ani nemožno.

— Aj ja som si myslela. Ale teraz je celkom inakší, verte mi.

— Prídeme sa naň pozrieť, môžeme? — povedali jej, sťaby chovala v klietke vzácneho vtáka.

Stúpala ďalej drobnými krôčikmi, a hoci neutekala, boli tieto krôčiky priam také ako beh.

— Len príďte, príďte! — A to povedala každému, aj Viktórii. Sedela pod zvonicou na briežku, kde je zelená tráva a kde rastú belasé zvončeky. Nevedno, či odpočívala, či sa modlila a či myslela práve na Hipolyta.

— Vrátila sa mu krása, Viktória, — počula Paulínu, — je to neuveriteľné; nikdy sme niečo podobného ešte nevideli, ani ja, ani ty!

Z diaľky bolo počuť prichádzať klepot kopýt a hrkot voza.

Dievča pozrelo na starenu; a Paulína pozoruje jej červené oči, v ktorých rastie plno malých stromov a v ktorých možno vidieť i biele domy.

— Má už pekný rovný nos a hladké čelo!

Viktória stratila hlas. Otvára ústa… otvára…

— A bradu nemá žltú, ani popolavú; podobá sa už len človeku… oh, malá, úbohá Viktória!

Videlo sa jej, keď počula tieto slová, že ich vraví Hipolyt, že tu pri nej stojí a že sa chystá sadnúť si do trávy vedľa nej (tak, ako vlani sedeli).

— Je to pravda? — spýtala sa nakoniec, plná nedôvery, a vystrela ruky lakťami dozadu. Na zhyboch bolo vidieť žilky ako potôčiky na mape.

— Číra pravda, a keby sa to nestalo dnes, mohli by ľudia povedať, že sa prihodil zázrak. Akoby mu boli odrezali tú starú hlavu…

— … tú ohavnú…

— … áno, tú ohavnú! Odrezali a prilepili novú, celkom novú.

— Tak on teda prišiel?

— Veď je leto a jeho sem vábi slnce.

Viktória si zložila ruky a rozmýšľala. Sedela tam dlho, aj potom, keď Paulína odišla; a ani klinganie zvona na obed nepočula. Starena jej neustále z diaľky opakuje:

— Príď, Viktória, príď! — — —

*

Zaspal v sade pod hruškou.

Ploché a riedke mračná sa ťahajú po nebi ako veľké vojsko: pomaly a dôstojne, bez zastavenia a bez vlastnej vôle, berúc na seba tisíc obmien, tieňov a farieb.

Ona sa drží oboma rukami latky plota, dvíhajúci sa vietor jej hádže vlasy do očú.

— Bože, ste to vy, pán Hipolyt? — chce sa jej zvolať. Vie, že má len slabý hlas, ale vie, že by mohla kričať; cíti dosť sily v sebe.

Prišlo jej však na um, že by ho to vyrušilo zo sna, že by odrazu vyskočil a že by ju tam zazrel. Za nič na svete, za nič by sa to nesmelo stať! Mlčí radšej.

Otvorí dvierka, urobí krok, urobí dva; pomaly a ticho sa blíži ku spiacemu… Zlodej, zlodej…

Prečo zlodej? Nie… ale keby tak otvoril oči a videl ju prichádzať, naklonenú dopredu, žltú a hroznú, povedal by celkom iste, že ozaj ide kradnúť.

Keď prišla až k samým nohám, povedala:

— Pravdu vravia, celkom opeknel.

Na jeho prsiach bolo odhalené miesto, kde bije srdce, a ona sa pohrávala s dlhou ligotavou ihlicou. Odkiaľ ju má?… Naozaj, odkiaľ… Je ako dievčatko zo školy… Ah, pravda, veď doma robieva ručné práce, je to jedna z tých ihlíc, ktoré máva uložené v bielej škatuli.

Povedala mu v duchu: „Prečo ste prelomili kruh, ktorý nás zvieral a ktorý z nás robil brata a sestru? Prečo ste ma zradili?“

Dal jej odpoveď: „Neviem, prečo. Azda len preto, že som chcel byť šťastným ako ostatní ľudia.“

„A teraz?“

„Ó… teraz… Či nevidíš, ako spokojne spím a oddychujem? Keď sa prebudím, budem spievať a veseliť sa… No nie?“

Zbledla: „Áno, áno…“

„A ty? Ty zostaneš naveky taká, ako si, Viktória?“

„Oh, nie, naveky nie… len do smrti…“

„Len do smrti?“ — Usmial sa. A potom: „Ale nezáviď mi… bude to naozaj len do smrti…“

A ako to počula, odišla žltá a hrozná. Obzrela sa, aby mohla ešte raz vidieť miesto, kde mu bije srdce.

„Do smrti je krátky čas… Krátky.“

A zahodila ihlicu, ktorou mu to miesto chcela preklať.