ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa oddáš Bohu,
Boh vždy nájde teba,
tam, kde vložíš nohu,
budeš mať kus neba.

— — —

Neoddaj sa smútku,
vieš, kde je raj Boží;
v každom tvojom skutku,
ak on lásku množí.

— — —

Boh je štedrý, Bohu sláva,
nespi, keď Boh dary dáva,
lepšie je mať — ako nemať,
pri modlitbe nemáš driemať.

— — —

Nerob pletky, nesúď ľudí,
nech tých druhých Pán Boh súdi,
nešpiň na to Božie pole,
anjelom to oči kole.

— — —

Hnevy nie sú lahôdkami,
temnými sú chmúravami,
nenaješ sa z nich, keď hrmí,
hrom nikoho nenakŕmi.

— — —

Múdry mlčí, nehovorí,
ani keď ho život morí,
hlúpemu však jazyk blčí,
rozpráva viac ako mlčí.

— — —

O tých, čo sa živia v láske,
nevrav zle, len snívaj pekne;
veď kto sníva o klobáske,
zlého slova nepreriekne.

— — —

Nebi ľudí, keď ťa bijú,
trp a znášaj, tak to má byť;
čože, keď ťa hlava bolí,
mal by si ju kyjom zabiť?

— — —

Nehľadaj ty už viac mladosť
na zajačom chvoste,
nenájdeš tak ľahko centa
na deravom moste.

— — —

Kuje Cigán, kuje klince,
pri kolibe kuje tuho,
aké si kto šťastie ukul,
tak s kolibou poputuje.

— — —

Spia pod vánkom i na vánku
a vždy šumia vŕby;
človek vraví i zo spánku,
keď ho jazyk svrbí.

— — —

Hľadíš na strom, na jablká,
na tú zakázanú misu,
ku záhrade ženieš vlka,
v každom plote štrbiny sú.

— — —

Keď je človek malý,
hrýzol by aj skaly,
keď je starý, hmyz je,
v svedomí ho hryzie.

— — —

Preto sme už veľkí,
že aj umrieť máme;
ak máš ešte mamu,
nepovedz to mame.

— — —

Žime pekne ako svoji,
poddajní a skromní, tichí,
ani smrť nás nerozdvojí,
rozdvojí len naše vzdychy.

— — —

Spanilo sa rozprávajme,
či po búrke, či pred búrkou,
spokojne sa pohladkajme,
bez nechtov a bez pazúrkov.

— — —

Keď je človek zádrapčivý,
nemá lásky v svojom zrne,
nedočkáš sa chleba skyvy,
na tých rukách rastú tŕne.

— — —

Treba žiť, ó, pomestia sa
dvaja starkí do chalúpky,
ľudia o nich povedia raz:
žili si jak dva holúbky.

— — —

Žili dobre, mali grunty,
on bol vážny, ona bodrá,
on by stratil aj tri funty,
ona, chráňboh, ani kvódra.

— — —

Šomral na jej milodary,
peňaženku vždy mal tenkú,
nezašomral nikdy vari,
keď šiel dolár na pálenku.

— — —

Raz sa pred ním hviezdy triasli,
pýtal sa ich: koľko vás je?
potom starnul, hviezdy hasli,
a dnes sa mu brada trasie.

— — —

Nie je leto, never tomu,
zavri okná, duje z borín,
vietor letí kolo domu,
doletí až na cintorín.

— — —

Pekné šaty si už zodej,
smrť len to chce, čo jej treba,
ona príde ako zlodej
a ukradne iba teba.

— — —

Neukladaj nič pod hlavu,
nezašívaj nič vo futre,
veď smrť za tým nikdy nejde,
ani to len nevykutre.

— — —

Iní prídu hľadať zlostne,
poprehrabať slamník hrubý,
a smrť chladno, nemilostne
ukáže im veľké zuby.

— — —

Čo tu môže človek šípiť!
Povedz, načo si sa trápil!
Keby si smel po smrti piť,
i tam by si ten žiaľ zapil.

— — —

Necieľ nikdy vedľa,
múdra rada vraví:
soľ daj vždy do jedla,
nikdy nie do kávy.

— — —

Keď už nevieš spávať v stohu,
nekľaj, že až stena puká,
vzdychni si len tíško k Bohu,
nech tam vonku sova húka.

— — —

Modlievaj sa znova,
nech noc nie je pustá,
kto má čisté slová,
tomu Boh dal ústa.

— — —

Nie je v tvojej moci
povedať dňom: bežte,
porátaj si noci,
koľko ich máš ešte.

— — —

V sne každý všetko jasne vidí,
dobre, že oči nevypúli,
a škuľavému snívalo sa,
že jedinečne, krásne škúli.

— — —

Kdekto chcel včera motýľka mať,
treba ho bolo včera lapiť,
nad včerajšími motýľkami
netreba sa už dneska trápiť.

— — —

Plané sny púšťaj dolu riekou,
za každým nech je jedna bodka;
keď sa ti stratí sen na vodách,
to je len papierová loďka.

— — —

Vždy cesta naša ľudská
nebude iba hladká,
neraz ty budeš volať:
mamička moja, matka!

— — —

A roky budú padať,
to ako keď strom zotne,
jar prejde do jesene
a dom tvoj osamotnie.

— — —

Napokon príde zima,
rozloží svoj chlad všetok
a povie: spinkaj, anjel,
snívaj, môj drahý kvietok!

— — —

Kedysi spievali sme,
zvýskli sme si do vôle;
teraz nás v kĺboch láme,
zapeká, v boku kole.

— — —

A sme si zatančili,
ľahučkí ako vtáky;
a dneska si bez tanca
stúpame na otlaky.

— — —

Vždy zábav bolo hojne,
a aby nenastala hádka,
v noci sme tak šli domov,
že nevŕzgali vrátka.

— — —

Mladosť sa pominula, iba hlúpy
z odpadkov chcel by tu med lízať;
a je po všetkom, život skúpy
len kosti vám dá poobhrýzať.

— — —

Šanujte svoju skromnú silu,
netriafajte sa šľakmi;
keď ľudia majú dlhú chvíľu,
nevravia inak, iba znakmi.

— — —

Neberte do rúk tvrdé drúčky
a varechy, keď v dome hnev je,
utíšiť dá sa potichučky,
že sused o tom ani nevie.

— — —

Keď ráno slnko vyjde
a hlási sa deň nový,
nehľaď, či žltnú trávy,
či schne peň jabloňový.

— — —

A keď sa večer blíži,
nech ti nešumí do plešiny,
či v krčme Cigán hrá,
ten starý, či už iný.

— — —

K tvojim dňom pieseň jarú
ktože ti ešte pridá!
Pálenku svoju vypi
a vyplať žida.

— — —

Nežmurkaj, z cudzích záhrad
ťa už nič nepoteší,
potoky nepreskakuj,
choď dookola peši.

— — —

Ak by si videl hviezdu,
mladosti svojej šťastie,
už odbilo jej dvanásť,
už po nej tráva rastie.

— — —

Už ti nepomôže
púšťať sa po oblohe,
hnať sa tam o palici,
blúdiť o krivej nohe.

— — —

Mnohí z nás mali plány:
ktosi nás zaopatrí;
a ostali len rany,
každá sa večne jatrí.

— — —

Takí, čo deti mali,
sladkosti neoblízli,
z detí sa straky stali,
vzali, čo mohli, zmizli.

— — —

Akoby dvermi buchol,
akoby bičom praskol,
všetko tu vietor zdúchol,
len vzlyk na ústach zaschol.

— — —

Neraz sa zamyslíme:
kde chodí naše šťastie?
Čo bolo, už je v dyme,
čo nie je, nenarastie.

— — —

Život je plný záhad,
nevieme, čo má na dne,
vie dávať a vie váhať,
i daruje, i kradne.

— — —

Múdry, kto svoju pieseň
nemení podľa vánku
a každú tklivú tieseň
uloží na noc k spánku.

— — —

V biede sa prehrýzame
cez bôle v lete, v zime,
aj kde sa vynecháme,
ťažko sa pomestíme.

— — —

Mučí nás večne lámka
a nervy, klanie, kŕče,
staroby je to známka,
ubíja nás do hrče.

— — —

Také sú naše súžby,
krčíme sa do prachu,
pre večnosť máme túžby,
ale aj plno strachu.

— — —

Boh neopustí, máva
odkryté srdce pre nás,
milosrdenstvo dáva,
lásku, ten vzácny peniaz.

— — —

Na rany nosí lieky
a zdvihne úbožiaka,
kde tečú žiaľu rieky,
tam na nás večne čaká.

— — —

Kvetmi i v starobe sme,
v tých svetoch svojich malých,
raz dobrý Pán Boh vezme
tíško náš plný kalich.