ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

 Detstvo Rudolfa Dilonga poznačila materiálna chudoba, skorá smrť matky, sestry a necitlivá výchova macochy. V Trstenej vychodil R. Dilong ľudovú školu a nižšie gymnázium. V roku 1920 vstúpil do rehole františkánov v Trnave, tu vyštudoval vyššie gymnázium; filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Bratislave a Žiline, v roku 1929 prijal kňazskú vysviacku. Ako kňaz-františkán pôsobil v Kremnici, Trnave, Prešove, vo Fiľakove, v Malackách, Hlohovci, Skalici. Už ako študent gymnázia uverejňoval svoje básne časopisecky, od roku 1931 aj knižne. Podnety z detstva a mladosti opísal v básnicky štylizovanom a lyrizovanom životopise Zakliata mladosť (1943), avšak motív detstva a štylizácia chlapčenstva sa objavuje aj v mnohých básnických zbierkach. < >

Ako básnik i ako redaktor Antológie mladej slovenskej poézie (1933), časopisu Postup (1934 — 1935) a Prameň (1936 — 1937) bol jedným z prvých iniciátorov slovenskej katolíckej moderny. V antológii ako aj v oboch periodikách chcel R. Dilong dať možnosť publikovať mladým autorom-katolíkom a sprístupniť zahraničné impulzy, ktoré prinášal v prekladoch tvorby spisovateľov-katolíkov (F. Jammesa, P. Claudela, R. M. Rilkeho, H. Bretona a i.). V hodnotení literárnej tvorby sa usiloval zachovať postulát nestraníckosti, nadkonfesionálnosti a umeleckej kvality, čo sa mu nie vždy podarilo realizovať. Redaktorská aktivita R. Dilonga a ďalších jeho spolupracovníkov (P. G. Hlbinu, K. Geraldiniho, A. Brezányho) mala síce krátke trvanie, predsa však pútala pozornosť a vzbudzovala pozitívny i negatívny ohlas literárnej obce i cirkvi. V rokoch 1939 — 1940 spolu s R. Fábrym a F. Korčekom vydával literárny a kritický mesačník Nové slovo, ktorý sa mal stať časopiseckou platformou slovenskej avantgardy.

V roku 1941 bol R. Dilong ako vojenský kňaz poslaný na východný front (Krym). Po skončení vojny, v júli 1945, emigroval do Talianska (Rím), kde pôsobil v antikomunistickom a proslovensky orientovanom vysielači Barcelona. Jeho emigrantská cesta pokračovala v roku 1947 ďalej do Argentíny, od roku 1965 sa natrvalo usadil v Pittsburghu (Pensylvánia, USA). V zahraničí pôsobil Dilong ako františkánsky kňaz v prostredí slovenských a poľských vysťahovalcov, ako aktivista v krajanských kultúrnych spolkoch (Slovenský kultúrny spolok v Buenos Aires, Zahraničná Matica slovenská v Lujáne), ako redaktor slovenských periodík (Mladosť, Slovenské zvesti, Listy sv. Františka), ako básnik a spisovateľ. Zomrel v kláštore Sv. rodiny v Pittsburghu, pochovaný je na cintoríne pri františkánskom kláštore Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaiso (Indiana, USA).
Literárne dielo Rudolfa Dilonga je obsiahle (bibliografia R. Dilonga podľa J. M. Rydla obsahuje 111 kníh) a štýlovo rozmanité. Aj keď R. Dilong písal prózu (napr. román Človek s láskou, 1944) i drámu (Valin, 1940; Gorazd, 1963), najviac sa stal známym svojou básnickou tvorbou.

Literárnohistoricky sa ustálilo členenie Dilongovej tvorby na domácu a exilovú. Delenie jeho tvorby podľa žánru a štýlu poetiky sa však nekryje s predchádzajúcim dichotomickým členením. R. Dilong skúšal vo svojej básnickej tvorbe využiť rozmanité impulzy moderných a avantgardných smerov. Experimentoval s básnickým výrazom a jazykom, preto je jednoznačné zaradenie R. Dilonga k niektorému z moderných a avantgardných smerov problematické. Pri percepcii jeho tvorby je potrebné počítať s mnohými kontroverziami a protirečeniami, ktoré sa v jeho živote a tvorbe nachádzajú. Výrečným príkladom je jeho príslušnosť k Postupu, k Spolku mladých slovenských spisovateľov, k Spolku slovenských spisovateľov, ku katolíckej moderne, k avantgarde, ku ktorým sa hlásil a zároveň na ne rezignoval, vystúpil z nich alebo sa od nich dištancoval. Jeho tvorba, podobne ako jeho dynamická osobnosť, podliehali zmene a vývinu. Množstvo publikovaných prác svedčí aj o tendencii k improvizátorstvu a ku grafománii.

Začiatok Dilongovej básnickej tvorby je charakteristický ruralistickou tematikou a tradicionalistickou poetikou, od ktorej sa postupne oslobodzoval (zbierky Budúci ľudia,1932; Slávne na holiach,1932; Dýchajte, lazy!,1933). Vo svojej ďalšej tvorbe skúšal Dilong využiť rozmanité básnické formy, vzdialil sa od tradičných tém (Hviezdy a smútok, 1934) a priblížil sa k avantgardnej poetike poetizmu (Helena nosí ľaliu, 1935) a surrealizmu (Mladý svadobník, 1936; Mesto s ružou, 1939; Konvália, 1941; Somnambul, 1941). Avantgardné impulzy prijal Rudolf Dilong vo výrazovej rovine, od ich ontológie a noetiky (freudizmus, marxizmus) sa dištancoval. Svoju avantgardnú poéziu zdôvodňoval ranými inšpiráciami Henriho Bretona (prvý Manifeste du surréalisme z roku 1924) a tvorbou A. Rimbauda. Vo svojich avantgardných básnických zbierkach sa pokúsil spojiť uvoľnenú básnickú formu (pásmo, litánia), metódu slobodného asociatívneho písania, výrazný senzualizmus (zdôraznená eufonickosť a farebnosť) s kresťanskými a františkánskymi spirituálnymi impulzmi, ktoré sa najviac prejavili v obraznosti a v žánri. Zbierku Honolulu, pieseň labute (1939) vydal ako rozlúčku s poéziou, znova sa vzdialil od avantgardnej poetiky a priklonil sa k disciplinovanejšiemu veršu (Nevolaj, nevolaj, 1941). R. Dilong sa v nasledujúcich rokoch nevyhýbal ani národným a spoločenským témam (Gardisti, na stráž!,1939; Vojna, 1941); niektoré básne sú naplnené agitačným pátosom, mnohé vypovedajú o vojne presvedčivým osobným spôsobom. V emigrácii písal satirické verše Daváj, daváj (1946), ale pokračoval aj v experimentovaní s básnickou formou (jednoslabičné a jednoslovné verše v básnickej zbierke Švih, 1973, Ruža lásky, 1979). Postupne sa viac priklonil k žánrom poetizovanej cestopisnej prózy (Cesty vyhnanca, 1951), k meditácii a literarizovanej modlitbe (Slovo Božie, 1955; Kde človek kladie semiačko, 1975), k aforizmu (Stlmené slovíčko, 1974), k lyrickej próze (Ponúkam chlieb so soľou, 1971; Pokora vína, 1973; Pred tebou váza, 1975; Milovať do konca, 1981). Tvorba R. Dilonga z obdobia emigrácie svedčí o jeho trvalej nostalgii za vlasťou a zároveň o ukotvení v náboženských témach. Jeho celoživotné dielo vypovedá o jeho originálnej tvorivej imaginatívnosti a o schopnosti maximálne vyťažiť zo zvukovej roviny jazyka.

Literatúra:

CABADAJ, P.: Literárny exil 1939 — 1990. Martin : Matica slovenská, 2002, s. 36 — 39.

HVIŠČ, J. — MARČOK, V. — BÁTOROVÁ, M. — PETRÍK, V.: Biele miesta v slovenskej literatúre. Bratislava : SPN, 1991, s. 138 — 143.

LAUČEK, A.: Katolícka moderna. Ružomberok : KU v Ružomberku, 2003, s. 11 — 18.

MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha : Libri, 1999, s. 99 — 101.

PAŠTEKA, J.: Pravda a legenda o Rudolfovi Dilongovi. In: DILONG, Rudolf: Hviezdy a smútok. Literárne dielo I. Bratislava : Petrus 2002, s. 7 — 37.

PAŠTEKA, J.: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava : Lúč 2002, s. 152 — 174.

RYDLO, J. M.: Bibliografia knižných prác Rudolfa Dilonga. In: Slovenská literatúra, roč. 38, 1991, č. 2, s. 140 — 155.

ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : LIC, 1999, s. 343 — 347.

WINKLER, T.: O zabudnutých básnikoch. In: Slovenské pohľady, roč. 82, 1966, č. 8, s. 83 — 91.

ZEMANOVÁ, P.: Formovanie Slovenskej katolíckej moderny ako kultúrny a literárny problém. In: Slovenská literatúra, roč. 39, 1992, č. 3, s. 229 — 240.