ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Poďme, chlapci, poďme zbíjať, veď sa nám počala bučina rozvíjať!“

Tak teda keď sa hora počne rozvíjať, slnce zahreje a cesty pokryjú sa prachom, hybaj každý kade ľahšie, kto môže.

Veď aj ľahko bývavalo cestovať — kedysi. Vzal si paličku a už si bol hotový. I čižmy si mohol vyzuť niže dediny a prevesiť na paličku, ak ti prichodilo šanovať. Dohonil si prázdny voz, po prípade viceišpánovu^[1] bričku — odviezol ťa za fajku tabaku až hen pod bystrické hrable. Vozov sa premieľalo po cestách, koľko si chcel. A skoro každý sa precedil cez našu pajtu, čiže álláš,^[2] kde sa predávalo „dneska za peniaze a zajtra darmo“. Žaba neobíde mláku. Kone to mali v krvi od nátury. Tak našou pajtou voľky-nevoľky prešla štvorka biskupova, keď bol na kanonickej vizitácii,^[3] na nemalé prekvapenie Abraháma, ktorý stál vo dverách v čiapočke so zlatou kystou a s okuliarmi, potisnutými na čelo. (Bol práve robil dedinské komputy.)

Ale dnes je: auvé, beda! Per pedes^[4] nemôžeš, odmäkli nám žily po školách a knajpách.^[5] (Prosím, neodvodzovať od zbožňovateľa vody pátra Kneippa!) Naučili nás sedieť v laviciach. Najradšej cestujeme sediačky a ešte radšej ležiačky. Dnes už chodí železnica z Trhanovej do Čertovej Matere pre napomoženie exportu mrkvy a cesnaku. Takže keď ideme pod Bôceje Laz seno sušiť, ideme v prvej triede vicinálky Vrícko — Chlastava — Koprcany. Pešo chodia iba zajace po chrasti a na vozoch Cigáni oláski a stoliční páni.

Páni od Domu a školy^[6] lámu si hlavu, ako by sa dalo lacno alebo darmo cestovať. „Marné volání!“ „K cestování jest potřebí hlavně tré: peníze, peníze a peníze,“ hovorí opatrný Xenophon^[7] (Anabasis I, 5), otec a praotec turistických spolkov. O tom svedčí i Slámov Vůdce po Slovensku.^[8] Ostatne zaslúžia páni od Domu a školy túto lekciu od Xenophona. Oni sú na príčine, že necestujeme, ako cestovala družina grófa von Habenichts.^[9] Pretekali sa v náukách a snažení, daktorí začali učiť i Malú gazdinú a kuchynskú chémiu.^[10] Ba chudákom Šútovčanom začali rozum prevracať, že sa vraj zem krúti^[11] a slnce stojí, bárs to ani jeden Šútovec ani dnes neuverí. Lebo kde ti slnce stojí, keď naobed je hore a večer dolu, a kde sa ti tá zem krúti, keď ju voda nekrúti, a konečne načo by sa išla krútiť, keď si môže odpočinúť. A nadovšetko: keď sa krúti, už by nás len azda bolo dakde vykrútilo z tejto psoty.

Tak precibrili svet, že sa všetko obrátilo naopak. A predsa boli medzi nimi, ktorí túto skazu precibreností predvídali. Napríklad náš nebohý „vlídný a výborněučený někdy pán a také urozený Alexandr Lidumil X. Y.“. On vždy vystríhal bratov v Kristu: „Na kýho čerta budeš učiť, Lajoš, sedliaka všakové haraburdy! V hlave sa mu tá múdrosť pomieša a iba ťa zahanbí pred svetom, ako nedávno mňa.“^[12]

„Nuž ako?“ pýta sa apaticky Lajoš.

„Vtrepal sa mi vraj školu revidovať, ten starý nepřítel, který obchází jako lev řvoucí, hledaje, koho by zežral. (Farár. Pozn. pôvodcu.)^[13] A hneď do Katechizmu.“

„Kolik jest částek Svatého katechismu?“ pýta sa ktoréhosi mudrca. Ten si utrie nos rukávom, vydýchne, akoby šiel svet z pántov vyzdvihnúť, a odpovie: „Jest jich pět!“

„Které pak jsou?“ pýta sa zase.

„Európa, Ázia, Afrika, Amerika a Austrália,“ vybúši ani z kanóna.

„Tu ma, reku, šľak trafí, a ten čierny (farár) sa pučí od smiechu. Vidíš, Lajoš, to sa mi nestalo, kým som nevydal diktá z geografie.“^[14]

„Čidali!“ prisviedča Lajoš.

„Ja hovorím,“ skončil vlídný Alexandr Lidumil, sedliak nech práve len toľko vie, aby nosom nebúšil do dvier, keď ide z izby. O druhé malá starosť…“

Učili, trápili sa, potili, kým nepomkli civilizáciu o hodný krok napred. Všetko sa zmenilo, pribudlo pohodlia, pravda, tomu, kto má peniaze. Iba vokátory^[15] im stoja stále pevne ako múry hradné na štyroch prešporských mierach žita, ôsmich jačmeňa, šestnástich ovsa. No tu i tu má v obecnom slobodnú pašu, ovšem nie ako Nabuchodonozor,^[16] ale len pre hoviadko. Ba dakde, ako zvláštna benefícia,^[17] šesť centov sena a dvanásť centov slamy, i desať starých funtov bonifikovanej^[18] soli.

Čo ako mudruješ, nič nevymudruješ. Bez groša nemožno cestovať. V tom ti nepomôže ani najgeniálnejšie zostavený cestovný plán. Konečne na Slovensku sa cestuje najlacnejšie, tam žije starosvetská pohostinnosť. Keď prekročíš hranicu — a menovite na západ — hneď sa naučíš: čo na nôž, to za groš. No pp. učitelia majú predsa jednu veľkú výhodu — majú čas, to jest prázdniny. A čas je peniaz. Len škoda, že sa nenájde podujímavý Angličan, ktorý by ho od nich kupoval. Tak by vyšlo i na cestovanie — či by i predplatky pocítili účinok tohto predaja — ťažko predpovedať. Po istých znameniach dá sa myslieť, že by z toho groša dosť málo vtieklo do žľabu literatúry.

A koľko by sa zvýšilo, keby sa predával čas, čo sa strávi v kartách!

Keby! Veď keby nie to „keby“! Takto ak chceš cestovať — utrhuj si od úst. Ba utrhujú nie tak sebe, ako skôr svojim spolublížnym. Keď som vlani cestoval do Pešti^[19] (na sklonku leta), vlak bol plný ženského Izraela. Vracalo sa to z vidieckeho luftu do hlavného mesta. Lebo móda je mať rozrušené nervy. I židuľka z rekeštíša^[20] chce mať nervy a ťahá sa na luft. Vlani som cestoval so židovskou famíliou, ktorá bola v Saskom Švajčiarsku.^[21] Najstaršia dcéra odcestovala s mužom do Benátok. ,Veď to všetko národ zaplatí,‘ myslel som si, lebo família býva v hornej Trenčianskej.

A čo my druhé stavy, ktorým rozkazuje nielen mešec, ale i jeho veličenstvo čas! Koľko ráz mi prekrížil cestovný plán, práve keď som mal vkročiť na parník! Čas je veľký tyran, neobmedzený. Vyjde ti, nemáš ho, buď za pecou. Ba horká tvoja pec — za ohniskom.

Konečne kto býva medzi svojimi, nepotrebuje ani toľme cestovať. Najviac zo zvedavosti alebo všetečnosti. Konečne možno vyžiť i bez Ős-Budaváru.^[22] Horšie tomu, komu prichodí preletieť dva razy XIV. zónu, ak sa chce dostaviť do zasadnutia istého výboru, v ktorom — prezradím to konečne — rady sa ozývajú hlasy: „ta-ta-ta“ a „ga-ga-ga“.^[23] Takéto dištancie nedajú sa preletieť len tak ľahko, a človek, i keď nemá tridsať škatúľ a dvadsať ženských klobúkov na svojej hlave, predsa musí spraviť testament pred takou cestou.

Ale „každej veči špôšob“, vraví more, a ja sa držím rady morovej. Bez XIV. zóny sa ja nájdem, kedy len chcem, tam, „kde ma srdce nesie“. Včera som mal chvíľku slobodnú — spravil som si výlet „do hôr“. A nič som neustal, ba ani som nestrovil ani groša.

Bol som zas na Podvrší.^[24]

Táto partia ma zaujala hneď prvým razom. Od tých čias, keď len stačím, vrátim sa k nej zase a zase. Ťahá ma k nej čosi neodvolateľnou silou — iste krása, pravá, nefalšovaná, jednoduchá, ale veľkolepá krása.

Nič sa nepremenilo na nej. Čajkova chalupa stojí ešte „jak hniezdo v tesnu parutí v úkryte košatého krovia“:^[25] nestrhla ju povodeň ani búrka — bránia ju nekonečné hory. Vrah-víchor môže vystrájať, čo chce, „hôr uzol neľzä porozpletať! Ba celá víchra svevoľa — čo v chate smelo plápolá — ni svetielka ver’ nezdusí“.^[26] Môžete ísť pozrieť, ako ju zreparovali dedinskí majstri. Vydvihli ju na heveroch, „vykopli spráchnivelé steny, hneď brvná, klady dopratali a šmykli novým podvalom“.^[27] Vystavili ju dokonale — nikdy, nikdy sa už nezrúti. Po nás nebude ani chýru, dediny a mestá budú vyvrátené do koreňa, paláce a hrady zrovna všemohúci čas so zemou: no Čajkova chalupa i potom bude stáť pevne. Slovom, povedzme — bude stáť naveky, kým len bude stáť svet. A čo je zvláštnejšie: v nej bude večne žiť hájnik Michal Čajka i jeho švárna Hana. A najzvláštnejšie: Čajka i Čajkuľa nikdy neostarejú — na večné veky zostanú mladí.

Kto si raz bol na návšteve u hájnikovej ženy, nemožno, musíš sa k nej vrátiť. Musíš načúvať vetrík, ktorý hrá vekovitou horou, huk riavy, ktorá sa valí do doliny. Neujde ti jeden kyv chvojiny, ani jeden dych veľkej lesnej prírody. Musíš s ňou prežiť tichú radosť domáceho blaha i ťažké otrasy osudu. Nasýtiš sa krásou ako malý Ondrej a Janík sa nasýtili na prahu Čajkulinom. Temer s bôľom vydýchneš: ,Pozdravujem vás, lesy, hory, pri odobierke nastokrát!‘^[28]

A keď je v duši clivo, neveselo, vyberiem sa do Klencov.^[29] Zaraz na duši odľahne. Tam nájdem starého Bútoru, toho chýrneho požívača, ktorý si aspoň namädlí na ruku mäkkého zrnia z cudzej pšenice, keď ju už nemôže zviezť do svojho záčina. Skladá žito so švárnou Zuzkou, dudre po obyčaji na ňu i na suseda, a keby pred ním zaspievala, zahriakol by ju: „Ale neziap, kaňo!“^[30] Chcel by Čútorovi prekášať z horného záhona, ale i Čútora vie, od čoho muchy kapú. Nezasial žita, ale pšenice, takže sa vidí v zákose, keď Bútora zablúdi kosou poza brázdu.

Menovite rád počúvam, ako naúča svoju dcéru.

„Poď sem, dievča!… Chceš sa učiť?“

„Chcem.“

„Hm, kej pesnička by dáka, všakver? Verím! — na to si nikdy nehotová, jak sýkorka džavotať, húkať ani sova, zvŕtať sa sťa krutihlav — plno! prázdna tlama — Až budem hniť, abys’ si znala pomôcť sama — pravda, ešte dlho ti budem na závade — rozdrap oči, nauč sa: ako kríž sa kladie. Takto: najprv vezme sa jeden snopok naspodok, ale nie var’ najlepší, kdejaký odhodok! — nu, ako ty — i tomu však sa ohne klásä, tak uloží sa na zem, ovšem navrch riasa; s tým raz, dva, tri napravo pekne dookola snop za snopom až do päť, aby hviezda bola; teraz zas snop na snop do šesť — to tridsať bude, ale friško! — drpčiť znáš, keď Jarabčiar hudie! A dva také kríže sú kopa, milý strašku! Pozeraj!“ a ukladal, drpčiac na ukážku. „Rozumelas’? probuj — no, nelám, netrús, netrov! — Och, jak ti to šipľave — predsa si len tetrov, takto! Hľaď — ten ostojí a čo by sto hromov! — Čo sa dívaš toľko zas? Radšej rušaj domov!“^[31]

No, povedzte, či by ste nevedeli i vy postaviť taký kríž? Ondrej Čútora bude iste povďačný starému Bútorovi, že mu odchoval takú ženu.

Takto, hľa, môj čarodej zanesie ma kedy len chcem na rodné polia, lúky a háje. Keď ma ožihá horúce slnce sponad hlavy, dám sa preniesť do vekovitých hôr oravského panstva. Tam je večný chládok a uspávajúci šum v korunách jedlí. Keď ma zájde vôľa, idem na pole a kochám sa, ako Zuzka doniesla svojmu Ondrejovi obed^[32] i ako sa prekárajú i túžia títo novomanželia.

Škoda, že môj čarodej nabral si do hlavy, že už nevládze,^[33] že ho opúšťajú sily, že je starý. Rôčky vraj uleteli, nevládze po horách, po prtiach ako kedysi. Ale kto mu uverí? Či ste pobadali dakde na ňom, že ustal? Pretúla sa celý deň po horách, po rúbaniskách, zase sa spustí do poľa, kde vlní sa bohatá úroda, ide na úhory, a vždy jednako bodrý, veselý a pri sile. Ba ide i na obnôcku,^[34] vystrája šanty okolo vatry — alebo sa s mládenci zatúla na lúky, kde dievky roztáčajú ľan pri mesiačku. Či je to nie nebezpečné pre starých pánov? Môže sa nachladiť, alebo úsad pohnúť, a hľa, jemu nič neškodí.

Oj nie, Hviezdoslave, ty budeš večne mladý. I keď ti čelo ovenčia šediny, v prsiach bude kvitnúť večitá duma mladosti. Tvoja staroba bude mladiť uvädnuté duše zavčasu ostarnutej mládeže…

Takéto ja, hľa, robievam výlety. A teraz ma čaká nová radosť. Jeho jemná ruka siahla na harfu a vyludzuje z nej nové zvuky ako kedysi mladý pastier Dávid.^[35] Keď zaľahne ťažký život temnou chmárou na dušu, harfa Hviezdoslavova rozoženie chmáry a vyčaruje usmievavé slnce na očistenú oblohu. Lebo i keď zazvučí búrkou a zastene bôľom, harfa Jeho nikdy ťa nerozladí, neutečie, ale ťa pozdvihne, poteší, uspokojí.

Oh, vďaka ti, úprimná vďaka, Hviezdoslave!