ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky a vysvetlivky

Do tohto zväzku sú zaradené práce z rokov 1892 a 1893. K nim sú pripojené i dve neskoršie črty (Výlety — 1896 a Prechádzka po Vlkolíne — 1902), aby sme týmto zväzkom obsiahli všetky ostávajúce beletristické práce s domácou, slovenskou tematikou. Na doplnenie celkového obrazu jeho tvorby uverejňujeme aj dokumenty, varianty publikovaných prác a koncepty prác nepublikovaných, pri ktorých sa dá určiť len približné datovanie — sú to pravdepodobne práce z obdobia Kukučínovho pobytu na Brači pred odchodom do Južnej Ameriky (1907).

Výlety

Odtlačené podľa Národných novín XXVII, č. 139 z 24. júna 1896. Do Zobraných spisov posiaľ nezaradené.

Vzájomný styk Kukučína a Hviezdoslava sa neskončil Kukučínovým zápisom mlynárskej terminológie pre Hviezdoslava. Práve naopak, postupne sa rozvíja a odzrkadľuje i v ich tvorbe. Kukučín dal výraz svojmu úprimnému vzťahu k Hviezdoslavovmu dielu v črtách Výlety a Prechádzka po Vlkolíne, ktoré napísal až po odchode do Chorvátska.

Pri štúdiu Kučínovej tvorby má veľký význam i sledovanie postupu autorovej práce na rukopise, preto uverejňujeme koncept, v ktorom je viac rozličných úvah o najrozmanitejších spoločenských otázkach, z ktorých niektoré v uverejnenom texte vypustil a celú črtu skrátil. J. Menšík v štúdii Kukučín a Hviezdoslav (Prúdy VII, 1923, str. 6 — 15, odtiaľ v sborníku Hviezdoslav v kritike a spomienkach, str. 289 — 305) uverejňuje iba fragment (druhú časť). Uverejňujeme úplný rukopis v pôvodnej verzii:

,Človek preca tiež je podložený pudu, ako ktorékoľvek druhé stvorenie. Taký pud je cestovanie. Keď slnce zahreje, hora sa rozvije, lúky zakvitnú, cesty sa pokryjú prachom: tu ťa čosi zachváti, nepokoj akýsi a chcel by si, chcel by si…

Veď ľahko bývavávalo cestovať — kedysi! Vzal si paličku do ruky a hybaj. Ak ti bolo ľúto čižiem, vyzul si vyše dediny a zavesil ich na paličku a išlo [to] sa celkom po kneippovsky, po rose i prachu a skaločkách. Alebo si sa vybral na verím Boha, dohonil ťa prázdny voz a odviezol za fajku tabaku až hen pod bystrický hámor, alebo k sučianskemu mostu. Pravda železníc nebolo, vicinálok tiež nie; zato sa toľko vozov premielalo po ceste a skoro každý musel prejsť cez našu pajtu a či alláš, už či pokrmil, lebo nepokrmil, lebo vraj „žaba mláku neobíde“. Už kone to maly akosi v krvi. Tak sa bolo stalo, že prešla kanonická visitacia cez dedinu a koníky v prvom vozíku do pajty, a za ním i biskupova štvorka. Nedaj Bože ich vytiahnuť z toho teplého hniezda. Nuž ľahko bolo cestovať!

Ale dnes je „auveh, beda!“ Per pedes apostolorum nemôžeš, lebo nám odmäkly žily po školách. Naučili sme sa sedeť v laviciach, preto najradšej cestujeme seďačky a ešte radšej ležačky. Dnes zajtra pôjde vicinálka i na Malatinú do Komjatnej na zavedenie exportu mrkve a kapusty: takže keď pôjdeme „Pod Boceje Laz“ senu sušiť, nepôjdeme peško, ani na drabínovci, ale v I. klase vicinalky Vricko — Gajdeľ — Lazany. Pešky chodia už len zajaci po chrasti a na vozoch sa vozia iba tzv. cigáni [rum] oláski vo vrodenej konzervatívnosti a stoliční páni.

V tomto ohľade darme budú páni od „D. a šk.“ hlavy lámať. „K cestování se vyžadují věci tři: peníze, peníze a opět peníze“, píše už nebohý Xenophón (Anabazis I, 5) a ten to sam na sebe skúsil, keď urobil výlet i so svojimi kompanmi kdesi do Paflagonie. Čo ako budú obracať Slámovho Vůdcu po Slovensku = Slovácku, vždy sa im len zachechce to slovo: peníze, peníze… Kto nemáš penez, pred muziku nelez, hovorí i príslovie — a to, ako známo, nepustí. Nuž ale to sú všetko terajší rechtori na príčine, že je toľká drahota i toľko železníc. Náš pranebohý vlídny a výborneučený Alexandr Lidumil X. Y., [totiž] vždy vystríhal [kollegov] bratov v Kristu Ježiši: „Na kýho čerta budeš učiť Lajoš sedliaka všakové haraburdy. V hlave sa mu všetko pomieša, takže ťa iba zahanbí pred svetom. Ako mňa nedávno…“

„Nuž!“ pýta brat v Kr. Lajoš.

„Prišiel mi školu navštíviť „ten starý neprítel“ (t. j. farár), který obchází ako lev rvúci hledaje koho by sežral a hneď do katechysmu. „Kolik jest částek sv. Katechysmu?“ pýta sa ktorhosi mudrca.

Ten si utre nos rukávom, vzdychne, akby šiel svet z pántov vydvihnúť a odpovedá: „Jest jich pet.“

„Které pak sú?“ pýta sa druhého.

„Europa, Eu-Eur-Azia, Afrika, Ham, ham-Amerika a Australia.“

Tu ma reku, šľak trafí a „ten černy“ (farár) sa smeje. Vidíš, to sa mi nestalo, kým som [nepo n] nevydal diktá z geografie.“

„Ej, tak ti je, Šandorko!“ prisviedča Lajoš.

„Ja hovorím, skončil vlídny pan Alexandr Lidumil, „sedliak nech toľko vie, aby sa just nosom nebúšil do dverí, keď ide z izby. O druhé sa neboj, on sa ti neztratí, ani bez geografije…“

Ale čože, keď nechceli páni rechtori nášho Alexandra Lidumila slúchať. Pretekali sa v naukách. Daktorí učili i Malú gazdinu a kuchyňskú chemiu až chudák Alexandr Lidumil sa počal v hrobe obracať od žialu. I robili elektrické experimenty a chudákom [Lazananom] Šútovcom začali rozum prevracať: že vraj zem nestojí, ale sa krúti a slnce sa nekrúti ale stojí. A ono kde ti stojí, keď je na rano inde ako na obed a ako sa ti krúti tá zem, keď ju nič neženie, ako napr. koleso vo mlyne a kde by sa jej chcelo toľké časy vykrúcať, keď môže odpočinúť. A nadovšetko: keď sa krúti, už by nás len bolo dakde vykrútilo, a ono sme vždy len na Šútove…

V takomto napredovaní rozbehli sme sa priďaleko, až nám to nezdravo. Premenili sa podmienky života — život stal sa pohodlnejší: boháčom. My, ostatní nosíme jeho „bremä i horúčavu,“ nemajúc začo kupovať pohodlie. [Aspoň v tom bola rovnosť, že] A medzi tých „ostatných [patria práve páni rechtori, pardon, dneska už učitelia. Na nich sa zabudlo v tom krkolomnom pokroku, menovite na vokatory. Vykazujú toľko prijmov ako v tých šťastných časoch, keď si s dvoma grošmi môhol ísť na vandrovku do Miškovca i ešte doniesť z nich o dva roky vydať. A čo horšie nemôžu sa ani žalovať, lebo sa im prihodí, ako našmu Mišiankovi, keď slávil štyridsať ročné jubileum učiteľovania.

Slávnosť mala padnúť „na examen“. Nuž Mišianko robil veliké prípravy k dôstojnej hostine. Oznámili sa pp. bratia, učitelia i okolití farári. [Títo od závisti] Tamtí z úcty a priateľstva — títo zo závisti, že Boh posilňoval Mišianka na duchu i na tele a to tak mocne, že na chudom vokatore stučnel ako tí mládenci židovskí, čo nechceli jesť tučné ale nečisté jedlá z tabule královskej a radšej sa uspokojili [chudob] chudou stravou. I stalo sa, keď už [M] mal Mišianko povedať: Aj všecko hotové! t. j. ostatniu noc, že sa mu vtrepali do špajzu a odniesli nielen šunku čo bola práve uvarená, ale i dve lopatky sa mi vidí i celý pôlt slaniny a kto vie čo. Nebudete sa diviť, že jubileum nevypadlo akoby bolo mohlo a malo. Duša Mišiankova bola skormúcená až k smrti a nemôhol ho potešiť ani začadený povrázok, z klkov, na ktorom bol pôlt slaniny do samých [ého Duch] Turíc previsel na pôjde v dyme a ktorý bol mendík na ceste našiel i svojmu majstrovi doniesol.

„Nik iný mi to neurobil, ako huncútski Z…nia!“ ubezpečoval Mišianko svojich hosťov. A Z… je práve obec, v ktorej pôsobí 40 rokov.

Na to jeden brat poznamenal, že na ten spôsob sam Mišianko si je na príčine.

„A ako?“ zadivil sa on. „Veď som špajz dosť zatváral, i mreže som dal vložiť do obloka…“

„Lebo si si [toho odchoval sam) sám odchoval toho, čo ti šunku ukradol.“

Všetci sa rozosmiali a konečne i sám Mišianko.

A tak je to i s tými pomerami, ako s Mišiankom. Z učiteľského snaženia vyrástli čiastočne pomery, všetek ten pokrok, premeny, ktoré nás všetkých tlačia a najväčšmi, to uznám, učiteľov. Odchovali sami nás, tedy tých, čo sa nestaráme o výučbu, i čo sme nevďačni proti nim, ktorým sme sedávali u nôh.

Ale už čo ako budeme mudrovať, málo vymudrujeme. Na cestu potrebuješ peniaze, už či ideš po železnici, na voze, alebo pešo, alebo práve na parníku. Na tom ti nepomôže ani najlepšia mappa generálneho štábu, a ani najlepší Vůdce. A to dišgustuje. Toľko treba tých groší a na také všeličo! No pp. učitelia majú preca jednu velikú výhodu pred nami druhými — neoceniteľnú. Oni majú čas, t. j. prázdniny a „time is money“, hovorí anglické porekadlo. Čas sú peniaze, pravda — lenže sa nenájde ani jeden šlachetný Angličan, čo by ho kupoval za hotové. Ja sam by sgazdoval daktorý deň, keby mi zaň padlo na pr. čo len 10 zl. Učiteľom by na ten spôsob vyšlo za tri mesačné prázdniny trojnásobé minimum ich platu. Ako by to bolo krásne, keby som do roka cestoval za peniaze, ktoré som sgazdoval toho roku na čase! Ako hovorím, škoda, preškoda, že nieto kupca na čas. Na pr. koľko by zvýšili tí, čo hrávajú a prehrávajú v kartách, keby…

Veď keby nie „keby“ boli by sme v nebi. Takto si musíš celý rok od úst utrhávať, aby si v lete mohol videť trochu sveta. Len preto, že je taká móda a obyčaj. Keď som vlani na sklonku leta cestoval do Pešti, vlak bol plný ženského Israela. Vracalo sa to z vidieku, z luftu, do hlavného mesta. Každá mala zreparované zdravie a nervy. Lebo na nervy sa žalovať, to je dnes komilfó. I židovka zpoza rekeštiša má svoje nervy a tiež musí ísť na ľuft. Vlani som cestoval s krčmárskou familiou z hor. Trenčianskej, ktorá bola reparovať žalúdok v Karlových Varoch a najstaršia dcéra i s mužom išla do Benátok. „Veď to národ všetko zaplatí,“ myslel som si.

Páni od „D. a šk.“ majú aspoň času. Myslím vakacie. Nech ďakujú zaň kravám, baranom a nadovšetko húskam toľko spomínaným a haneným. Ale my druhé stavy i cez leto musíme nosiť „bríme dne i horko,“ takže okrem vicinálok a mešca i čas nám rozkazuje. A čas je horší otrokár ako mešec. Koľkoráz som si umienil, že vtedy a vtedy vyletím si ta a ta: a koľko ráz mi Jeho Veličenstvo všemohúci Čas prekrižil plány!

Konečne kto je medzi svojimi čo potrebuje cestovať! Najviac zo zvedavosti alebo všetečnosti. Človek môže konečne vyžiť i keď sa ani raz nepokochal v pestrých výjavoch „ős-Budaváru“. Horšie je tomu, kto musí prebehnúť dva razy XIV zónu, aby môhol sa dostaviť do zasadnutia [i] istého výboru, v ktorom — prezradím to prvýraz takto verejne — ozývajú sa hlasy „ta-ta-ta“ a „ga-ga-ga“! Dejú sa pritom i druhé veci, takže mužskí členovia tohože výboru musia sa utiahnuť do najkrajnejšej izbičky a tam čakať veci, ktoré prísť majú. Takéto dištancie nedajú sa preleteť len tak ľahko a i človek, ktorý nemá príveskov, v podobe škatúl a ženských klobúkov, musí urobiť [základne] testament pred takou cestou.

Ale „každej veci špôšob,“ poradil si more. A ja, bárs nie som more, poradil som si tiež. Bez XIV zóny i testamentu ja sa najdem kedy sa mi len zachce tam, „kde ma srdce nesie“. Včera som mal trochu slobodného času a tak som urobil zas výlet „do hôr“. Bol som zas na Podvrší. Táto partia sa mi zapáčila, a ako som ju prvý raz videl, keď len môžem, musím sa k nej hneď vrátiť. Nič sa na nej nepremenilo. Čajkova chalupa stojí pevne, ani „helvetska víra“. Nestrhla ju povodeň ani búrka. Ba ani jasná strela netrafila do nej. Bránia ju nekonečné hory a vrah-víchor môže vystrájať čo chce „hôr uzol nelzä porozpletať! Ba celá víchra svevoľa — čo v chate smelo plápolá — ni svetielka ver nezdusí.“ A potom veď ju vystavili akurátne — vlastne vydvihli na heveroch, „vykopli spráchnivelé steny, hneď brvná, klady dopratali a šmikli novým podvalom“ — — Veru ju vystavili dokonale — tak, že nikdy sa už nesrúti. V zahradke pred ňou bude večne rásť jozefček i [kosodrie] božedrievä a svojou prostotou ťa obveselí. Večne bude stáť a v nej žiť Michal Čajka i jeho švárna žena [Prijde si sice] Zatára sa sice i pán Artuš, že vraj, na poľovku, ale vyšlo na javo skoro, na akú to divinu strežie…

Nuž nemožno sa nevracať k hájnikovej žene. Vodí ťa cestou sprevadzač, ktormu neujde vetrík, ani jeden kyv chvojiny ani jeden d[ý]ych velikej lesnej prírody. On ťa upozorní na všetko, zavedie do najskrytejších tajov húštiny: ba odokryje búrnu riavu náruživostí, ktorá našla i tento skrytý kútik. Tak ťa tu všetko ťahá a zdržiava, že až s bôlom [musíš] vydýchneš: [P] [na rozlúčku] „Pozdravujem vás lesy, hory, pri odobierke na stokrát!“ Musíš sa obozreť, zastať, aby ti ten čarovný obraz lepšie utkvel v pamäti.

Do Klencov tiež idem častejšie, menovite keď je v duši smutno neveselo. Tam dudre starý Bútora skladajúc so Zuzkou žito, a utŕha susedovi Čútorovi kde môže: hľa teraz mu prekáša. Lenže nemôže koľko by chcel, keď [ho] mu Čutora prešiel cez rozum. Nezasial žito, ale pšenicu — [čo] nech sa vidí v zákose, keď Bútora [prejde] [za] zablúdi kosou za brázdu. I za každým [idem pozrieť, ako učí Bútora Zuzku ukladať snopy do krížov. A učí ju: … „rozdrap oči, nauč sa: ako kríž sa kladie. Takto: najprv vezme sa jed] počúvam ako podúča svoju dcéru: „Poď sem, dievča!… Chceš sa učiť?“

„Chcem!“

„Hm, kej pesnička by dáka, šak ver’? Verím! — na to si nikdy nehotová, jak sýkorka džavotať, húkať ani sova, zvŕtať sťa krutihlav — plno! prázdna slama — Až budem hniť, abys’ si znala pomôcť sama — pravda ešte dlho ti budem na závade — rozdrap oči, nauč sa: ako kríž sa kladie. Takto: najprv vezme sa jeden snop na spodok, ale nie var najlepší, kdejaký odhodok! — nu, ako Ty — i tomu však sa ohne klásä, tak uloží sa na zem, ovšem na vrch riasa; s tým raz, dva, tri na pravo pekne do okola snop za snopom až do päť, aby hviezda bola; teraz zas snop na snop do šesť — to tridsať bude, ale friško! — drpčiť znáš, keď Jarabčiar hudie! A dva také kríže sú kopa, milý strašku! Pozeraj —“ a ukladal drpčiac na ukážku. „Rozumelas“? probuj — no, nelám, netrús, netrov! — Och, je ti to šipľave — predsa si len tetrov, takto! hľadz — ten ostojí a čoby sto hromov! — Čo sa dívaš toľko zas? Radšej rušaj domov!“

Ako vidno drží ju dobre v cviku — no, ale neškodí. Ondrej Čútorov iste mu bude ďakovať, keď sa soberú.

[Hviezdoslav) Sprievodca sa síce žaluje každému, že je starý, rôčky uletely i nevládze tak sem a tam behať ako za mlady. Ale kto mu uverí? On s ľahkosťou túla sa po horách, po love, po rúbaniskách a zase spustí sa do Klencov, kde vlní sa v poľudňajšej horúčave dozreté zbožie. A vari badáte, že ustal? No, a že je skutočne mladý vidíte i z toho, že chodieva i na obnôcku. A to je nebezpečné pre starých pánov. Studený vzduch môže ľahko vtiahnuť do kostí a do stavcov a potom už ho nikto nevytiahne. Ba ešte vystrája so šarvancami šanty okolo vatry a s druhými zatúla sa do dediny na posedenie, kde dievky roztáčajú ľan pri mesiačku.

*

Nuž takéto ja robím cesty a výlety. Jeden okamih — a nájdem sa tam, kde ma srdce nesie…

Vďaka Ti Hviezdoslave!‘

(Koncept str. 1 — 4, písané po oboch stranách — uložený v Literárnom archíve Národného múzea v Prahe.)

Po reminiscenciách na postavy vlastnej tvorby (pozri Po deviatich rokoch, str. 269 — 281) stretá sa Kukučín v predstavách o výlete s postavami a dejiskom Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, Bútoru a Čutoru, Poludienka a Na obnôcke. Nebolo to prvé stretnutie s postavami, ani s autorom. Kukučín dielo svojho viac ako o desať rokov staršieho krajana dobre poznal a vysoko si ho cenil. Už ako študent medicíny referoval v spolku Detvan v Prahe 3. decembra 1887 o Hájnikovej žene. Po hodnotení, plnom obdivu, bránil dielo proti kritike Nádašiho, ktorý „poznamenal, že Hviezdoslav je nie básnik ani tragický, ani epický a že dej nevie dosť jasne podať“. Kukučínov referát je neznámy, ale aj zo stručného záznamu v zápisnici Detvana je zrejmý Kukučínov vrelý vzťah k Hviezdoslavovmu dielu. Druhý raz zoznámil členov Detvana s Hviezdoslavom 7. a 22. februára prednesom básne Na obnôcke (1889). Ani túto báseň v spolku kladne neprijali, detvanci vysoko hodnotili iba Kukučínov prednes. Oba záznamy svedčia o tom, že Kukučín Hviezdoslavovo dielo pozorne sledoval a pomerne skoro po prvom publikovaní s ním zoznamoval i ostatných členov spolku.

Nielen referáty, recitácie a prvý písomný styk, ale viaceré miesta z Kukučínovho diela svedčia o tom, že dobre poznal Hviezdoslavovo dielo. Jeho kladný vzťah k Hviezdoslavovi dokazuje i fakt, že patril k prvým, ktorým sa Kukučín ohlásil z pôsobiska na Brači už prvého roku v liste z 29. decembra 1894 (List uverejňuje s. Šmatlák v práci Kukučín a Hviezdoslav, Sborník Martin Kukučín v kritike a spomienkach, SVKL 1957, str. 510 — 532). Podľa tónu listu sa zdá, že medzi obidvoma bola väčšia korešpondencia (svedčí o tom i Hviezdoslavovou rukou napísaná poznámka: 22./II 1895 odpovedané), ale viac listov sa posiaľ nenašlo. Kukučín v liste zoznamuje Hviezdoslava s novým prostredím v cudzine, ale nezabúda vzdať hold veľkému básnikovi: „… I naozaj teraz sa stáva, že ja Vám čítam všetko, čo mi slovenského do ruky príde. Ja teraz nesortírujem ako napr. kubínsky Brúk, to je múka 0, táto No 1, atď. Ale Vám čítam všetko s najväčším pôžitkom. Myslím, ja by bol vstave čítať trebárs i egyptský snár, keby mi padol náhodou do ruky. Môžete si predstaviť, aký ja mám pôžitok, keď mi dáka delikatesa padne pod zuby! Ja ju tak prežvakujem, ako kedysi srňacinu, ktorou ma traktovala kedysi nebohá pani seniorka: a nájdem na nej to, čo vari ani sám pôvodca nemyslel, že ta vloží. Ale čože, keď tých delikates je do stobohov málo! — Tu i tu dačo — a hybaj zas dlhočizný pôst! Nenie teda divu, že ja si považujem za svoju povinnosť, ba za právo nanajprirodzenejšie, aby bral kde čo nájdem a užíval, a kde nenájdem, aby vymáhal, trebárs i pod ťarchou exekúcie, aby dali na svetlo božie, čo si ukryli. A takýto utajený boháč, alebo skôr skývražník — ste Vy. My troškári čo nazmetáme kde-kade po starých skriniach, hybaj s každým korytčiatkom do mlyna, nech sa to nasype, premele a takto naprosto zomleté — ináč by hádam všetko padlo medzi otruby — predkladáme, nech v dobrom zdraví zažívajú druhí, čo sme horko-ťažko nazmetali a nech sa trápia s našimi poloupečenými pagáčmi, z ktorých neraz trčia ešte vôsti. Ale Vy — Vy pokračujete omnoho rozumnejšie, vlastne prefíkanejšie. Vy nosíte každú trošku do sypárne, pozamykáte na neviemkoľko bľachov a keď pýtajú od Vás, božíte sa, že nič nieto. A možno medzitým — ako všetci takí lakomci, keď ste sami, zatvoríte sa do svojej sypárne a tam sa na svoju potechu vo svojom poklade prehŕňate a keď ste sa potešili — zas ho zaraz pod zámku! Iba keď Vás nadíde akási veľkodušnosť — ktorú i najtvrdší lakomec kedy-tedy pociťuje — otvoríte štoky a hneď na vozy vynášate naskývražené poklady. Nuž nechže by ste si už robili, ako chcete, len keby také záchvaty veľkodušnosti prichádzali častejšie! Lebo na tento spôsob, verte mi, je to ukrutné…“

Tento hold Hviezdoslavovi neostáva len súkromný, zverejňuje ho roku 1896 v júni vo veselo ladenej črte Výlety, do ktorej zapája organicky citáty z Hviezdoslavovej epiky i reminiscencie na známe kraje a ľudí. V črte znovu ožije dejisko a postavy Hviezdoslavovej poézie.

Poznámky k úprave textu

Pri úprave textu sme postupovali podľa zásad, určených v I. zväzku.

Výlety

čili Nn/129 — čiže 449, k… prekvapeniu Nn/129 — na… prekvapenie 449, k napomoženiu Nn/129 — pre napomoženie 449, D. a šk. Nn/129 — Domu a školy 450, prekážať Nn/129 — prekášať 543, obloku Nn/129 — oblohu 455.